ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na tichom mori velikého sveta
zachvieva sa duch vekov a národov,
aj, to duch boží, nových dôb stvoriteľ,
jak dumný orol lietava nad vodou.
A na tom mori šesť lodiek veslúva,
duch ten plachtami jak vietor rozdúva,
tie plachty biele, tie plachty červené…
To more dlho, dlho bolo ľadom,
ľadom hrubým až do dna zavalené —
a v ňom lodičky zamrznuté vstali,
ony sa neznali, ani nestretali,
ale teraz už stopili sa s ľadom
a ich plachtami tichý vetrík ženie,
plachty ich biele a plachty červené…
Na veľkom mori sa už stretávajú,
dávne poviedky si už rozprávajú:
že sú vraj všetky jednej matky dietky, —
ale v tom žalosť ich srdcia zavalí,
ako keď čistú vodu hruda skalí
a keď sa zlomí konárik z javoru, —
lebo im chybí jeden brat na moru.
Brat to najmladší, brat nepoznaný,
brat to v materskom dome zanechaný,
ktorá ho vždy na rukách kolísala
a nad kolískou piesne mu spievala. —
Ach, radi by ho k sebe privolali,
ale loď jeho nebola na mori,
ani ju vetry k druhým neprihnali.

— — —

Poslúchaj, syn môj, syn neodchovaný,
čo sa tej noci matke tvojej snilo,
keď už dvanástu z polnoci odbilo,
bol to sen milý a sen neslýchaný: —
Tam za horami, aj za vysokými,
na jednom moru, moru prevelikom
plávali v lodiach starší bratia tvoji.
Ja som ich plachty rozpäté videla,
plachtu to bielu a plachtu červenú,
ktorú som ja im dala na lúčenú: —
I choďže, syn môj, choď tam na to moro,
ach, oni teba túžobne čakajú,
ako keď už na jaseň, pozdnú jaseň
chcú lastovičky odlietnuť v cudzinu.
I choďže, synku, k nim na tú krajinu.

— — —

Ešte nevzišlo slniečko za horou,
tá božia zora ešte len vstávala,
už sa syn matkin hotuje na moro,
na cestu novú, na cestu do sveta.
I vezme dary, čo mu mater dala,
dobrá matička na cestu schovala —
jednu palicu, nástroj tajnej moci,
ktorou by zámky otváral zakliate
a mohol sebe v nešťastí spomoci.
A mater smutná, dá mu dobré slovo,
syna v ostatnom požehná lúčeniu:
„Zbohom, syn milý, pozdrav bratov svojich,
boh ti spomôže, — len ho vždy poslúchaj!“
I šiel syn dobrý, odišiel do sveta,
ešte si jednú pozrie na tie kraje,
ešte si pozrie, kde mater zostala,
tam jeho myseľ, tam oko zalieta.
Cez pusté polia a velikú horu,
pozde, ó, pozde prišiel on ku moru,
ku moru, kde ho matička vyslala —
A na tom moru, moru preširokom,
keď sa už bystrým rozpozeral okom,
videl si svojich šesť bratov veslovať,
už sa mu srdce počalo radovať,
že on už našiel bratov nepoznaných.

— — —

Na brehu mora sedí jeden človek,
človek to starý a služobník bohov,
na tvári pokoj svietil sa mu svätý,
sivými vlasy vetry pohrávali —
lebo starček ten pamätá mnohý vek.
„Pánboh pomáhaj!“ — víta ho príchodzí.
„Pre koho bude tá lodička nová?“
„Vidíš tých šesť lodí na vode veslovať?
Tých páni ešte jednu mi kázali
zrobiť, že príde brat ich zanechaný,
brat to najmladší a tomu ju dajú.
Ale poslúchaj, oni mi kázali,
za prácu moju, za mozoľnú prácu,
aby som pýtal, akú chcem odplatu!“
„Oj, dobrý starček, ja som ten čakaný,
ja som u matky doma zanechaný,
moji to bratia, čo si tam veslujú,
oj, daj mi loďku, až sa k nim preplavím
a nech ich slovom matkiným pozdravím.“
„Zlatý môj, synku, veľká to odplata,
ktorú ja žiadam za prácu vystátu: —
daj sa sám seba a dám ti loďku tú,
daj sa sám seba, pustím ťa na moro,
daj sa sám seba, uzrieš bratov svojich!
Vyvoľ si, pokiaľ nebude neskoro —
lebo za prácu moju tú odmenu
sami bohovia vziať mi dovolili —
oni mi kázali — vieš srdiečko zlaté —
zákon je večný, slovo božie sväté
a vôľu bohov nikto nesmie zrušiť!“
„Dať sám seba, obeť to veliká!“
Zľakol sa mladík, tri ráz opätoval —
odišiel k brehu, smutné dumky spieval,
aj tam on brodil, tam premysloval —
neb láska bratov, láska je veliká,
jejímu citu nikto neodolá,
ona k jednému stolu bratov zvolá.
Už zlaté slnko zablesklo nad horou,
mladík sa vráti k starému človeku:
„Oj, dobrý starček, pusť ma na to moro,
pusť ma na cestu ku bratom ďalekú,
bo láska bratov, láska je hlboká,
ani ten sokol, keď mu strelia do boka,
jak ja netúži za svojimi druhy!
Pusť ma na moro, dám ti živnosť moju,
všetko, čo mater na cestu mi dala,
to ti dám v obeť, daj mi loďku tvoju!“
„Sami bohovia mi to dovolili,
oni kázali, a vieš, syn môj zlatý,
slovo je večné, zákon boží svätý
a vôľu bohov nikto nesmie zrušiť!
Daj sa sám seba, pustím ťa na vody,
vyvoľ si, pokiaľ nebude neskoro!“
Šuhaj nevolí, len po brehu chodí,
dumá a myslí, čo by mal urobiť,
keď pozrie z brehu na bratov a moro,
má sa mu srdce od žiaľu rozlomiť.

