ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

175. Od prvotriednej ozdobnosti až po dnešnú módu

Rozličné životné pomery a podnebné podmienky rozličným spôsobom vplývaly na utváranie a vývoj ľudského odevu. Človek jaskynný temného praveku, žijúci v „kolíske ľudstva“, ako to moderná archeologia^[68] dokazuje, mal len veľmi skromné požiadavky, lebo žil pod priaznivým podnebím. A okolnosť, že zprvopočiatku boly životné podmienky pračloveka veľmi ťažké a celá jeho energia životná vyčerpávaná v tvrdom boji o bytie a zachovanie rodu, vyvoláva oprávnené predpoklady, že jeho cit a smysel pre ozdobnosť boly zovnútornými vplyvmi otupované. Vedený pudom, usmerňovaný rozumom a skúsenosťami, všetky jeho konania smerovaly k triezlivej účelnosti. Za takýchto podmienok utváral sa aj jeho primitívny úbor, v znamení prísnej účelnosti, bez pozorovateľných stôp snahy po ozdobnosti.

Človek staršej doby kamennej, hľadajúci úkryt pred dravou zverou v jaskyniach, na stromoch, alebo chrániaci svoje telo pred nepohodou primitívnou kostrou strechy z listia a blata, bol lovcom. V tomto čase slúžila mu za odev koža ulovenej zveriny. Poznal už význam ohňa a vedel si s obdivuhodnou vytrvalosťou a dôvtipom vyhotoviť z kamenia, rohoviny a kostí zbrane a nástroje. Lovenie mu bolo takto značne uľahčené a nepomerne zlepšilo jeho životnú úroveň. Tu sa stretáme s prvými znateľnými prejavmi jeho citu pre ozdobnosť.^[69]

Predmetmi jeho snahy po ozdobnosti boly steny jaskynného bydliska a predmety denných potrieb, ako: zbrane, nástroje, náčinie, odev atď. Je zaujímavé, že i v ríši živočíšstva, ktoré žije v najpriaznivejších podmienkach, napr.: v trópoch, stretáme sa s obdobnými javmi. Biológ Bölsche dovodzuje, že v ríši organizmov živočíšstva prebieha tzv. „ornamentálna tendencia“, ktorá sa prejavuje v „luxusných výtvoroch“. K týmto vývodom biológ Frankenberg dodáva: „Často záleží ľúbivá forma iba v symetrii telesnej stavby, lebo je výrazom účelnosti, má smysel a pôsobí na nás príjemne. Avšak u zjavov, akými sú pestré kresby na pávích periach alebo na chocholoch kolibríkov a pod., nie je krása iba niečím vedľajším, ale javí sa ako niečo úmyselného.“

Veľmi zaujímavé je zistenie, že vedľa pudu jestvujú u živočíšstva aj určité „prepychové inštinkty“,^[70] lebo ťažko by sa dalo uveriť že by motýľ alebo vtáčia samička maly toľko umeleckého smyslu, aby svojím spôsobom hodnotily zjemnenie vo farbe alebo v kresbe samčekov. Toto luxusné sfarbenie a iné estetické zvláštnosti majú svoj význam v zachovaní druhu a sú prostriedkom výberu. Rovnako je dokázané, že i u samičiek vznikajú rozličné luxusné zvláštnosti, ktoré sú však veľmi závislé od blahobytu a dobrej výživy ich nositeľov. Tieto prepychové útvary nespočívajú však výlučne len na pohlavnom výbere, ako je to u samčekov, ale je to i známkou prebytku životnej energie.^[71]

Z tejto paralely logicky sa dá vyvodiť, že cit pre ozdobnosť je citom vrodeným, podobajúcim sa pudom, ale jeho prejav je závislý na stupni blahobytu, osobnej dispozície, okolí, prostredí a iných vnútorných a zovnútorných vplyvov.

Pračlovek kreslí na steny jaskyne a ryje pazúrikom na kostené nástroje lovné zvieratá, lovecké výjavy, a podľa svojho primitívne perspektického poňatia obrazovne znázorňuje človeka. Tieto skutočnosti plne potvrdzujú smysel človeka nielen pre ozdobnosť, ale i pre umeleckú tvorbu a sú vynikajúcimi dokladmi 10.000 rokov starej ľudskej kultúry.^[72]

Po vekoch, keď skúsenosti, objavy, dôvtip, dokonalejšie zbrane a nástroje podstatne zlepšily životné podmienky pravekého človeka, naučí sa poznávať výhody stáleho sídliska; túlavý život lovca zamieňa spokojnejším a činorodejším roľníctvom. Stálosť bývania a nový spôsob života pôsobí, že človek nadobúda značnú zručnosť. Stavia si kamenné, hlinené alebo drevené príbytky a umne konštruované nákolné domce, zaisťujúce jeho bezpečnosť.

