ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Kriváň orol vyletel tatranský,
bystrý a hrdý pozeral z temena
na kraj široký, ďaleký, slovanský,
kde vôkol Tatier Sláva rozložená.
Tri ráz sa napnul strepotal krídlami,
už daraz len ujsť do klenutia neba,
tu razom švihnul, zletel nad skalami,
chvel sa nad Tatrou slobodný sám seba.

Tatro! kúzelných poviedok mohylo,
mnoho ich v chrámoch tvojich sa uvilo.
Poviedky slávske! Kde sú vaše veky,
pre ktoré vás tak čarovne stvorili,
kde sú bojiská, na nich ste pre vdeky
slávne velikých víťazov slávili?

Tatro! synovia tvoji idú k ľudu,
povestným poľom kraje tvoje budú —
lebo syn vekov rozpečatil knihu,
knihu tajomstva svätej zmluvy viery,
teraz vystúpia tvoji bohatieri,
od Tatier k moru, od polnoci k jihu,
od Petrohradu k národom východu
zvestujú život Slovanstva národu.

Pôjdete, bratia, k dobrým božím synom
založiť svety radosti, potechy,
prekliesniť cestu Herkulovým činom
pre velikánske človečenstva veky —
im duchom svätým zvestovať spasenie,
kde slovo zámky zakliate otvorí
a čin záhubné zadusí potvory.
Tatro! neminie ťa tvoje súdenie —
ty si slovanské kolísala deti,
slnko Slovanstva nad tebou zasvieti.

Pôjdete k domom spokojných Slovákov,
kde vás slovenskou láskou privítajú,
zatlčie srdce radosťou rodákov —
neb oni vo vás nádej svú skladajú,
vieru i pomoc lepších, lepších vekov…
Keby vám počítal tých mnoho nárekov,
Tatra by smutnými hučala piesňami,
tie slovenské hory pokryl by slzami.

Išiel by k moru — na brehu počakal,
jemu by žaloval rodu môjho žiale,
ono by vlnami prasklo sa ku skale —
tam by vzbúreným vlnobitím zaplakal…
Tam by zasa nad tichými vodami,
nad nekonečnou velikána hladinou,
na krídlach lásky slávskymi túžbami,
zletel nad božou Slovanstva rodinou! —

Národný chráme! Ty svätyňo svätá,
Slovanstva svätou zostaneš ty s nami,
v teba svitla žiara pravdou rozžatá —
už k tvojim voláš: „I choďte, zvestové,
vo viere, láske a nádeji novej
lipové vence vydobyť skutkami…“

Prešporské spomienky, nikdy nezhyniete…
Neraz si vy, bratia, na Dunaj spomniete,
ver’ k nemu na krídlach holubov zlietnete.
Akže by vám smutno to srdce nebilo,
veď sa vaše žitie s ním už rozlúčilo
Ale si z tej diaľky ešte raz pozriete,
ešte na rozchodnú: „zbohom“ mu poviete.

Keď si ten vetríček poduje horami,
ver’ vás on pozdraví vašimi túžbami,
zaduje po skale, zaduje po lese,
hoc’ aj kde budete, lásku vám donesie.
Ako si slniečko po nebi chodíva,
tak sa láska naša po svete rozplýva…
Ajta, ruku v ruke, Slovanstvo nás spojí,
teraz na rozchodnú: „zbohom“ uspokojí.