— — —

Už druhé slnko zablesklo nad horou,
mladík sa vráti k starému človeku:
„Oj, dobrý starček, pusť ma na to moro,
pusť ma na cestu ku bratom ďalekú!
Láska rodinná je láska veliká,
ach, a jej moci nikto neodolá,
k jednému stolu všetkých bratov zvolá.
Daj mi lodičku, poklad môj dám tebe,
poklad jedinký, kúzelnú palicu,
ktorou ja zámky otváral zakliate
a všetko mocou jej mohol vykonať,
poklad najväčší, čo mi mater dala.“
„Sami bohovia mi to dovolili,
oni kázali, a vieš, syn môj zlatý,
slovo je večné, zákon boží svätý
a vôľu bohov nikto nesmie zrušiť!
Daj sa sám seba, pustím ťa na moro,
kto chce byť spasený, musí si zaslúžiť!
Vyvoľ si, pokiaľ nebude neskoro,
obetuj seba a uvidíš bratov
a tvoju loďku s plachtou rozpätou!
Ku bratom tvojim vetríček zaženie,
tie plachty biele, tie červené
na tichom moru duch sveta rozveje.“
„Veliká to obeť,“ povie smutný mladík,
odišiel na skalu a staď sa podíval
na šíre moro, na túžobnú vodu
a spieval dumky, ach, dumky trúchlivé,
spomína bratov, spomína slobodu,
až sa tá voda pod skalou zmútila,
až sa tvár jasná slnka zatemnila,
ach, milý bože, nič nieto širšieho
nad morom, a nad nebom nič ďalšieho,
a nič sladšieho od lásky domovej,
nič milejšieho nad svojich bratov. —
Vietor zašumí, stromíček odpovie:
ach, milejšieho nemáš nič nad bratov!

— — —

Už tretie slnko zablesklo nad horou,
mladík sa vráti k starému človeku:
„Oj, dobrý starček, pusť ma na to moro,
pusť ma na cestu ku bratom ďalekú,
už sa mi srdce túžbou, žiaľom puká,
daj mi lodičku k bratom nevídaným!
I vietor šumí, stromíček ti povie,
že láska bratov je láska veliká,
a milšieho nemáš nič nad bratov,
jejímu citu nikto neodolá,
ona k jednému stolu všetkých zvolá!“
„Vieš výrok bohov, synku môj zlatý,
slovo je večné, zákon boží svätý,
a vôľu bohov nikto nesmie zrušiť!
Kto chce byť spasený, musí si zaslúžiť!
Daj sa mi seba, pustím ťa na moro,
daj sa mi seba a uvidíš bratov!
Mater ti riekla, keď ťa vyprávala,
boh ti spomôže, len ho vždy poslúchaj,
vyvoľ si, pokiaľ nebude neskoro!…“
— — —
„Staň sa po vôli a zákonu bohom!
Dám sa sám seba, tu ma máš starčeku!…“
„Oj, poď sem, synku, ty poslušný bohom,
sám seba si sa dal v obeť velikú,
tu máš lodičku, vezmi za odmenu,
tu máš ku bratom cestu otvorenú!
Pusť sa na moro, pusť sa na vodu,
za tvoju obeť dostal si slobodu,
nech vietor loďky tvojej plachty ženie,
tie plachty biele, tie plachty červené!
Pozdrav si bratov, a v rodinnom kolu
lietaj šťastlivý na velikom moru!“