Praveký roľník oboznamuje sa so živočíšnou vlnou a a rastlinnými vláknami; naučí sa priasť, a na primitívnom stave utká ai prvé kusy plátna, ktoré mu spríjemňujú pohodu v novom priedušnom odeve. V tomto období vybrusuje sa i jeho vkus. Pestrosť farieb, ktorá sa mu javí v prírode: nádherne zafarbené vtáctvo; ranné i večerné zore a divotvorná dúha, podnecujú ho na napodobivosť, farebnosť a ornamentiku. Oboznamuje sa s organickým farbivom, do osnovy vtkáva pofarbené nite v prvotných tvaroch. Tu vzniká prvé vzorkovanie najzákladnejšieho „kultúrneho“ odevu. Je to zpočiatku iba kus tkaniva bez určitejšieho tvaru, ktorým zahaľuje svoje telo. Neskôr umným skladaním nadobúda tento prvotný kultúrny odev určitejšie tvary, zodpovedajúce primeranej účelnosti. Postupom času prejde tento základný odev ľudskej kultúry do formy tuniky a plášťa a do podobných tvarov, s akými sa ešte i dnes stretáme v „kolíske ľudstva“, totiž na oriente: v Malej Ázii, Mezopotámii a v Egypte.^[73]

Snaha po ozdobnosti objavom šľachetných kovov: zlata, striebra a platiny, prejavuje sa rozličnými šperkami, ako: náramkami, náhrdelníkmi, čelenkami, agrafami atď. a tu sa stretáme s ozdobnosťou, ktorá nie je v priamej spojitosti s účelnosťou, výjmuc azda ozdobné hrebene a čelenky, slúžiace na udržanie vlasov a agrafy na sopätie plášťov a iných voľne splývajúcich kusov odevu. Prirodzene, tento praveký luxus mohli si dovoliť iba ženy bohatých a mocných náčelníkov jednotlivých kmeňov, ale po hojnejšom objave cínu a bronzu, súčasne so stúpaním životnej úrovne, stáva sa ozdobnosť obecnou záľubou a nový kov koná ľudstvu užitočné služby vo všednom živote, í v prepychovej ozdobnosti. Bojovník tejto doby pripína si na svoju obuv ostrohy, na koňa kladie ozdobami vybíjaný postroj a za ozdobným pásom, sopätým tepanou alebo liatou sponou, má zastoknutý ostrý meč s rozličnými motívmi umelca bronzovej doby.

Pračlovek tejto doby zabieha takmer za hranice kuriozít. Budapeštianske Antropologické múzeum napr. opatruje medzi svojimi cennými prehistoricko-antropologickými sbierkami lebku ženy z doby bronzovej, so škraňami doslova zamknutými bronzovou zámkou. Táto lebka podistým patrila nejakej starej klebetnici a naši „opatrní praotcovia“ jej zavreli ústa, aby azda nevravela ešte i po smrti.

V jednom období bronzovej doby boly veľmi v móde tzv. „končité hlavy“, zvyčajne predlžované umelými zásahmi. Čím bola hlava končitejšia a dlhšia, tým viac zodpovedala časovému vkusu. Preto naši prarodičia sovierali svojim potomkom hlavy do drevených foriem.^[74] V týchto časoch bolo zvykom so zomrelými pochovať predmety, ktoré za živa používali. S bojovníkom pochovali jeho zbrane, lovecké nástroje, pracovné náradie, no dakedy i jeho obľúbeného koňa s úplným postrojom. So ženami pochovávali vedľa iných kuchynských náčiní tiež toaletné skriňky,^[75] ktoré dosvedčujú, že už žena bronzovej doby rada sa krášlila a mala práve tak bohatý výber kozmetických prípravkov, ako jej dnešné potomkyne.^[76]

Priaznivé podnebie južných prasídlišť človeka vo vysokej miere hatilo rozvoj odevnej kultúry, ako sa môžeme o tom presvedčiť ešte i dnes u praobyvateľov tropických krajov. Je veľmi pozoruhodné, že ešte i dnes, keď kultúra a civilizácia dosiahly taký vysoký stupeň, iba jedna tretina ľudstva sa ako-tak odieva. Podľa štatistických zistení nateraz žije poldruhej miliardy ľudí a z tohto počtu je 250 miliónov naháčov, používajúcich v najlepšom prípade pásy z trávy, palmového lístia a pod. Ďalších 750 miliónov odieva sa podľa našich náhľadov nedostatočne a iba 500 miliónov ľudí tak, ako to predpoklady civilizácie vyžadujú. Keby sme však vzali do úvahy ohľady zdravotné a hygienické, akiste by sa počet civilizovane odieva ľudí snížil o dobré dve tretiny.

176. Ozdobnosť ako známka blahobytu

Zriadený rodinný a spoločenský život a blahobyt, a šírením kresťanstva povzbudený kultúrny rozvoj vniesol do štruktúry odievania nové smery. Od čias Kristových, v tzv. dobách kresťanských, prešiel občiansky úbor siedmimi základnými údobiami, ktoré sa odzkadľovaly v rozličných estetických, etických a morálnych náhľadoch v časovom vkuse.

