ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

90. Z dejín zdvorilosti a slušnosti

V minulých storočiach bývala veda a umenie výsadou kláštorov, kniežacích a kráľovských dvorov. Vedľa toho boly v kniežacích a kráľovských dvoroch jemné spoločenské a zdvorilostné formy. Nie je vari náhodou, že to boly práve dvory dvoch najkresťanskejších štátov: dvor francúzsky a španielsky, kde boly položené základy dnešným zdvorilostným formám, pravda, zjednodušeným a prispôsobeným priliehajúcim pomerom. Znie to veľmi paradoxne, ale je skutočnosťou, že francúzske slovo „la cour“ = „dvor“ pochádza z latinského slova „chors“, ktoré pôvodne znamenalo „ohradu“ pre dobytok práve tak, ako nemecké slovo „Garten“. Za rímskej republiky zmenilo slovo „chors“ svoj význam na „oddiel vojenský“, neskôr, v časoch cisárstiev, tým slovom označovali sprievod cisárov, pôvodnú to telesnú stráž, a z toho vznikol vo francúzštine „dvor“ v smysle a význame kráľovho prostredia. Nie je bez zaujímavosti, že v slovenčine podnes zachovaly sa dva výrazy, odvodené od pôvodného slova „chors“, z francúzskeho jeho znenia „cour“ (kúr), na našom vidieku veľmi bežné: „kurizovať“ (dvoriť), „kurizant“, a v politickej terminológii bežné: „kortešovať“ (v taliančine „cortese“ a v španielčine „cortes“ — snem).

Naše slovo „dvor“ je bežné vo všetkých slovanských jazykoch. Vo veľkoruštine znie práve tak, ako v slovenčine a znamená zámok alebo palác, v ukrajinčine znie „dvír“ a znamená dvor, majetok, šľachtický zámok alebo hrad. V češtine, poľštine, srbštine, chorvátčine a slovinčine znie podobne a i jeho význam kryje sa s významom nášho dvora. Pôvod slova odvodzuje sa zo sanskritu (staroindičtiny), v ktorej znel: „dvaram“ = „brána“, v staroperzštine „duvara“, zodpovedajúce latinskému „fórum“ = preddvorie, nádvorie, námestie. Je zaujímavé, že v litovčine znie veľmi príbuzne so staroindickým tvarom „dvaras“ = šľachtický dvor.

Z týchto ukážok vysvitá, že pod pojmom „zdvorilý“ rozumie sa jeho historický význam, ako: „Pri kozube dobrých mravov vychovaný.“^[1]

Zdvorilosť však nie je výtvorom posledných storočí. Stretáme sa s ňou už v najstarších historických obdobiach. V Starom zákone v knihe Sirachovej čítame: „Podľa vzhľadu možno poznať muža a z výrazu tváre možno poznať rozumného. Odev tela, smiech zubov a chod človeka rozprávajú o ňom.“ — „Niekto sa šibalsky klania, ale vnútro jeho je plné ľsti…“ — „Slovo sladké rozmnožuje priateľov; a láskavý jazyk dobrého človeka pôsobí mnoho dobra.“

O slušnosti nachodia sa v citovanej knihe tieto údaje: Nevtieraj sa (k mocnejšiemu), aby si nenarazil! — Nebuď mnohorečný v shromaždení starších! — Neubližuj služobníkovi, ktorý verne pracuje, ani robotníkovi, ktorý ti je verne oddaný! — Nepohŕdaj chudákom spravodlivým! — Pokiaľ nevypočuješ, slova nevrav a uprostred hovoru neskáč do reči! — Nebuď márnomyseľný v múdrosti svojej! — Blázon sa nahlas smeje! — Blázon do domu nazerá, ale muž ukáznený postojí vonku! — Ak sedíš za veľkým stolom, neotváraj naň hrdla svojho prvý. Nevrav: „Mnoho je toho na ňom; pamätaj, že zlé je oko hltavé!“

Nielen v Starom zákone, ale i v Novom zákone máme mnoho dôkazov o zdvorilosti. Kristus Pán tiež zachovával predpisy zdvorilosti, čoho krásnym dôkazom je evanjelium sv. Lukáša 7, 36 — 50. Kristus pokarhal farizeja, že nebol zdvorilý, ako sa na hostiteľa patrí: „Vošiel som do domu tvojho a vody si nedal mojim nohám: ale táto, ako vošla, slzami zmáčala nohy moje. Olejom si moju hlavu nepomazal: ale táto masťou pomazala nohy moje…“

V tom čase totiž patrilo k hostiteľskému bontónu, aby hostiteľ pobozkal svojho hosťa, umyl mu nohy, alebo mu dal umyť svojím služobníctvom a natrel hlavu vonnou masťou. Tento zvyk je podnes zachovaný u Arabov.

Evanjelium sv. Lukáša, kapitola 6, 27 až 47, uvádza veľa Kristových ustanovení, ktoré možno nazvať základnými zákonmi zdvorilosti a lásky k blížnemu atď.

U Arabov je vžitým zvykom, že syn, prv než vojde do matkinej izby, musí vyzuť svoju obuv na znamenie, že zem v blízkosti matky je posvätná, kde sa musí dôstojne a slušne chovať.^[2]

Na cisárskom dvore v Číne bývala ročne slávnosť, na ktorej cisár slávnostne a verejne bozkával nohy svojej matke.

Z týchto skutočností a citátov vysvitá, že zdvorilosť a ušľachtilé spoločenské mravy sú práve tak staré, ako ľudská vzdelanosť a kultúra. I obsahove boly podobné dnešným, len ich vonkajšia forma sa zmenila podľa panujúceho časového vkusu, čiže módy.

Krásnym a podnes zachovalým prejavom zdvorilosti a pohostinstva u Slovanov bolo podávať hosťovi chlieb a soľ, symbol dvoch najdôležitejších a každodenných potrieb. U iných národov bolo zasa vo zvyku podávať vodu, víno a iné nápoje. Ak podá Arab hosťovi štipku soli, prejaví tým bezvýhradné priateľstvo.

Tieto skutočnosti dokazujú, že zdvorilosť a pohostinnosť nie sú výmyslom, ale potrebou ušľachtilého človeka. Čím je národ vyspelejší a vzdelanejší, tým je vyspelejší i jeho smysel pre spoločenský život a jeho zjemnelé formy. Preto sa musíme všemožne snažiť, ako národ slobodný, zaujímajúci vo svete svoje historické miesto, aby sme nezostali vo zdvorilosti a v dobrých mravoch za našimi predkami, ale aby sme sa snažili osvojiť si všetky čnosti, ktoré vyžaduje potreba každého ušľachtilého človeka, a ich zovnútorné prejavy. Nesmieme zabúdať, že cudzinci pokladajú za význačnú charakteristiku národa stupeň zdvorilosti jeho občanov.

91. Základné pravidlá

Pred zákonom sme všetci jednakí, lebo zákon neplatí len pre jednu vrstvu, jeden stav, ale pre každého občana, či je niekto boháč alebo bedár, učenec alebo negramotný, krásavec alebo mrzák. Naproti tomu spoločenský život veľmi citlivo reaguje na hodnotenie spoločenského postavenia jednotlivca, lebo rozoznáva rozličné stupne a za veľký poklesok pokladá ich porušenie proti dobrým mravom.

Vo veľkej spoločnosti je neraz veľmi ťažko presne určiť poradie stupňov spoločenského postavenia jednotlivcov, lebo si rozličné náhľady v tomto smere veľmi často odporujú. Práve preto nesmie to nik pokladať hneď za urážku, ak vo veľkej spoločnosti pri rozdeľovaní miest a pod. prednosť dostala osoba nižšie postavená pred osobou vyššie postavenou. Takéto nedopatrenia stávajú sa zvyčajne pri neznalosti stupnice titulov a ich poradia.

Základným pravidlom je, že dámy majú vždy prednosť pred pánmi, starší ľudia pred mladšími. K tomu ešte pristupujú rozličné rozdiely, vyplývajúce zo spoločenského postavenia, povolania i pôvodu. Prv bolo platným pravidlom, že vydaté ženy maly prednosť pred slobodnými, často i vyššieho spoločenského postavenia. Dnes však zárobkove samostatne činné ženy sú rovné s vydatými ženami tej istej spoločenskej triedy. Pokiaľ ide o poradie, rozhodujúci je vždy stupeň príbuznosti, alebo známosti s jednotlivými členmi spoločnosti. Vlastnú sestru radíme zvyčajne za cudziu dámu jednakého veku a spoločenského postavenia a podobnej vrstvy. Spoločenská prednosť sa poskytuje zvyčajne ľuďom chorým a slabým.

