ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

189. Obuv

Pekne ušitý pánsky oblek harmonicky doplňuje vhodne volená akosť, farba a tvar obuvi. Už v kapitolách o jednotlivých úboroch sme poukázali na vhodný výber obuvi, lebo nedodržanie pravidiel, k akému úboru akú obuv nosiť, je nielen porušením štýlovosti, ale aj veľkým pokleskom proti etikete. Koľko útrpného smiechu vyvolali po prvom štátnom prevrate jednotliví „kultúrtrégri“ nemožnou kombináciou súčastí salónnych úborov s prerobenými žltými bakančami, kaučukovým golierom, červenou kravatou a športovou čiapkou, alebo „miškárskym klobúkom“ so štetkou! Bohužiaľ, ešte aj dnes, najmä v zapadlejších krajoch, keď aj nie takto „klasicky krikľavo“, predsa však veľmi hrubé chyby bývajú páchané proti slohovosti a dobrému vkusu. Nie je vzácnosťou vidieť vidieckeho inteligenta v sýtetmavom úbore a v svetlohnedých, tobôž bielych „tenisovkách“. Čo ako dobre oblečený muž, ak nemá k úboru primeranú obuv, pokazí tým celý svoj vzhľad.

Vhodný výber obuvi k tomu-ktorému úboru závislý je od druhu obuvi (topánky celé, „cúgovky“, športové nízke a vysoké, výletné a horolezecké), od akosti (lak, ševrolak, ševro, box, jelenica, antilop, zebu, plátno, kaučuk), od farby (biele, šedivé, žlté, hnedé, čierne) a od tvaru (so širokými, pološirokými, americkými, úzkymi a „špicatými“ kapľami).

Pravidlá etikety uvádzajú presné smernice, akú obuv použiť k salónnym úborom:

K fraku, smokingu, žaketu a sakosmokingu majú byť vždy lakové. Okrem toho sa užívajú k fraku tzv. frakové topánky, vhodné iba na bál. K prechádzkovému jasnejšiemu odevu, k cestovnému a turistickému patria hnedé topánky, k bielym nohaviciam biele topánky.

Treba dbať, aby šnúrky a mašličky nevyčnievaly z topánok.

Pri kúpe topánok má sa vždy dbať na to, aby neboly úzke. Také topánky sú nielen nepohodlné, ale spôsobujú bolestivé pľuzgiere, potenie nôh a otlaky. Ale ani veľmi voľné topánky nie sú dobré, lebo chôdza je v nich neistá, klátivá a cápavá a môžu spôsobiť tiež pľuzgiere a odreniny.

Kto má veľmi citlivé nohy, najlepšie urobí, keď si dá ušiť obuv u ortopedického obuvníka, ktorý vie odstrániť všetky chyby, ktoré sa javia na ubolených nohách.

Topánky majú byť vždy čisté a vyleštené, nezohyzdené „ševcovskými chrastami“ (povrchnými latami), vyšliapanými opätkami, deravými podošvami a pod. Pretekať sa v móde obuvi a nosiť rozličné exotické kreácie (veľmi široké alebo končité), topánky s nevkusnými ozdobami môže si dovoliť predmestský gígerlík, ale nikdy nie muž zo spoločnosti. Pojem elegancie a zdravo pojatej módy dneška nespočíva v bezúčelných a nevkusných ozdobách, ale v jednoduchej vkusnej línii, začleňujúcej sa do celkovej harmónie s odevom a sledujúcej účelnosť. Dnes už ani na elegantných dámskych topánkach nevidieť zbytočné ozdoby. Neslobodno zabúdať, že veľmi často bývajú všakovými bezúčelnými a voskrz nevkusnými ozdobami zastierané hrubé chyby v materiáli alebo aj nimi pláštené nesolídne vypracovanie.

Obuv má byť pravidelne ošetrovaná, čím je na dlhý čas zachovaná jej pôvodná fazóna a predlžuje jej trvanlivosť. Ako zachádzať s obuvou a ako ju ošetriť, uvádzame vo zvláštnej kapitole: „Odborné ošetrovanie obuvi“.

