ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mal som túžby, mal som žiale,
mal som sny, mal ideále!
Túžieval som junácky za slávy vencami,
žialil a dumal som nad ľudu osudami,
sníval som o dievčine, vo snách ju miloval
a moje ideály v mysli namaľoval!
Načo mám túžiť? Zhyňte, stlite, túžby moje,
svet mi slávy nedá!
Preč s ideálmi, zrúcajte sa! Darmo vás
oko moje hľadá!
Načo mám žialiť? — Spáľte, žiale, srdce moje,
ach, ľud môj, v porobe!
A vy, sny, sny moje — vy, anjeli, preč zaleťte,
moje dievča v hrobe!
Nemám túžby, nemám žiale,
nemám sny a ideále!
Kde ste, túžby, kde ste, žiale?
Kde ste, sny, kde ideále?…
Dom, priateľov i rodinu,
moju lásku i dievčinu,
čo mi milé, čo mi sväté,
čo mi drahé, čo mi zlaté,
ber všetko, všetko, čo len mám
a všetko — všetko za to dám:
Tatry a ľud môj oživiť,
osláviť a ošťastliviť —
tu máš srdce, tu máš život,
len mi vzkries a osláv môj rod!
Na pustinách i na moriach,
na skalinách i na horách —
i na ohni i na ľade —
i o smäde i o hlade
chcem zaň trpieť všade — všade!
Nie ja syn jednej rodiny,
nie šuhaj jednej dievčiny —
ja milujem, ja objímam,
v srdci nosím a v duši mám
všetok ľud a všetky kmeny,
oj, Slaveni, oj, Sloveni!
Hviezda Slovanstva! Len mi svieť, ty sa ligotaj
v búrnych priepastiach nad zemou môjho života!
A ty, hruda zemská, len sa tlč a kolotaj!
Či mi po svete — po falošnom? — To ničota!
Zbridil som život a jeho osudy,
nie je to sláva — to sú chladné hrudy.
Nemáš junáka, by starý svet zboril,
a niet víťaza, by ti nový stvoril!
Hviezda slovenská! Keď víchrice pomstu zarachotia
a guľa zemská i nebe zažne sa hromami,
keď na tvoj rozkaz svet jeden padne, druhý sa zligotá
a môj rod Slávy zdvihne sa so svojimi hviezdami,
ja z tej víchrice piesne pomsty vylejem, vytvorím,
a tými hromami otrocký svet rozsekám, rozborím!

Oj, junák Slávy, keď tvojím géniom
jak orkán moria zachvátiš národy,
keď dáš hrom pomsty do rúk tvojim synom
a s hviezdou tvojou svitne deň slobody,
daj mi, oj, daj mi padnúť v tej hrmo-víchrici
a len blesk jeden vidieť z tej hviezdo-zornici!
Nuž, osudný osud sveta, vypomsti sa nado mnou!
Zatop svety, prebi srdce, znivoč túžby mojich snov!
Urob ma nešťastným, pusť tvoje hromy na moju hlavu —
ja chcem nešťastným byť, bo chcem mať mohylu, chcem mať slávu!
(Viem aký výrok tvoj: Kto chce slávy vence mať,
ten musí padnúť a vo víchroch tvojich skonať!)
Keď mi nedáš bleskom hodiť do tmy sveta rodov mojich
a ramenom objať hviezdy a zem zmliaždiť v rukách svojich,
keď mi nedáš povesť slávy a národu deň slobody,
už nechcem viac dumať, plakať — oj, dosť tých sĺz, dosť tej vody!

Nuž zarúť ma hromami sťa víchor Kriváňa štít,
ja si v tých hromoch, víchroch budem slávy vence viť.
Čo si ja žiadam, nie sú to zámky z oceli,
len to mi daj a dáš mi všetko, dáš mi svet celý,
len jednu povesť mojej slávy — ľudu môjmu milú
a nad mojimi kosťmi vysokú mohylu!
V tej povesti budem ja žiť v chráme ľudu oslávený
a z mohyly ma svet pozná, že tu ležím pochovaný!

Moje túžby, moje žiale —
moje sny a ideále!…