Hoci sa zdajú zásady spoločenského poriadku celkom jednoduchými, predsa často nastávajú veľmi ťažké situácie pri sostavovaní poradia. V akom poradí má byť napr. slečna, ktorá ešte pred krátkym časom bola primladá? Komu dať prednosť, či učiteľovi alebo jeho bývalej žiačke, dnes už doktorke? Ešte ťažšie je sostavovať poradie pri recepciách, kde vystupujú verejní a politickí reprezentanti, význační ľudia verejného života, spisovatelia, básnici, umelci. Komu dať prednosť? Či bezvýznamnému politikovi, či významnému spisovateľovi, alebo šéfovi významného úradu? Tu môže vždy rozhodnúť len jemný takt, ktorý nahradí nedostatok pravidiel, ktoré pre tieto osožné prípady dosiaľ ešte neboly vypracované.

Na štátnických, diplomatických a význačných oficiálnych recepciách si už možno ľahšie počínať, lebo tu poradie hosťov význačnejšie ukazuje ich verejné a spoločenské postavenie, ktoré nie je tak rôznorodé, ako pri iných recepciách s množstvom hosťov zo všetkých možných spoločenských vrstiev. Tu však nech platí vždy zásada, aby spoločensky vyššie postavená osoba dostala prednosť pred osobou nižšie postavenou. Tá má prednostné právo na započatie i skončenie hovoru, spoločensky vyššie postavený vstupuje do miestnosti pred nižšie postaveným, jeho meno sa uvádza vopred, iba ak ide o vzájomné predstavovanie. Pri chôdzi alebo sedení vždy je pravé miesto vyhradené jemu a z troch miest vždy prostredné patrí jemu; miesto na pravej strane patrí osobe vyššie postavenej, ako osobe na strane ľavej. To isté platí i pre dámy. Dvaja páni majú mať dámu vždy v prostriedku a keď pri nej sedí pán, alebo ju odprevádza, jeho miesto je vždy na strane ľavej. Deti idú po obidvoch stranách dospelých.

Dáme a osobe vyššie postavenej, ak nemá voľnej stoličky alebo sedadla vo verejnej miestnosti, v autobuse, vo vlaku a v elektrike, vždy ponúkneme svoje miesto. Rovnako celkom neznámej osobe starej a chorľavej. Matke s dieťaťom vždy načim dať prednosť i pred známou dámou, ktorá iste nebude náš počin pokladať za nezdvorilosť. Ak stretneme známu dámu, alebo osobnosť nad nami postavenú, obťaženú balíkmi, pomáhame ich odniesť. Pomáhame pri obliekaní a zobliekaní svrchníka, zimníka a otvárame pred nimi dvere. Dáma však, čo by bola i nižšie postavená, ako dotyčná osobnosť, nemá pomáhať pri zobliekaní alebo obliekaní. Výnimkou je iba veľmi dobrá známosť. Starému pánovi pomôcť pri obliekaní, alebo zobliekaní, najmä ak je zrejmé, že bez pomoci mu to pôsobí veľkú námahu, nie je nijak proti dobrému tónu, keby mu pritom dáma pomohla. Rovnako sa má zaobchodiť aj s osobami chorými a bezmocnými. Naopak, je to do istej miery i povinnosťou, pokiaľ, pravda, nie je blízko muž alebo osoba služobná.

Ak sa dáma sverila vedeniu alebo sprievodu muža, povinný je starať sa o ňu a pomáhať jej vo všetkom, kde si sama pomôcť nemôže. Ak prejaví nejaké prianie, pokiaľ je to v rozumových medziach možností, snažme sa ho bez otáľania splniť. Ak sa žaluje na smäd, načim obstarať občerstvujúci nápoj, ak prejaví únavu, zaopatríme povoz alebo auto. Na koncerte obstaráme program, v divadle ďalekohľad i program, v reštaurácii postaráme sa o rýchlu obsluhu, chránime ju pred zlým počasím a pod.^[3]

Ak sa stane, že musíme dáme pomôcť priamym zásahom, viesť ju alebo zachytiť, aby nespadla, smie ju pán chytiť iba za ruku, alebo za predlaktie. V takýchto prípadoch dovolené je i zavesiť sa, ale v najkrajnejšom prípade smie sa silne sovrieť jej rameno. Po spoločnej zábave páni sú povinní postarať sa o to, aby sa dámy bez príhody dostaly domov. Odprevadíme ich až po bránu, alebo dvere a čakáme dotiaľ, zakiaľ sa za nimi dvere nezatvorily. Ak býva dáma v hoteli, odprevadiť sa má len po schody alebo lift, nikdy po dvere jej izby.

Ak chce pán niečím poslúžiť dáme, ktorú však odprevádza pán, tu sa treba vždy na pána obrátiť a nie priamo na dámu. V pravidle, že dáme sa dáva vo všetkom prednosť, sú aj určité odchýlky. Ak máme obavu, že by dáma mohla naďabiť na neočakávané alebo nepríjemné prekážky, tu má ísť vopred pán. Tak je to pri vstupe do kaviarne, reštaurácie, aby odvrátil zvedavé pohľady od dámy. Pri hľadaní miesta v divadle, kine a pod. pán vždy robí cestu dáme. Tak je to i na úzkych prechodoch a v tme, pri vystupovaní do vlaku, koča, auta, lietadla, autobusu, elektriky. Pri vystupovaní na schody v dome pán ide vpredu, pri sostupovaní však ide vpredu dáma, pán ju nasleduje, ale keď je dostatok miesta, jeho miesto je po jej boku, vždy na opačnej strane zábradlia, aby mohla mať v ňom oporu. Ak by si však dáma želala ísť hore schodami vopred, tu, pravda, ochotne ustúpime a dáme jej prednosť.

Často sa stáva, že sa dvaja zdvorilí ľudia súčasne stretnú pri dverách, do ktorých chcú vstúpiť a dávajú si navzájom prednosť. Aby sa predišlo pretekom v zdvorilosti, odporúča sa, aby ten, ktorému po dva razy bola ponúknutá prednosť, poďakoval a išiel vopred. Ak nenazdajky postrčíme niekoho, vyrušíme ho, alebo ho niečím obťažujeme, ospravedlníme sa zdvorile: „Prepáčte!“ — „Prepáčte, prosím!“ alebo použijeme zmedzinárodnelé slovo ospravedlnenia: „Pardon!“ Na ospravedlnenie načim odpovedať: „Prosím“ alebo: „Prosím, nič sa nestalo!“ Práve tak pokračujeme i vtedy, keď si v zástupe kliesnime cestu. V takýchto prípadoch však nesmieme sa tlačiť dopredu kolenami, lakťami, ale požiadame vždy: „Dovoľte, prosím“ a pod.

Ak nás niekto o niečo požiada a nám za to poďakuje, odpovedáme: „Prosím“, alebo: „Ochotne sa stalo“, „Rado sa stalo“. Ak by sme však z nejakej príčiny nemohli vyhovieť žiadosti, ospravedlníme sa: „Prepáčte, ale nemôžem vám vyhovieť, lebo…“, alebo „Veľmi ľutujem, ale…“ Ak nám niekto prejavuje ochotu urobiť dajakú službu, napr. pomôcť nám v niečom, sme povinní byť zvlášť zdvorilými, či sme už službu prijali alebo nie. Ak pomoc prijmeme, poďakujeme: „Ďakujem, ste veľmi láskavý“; ak pomoc neprijmeme: „Prosím, neráčte sa namáhať!“ alebo „Prosím, neráčte sa vyrušovať!“ — Je dôležité, aby sme v takýchto prípadoch neboli váhaví a vedeli, či máme ponúkanú pomoc prijať alebo nie. Treba byť pohotovým a hneď sa rozhodnúť. Na poďakovanie pozornosti vhodné sú ešte i tieto formy poďakovania: „Ďakujem vám srdečne!“ alebo: „Ďakujem vám, ste veľmi pozorný!“ Poďakovanie je vhodné prijať slovami: „Ochotne! — Milerád! Je to maličkosť! — Som rád, že som vám mohol pomôcť! — Bolo mi potešením byť vám k službám!“

Ostatné všeobecné pravidlá uvedieme v ďalších kapitolách.