Antický úbor čo ako vyzdobený a nádherný, vo svojej podstate sa nezmenil. Tradičná tunika rozličných dĺžiek, pásy, plášte a sandály menily sa iba v niektorých detailoch: v štýle, akosti látky a v množstve ozdôb. Kult tela a duše, príklon k filozofickým sústavám, zdôrazňujúcich ľudskú bytosť ako rozhodujúcu (ako sa to javilo v antickom Grécku, v dobe Platóna a Sokrata), maly nesporný vplyv i na zdôraznenie osobností odevom. V tejto dobe v rozkvete Atén pod vládou Periklesovou, stretáme sa s prvým kráľom antickej módy, bratancom vládcovým, rovesníkom, žiakom a kamarátom Sokratovým, majiteľom nesmierneho bohatstva, znamenitým rečníkom, dvojnásobným víťazom olympských hier, povestným vojvodcom, neskrotným roztopašníkom, „najkrásnejším Aténčanom“^[77] a prvým Don Juanom antiky — Alkibiadesom. Svoju kráľovsky nádhernú postavu halil do najdrahších odevov a nezabudol sa prepychove šatiť ani vo víre vojen. Na túto nádheru antickej snahy po ozdobnosti odpovedal reakčne Diogenes a celá škola cynikov^[78] zámerne zanedbávaným, deravým a nečistým odevom.

Je zaujímavou historickou skutočnosťou, že prvými kráľmi módy — ako by sa to dalo predpokladať — neboly ženy, ale — muži. Je to aj pochopiteľné, lebo právomoc antických žien bola veľmi obmedzená. Iba hetéry^[79] snažily sa zvláštnymi kreáciami svojich odevov vynikať nad počestné a cudné Aténčanky.

V dobe neskoršieho rímskeho cisárstva vynikol ako kráľ módy a udávač jej tónu rímsky gavalier, všeobecne uznávaný „arbiter“^[80] elegantiae = „majster elegancie“, Titus Petronius Arbiter. Dozerateľmi nad zachovávaním dobrého mravu boli rímski liktori.

I keď kresťanstvo oslobodilo ženu z patriarchálnych a antických obmedzení, predsa zostalo kormidlo módy dlho v rukách mužov. Europskými kráľmi módy stali sa Angličania a Francúzi. Kráľom módy novších dôb. v XVII. storočí, stáva sa anglický vojvodca Buckingham a v XIX. storočí Brummel. Najnáruživejšími milovníkmi módy boli Henry Cyril, markýz z Anglesey a začiatkom XX. storočia zomrevší barón Paget (1875 — 1905), ktorý má v staršej generácii ešte veľa pamätníkov. Tento podivín stal sa na celom svete povestným svojou záľubou a najväčšou súkromnou garderobou sveta, ktorá pozostávala z 227 úplných oblekov, 27 smokingov, množstva frakov, 362 viest a nespočetného množstva iných súčastí úborov. Štyria odborne školení komorníci-garderobieri mali na starosti toto množstvo oblekov, s akým sa okrem baróna nik nemohol pochváliť. Jeho náruživosť v móde stala sa mu však osudnou, lebo prišiel navnivoč a za rok po tom zomrel v úplnej chudobe.

Posledným kráľom módy súčasnej doby bol donedávna bývalý Waleský princ, abdikovaný kráľ Eduard VIII. a dnes v ústraní žijúci vojvoda Windsorský, ktorého vkus udával dlhý čas tón v pánskej móde nielen v Anglicku, ale aj na kontinente.

Skutočnými kráľmi módy sú však nateraz menageri veľkých textilných koncernov, ktorí zasahujú do vývojového procesu dobrého vkusu, lebo oni ustaľujú farby, vzorky i akosť módnych látok sezóny, a takto vplývajú na utváranie rozličných módnych kreácií odevných sezón.

Staroveké odevy gréckej klasiky osvojili si Rimani a od nich ostatné národy, obývajúce európsky kontinent. Tradičná tunika a cez plece prevesený plášť udržal sa po stáročia a začal sa pretvárať až v neskorších dobách kresťanstva. Je zaujímavé, že vývojový smer a tón pánskeho odevu vynútily si vojny. Stredoveký bojovník, aby chránil svoje telo železným brnením, zamieňa tuniku úzkymi, upnutými a priliehavými nohavicami a voľne splývajúci plášť upnutým a priliehavým pravzorom dnešného saka, aby mohla byť naň oblečená kolčava a pod.

S prvými historickými kostýmami kresťanskej doby stretáme sa v V. storočí. Sláva a bohatstvo Byzantskej ríše odzrkadľuje sa vo východnej nádhere a prepychu. Románsky sloh, panujúci od IX. do XII. storočia diktuje triezlivosť kresťanskej askézy, ktorá má vplyv i na odev. Sloh gotický (XIII. — XV. storočie) javí sa v znamení veľkého rozvoja a spoločenský život nadobúda novú tvárnosť. Vedľa šľachty a poddaných objavuje sa nový partner stredoveký, mešťan, ktorý vzmáhajúcim sa obchodom a remeslom stáva sa zámožným a tvorí bohatú vrstvu. Do tejto doby zapadá vznik cechov a odev so storočia na storočie stáva sa europskejším. Koniec tohto storočia znamená tiež koniec stredoveku. Po ňom nasledujúce slohy: renesančný (1550 — 1650), barok (1650 — 1750), rokoko (1750 — 1780), empír, bidermayer atď. môžeme nazvať už novovekými, prechodnými do našich čias. Poňatie estetické a dobrý vkus sa značne mení. Kresťanský asketizmus vystrieda renesancia antiky, ale nová vlna katolíckej nábožnosti vyvoláva odklon od pohanských teorií a tento odklon odzrkadľuje sa i v umení odievania.

Obdobím prepychu a rafinovanosti je doba rokoka.^[81] Je to doba krinolín, parochní, vysokých účesov, bielozlatého kultu a nábytku, gobelínov a iných prepychov. Ozdobnosť v tomto slohu dosahuje najvyšší vrchol, akého sloh odevov a bohatosť ozdôb ani predtým, ani potom nedosiahly. Impulzívnym strediskom módy a etikety stáva sa Francúzsko, najmä však kráľovský dvor Ľudovíta XIV., kde je sústredená všetka nádhera sklonku XVIII. storočia. Tento štýl vrcholnej ozdobnosti a nádhery má však len krátke trvanie a vyžíva sa v troch krátkych desaťročiach.

Rokoko vystriedal v dobe Napoleonovej empír,^[82] ktorý zreformoval sloh a kroj francúzsky v duchu klasicizmu a vzatý bol do služieb cisárstva.

Po empíre nastal veľký štýlový úpadok vznikom bidermayerovského slohu v tridsiatych rokoch XIX. storočia, nazývaný všeobecne slohom šosiackym.^[83] Tento úpadkový sloh znamenal prechod k dnešnej forme ľudského odevu, ktorá nehľadá krásu v bezúčelných ozdobách, ale vo vkusných a esteticky odôvodnených proporciách a líniách, ktoré dávajú vyniknúť plastike tela a zodpovedá požiadavkám hygieny.

177. Ako vznikly jednotlivé súčiastky odevov

Nohavice, ako sme sa už v predošlej kapitole zmienili, vyvinuly sa v období, keď sa stredoveký bojovník oboznámil so železným brnením. Aby bolo jeho telo chránené od zimy a chladu železa, odel si pod brnenie od pásu až po členky úzke, upjate a priliehavo sošité kusy odevu, z ktorého vznikly úzke a upjate nohavice. Prvé široké nohavice, tzv. „pantalóny“, vznikly vo Francúzsku v dobe revolúcie. Pôvodne boly široké ako dnešné dámske sukňové nohavice a každá nohavica obliekala sa zvlášť. Až neskôr boly sošité v jeden kus.

Sako vzniklo z pôvodnej blúzy (jubky), ktorú si obrnení bojovníci obliekali pod kolčavy a brnenie. Neskôr, pridaním voľnosti a preložením fazóny a voľnejším strihom nadobudlo sako dnešný tvar. Každý národ, kmeň a kraj mal svoj prostonárodný kroj, v ktorom sa uplatňoval osobitný vkus. Podnes zachovalé prostonárodné kroje sa len veľmi málo zmenily a menily. Ich ozdobnosť bola závislá na majetkových pomeroch a na podnebí.

Zo saka vyvinuly sa rozličné kreácie, ako frak, žaket, redingot, smoking a pod.

Rukavice sú už veľmi starou súčiastkou odevu. Je isté, že boly známe už v šerom dávnoveku. I v starom zákone (v knihe Ruth) stretáme sa s rukavicami. Starí Peržania chránili si ruky pred chladom rukavicami, ktorých prsty boly z kožušiny. Podistým preto ich Xenofon pokladal za vynálezcov rukavíc. Gréci užívali rukavice k rozličným prácam zo silnej kože, aby si chránili ruky. Gréci a Rimania mali pri jedle tenké rukavice „digitálie“,^[84] ktorými si chránili prsty pred popálením pri jedle, lebo v tom čase prsty nahrádzaly vidličky. Nemci a Škandinávci nosili rukavice už v ôsmom a desiatom storočí všeobecne. Rukavice kráľov a šľachticov boly bohato vyzdobené výšivkami a kovaním. U rytierov rukavice znamenaly symbol ich léna, u biskupov boly nevyhnutnou súčiastkou ich ornátu pri uvádzaní do úradu.

Ženy značne neskôr začaly nosiť rukavice ako muži. Až od XIII. storočia, v dobe vzniku slohu románskeho, nosily plátené rukavice ako ozdobu a siahaly až po lakeť. V XVI. a XVII. storočí sa však rozvinul veľký prepych. Roku 1615 Rubens si vymienil pri uzavieraní smluvy na obraz „Snímanie s kríža“ pre svoju ženu pár rukavíc v cene vyše 8 zlatých. Kardinál Richelieu daroval kráľovnej Márie Medicejskej 6 párov rukavíc, aby ju získal pre svoje zámery.

Kult rukavíc v novších časoch vyvrcholil v Anglicku. Roku 1869 boly ustálené presné pravidlá, kedy aké rukavice nosiť. Podľa týchto módnych a etiketných predpisov ráno sa majú nosiť rukavice z kože soba, na poľovačke z kože líščej, popoludní z kože bobra, na prechádzku z koziny, na cestu k obedu z kože psej a na ples z jemnej ovčej kože.

Ako pôvod rukavíc, i pôvod klobúka zaniká v šere dávnoveku. Isté je, že už starovekí Egypťania nosili klobúky a v Starom zákone rovnako je zmienka o klobúku. Talmud považuje klobúk za nepostrádateľnú súčiastku odevu každého žida, bez ktorého sa nesmie objaviť v modlitebni. Gréci doby antickej používali klobúk iba proti škodlivým účinkom slnečných lúčov. Ináčej slobodní Gréci chodili s obnaženou hlavou.

Prostriedkom módy stal sa klobúk až v XII. storočí. Klobúky tejto doby boly veľmi drahými súčiastkami odevu. Bývaly obrúbené drahocennými kožušinami, tepanými zlatými ozdobami, vykladanými drahokamami a perami. Od XIII. storočia začala sa jeho forma meniť a vyskytoval sa v rozličných variáciách. Hneď bol v móde baret, zasa vysoký španielsky klobúk s úzkou strechou, trojrohý klobúk rokokový, všakové kučmy, čapice a celá séria ich odrúd. V XVIII. storočí prišiel do módy vysoký cylinder a po ňom jeho odruda tzv. tvrdý klobúk, nazývaný (posmešne) „pinč“. V tom istom storočí prišly do módy klobúky vlnené a plstené, približujúce sa svojou formou k dnešnému klobúku.

Pletené pančuchy prišly do módy až v XVI. storočí. Zpočiatku boly jednoducho a hladko pletené v rozličných farebných odtieňoch. Nosenie pančúch vynútilo si nosenie podväzkov, ktoré boly najmä u dám nádherne vyzdobené. Kult podväzkov rozšíril sa v časoch panovania anglického kráľa Eduarda III. Na dvornom plese grófke Salsburyovej totižto pri tanci spadol podväzok z belasého hodvábu. Kráľ to spozoroval, podväzok rýchle zdvihol a podal grófke. Niektorí účastníci dvorného plesu začali sa grófkinej nehode smiať a tu kráľ, aby umlčal posmievačov, založil „rad belasého podväzku“, ktorý sa v podobe tmavobelasého zamatu nosí pod ľavým kolenom.

Pôvodné pančuchy malý priemerne 30 — 40 tisíc očiek, kým dnešné dámske pančuchy z jemného hodvábu majú až 2 milióny jemných očiek.

Krátke pánske ponožky prišly do módy nosením dlhých nohavíc. A azda je veľmi málo tých, ktorí vedia, že vynálezcom pánskych podväzkov je slávny filozof Kant. V jeho časoch totižto nosievaly sa podväzky, podobné dámskym podväzkom, čo malo však tú nevýhodu, že hatily na lýtkach riadny obeh krvi. Toto dalo podnet slávnemu filozofovi, aby vynašiel také podväzky, ktoré sú pohodlnejšie.

Nosenie kravaty, lepšie povedané jej vznik, zapadá do doby panovania Ľudovíta XIV. V tom čase totižto vo francúzskom cudzineckom pluku slúžilo mnoho Chorvátov, ktorí nosili na krku belasé šatky (kravate). Z tejto šatky postupom času vyvinula sa dnešná kravata, ako ozdobná čiastka pánskeho (i dámskeho) úboru. Pôvodným účelom kravaty bolo držať golier pohromade, ale ako vieme, dnes je predmetom ozdobnosti a módy.

Móda nosiť prevlečníky ďakuje za svoj pôvod čírej náhode. Najväčší dandy londýnskych aristokratických kruhov lord d’ Orsay zvyčajne udával tón v pánskej móde. Raz na prechádzke v okolí Londýna zastihol ho prudký lejak. Aby zachránil svoj drahý a nový oblek, požičal si od istého námorníka dlhý plášť, v ktorom sa vrátil do Londýna. Mnohí v domnení, že ide o nový lordov módny „nápad“, dali si ušiť podobne dlhé kabáty a takto vzniklo nosenie svrchníkov.

Užívanie vreckoviek je veľmi starého pôvodu. S vreckovkami stretáme sa u starých Indov, Egypťanov, Chaldejcov, Peržanov, Grékov i Rimanov. Pôvodne sa vreckovka, zvaná „sudórium“, alebo „mucinium“, užívala ako šata na stieranie potu. Nos sa však vreckovkou neutieral a kto by bol tak urobil, bol by sa podľa dobových náhľadov dopustil veľkého spoločenského poklesku. Užívanie šatky započalo sa v Taliansku až v XIII. storočí, ale ešte i v XVI. storočí bolo jej užívanie v ostatných častiach Europy veľmi vzácne. V lepších spoločenských kruhoch vreckovka nebola užívaná vôbec a až v XVIII. storočí bola prijatá na milosť. Avšak ani vtedy neslúžila k cieľom hygienickým a zdravotným, ale len ako ozdobný predmet. Všeobecné užívanie vreckovky započalo sa až v dobe Napoleonovej. Jeho manželka Jozefína totižto so záľubou užívala vreckovku ako potrebný predmet hygieny a od toho času vreckovka stala sa nielen ozdobným kusom odevu, ale i užitočným v praktickom smysle.

Gombíky, ako praktické predmety na zapínanie alebo spojovanie jednotlivých častí úboru, sú známe iba od XV. storočia. Gombíky tejto doby boly veľmi drahocenné, zo zlata, striebra, a užívala ich len šľachta. Až v XVII. storočí v r. 1683 boly vynájdené gombíky liate, najmä z cínu. V XVIII. storočí boly užívané gombíky z kosti, rohu, bridlice, perlovky a gombíky zo zlata a striebra. Naši zemani s veľkou obľubou nosievali ťažké strieborné ozdobné gombíky tvaru púpäťa šípovej ruže, často veľmi veľkých rozmerov a úctyhodnej váhy. Tieto gombíky reprezentovaly značné sumy a bývaly dedené s generácie na generáciu. Najnovšie sú vyrábané z rozličných syntetických látok.

178. Účelnosť, vkus a etiketa odievania

„Prečo sa obliekame?“ — „Prečo k rozličným príležitostiam rozlične?“ — „Prečo tak a nie inak?“ — sú otázky veľmi dôležité nielen v živote človeka z vyšších spoločenských kruhov, ale aj v živote ľudstva vôbec.

Vedieť sa účelne, vkusne a okolnostiam primerane obliekať nie je takou ľahkou vecou, ako by sme sa pri povrchnom posudzovaní vecí nazdávali. Je to pojem veľmi složitý, v ktorom — odhliadnuc od peňazí — dôležitú úlohu hrá niekoľko podstatných činiteľov. Týmito dôležitými činiteľmi sú:

I. účelnosť,

II. vkus,

III. etiketa.

Verní zásade, ktorú sme si pri spracovaní tohto diela osvojili, že nestačí pre dôkladné pochopenie jemných spoločenských mravov odpovedať na praktické otázky: „Čo?“ — „Ako?“ a „Kedy?“, ale musíme odpovedať i na základnú otázku: „Prečo?“ správna odpoveď poučí a objasní nám príčinnú súvislosť medzi činorodou pohnútkou vnútornou i zovnútornou a jej kultivovaním v praktickom a spoločenskom živote. Práve preto tejto poslednej otázke dávame prednosť pred otázkami predchádzajúcimi, lebo v jej odôvodnení spočíva podstata veci.

I. ÚČELNOSŤ odievania spočíva v troch základných príčinách:

a) do akej miery a ako vieme svoje telo chrániť proti zovnútorným vplyvom, ako: proti zime (chladu), horúčave, dažďu;

b) ako vieme diskrétne časti svojho tela chrániť proti cudzím pohľadom;

c) ako vieme svoje telo chrániť proti mechanickým úrazom, zbraniam a strelám.

II. VKUS^[85] pri odievaní vedie k ozdobnosti a vyvíja:

a) správny cit pre harmóniu farieb;

b) smysel pre prosté, vkusné tvary;

c) cit pre umenie spojiť všetky súčiastky úboru vo vhodný celok, ktorý má v žiadúcej miere vyznačovať osobnosť nositeľa.

III. ETIKETA odievania zdôrazňuje:

a) zachovávanie zvykových foriem časového vkusu pri voľbe úboru pre rozličné príležitosti;

b) zovnútorný prejav osobnej kultúry;

c) ohľad a povinnú úctu k spolubližným.

Ak sme pri voľbe príslušného úboru vyhoveli všetkým podstatným podmienkam, ktorými sú: účelnosť, vkus a etiketa, môžeme smelo povedať, že sme sa správne obliekli.

I. ÚČELNOSŤ odievania spočíva v prvom rade na praktickom prispôsobení odevu k rozličným klimatickým pomerom, ktoré sú v rozličných pásmach veľmi rozličné. Prispôsobenie odevu k pomerom podnebným (k zime, horúčave) prakticky znamená odevom vyrovnávať tepelné rozdiely, javiace sa medzi temperatúrou tela a stupňom zimy alebo horúčavy v hraniciach bioklimatiky.^[86] Väčší výkyv z tejto hranice, nech už ide o zimu alebo horúčavu, obmedzuje telesnú a duševnú výkonnosť, vyvoláva nepríjemné pocity, soslabuje odolnosť tela, ktoré je preto ľahko prístupné rozličným biologickým^[87] zmenám, funkčným poruchám a chorobám.

Telesná teplota — ako dovodzuje americký biológ Howard W. Haggard v svojom diele „Man and His Body“ — usmerňovaná je dvoma regulačnými mechanizmami: fyzickým a chemickým. Fyzická regulácia záleží v regulovaní tepelných strát z povrchu tela. Deje sa menením prietoku krvi pokožkou a vyparovaním potu. Ak je okolná teplota taká nízka, že telo v pokoji nestačí vyrobiť dostatok tepla, aby mohlo udržať normálnu teplotu, vstupuje do činnosti regulácia chemická. Centrum pre usmerňovanie teploty so sídlom v mozgu účinkuje ako termostat.^[88] Reaguje na zmeny v teplote krvi, ktorá ním preteká. Ak stúpne teplota, zoslabí centrum impulzy, ktoré normálne sťahujú cievy v koži. Cievy sa roztiahnu, preteká nimi viac krvi a stráca sa viac tepla. Ak klesne teplota krvi, cievy sa stiahnu a tepelné straty sa zmenšia.

