ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

132. Čo máme vedieť o daroch a darovaní?

Zvyk dávať dary je vari taký starý, ako ľudstvo samo. Pračlovek, podesený mohutnými úkazmi prírodných živlov, padá na tvár a žertvuje hromovládnym božstvám svojej predstavy najtučnejší svoj úlovok, najpeknejší kus zo svojho stáda a rozličné plodiny, aby usmieril rozhnevané božstvá. Táto forma dávania daru v podobe žertvy v rozličných obmenách vyskytuje sa takmer vo všetkých náboženských obradoch, nech už ide o vieru v samojediného Boha, alebo o vieru vyznávačov mnohobožstiev.

Už na prvých stranách Starého zákona stretáme sa s prinášaním obety Tvorcovi Všehomíra^[25] a inými formami prinášaním žertví v mytológiách rozličných národov.

Zo života starých Grékov vieme, že kult obety bol vo vysokej miere vyvinutý a stupňovaný od malej žertvy až po hekatombu.^[26]

Dávanie darov malo vari od prvosveta i v praktickom živote značný význam a tento význam nestratilo do dneška. Slabý a podmanený vďačí sa silnému, aby získal jeho priazeň, alebo ochranu. Ľudia si navzájom dávajú dary pri rozličných príležitostiach, ako prejav pozornosti, príchylnosti, priateľstva, obdivu a lásky. Z rímskej mytológie známe sú nám slávnosti zvané „saturnálie“, zasvätené Saturnovi. Pri týchto slávnostiach, zapadajúcich do polovice decembra, a trvajúcich sedem dní, starí Rimania navzájom si podávali dary a celých sedem dní žilo sa len pre radosť a potešenie.^[27]

Medzi obetou a darom je len ten významový rozdiel, že dar, prinášaný Bohu, nazývame obetou alebo žertvou, a žertvu, podanú priateľom, darom. Pravda, v smysle spoločenských pravidiel dar, podaný priateľom, nepovažujeme za obetu, hoci by išlo o dar veľkej ceny a hodnoty. Jemné spoločenské mravy tieto synonýmne pojmy významové presne ohraničily a ustálily pojem daru, ako ušľachtilý spoločenský úkon.

*

V spoločenskom živote sa veľmi často stretáme s otázkou darovania a darov, ktorá mnohým ľuďom neraz spôsobuje vážne starosti. Nie je to v skutočnosti ani také ľahké, ako by sme sa nazdávali, lebo vedieť darovať, či obdarovať niekoho, je vecou taktu, jemného citu a vkusu. Neraz celkom nepatrný darček môže vyvolať u obdarovaného väčšiu vďačnosť, ako keby sme mu dali dar veľkej peňažnej hodnoty. Pamätajme, že sama hodnota daru nie je závislá na jeho cene, ale na spôsobe, ako sme sa darom zavďačili, a či náš darček vyvolal u obdarovaného príjemné prekvapenie, alebo nie. A tak je to i s voľbou daru. Dobre volený dar, čo ako nepatrný, môže spôsobiť obdarovanému väčšiu radosť, ako drahocenný dar, nedobre a nevhodne volený.

Dar, ktorý bol dobre volený, vie nadviazať medzi obdarovaným a darcom vnútorné spojenie, lebo darovanie je reč, dorozumenie pomocou vecí, ktoré vedia hovoriť jasnejšie ako slová. Darovanie je reč srdca a predstavivosti (fantázie), reč, v ktorej sú obratní i bezmocní, básnici i tárači. Niet skutočného daru, ktorého cena by bola v tom, čo sa zaň zaplatilo. Dar, ktorý sa dá odhadnúť, nie je skutočným darom. Neoceniteľný je práve významom, ktorý darca doň vložil a ktorému obdarovaný rozumie (Th. Tomas).

Z týchto krásnych definícií vyplýva, že umenie vedieť darovať je skutočným umením, ktoré sa nedá usmerniť a tým menej spútať určitými pravidlami. Vo všeobecnosti však, ak sa pridŕžame hlavných zásad vo voľbe daru a spôsobu darovania, môžeme svojím darom dosiahnuť želateľný účinok, čo by sme aj nemali „dar“ umenia darovacieho.