190. Galoše a snehovky

Do dažďa a blata je dobre nosiť galoše. Je výhodné do galoší obúvať staršiu obuv, lebo nová sa veľmi ničí tým, že výpary a výpotky nôh nemôžu preniknúť cez gumu a ostávajú v topánkach, čo má za následok stratu formy topánok, lebo koža topánok vlhne a jej tvrdé časti, držiace fazónu, zmäknú. Ak nemáme staršej obuvi a musíme galoše viac dní nosiť, treba každý deň prežúvať iné topánky a po použití natiahnuť ich na kopytá.

V časoch snehových nepohôd, fujavíc, odmäku veľmi dobrú službu robia kaučukové snehovky, ktoré chránia nohy pred zimou a zovnútorným zvlhčením obuvi. Snehovky, ktoré chránia nohy až vyše členkov a sú priliehavo upäté, ešte viac ničia obuv, ako galoše. Práve preto i do snehoviek obúvajme staršiu obuv, ktorú načim častejšie vymieňať. Odporúča sa do takejto obuvi vkladať zdravotné vložky, ktoré výpotky a výpary nôh pohlcujú.

V galošiach alebo snehovkách nikdy neslobodno vstupovať do obývacích miestností, ale načim ich v predsieni zobuť. Porušenie tohto pravidla právom možno pokladať za vysoký stupeň nevychovanosti a bezohľadnosti. Galošami sa znečisťuje dlážka a koberce a na snehovky vždy prilipne sneh, ktorý sa v teple rýchle rozpúšťa a spôsobuje celé mláky na dlážke alebo koberci. Dobre vychovaný muž ani v zablatených topánkach nevstúpi do obývacích miestností, ale si ich pred vstupom očistí, alebo dá očistiť. Hostiteľka, ktorá má smysel pre čistotu a poriadok, vždy sa postará, aby v daždivých časoch v čase návštev boly v predsieni pripravené prostriedky na očistenie obuvi a poučí služobníctvo, ako si má počínať.

191. Košele

Košeľa má byť vždy čistá a pozorne vyhladená, neoriasaná; pokrčená košeľa skazí dojem i najelegantnejšieho obleku. Farbou má vždy súhlasiť s oblekom a kravatou. Goliere bývajú vždy z toho istého materiálu, našité, alebo voľné na pripínanie, čo je však dnes už dosť vzácne. Na hodvábnych, farebných a vzorkovaných košeliach z popelínu a pod. býva teraz už zvyčajne golier prišitý. Z golierov sa donedávna najviac užívaly biele a dvojité škrobené goliere. Čim je takýto dvojitý golier nižší, tým je elegantnejší. Treba dbať, aby bol golier práve tak, ako košeľa, úplne čistý, neoriasaný a nepokrčený.

K fraku, smokingu jednoradovému sa nosí biela košeľa s hladkou náprsenkou, tvrdo škrobenou, ako i tvrdými manžetami, ktoré bývajú našité. K smokingu dvojradovému však panama košeľa s prišitým dvojitým golierom polotvrdým, prípadne mäkkým.

K žaketu zasa treba si brať bielu košeľu so slabšie škrobenou náprsenkou a manžetami. K sakosmokingu sa môže brať do spoločnosti biela, alebo bielo vzorkovaná košeľa s mäkkou náprsenkou a manžetami. Ináč však vždy iba košeľu bielu.

K denným šatám je vhodná farbistá, alebo solídne vzorkovaná košeľa. Vkusný muž si nikdy nevolí krikľavé farby bielizne. Cez deň je vždy prípustná farbistá alebo vzorkovaná košeľa, ale k večernému tmavšiemu obleku je elegantnejšie nosiť tvrdý golier. V lete sa odporúča nosiť goliere mierne škrobené, lebo sa tak ľahko nepokrčia ako goliere úplne mäkké.

Športové „trampské“ a „cowboyské“ košele nosiť k vychádzkovému úboru — ako to často vidieť — je vysoký stupeň nevkusu. Čo sa hodí k športovému a turistickému odevu, urážlivo kričí v úbore spoločenskom.

Z príčin úsporných odporúča sa dať si šiť alebo kupovať košele s rezervným golierom (prípadne i manžetami), lebo golier sa rýchlejšie obderie a oriasa ako ostatné čiastky košele a jeho výmenou, ako aj našitím rezervných manžiet, sa mnoho usporí.

192. Spodné nohavice

Spodné nohavice majú byť krátke, dosahujúce iba po kolená. Zdraví a otužilí muži nikdy, ani v najtuhších mrazoch nenosia dlhé spodné nohavice a tobôž nie trikotovú bielizeň. Dlhé spodné nohavice a trikotovú bielizeň majú nosiť iba chorí ľudia, veľmi citliví na zimu, alebo starí páni. V takom prípade sa pančuchy, alebo ponožky natiahnu na spodné nohavice alebo triko. V najnovšom čase v prvotriednych galantérnych sklepoch predávajú celé kolekcie krátkych spodných nohavíc tej istej vzorky, ako je košeľa. V trikotínovej bielizni je to však už dávnejšie zavedené.

Hoci sú spodné nohavice skryté, treba vždy dbať, aby boly práve také čisté ako košeľa. Prikazuje nám to smysel pre čistotu a úctu pred sebou samými. V bielizni, ktorú cez deň máme na nebe, nikdy nespime! Na to slúži pižama alebo nočná košeľa.

193. Ponožky a pančuchy

Pro každodennú potrebu používajú sa pod dlhé nohavice krátke ponožky, ktoré veľmi podliehajú móde farbou a vzorkovaním. Ako pri kravate, tak i tu rozhoduje osobný vkus. Ich farba má byť v harmónii s farbou šiat alebo kravaty. Veľmi pestré vzorky a krikľavé farby sú nevhodné.

K vychádzkovým šatám možno si vybrať vhodnú farbu bo vzorkami podľa osobného vkusu, ale treba vždy dbať na to, aby farebná slohovosť a ostatnými čiastkami odevu nebola porušená. Je zásadou, aby pančuchy alebo ponožky boly aspoň o odtieň jasnejšie ako nohavice. K bielym nohaviciam slušia len biele ponožky.

Pri salónnych odevoch sú pre farbu i akosť ustálené pevné smernice, aké pančuchy alebo ponožky k čomu obuť. Tu je osobný vkus značne obmedzený, avšak predsa môže sa uplatniť vo výbere najvhodnejšieho tónovania.

K fraku a smokingu sa nosia vždy čierne hodvábne, alebo flórové pančuchy (ponožky), k žaketu čierne, alebo tmavošedivé, k sakosmokingu čierne, tmavošedivé, hodiace sa k farbe nohavíc a kravaty.

K športovým šatám niet určitých predpisov, aké majú byť pančuchy, ale je vždy na mieste neodbočovať veľmi od základnej farby šiat. Pančuchy alebo ponožky treba meniť často. Ľudia, ktorým sa potia nohy, mali by byť zvlášť čistotní. V ich prípade sa odporúča denne meniť ponožky i topánky s ohľadom na seba i na spoločnosť. Človek, ktorému páchnu nohy, je v spoločnosti práve tak nevítaný, ako ten, ktorému páchne z úst.^[93]

194. Kravaty a mašle

Vo výbere farby, vzorky a akosti kravaty rozhoduje vždy osobný vkus jednotlivca, vyjmúc prípady, kde je kravata predpísaná. K fraku sa vždy nosí mašľa motýľková z bieleho piké, k smokingu zasa čierna mašľa z nelesklého hodvábu. Pri žakete je prípustných viac kombinácií. V zásade sa predpisuje tmavá kravata a pripúšťa sa šedivé, alebo černobiele vzorkovanie. K žaketu sa berie na oficiálne návštevy tmavá kravata so šedivým, alebo černobielym vzorkovaním, svadobný hosť má mať pri civilnom sobáši tmavú, pri cirkevnom sobáši, pohrebe a kondolenčných návštevách čiernu kravatu. K sakosmokingu má byť na návštevu tmavošedivá kravata, na popoludňajšiu návštevu, do divadla a na civilný sobáš tmavá; na cirkevný sobáš, pohreb, kondolenčnú návätevu čierna kravata.

Zásadou je, že farba kravaty má byť vždy prispôsobená farbe košele, šiat a ozdobnej vreckovky. Solídne je nosiť kravatu o niečo tmavšiu, ako je košeľa a oblek. Ale í tu rozhoduje vkus a vek. Mladí ľudia dávajú prednosť jasnejším a výraznejším farbám, starší páni zasa farbám tlmeným. K športovým šatám nosí sa športová kravata, pletená z vlny, jednofarebná alebo pestro pruhovaná. Kravata má byť vždy dobre uviazaná, aby priliehala na golier. Nemá byť nikdy pokrčená a zafľakovaná. Neslobodno ju nikdy zastrčiť za košeľu, ako to v lete často vidieť. Ak je kravata na vine, treba ju pripevniť na to určenou sponkou.