Teplo, vznikajúce v ľudskom tele v pokoji, nestačí na vyrovnanie minimálnych tepelných strát, ak je teplota okolného vzduchu nižšia ako 20 stupňov Celsia. Keď je vzduch presýtený vodnými parami, je najvyššia teplota, ktorej sa môže prispôsobiť ľudské telo — i keď je v pokoji — hodne pod 36 stupňov Celsia.

V miernom pásme odstraňujeme potrebu chemickej regulácie teplôt tým, že nosíme odev. Za normálnych okolností je vystavené vzduchu len vari 20 % povrchu tela. Ostatok je udržovaný vrstvou šiat približne na teplote, aká je v trópoch. Každý človek udržuje teda väčšiu čiastku svojho tela vo svojom „individuálnom podnebí“, ktoré sa veľmi blíži tropickému. I Eskymák, oblečený do kožušiny, strávi väčšinu svojho života v tomto horúcom podnebí.

Izolačná schopnosť šiat závisí vo veľkej miere na tom, koľko vzduchu je obsadené v medzerách medzi tkanivom. Keby sme mohli obklopiť telo stálou vrstvou vzduchu, mali by sme ideálnu obranu proti teplu i zime. Kožušiny, perie a väčšina pórovitých látok sú zlými vodičmi tepla preto, lebo obsahujú v sebe veľké množstvo vzduchu. Kožušina napr. obsahuje 98 % vzduchu a len 2 % tvorí vlastná srsť.

Na otázku, prečo musí človek udržovať svoju teplotu dostatočne chladnou — a tiež dostatočne vysokou, odpovedá anglický biolog J. B. S. Haldaue: „Vzostup alebo pokles teploty v mozgu o 5° alebo 6° Celsia vyvolá smrť, ak trvá viac, ako niekoľko minút.“

Nemecký biolog Dr. Heinz Woltereck dovodzuje, že zvýšenie teploty s 20° na 24° Celsia klesne telesná výkonnosť už o 15 %. Ak sa zvýšila teplota na 30° Celsia, klesá pracovná schopnosť o ďalších 13 %.

Týchto niekoľko citátov z diel moderných biologov nás môžu presvedčiť, akú veľkú úlohu hrá v živote ľudskom primerané usmerňovanie tepla alebo zimy.

Proti tropickým horúčavám chránime väčšiu čiastku svojho tela bielym odevom, hlavu pred úžehom bielou tropickou helmou z korku. Proti horúcemu a suchému púštnemu vetru načim telo chrániť vlneným plášťom, ako to vidíme u Arabov, lebo takýto suchý a horúci vietor púšte telo rozpáli, ale vlnený plášť (burnus) telo ochráni pred škodlivými účinkami púšťnych víchric.

Zakiaľ v tropických pásmach snižujeme farbou šiat účinky slnečných lúčov (biela farba odráža slnečné lúče), zatiaľ v chladných pásmach, najmä však v pásmach arktických, siahame po oblekoch tmavých, ktorých fyzickou vlastnosťou je, že vo vysokej miere pohlcujú teplo slnečných lúčov a tým je telo chránené proti zime. Najideálnejšou ochranou proti prudkej zime je kožušina, lícom obrátená k telu. Ako bolo zistené, kožušina je najlepším izolátorom tepla, lebo vzduch, nachodiaci sa medzi srsťou zabraňuje únik tepla.

V stredných pásmach, v ktorých je trvalá výmena medzi polárnym a tropickým vzduchom a panuje stále sa striedajúce podnebie s teplotami denne kolísajúcimi, v účelnom odievaní kladené sú na človeka vyššie požiadavky, ako v pásmach s jednakou teplotou. Do tohto pásma patri i naša vlasť, ako to potvrdzuje americký učenec profesor Hungtinton. Pre časté kolísanie medzi sibírskou zimou a tropickou horúčavou je kultúra obliekania v týchto pásmach nepomerne vyššia, ako v krajoch tropických, alebo arktických, lebo veľké rozpätie medzi teplom a zimou núti nás nosiť odevy od ľahkých tropických až po arktické. Avšak nielen v odevnej kultúre vynikajú obyvatelia týchto pásiem so striedavým podnebím, ale i v ostatných odboroch ľudskej kultúry. Profesor Hungtinton nedávno zhotovil mapu zeme, v ktorej označil zvlášť oblasti najvyšších kultúrnych výkonov a tieto oblasti sa úplne kryjú s tzv. oblasťami „povzbudzujúceho podnebia“ nemeckého bioklimatika Dr. H. Wolterecka.

