SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Lúčenie

(Na Kozom vrchu v júni 1843 spievaná pieseň)

[3]


Už sa od Dunaja orli rozlietajú,
už si po dolinách bystrí pozerajú.
Oni krídla majú a vzletia vysoko,
odtiaľ si pohľadnú ďaleko, široko,
aby svet svoj celý na jednú videli.
Na tatranské skaly prosto zaleteli,
keď hladné jastraby v horách koristili,
keď tie holubičky nevinné trápili
a spevavé vtáčky všetky rozplašili.
Na to si tí orli zletia zo skál dolu,
chránia drahých svojich a liečia od bôľu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Časy naše časy, nášho žitia krásy,
keď sme boli spolu v roztomilom kolu,
už vás utratíme, ani jak nevieme,
čo s vami stratíme, v náreku nájdeme.
Vy dunajské kraje, vy slovenské hory
i vás sme hľadeli na večerné zory,
i vami spomínali nitrianske Zobory.
Teraz zostávajte zbohom krásne hory!



[3] Lúčenie — po slovensky písaná báseň, ktorá vznikla pravdepodobne v rovnakom čase, ako predchádzajúca. I jej zmysel je rovnaký. Vyjadruje totiž pocity lúčiaceho sa štúrovca s bratmi pred odchodom na prázdniny a v novej polohe formuluje i ich úlohy v národe. Svedčí o tom napokon i chronologická poznámka samotného Kellnera „Na Kozom vrchu zpjevana pjeseň, 1843 v m. Červňu“. Báseň publikovaná in: Literárny archív 1965, s. 83 — 84.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama