Básne a piesne slovenské
Autor: Peter Kellner-Hostinský
Digitalizátori: Michal Garaj, Andrea Kvasnicová, Eva Lužáková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Erik Bartoš
[1] Sláva
Prečo si tak dumáš, Orle môj Tatranský?
Prečo smutný sedíš zrána nad Tatrami?
Azda si nepoznal ešte svet slovanský?
A ešte nevládzeš rozpínať krídlami?
Azda sa obávaš búr a hromov neba?
Aby si sa zachvel slobodný sám seba.
Orol Tatranský
Ťažkým ku skale železom prikovaný —
v nevôli mračnej stonám zatemnený,
v hlbokých moriach túžob zavlnený —
ach, bez slobody, ale nie bez sily!
Darmo upiera na mňa oči Slovan —
dokiaľ nezletím z pravekov mohyly.
Jedným pazúrom zemskú guľu vznesiem
a druhým slnko zachvátim so sebou —
a v pysku archu snúbenia ponesiem —
knihu tajomstva slovanských národov.
Ale svet vstane, rozpraská okova,
a razom švihnem, vyletím nad svety,
veľkolepým úkazom století!…
Vykluvám v skale: „Vek Slovanov“ slová.
Rozopnem krídla nad slovanským svetom,
pravým zaplavím horúcu Jaderu,
ľavým zašustím v ľadovom severu —
mraky Slovanstva poprerážam letom.
I kto ťa poslal, Orle Nadkrivánsky?
Syn Slávy vekov, jak ja velikánsky —
ja budem jeho význačným obrazom,
jako On, bystrý, veliký a stály —
ja budem duchom jako Tatry skaly:
hrdý i večný i mohutný razom…
Jako On — pohliadnem po svete širokom…
Jako On — do bleskov slnka pozriem okom…
Ľadové skaly trónom mojím budú,
palácom večným pražulové zbory —
odtiaľ zvestujem proroctvo osudu.
Sadnem pod blesky brieždiacej sa zory,
bystrý a hrdý pozriem sa z temena
na kraj ďaleký, na svet velikánsky —
kde vôkol Tatier Sláva rozložená
a svet ukáže: toť, Orol Tatranský!
[1] Na mena vysokoučenému a slovutnému mužovi Ľudovítovi Šťúrovi 25. augusta, 1843 — jedna z prvých Kellnerových po slovensky písaných básní, ktorá predchádzala vlastne i známu hlbockú schôdzku Štúra, Hurbana a Hodžu. Publikujeme iba jej prvú ucelenú časť — rozhovor „orla“ a „Slávy“. Ďalšie pasáže básne nie sú dokončené a predstavujú zhromaždenie slovanských národov, Rusov, Čechov, Poliakov, Srbov, Chorvátov, Bulharov a Lužičanov, ktorí rečou svojich národov pozdravujú „orla tatranského“ (Ľudovíta Štúra). Zaujímavé je, že Kellner sa pokúšal básniť i v rečiach iných slovanských národov, ako to dokazuje práve nedokončená pasáž tejto básne. V zborníku „Dumy Tatránske“ je zapísaná pod týmto — nami prevzatom — názvom, avšak v iných Kellnerových rukopisoch je nami uverejnená časť básne označená názvom Orol. Priklonili sme sa k pôvodnému názvu zo zborníka preto, aby sme zvýraznili jej adresáta Ľudovíta Štúra. Chronologické predradenie básne pred staršie slovenské básne (z júna 1843) rešpektuje Kellnerovo rukopisné poradie. Publikovaná in: Keby si počul všetky tie víchrice. Bratislava, Tatran 1966, s. 60 — 61.