Nesluší sa ani v spoločností ani na ulici opravovať kravatu. Ak bola kravata dobre uviazaná, nevypovie tak ľahko službu. Pri výbere kravaty treba veľmi dbať na akosť, lebo lacné kravaty sa veľmi krčia a nedržia fazónku. Čím je kravata hutnejšia, tým ľahšie sa dá viazať.

195. Rukavice

Rukavice ako čiastka pánskej garderóby bývajú veľmi dobrým znakom vkusu ich nositeľa, lebo vhodne volené rukavíce zvyšujú efekt elegantného obleku. Rukavice nesmú byť ani veľmi priliehavé, ani veľmi voľné. Pri veľmi úzkych rukaviciach vydávame sa nemilej situácii v prípade, že by nám dámy alebo páni podávali ruku a ľahko by sme sa mohli dostať do pomykova, lebo by sme nevedeli rukavicu rýchle stiahnuť. Okrem toho úzke rukavice majú i tú nevýhodu, že hatia pravidelný obeh krvi, čo má najmä v zime za následok, že nás v úzkych rukaviciach oziabe v ruky. Veľmi voľné rukavice robia ruky nemotornými. Preto už pri kúpe treba pamätať, aby rukavice zľahka príliehaly na ruku. Najbežnejšie sú kožené rukavice, pri športe pletené.

Rukavice sa nemajú veľmi odrážať od farby odevu, ale pri pracích rukaviciach je prípustná i svetlejšia farba. Biele, alebo žlté pracie rukavice kožené svedčia takmer ku každému obleku, ale treba veľmi dbať, aby boly vždy čisté. Rukavice niťové alebo hodvábne nehodia sa do spoločnosti. Čierne rukavice sa nosia len k smútočným šatám.

Na návšteve alebo v malej spoločnosti môže pán rukavice stiahnuť a držať v ruke. Na čaji o piatej a na menších spoločenských zábavách, kde sa nenosí predpísaný spoločenský oblek, rukavice netreba mať.

Pri slávnostných príležitostiach, na báloch nosia sa biele glasé rukavice, ktoré majú ostať na rukách, ale vídame často, že mnohí páni z pohodlnosti hneď po vstupe do sály strhnú rukavice, čo nie je pri reprezentačných báloch slušné. Tancovať treba v takých prípadoch vždy s rukavicami na rukách. Pri oficiálnych návštevách k žaketu majú byť biele glasé rukavice a takisto do veľkej a reprezentačnej večernej spoločnosti, na premiéru opery, na civilný a cirkevný sobáš biele glasé rukavice treba mať. Čierne glasé rukavice sa nosia na pohreb a na kondolenčné návštevy. Okrem reprezentačných bálov majú byť v uzavretých miestnostiach rukavice na rukách ešte v týchto prípadoch: pri oficiálnych podnikoch, recepciách, nástupných audienciách a návštevách v lóžach a na drahších miestach reprezentačných divadiel. Na cestu k podobným príležitostiam berú sa v zime najčastejšie žlté, alebo biele rukavice zo srňacej kože alebo napa, v lete svetlé, ľahké, niťové alebo pracie kožené rukavice. Rukavice treba nosiť na rukách a nie v ruke. Je nepekné šermovať rukavicami v ruke pri gestikulácii. Na cesty si treba brať rukavice tmavšej farby, na prechádzku farby jasnejšej.

196. Vreckovky a ich používanie

Rozoznávame dvojaké vreckovky: úžitkové a ozdobné. Úžitkové vreckovky bývajú čisté, biele a hladké, biele vzorkované a farbisté. K salónnym oblekom, ale najmä k fraku, smokingu, žaketu a sakosmokingu treba užívať vždy biele vreckovky. Výnimku tvorí smútok. V takom čase nosievame biele, čiernym obrúbené vreckovky. Pri výbere farbistých vreckoviek, či už hodvábnych, batistových alebo niťových musíme vždy dbať na to, aby ich farby boly solídne. Sýte farebné vreckovky vkusný a čistotný človek nikdy nenosí. Iné je u ľudí, ktorí telesne pracujú. Páni by nikdy nemali nosiť čipkami obrúbené vreckovky. Ozdobné vreckovky môžu byť alebo jemné hodvábne, batistové, úžitkové vreckovky, alebo zvláštne ozdobné vreckovky farby kravaty. Ako pri úžitkových vreckovkách, tak i pri ozdobných vreckovkách musíme vyhýbať vreckovkám s čipkovou ozdobou. Veľmi úzka, takmer nepozorovateľná čipková obruba je ešte prípustná, ale lepšie, keď takúto vreckovku nepoužijeme.

