ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Padá lístie do doliny,
lúči sa syn od rodiny,
lístie vetry zachvacujú
a syna sa tak spytujú.
Pýta sa ho otec starý:
„Kamže pôjdeš, synku jarý,
keď preč šírym svetom zájdeš,
kde miesto mňa otca nájdeš?“
Syn otcovi tak odpovie:
„Mňa hlas vekov svetom zovie,
neboj sa ty za šuhaja,
však on bude syn Dunaja.“
Povie mu mať zarmútená:
„Veľká svetom hýbe zmena,
ach, keď preč od neho zájdeš,
kde miesto mňa mater nájdeš?“
Syn mater tak potešuje:
„Veď sa nad mnou svet zmiluje,
neplač, neplač, dobrá mater,
mám ja mater — hradbu Tatier!“
Pýta sa ho braček mladý:
„Ktože ťa mne vynahradí,
keď svetom preč odputuješ,
komuže sa požaluješ?“
Braček bratu tak odpovie:
„Keď ma schvátia búrky nové,
Váh ostane bratom mojím,
nad ním dumať si postojím!“
Už odpadol list z javora,
už preč ide syn zo dvora,
listom vietor krúti v lese —
kamže synka boh zanesie…?