133. Kedy sa dávajú dary?

Sú príležitosti, pri ktorých je dar spoločenskou nevyhnutnosťou a sú príležitosti, kde je poskytnutie daru viazané rozličnými okolnosťami. Kto môže príležitostným darom urobiť radosť inému tak, aby sebe, alebo svojej rodine nespôsobil citeľnejší hmotný úbytok, ten nech vykoná svoju spoločenskú povinnosť. Nad svoje hmotné pomery nikdy nedávame dary, lebo v takomto prípade, keby sme dávali dar s najčistejšou dobromyseľnosťou, ľahko by sa mohlo zdať, že takýmto darom sledujeme zištné zámery a môže to pôsobiť na obdarovaného veľmi nemilo. Tak isto by sa mohla vysvetľovať naša dobromyseľnosť i pričastým poskytovaním darov. Nesmieme zabúdať, že každým darom zaväzujeme si obdarovanú osobu, ale neraz ju i mimovoľne zahanbujeme, ak dotyčná osoba nie je schopná náš dar oplatiť, alebo ináč sa revanšovať. Preto i pri dávaní darov musíme byť veľmi taktní, aby sa naša dobrá snaha neminula so želaným účinkom.

Najčastejšími darovacími obdobiami sú: Vianoce,^[28] Nový rok, Veľká noc, Mikuláš, narodeniny, meno, Deň matiek; krstenie, birmovka, konfirmácia; sobáš, strieborný, zlatý a diamantový sobáš; rozličné pamätné a výročné dni a napokon pamiatky z ciest.

Vianoce sú nesporne „najštedrejším“ obdobím. Dnes už i tí najchudobnejší osvojili si zvyk dávať dary pod stromček svojim deťom, alebo rodinným príslušníkom.

Vianočné dary majú byť predovšetkým účelné. A keby aj neboly drahé, stávajú sa obdarovanému milými, lebo tajomná láska Štedrého večera, zvyšovaného dojmom blikajúcich sviečok vianočného stromka, vtláča nám do srdca milé chvíľky, na ktoré si radi spomíname. Pri voľbe darov v rodine musíme si veľmi obozretne a taktne počínať. Nezasypávajme svojich miláčkov darmi na úkor ostatných členov rodiny, lebo ľahko by sme mohli vzbudiť u ostatných bolesť, zahanbenie i závisť. Vybičovaním týchto pocitov stratil by Štedrý večer svoj krásny nymbus, lebo miesto radosti, ktorá nás má v Svätvečer sbližovať, dosiahli by sme opačný účinok. Neraz takáto netaktnosť môže zanechať v citlivom jednotlivcovi doživotný pocit zatrpklosti. Na dôkaz toho uvediem príhodu, ktorú som za prvej svetovej vojny sám zažil:

Jágerský poručík K. M. bol už z dôstojníckej školy naším najobľúbenejším priateľom. Nikdy nikoho nezarmútil a i v tých najzúfalejšich situáciách vedel byť veselým. Vianoce r. 1917 zastihly nás v U… v Srbsku a preto sme sa rozhodli svojho veselého priateľa prekvapiť peknými darmi. Dôstojnícka jedáleň bola utešene vyzdobená a v prostriedku stála až po plafón krásna jedlička s mnohými tajomnými balíčkami, ktoré nahrádzaly cukrovinky, ktorých sme široko ďaleko nemohli dostať. Dojaté sme obklopili vianočný stromček a už vopred sme sa tešili radosti, ktorú sme svojmu vždy usmievavému kamarátovi pripravili. Darčeky boly, pravda, rozdelené najprv vyššim dôstojníkom. Na nás prišiel rad až potom. Keď vyvolali meno nášho veselého kamaráta a podali mu celý tucet balíčkov, zostal prekvapeno stáť. Úsmev, ktorý mu vždy v očiach ihrával, razom bol zastretý slzami, ktoré mu hojne stekaly po tvári. S nemým údivom, ba skoro strnule sme hľadeli na neho, lebo sme si nevedeli vysvetliť, čo mohlo na tohto veselého človeka tak hlboko zapôsobiť, že mu nielen slzy vypadly, ale aj z hrudi sa mu vydral hlboký ston. Hoci sme nepoznali príčinu jeho hlbokého pohnutia, predsa sme mnohí vycítili, že je to nielen dojatie nad pozornosťou kamarátov, ale že pravá príčina musí byť v jeho spomienkach. A nemýlili sme sa. Po večeri rozhovoril sa o tom.

