Básne a piesne slovenské
Autor: Peter Kellner-Hostinský
Digitalizátori: Michal Garaj, Andrea Kvasnicová, Eva Lužáková, Zuzana Šištíková, Karol Šefranko, Erik Bartoš
[13]
Keby si počul všetky tie víchrice,
čo v mojej duši búrkami lomcujú,
keby si videl všetky blýskavice,
ktoré cez srdce žalostne križujú…
Vtedy ja plakať dumkami prestanem,
keď hory Tatier slzami porosím,
keď si na morské tiché brehy stanem
a stopím túžby, ktoré v prsiach nosím…
Slovensko moje, veľká tvoja rana,
ach, tys’ otrokom maďarského pána!
Či sa mám dívať na tvoju podobu,
dokiaľ ťa diabli nezrútia do hrobu?!
Nie, nie — ja pôjdem za teba do boja,
Nie, nie — ja pôjdem za teba na vojnu,
za právo žitia, za slobodu rovnú.
Dotiaľ nespustím šabľu z mojej ruky,
dokiaľ nepomstím tvojho žitia muky,
dokiaľ nezotnem zlostných vrahov hlavy,
dokiaľ nevypnem na Tatry zástavy,
v ktorých víťazstva brinkoty zazvučia
a piesne žitia Slovákov zahučia —
a jak v tom chvení šumia vetrov hlasy,
tak budú šumieť Tatry vekov časy!
[13] Keby si počul všetky tie víchrice — bojovná revolučná báseň napísaná v čase tvorby Kellnerových ponášok na ľudovú pieseň (1844 — 1845). Mnohé z nich sa vyznačovali niekedy až nadneseným vlasteneckým zápalom, kde-tu presahujúcim až do nacionalistických postojov. Túto báseň však nemožno takto chápať — hovorí o pánoch a otrokoch, hovorí o ponížených, hovorí napokon i o revolučných náladách Kellnerových, ktorý „šabľou“ hodlá zmeniť nespravodlivý súveký svet. Báseň publikovaná in: Keby si počul všetky tie víchrice, Bratislava, Tatran 1966, s. 69.