Etické a morálne založenie kultúrneho človeka vyžaduje, aby svoje telo, najmä však jeho diskrétne časti zakrýval pred cudzími pohľadmi. Vyžaduje to hanblivosť a cudnosť. Otázka, či je hanblivosť a cudnosť vrodenou vlastnosťou človeka, alebo výsledkom kultúry a civilizácie, ostáva ešte vždy spornou. Dokázané je však, že u mnohých divošských kmenov, žijúcich na úrovni primitívneho pračloveka, najmä v trópoch, kde je odev úplne postrádateľný, stretáme sa s používaním všakových pásov, záster a sukníc, zakrývajúcich ohanbie. V mnohých prípadoch vari by sa nedalo hovoriť o civilizačných vplyvoch, lebo ide o také divošské kmeny, u ktorých používanie spomenutých častí odevu svedčí o vyvinutom smysle pre hanblivosť a cudnosť.

Zakiaľ v Amerike bolo začiatkom XX. storočia zakázané ženám na verejných kúpaliskách užívať kúpacie triká bez sukní, v Japonska musel byť v druhej polovici minulého storočia vydaný zákon proti naháčstvu.

Účelnosť odievania, smerujúce k ochrane proti nepriateľským zbraniam a strelám, bola známa už pračlovekovi, chrániaceho svoje telo kožou úlovku, koženým a dreveným, neskôr kovovým štítom. Tento smysel pre ochranu tela proti nepriateľským zbraniam sa natoľko vyvinul, že si stredoveký bojovník chránil celé telo železným brnením, kolčavou, helmicou, rukavicami a pod. Z týchto stredovekých vojenných odevov používa človek ešte i dnes helmu, ba i kolčave podobnú vesta z jemného alebo silného oceľového tkaniva. Ťažkopádne brnenie, hatiace rýchlu pohyblivosť, moderná, vojnová technika nahradila zákopami, pancierovými krytmi, pancierovou útočnou vozbou, protiplynovými maskami, krytmi a pod.

Smysel pre ochranu tela proti náhodilému zraneniu bol pračlovekovi rovnako známy. Pri love v trnistých húštinách chránil svoje telo kožušinou, nohy primitívnou obuvou atď.

II. VKUS^[89] pri odievaní prezrádza vyšší kultúrny a estetický smysel človeka, milujúceho krásno. Kultúrny človek snaží sa užitočné a účelné spojiť s krásnym. Tento smysel vedie k ozdobnosti, vyvíja správny cit pre harmóniu farieb, stupňuje ho v umení spojiť všetky súčiastky úboru v ladný celok. Skutočne dobre vyvinutý smysel pre vkus v modernom nazieraní kladie dôraz na ladné, ale prosté línie a ozdobnosť spojuje s účelnosťou. Takto v žiadúcej miere vyznačuje osobnosť svojho nositeľa, čo je podstatným cieľom vkusu. Rozliční ľudia majú rozličný vkus, ktorý individuálne uplatňujú na základných tvaroch užívaných odevov. Tiež rozličné obdobia vyznačovaly sa rozličným pojatím vkusu.

Zovšeobecnelý dobrý vkus nazývame módou, ktorá znamená súhrn zvykov, mravov a obyčajov toho-ktorého obdobia. Akými stupňami vývoja prešiel vkus v odievaní, poukázali sme v predošlých článkoch. I keď je vkus človeka dnes už na vysokom stupni, predsa podlieha periodickým zmenám, ktoré obecne nazývame módnym obdobím.

III. ETIKETA odievania temer súčasne s módou prešla veľkým vývojom od primitívnych znakov (ozdobovanie sa kvetinami, šperkami atď.) až po najkomplikovanejšie formy spoločenského života. Etiketa, platná v spoločenskom styku, dala podnet k zjemnelej kultúre odievania, v duchu panujúceho vkusu utvorila tvary rozličných spoločenských úborov k rozličným slávnostným a spoločenským udalostiam. Vžité spoločenské formy a povinné ohľady daly kultúre obliekania železné etiketné pravidlá, ktorých porušenie pokladá sa vo vyšších spoločenských kruhoch za poklesok proti dobrému mravu.

Etiketa odievania ustaľuje k význačným slávnostným, oficiálnym a spoločenským aktom (audiencia, slávnostné recepcie, nástupné návštevy, reprezentačné plesy atď.) presne ustálený úbor, u pánov: frak, smoking, žaket, sakosmoking, vychádzkový oblek; u dám: veľkú toaletu, malú toaletu, vychádzkový oblek atď. Podobne predpisuje etiketa odievania k významným rodinným udalostiam zvláštne úbory: neveste k cirkevnému sobášu biele šaty, venček, závoj; ženíchovi: frak, žaket. V prípade úmrtnosti v rodine u pánov: nosenie tmavej pásky na ľavom ramene alebo ľavej chlopni; u dám rozličné smútočné úbory podľa stupňa príbuzností: v období hlbokého smútku čierne šaty so závojom atď.

Etiketa odievania v nemalej miere kladie dôraz i na princípy hygienické, na čistotu úboru a jeho udržovanie v dobrom stave.

Ak boly splnené všetky predpoklady etikety obliekania, v ktorej sú sústredené i predpoklady účelností a vkusu (s ohľadom na panujúcu módu), osobnosť každého jednotlivca je v dostačujúcej miere zdôraznená odevom odevom.