„Prepáčte mi moju precitlivelosť. ale nemohol som sa ovládať,“ vravel a zadumano pozeral do prázdna.

„Ako úplná sirota bol som vychovaný u strýka, ktorý mal dvoch synov v mojom veku. Mal som vari sedem rokov, keď som na prvé Vianoce sviatkoval v strýkovej rodine. Nevýslovne som sa tešil Štedrému večeru, lebo som si z predošlých rokov veľmi dobre pamätal radosť, ktorú som v kruhu rodičov pod vianočným stromkom zažil. S dychtivou nedočkavosťou som čakal, až sa ozve cengáč, volajúci nás pod rozsvietený stromček a už vopred som sa tešil vytúženým hračkám. Moji bratanci boli podelení najprv. Dostali také množstvo rozličných krásnych hračiek, že to ďaleko presahovalo moju detskú predstavivosť. Nakoniec mi strýc podal malú škatuľku. S tlčúcim srdcom a pálčivou nedočkavosťou rozbalil som škatuľku a na moje nemilé prekvapenie našiel som v nej niekoľko olovených vojačkov s poodrážanými puškami i hlavami. Boly to donedávna ešte hračky mojich bratancov… Od toho času stratil som radosť z krásy Štedrého večera, lebo trpké sklamanie zanechalo v mojej duši hlboké jazvy. Áno, hlboké, veľmi hlboké, ktoré azda v tento krásny a pamätný večer, vďaka pozornosti vás všetkých, budú zaiste zacelené…“

Myslím, že táto príhoda dostatočne objasní pojem taktu pri rozdeľovaní darčekov. Nech je Štedrý večer skutočným večerom štedrosti, a nie večerom na spôsobenie bolesti. Buďme štedrými voči sirôtkam a snažme sa ich strasti osladiť aspoň vyvolaním radosti v nevinnej detskej duši ktorej neprajný osud vzal to najdrahšie: rodičov. Deti takúto pozornosť nezabúdajú, ale ešte väčšmi nezabúdajú vedomie nerovnosti a krivdy.

*

Na Nový rok obvykle obdarúvame spoločensky nižšie postavené osoby, ktoré nám prídu želať šťastný Nový rok. Takýmito koledujúcimi gratulantmi bývajú obyčajne: listári, kominári, mimo domu zamestnaní sluhovia, robotníci, obecní doručovatelia, hájnici atď. Primerane k pomerom patrí sa takýchto gratulantov peniazmi obdarovať, prípadne i pohostiť nápojom a zákuskami. Kde je to vžitým zvykom, bolo by krajne netaktné odoprieť, alebo s kyslou tvárou podávať dar.

Priateľov-gratulantov počastujeme nápojmi, zákuskami a fajčivom, ktoré by na Nový rok nemalo ani na jednom stole dobre vychovaného človeka chýbať.

Predstaveným väčších úradov má úradníctvo korporatívne blahoželať, lebo treba mať ohľad na spoločenské povinnosti predstaveného, ktorý musí okrem úradníctva prijímať aj iných gratulantov a blahoželanie oplácať. Predstavený (výjmuc podradnejších sluhov, ktorí čakajú na „novoročné“) pohostí svojich zamestnancov nápojom a fajčivom.

Miestami je zvykom, že sa na Nový rok posielajú dary v podobe malého kvetináčka so štvorlistou ďatelinkou a neraz i malé, stuhami ozdobené prasiatko. Ak sme neboli pripravení na podobný dar, snažme sa v budúcnosti tento dar oplatiť.

Na krst volaný kmotor alebo kmotra sú podľa vžitých a dávnych zvykov povinní svoje krstňa obdarovať. Cena, alebo hodnota daru musí byť v pomere s hmotným a spoločenským postavením, pravda, s ohľadom na postavenie rodičov novorodeniatka. Je zvykom darovať strieborný príbor s monogramom, alebo veľkú striebornú garnitúru, zlaté peniaze (dukáty), alebo nejaký šperk.

Dievčatkám sa u nás veľmi často dávajú náušnice, ale dnes už je to prežitkom, lebo najnovšie dievčatám neprepichujú uši. V takom prípade radšej darujme nákrčnú retiazočku s krížikom alebo iným príveskom. Ak by rodičia krstniatka žili nie priam v dobrých hmotných pomeroch, dajme radšej novorodeniatku hotové peniaze, vkladnú knižku, alebo životnú poistku.

