ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Boh večným slovom v deň sveta stvorenia
zmútené živly vyvolal do boja,
z lona večnosti vstúpil do zjavenia,
podoby svetov vykrútil z návoja:
vtedy on v duchu arcidielo spravil
a ho zo živlov prírody vystavil.
To arcidielo sú tatranské zbory,
na nich duch boží vymaľoval vzory,
na žuloskalách vyrezal obrazy
a všetkých farieb vytiskol výrazy:
na nich sa duchov a prírody sily
jak v malom svete v kryštáloch odbili.
Na hradbách Tatier chóry živlov hrajú,
hmly sa váľajú, víchrice lomcujú,
mrákavy hučia, hromy z nich búchajú,
orly sa krútia a vetriská dujú,
tam v hlbokostiach blesk hromu fungoce,
tam na výsostiach slnko sa ligoce.
Oj, Kriváň, daj mi blýskavé oblaky,
nech divuplné urobím zázraky.
Oj, Kriváň, daj mi blesky tvojich mrakov,
nech iskrou dušu zapálim Slovákov.
Oj, Kriváň, daj mi svetotrasné hromy —
ich rachot ťažkú Tatier kliatbu zlomí
a ja tie blesky sťa ťah hromovoda
prevediem krížom cez dušu národa!
Duch tvoj, ó, Tatra, ako hmla na plese
sadá na vodách, vetrami sa nesie,
mrakom sa dvíha a hučí víchricou,
hromami chrapčí, svieti blýskavicou.
Ó, ty duch Tatier, zajasaj iskrami,
zažni deň veľký žitia nad rodami!

Čím ste v pravekoch boli, Tatry naše?
Kolískou národom.
Čím budú svetu sväté hradby vaše?
Myšlienok východom.
Kto vašich duchov tajomstvá vyveští?
Zrodený syn Tatier.
A kto zrozumie slová tých povestí?
Vybraný bohatier.
Čo vaše víchry, blesky, vody, šumy?
Chóry piesne ľudu.
Či vaše túžby ostanú len dumy?
Hlasom žitia budú.
Či vaše blesky rodom tým zasvietia?
Jak nočných hviezd zbory.
A vaše duchy po nich sa rozletia?
Jak šum vetrov hory.

Všade zôkol-vôkol hlucho jak pustina,
niet o tebe chýru-slychu, slovenčina.
Nemáš ani otca, nemáš ani mater,
vo dne a po noci blúdiš kolo Tatier,
túlaš sa samotná sťa biedna sirota,
v dome tvojom samá pustota-holota.
Veď si samučičká ako tá kukučka,
čo kuká i lieta z brezičky na bučka,
a keď ťa noc nájde, ľahneš si na mochy
alebo si sadneš pod suchľavé sochy.
Zabudli ťa sestry, zanechali bratia —
a oni jak chlapci, keď potôčik hatia
chvojami, skalami vodu zastavujú…
I bratia tak cestu tebe zarubujú —
jarčeku nedajú hučať po doline
a tebe nedajú žiť v jednej rodine.

Slovenčina naša, ty vták zlatoperý,
čo visíš nad Tatrou na zlatej reťazi,
perá tvoje svietia sťa zore bez miery,
jak Jánove mušky krásnejšie sto razy.
Ktože na tátoši ku tebe vyletí
a tými zorami temný kraj osvieti?
O to sa nestaraj — šiel už môj bohatier,
on ma znesie z neba, osvieti kraj Tatier.

Slovenčina naša, premilá sestrička,
ty v sklenenom zámku zakliata panička —
smutno ti tam, smutno, ako pustovnici,
ani von, ani dnu, len ako v temnici.
Ani len nevídaš to božie slniečko,
nemáš komu preriecť len jedno slovíčko.
Tam ťa jak do hrobu sestra zahrabali,
len ti jednu chvojku naň zasadiť dali.
Na hrobe na mochu vyrástla kalina,
červená kalina akoby z karmína.
Kalina, kalina, keď snehy upadli,
prileteli vtáčky, na teba si sadli,
prileteli vtáčky, boli to slávičky
a tam načúvali tie tvoje pesničky,
tie smutné pesničky, čo si im spievala,
keď si si na pomoc junáka čakala.
Prileteli v jari tri kukučky sivé
a veštili horám piesne zádumčivé.
Odlietli slávičky po tom svete šírom,
aj kukučky s nimi odlietli s tým chýrom,
že sa už tatranská ozvala mohyla
a z nej svetu naša mať prehovorila.
Tatry ohlas dali, zámky prepadali,
na skalách orlovia krídlom strepotali.
Orlovia, orlovia, čo ste hrob strážili,
kamže po tom svete ste sa roztratili?

Mraky hučia po dolinách,
sypú hromy po skalinách,
skaly, jedle sa rúcajú,
zore, hviezdy zapadajú,
nebo horí v blýskavici,
Kriváň blčí vo víchrici…
Zastaň, zastaň, blýskavica! —
vtom sťa krásna poludnica
zjaví sa zakliata panna
v žiare zlatej okúpaná,
a nad mrakmi to Kriváňa
vstane dúha maľovaná,
ňou sa panna ošatila
a bleskami ovenčila.
Hrajte, živly pobúrené,
na deň veľký — na stvorenie,
deň stvorenia uvítajte,
hudbu hromov mu zahrajte.
Živly vaše slová budú
a tie slová piesne ľudu —
chóry Tatier ich zahrajú,
v piesni ľudstva zaspievajú…