Vedieť v spoločnosti vhodne zachádzať s vreckovkou, býva veľmi často rozhodujúce pre spoločenskú vyspelosť jednotlivca. Práve preto venujeme tomuto zdanlivo nepatrnému predmetu pánskej toalety tak veľa miesta. Vreckovku nevložíme do vrecka tak, ako sme ju pekne vyhladenú a složenú vzali zo šatníka, ale ju rozostrieme, mierne pokrčíme a takto ju vložíme do vrecka kabáta alebo nohavíc. Sme často svedkami v spoločnosti, že niektorí, ináč veľmi taktní muži, vytiahnu z vrecka ešte nepoužitú a starostlivo poskladanú vreckovku, začnú ju rozostierať a počínajú si tak, ako by ju chceli vyprášiť. Takéto počínanie je v spoločnosti neprípustné. Pravda, stáva sa, že daktorí páni používajú svoje vrecká za skladisko všakovej nezdoby a vreckovka je ňou znešvárená. Vrecká majú byť vždy čisté, lebo vyprašovať vreckovku v spoločnosti je neprípustné.

Utrieť si nos, kýchnuť, alebo zakašľať nie je hanbou. Sú to telesné potreby, ktorým ani najdokonalejší gentleman nevyhne. Hanbou, nevkusom a neslušnosťou je však to, ak si pri tom bezohľadne počíname. Ak pocítime nútenie na kašeľ, majme vždy vreckovku naporúdzi. Ak sme obklopení spoločnosťou, skloňme hlavu a kašlime do vreckovky, alebo si ju pridržme pri ústach. Ak je to len možné, odvráťme hlavu od osoby, ktorá je nám najbližšie. Kašľať v spoločnosti bez tohto opatrenia presahuje medze spoločenskej slušnosti a prieči sa aj najzákladnejším zásadám hygienickým a zdravotným.

Pri pľuvaní musíme si v spoločnosti počínať s dvojnásobnou opatrnosťou, najmä ak sú dámy v spoločnosti. Mnohé rozmaznané a precitlivelé dámy dostávajú nervové záchvaty, ak musia byť svedkami netaktného počínania nevychovaného muža. Ak cítime, že náš kašeľ bude mať za následok výmety, ospravedlňme sa na chvíľu a vyjdime. V jemnej dámskej spoločnosti nikdy nepoužívajme pľuvák a keď je to nevyhnutné, použime vreckovku, podľa možnosti tak, aby to nebolo nevkusné. Hlasite chrákať a vypľúvať výmetky do vreckovky, vzdialenej od úst, je práve tak odsúdeniahodné ako pľuvať na dlážku.

S dvojnásobnou opatrnosťou si musíme počínať pri kýchaní. Mnohí ľudia vedia kýchanie potlačiť, ale vždy sa to nepodarí a kýchnutie vybuchne s živelnosťou orkánu, sprevádzané súc pritom opravdivou sprchou výmetkov, letiacich od kýchajúceho na mnoho metrov. Preto pri najmenšom dráždivom pocite na kýchanie majme naporúdzi vreckovku. Nikdy však nepotláčajme kýchanie za sprievodu smiešnych grimás. Keby sme sa v takom čase uvideli v zrkadle, zhrozili by sme sa seba samých, ako sa nám tvár zmenila a zohyzdila. Pri kýchaní pridržme vreckovku pred nosom a ústami tak, aby sme výmetky úplne zachytili do vreckovky.

Vyhýbajme sa hlasitému siakaniu, lebo je mnoho ľudí, ktorí pri tomto čine vyludzujú z nosa celé árie, alebo surmujú, ako by bol nos surmitou. V spoločnosti treba takýmto nevkusom vyhýbať. Kto má nádchu, nech radšej ostane doma. Pri prudkej nádche človek ani necíti, keď začnú výmetky z nosa tiecť a iste by nik nebol rád, keby ho nazvali „sopliakom“. Vŕtať v nose vreckovkou alebo prstom je nielen vrcholom netaktnosti a nevychovanosti, ale i známkou veľkej smyselnosti a náruživosti. O tých, ktorí si z plodov nosa robia „šúľky“, už ani nehovoríme. Bohužiaľ, často sa stretávame i s takýmito nezdobami!

