ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Holubičko Tatry sivá,
povedz, kde si sa bavila,
či kde skvitá hora, niva,
či si z čistej vody pila.

Hory sa už zelenali,
vzrástlo žitko v krásnom poľu,
ach, to žitko i zožali,
a to lístie spadlo dolu.

Ale teba, holubičko,
nikde som ťa nevídaval,
ani v horách, má dušičko,
ani v poliach neslýchaval.

Vetry viali po dolinách,
vetry prudké, vetry zimné,
dážď a búra po rovinách,
roztrúsali piera na mne.

Pierka moje, pierka plavé,
ach, ďaleko roztrúsali,
hlasy moje po dúbrave,
len sa slabé rozlietali.

A v tom dažďu, a v tých búrach,
žitko zbité ľahlo v poľu,
a v tom vetru, tam po horách
opadalo lístie dolu.

Keď sme spolu pod tým hájom,
hore — dolu lietavali,
že sa zase krásnym jarom
shledáme, sme povedali.

Dlho som ja polietaval
hore — dolu, pod horami,
ale teba nevídaval,
z jara tam pod studničkami.

Vetry viali nad skalami,
a ja v búrach hrkútala,
lístie spadlo — nad prútkami
suchými som sedávala.

Lietavala som nad vodou,
ach, nad vodou zakalenou,
plakávala nad slobodou,
nad slobodou utratenou.

Keď som rástla, dobrí ľudé
biele ruže zasievali,
že z nich krásny veniec bude,
pred mrazom ich zakrývali.

Sotva ruža ešte vzišla,
sotva sa zazelenala,
už ja s ním sa rozišla,
už jej krása opadala.

Neplač, drahá, smutným hlasom,
ešte všetko dobré bude,
aj preletíš krásnym lesom,
ešte žijú dobrí ľudé.

Dážď prestane i s vetrami,
žitko zas sa rozzelená,
voda tvoja pod horami,
tiež potečie očistená.

A ty vzlietneš nad tou vodou,
nad vodičkou očistenou,
zahrkútaš nad slobodou,
nad slobodou navrátenou.

Hory, hory, čierne lesy,
zlatý vtáčku na doline,
prilietni k nám, hocikde si,
prilietni k nám, ku rodine.