Dumky

Letí sokol ponad hory, ponad vrchy, pusté skaly, žiaľ mu dumnú dušu morí, a búrka sa za ním valí. Letí v šíre sveta strany, preletuje krajnu celú, už ustatý, ukonaný, či doletí k svojmu cieľu? Nádeja, sľubu bohyňa, volajúc prstom mu kynie, už len za ňou sa pohýna, či žiť bude, či zahynie. Sadnul na Tatier skaliská. sníček zastrel ho ľahučký; zďaleka sa ešte blíska, večer veľmi je tichučký.