Nekultivovaný ľud, najviac však deti a muži používajú rukávy alebo i holé ruky miesto vreckoviek. Turisti a cudzinci, ale i letujúci hostia krútia hlavou nad takýmto nechutným počínaním. Tu sa ukazuje pp. učiteľkám, učiteľom a vôbec vychovávateľom národa veľký neobrobený úhor. Treba deti aspoň v škole odvykať od takýchto nevychovaností, keďže doma sa im nedostáva potrebnej výchovy.

197. Nočný a domáci odev

Nočným odevom rozumieme nočné košele a pyžamy. Zakiaľ nočné košele miznú pomaly z výbavy pánskej bielizne, pyžama nadobúda si stále väčšiu obľubu, takže i pravidlá spoločenského chovania a slušnosti dávajú jej prednosť pred zastaralými nočnými košeľami.

Etiketa predpisuje pánom v hoteloch, spacích vozňoch a na palubách lodí používať pyžamu. Jej látka je z hodvábu, polohodvábu, puplinu alebo z flanelu. Vzory pánskych pyžám majú byť širšie páskované. Nikdy nie drobné a pestré vzory, ktoré budia dojem zženštilosti. Naproti tomu proti jednofarebnej pyžame nemožno nič namietať. V lete sa používajú ľahké hodvábne pyžamy, v zime, najmä kto spáva v nevykúrenej izbe, pyžamy flanelové.

Každý jemný muž, ktorý si nárokuje, aby bol pokladaný za gentlemana nielen v spoločnosti, ale aj pri domácom kozube, zachováva predpisy etikety. Zakiaľ nie je ustrojený, použije dlhý župan alebo kratší domáci kabátec. Dobrých priateľov a známych — i keď sa to neodporúča — možno prijať v župane alebo v domácom kabáte. Domáci kabátec nosíme doma, aby sa uličné sako šetrilo, najmä pri toalete (holení) alebo domácich prácach. V župane alebo v domácom kabátci nikdy neprijímame vzácnejších a spoločensky prispôsobených návštevníkov. Tobôž nie dámske návštevy, i keby išlo o príbuzné!

Zásadou je, že v negližé sa neslobodno nikomu ukazovať. To isté platí i o papučiach, ktoré patria iba do spálne. Nahradzovať domáci odev vyradeným salónnym oblekom je práve také nevkusné, ako prijímať hostí v negližé. K pánskej kúpeľnej garnitúre patria: kúpeľný plášť, osuška a uteráky z látky zvanej froteur (frottýr). Je to látka drsná ako struhadlo (odtiaľ i jej meno), ale veľmi dobre vpíja do seba vlhkosť a masíruje pokožku.

198. Nosenie šperkov

Distingvovaný muž nosí do spoločnosti sobášny, pečatný, alebo rodinný prsteň, vreckové, alebo náramkové hodinky s retiazkou a ihlu do viazanky. Iných šperkov nenosí. Podaktorí však hovia si v nosení celého zlatníckeho výkladu na rukách, ba idú tak ďaleko, že si vešajú na ruky i náramky. Náramok na ruke muža pôsobí zoženštile, rozmaznano a smiešne. Ešte smiešnejšie je ovešať sa nepravými šperkami, bižuternými „briliantami a smaragdami“.

Tzv. „prstene šťastia“ páni nikdy nemajú nosiť. Je to nemužské! Nepekne pôsobí, ak má pán vykrámenú tlstú reťaz, ktorá sa tiahne v oblúku od vrecka k vrecku. Najmä páni tlstejší mali by sa vystríhať takýchto nevkusností. Takáto reťaz vyvoláva dojem pút, ktoré majú vari zamedziť ďalšie tlstnutie, alebo pripomína konských kupcov-Cigánov, ktorí sa zvyčajne honosia takými hamovníkmi s rozličnými príveskami. Retiazka tenká a jemná je elegantná, ale nesmie byť na nej prívesok. Týmto príveskom móda a vkus už dávno odzvonily, preto preč s nimi. Vhodná je i retiazka visiaca, ale musí byť jemne spracovaná, nie príliš široká a tlstá.

Plniace perá a patentné ceruzy, čo by boly zo zlata alebo i z platiny, nepatria do vačku pre ozdobnú vreckovku, ak sme v spoločnosti. Ich miesto je v ľavom vnútornom vrecku kabáta. Iné je, ak sme v zamestnaní, kde ich vše potrebujeme, aby boly naporúdzi. Nikdy si spoločenský úbor neovešajme mnohými odznakmi. Na salónny úbor spolkový odznak nepatrí. Ináč, ak chceme nosiť odznak, vyberme si malú a vkusnú jeho formu. Oddanosť a príslušnosť k nejakému smeru, alebo svetonáhľadu nosme v srdci v celej veľkosti a oddanosti. Len ľudia plytkí a často povrchní a neúprimní snažia sa zovnútornými odznakmi zdôrazňovať svoju príslušnosť k určitému smeru. Miniatúrne národné, rodobranecké a gardistické odznaky vo vkusnom a jemnom spracovaní možno vždy nosiť.

199. Rady a vyznamenania

Rady a vyznamenania sa v pôvodine nosia iba na zvlášť významných a oficiálnych slávnostiach, kde je predpísaný zvyčajne frak, alebo smoking.^[94] Pri oficiálnych slávnostiach nižšieho stupňa nosia sa na fraku a smokingu iba miniatúrne rady na retiazke. Do spoločnosti však nosieva sa v najlepšom prípade iba tzv. radová gombička, alebo radová stužka, pretiahnutá dierkou ľavej chlopne kabáta. Ináč sa rady a vyznamenania v bežnom dennom živote nenosia.

200. Dáždnik a palica

Dáždnik ako súčiastka pánskej garderóby je stále viac a viac zatláčaný používaním nepremokavých, impregnovaných a gumových plášťov. Zato však u staršej generácie a u pánov, bedliacich na svoj oblek, teší sa stálej obľube. Ba vyskytujú sa medzi nimi aj takí, ktorí sa idú prechádzať aj za najjasnejšieho dňa s dáždnikom v ruke. Pánsky dáždnik má byť z hodvábu alebo z polohodvábu, vždy farby čiernej s ohnutým držadlom. V pánskom svete obľúbený je tzv. palicový dáždnik, ktorý je v neistom počasí veľmi užitočný. Je to praktická kombinácia palice a dáždnika v podobe strednej silnej bambusovej palice, v ktorej je dômyselne skrytý dáždnik z jemného hodvábneho tkaniva. Keď v nepohode užívame dáždnik, musíme dbať, aby sme nikomu neboli na ťarchu. Je veľkou bezohľadnosťou ísť po ulici s dáždnikom šikmo pred sebou držaným a vystretým, pričom sú nepríjemné a neraz i nebezpečné srážky krok za krokom. Dáždnik držme vždy tak, aby sme neohrozovali oči a tvár chodcov. Ak ideme s niekým pod jedným dáždnikom, nesmieme dopustiť, aby osobe druhej kvapkala voda na šaty alebo za golier. Za takúto ochranu by sa nám kdekto poďakoval. Protichodcom vyhýbajme dvihnutím dáždnika, alebo sklonením na bok.

V prípade nepohody môže pán dáme ponúknuť ochranu svojho dáždnika a odprevadiť ju do bezpečnosti. Ak by dáma galantnú a nevtieravú ponuku odmietla, netreba sa nad tým rozčuľovať. Je to jej výsostné právo.

Palica v mestách, ba i v mestečkách vyšla takmer úplne z módy. Vidíme s ňou chodiť už iba starších pánov alebo mrzákov. Zato však medzi lovcami, turistami a milovníkmi prírody teší sa nezmenenej obľube, lebo často koná veľmi dobré služby a slúži za skutočnú oporu. Je veľmi nevkusné nosiť palicu pobitú od držadla po koniec všakovými štítkami. Turistom to ešte azda pristane, ale ináč vôbec nie! Palicu alebo dáždnik treba držať za držadlo, nie pod držadlom a niesť ich ako šabľu, alebo mať ich zavesené vo vrecku. Ak sú na ruke zavesené, proti tomu niet námietok. Nesluší sa s palicou robiť na ulici všakové prepletanie medzi prstami alebo nosiť palicu alebo dáždnik v rukách, založených za chrbtom. Tzv. fraková palica nemá ohnuté držadlo, ale guľu zo slonoviny. Táto palica sa používa iba pri operných báloch, kde je k fraku predpísaná.