Pri birmovaní birmovný otec alebo mať obdarúva svojho zverenca alebo zverenicu hodinkami, náramkom alebo iným šperkom trvalej hodnoty. Prirodzene šperky z imitácie drahých kovov, z amerického dublé a pod. sa nemajú dávať.^[29]

Pri konfirmácii u evanjelikov konfirmanta obdarujú rodičia, krstní rodičia a blízki príbuzní. Darúvajú sa alebo šperky, alebo knihy.

Jubilantov železnej, striebornej, zlatej a diamantovej svadby obdarúvame rovnako. Tu už obyčajne nedávame šperky, ale praktické darčeky.^[30]

Z cesty z cudziny máme na svojich priateľov vždy pamätať nejakým malým, ale nie banálnym darom, nesúcim honosný nápis: Pamiatka z…

Na narodeniny, alebo mena svojich drahých, alebo dobrých priateľov nemáme nikdy zabúdať kvetinami, alebo iným vhodným darom. Žena mužovi a muž žene bude iste vďačný, ak si vzájomne spomenú darčekom pri príležitosti narodenín, mena, alebo výročia sobášu. Takáto vzájomná pozornosť veľmi osladí mnoho ráz strastný život manželov.

V druhú nedeľu májovú býval obyčajne Deň matiek, odteraz však je to „Deň slovenskej rodiny“, v ktorý deň majú deti obdarovať svojich rodičov kvetinami, alebo iným vhodným darom. Treba deťom občas poskytnúť peňažitý dar, naučiť ich sporiť, aby za usporené peniaze kúpily rodičom darček. Takáto pozornosť môže mať na výchovu detí veľký spoločenský a mravný vplyv: deti sa naučia sporiť a už v útlej mladosti poznávajú sebavedomú radosť, vyvolanú dávaním daru.

Ak ideme na návštevu k príbuzným, alebo veľmi dobrým priateľom, kde sú deti, nikdy nezabúdajme priniesť im nejaké hračky, alebo sladkosti. Paniu domu môžeme obdariť menšou kyticou kvetín, alebo ruží.

Darčeky sa majú dávať i ako prejav uznania. Ak nás lekár svedomite, obetavo vyliečil z ťažkej choroby, ak nám to len pomery dovoľujú, okrem honoráru máme pamätať ešte i vhodným darom.

Najnovšie sa veľmi vžil zvyk uverejňovať v novinách verejné poďakovanie za úspešné vyliečenie. V takomto prípade si môžeme dar odpustiť, lebo mnohému lekárovi je takéto verejné poďakovanie cennejšie ako nejaký prepychový darček.

Podobne je slušné obdarovať vychovávateľa, učiteľa, profesora, ak sa nášmu dieťaťu zvlášť venoval.^[31]

134. Čo, komu, a ako darovať

V predošlej kapitole sme sa zmienili, čo je vhodné darovať pri niektorej príležitosti. Nakoľko však výber daru a spôsob, akým ho máme podať, vyžaduje vytríbený vkus a jemnú galantnosť, ukazuje sa potreba bližšie opísať otázky, čo, komu a ako darovať?

Ak hodláme niekoho obdarovať, nikdy nenechajme obstaranie daru na poslednú chvíľu, ale urobme tak už niekoľko dní predtým, lebo sa nám veľmi ľahko môže stať, že vo spechu kúpime nevhodný dar. Aby sme tomu predišli, zaznačme si do vreckového kalendára dátumy narodenín, mená a výročné dni osôb, ktoré si pokladáme za povinnosť obdarovať a už vtedy si urobíme poznámku, čo by bolo vhodné obstarať ako dar. Ak sa priamo alebo nepriamo dozvieme, čo by osobu, ktorú chceme obdarovať, obzvlášť tešilo, snažme sa obstarať želaný darček, ktorým spôsobíme obdarovanému dvojnásobnú radosť.

Vhodne obdarovať niekoho znamená príjemne ho prekvapiť. Avšak nie každý je schopný svojím darom príjemne prekvapiť, keďže nemá pre vec smysel, cibrený vkus, alebo iné životné okolnosti mu v tom prekážajú, aby sa mohol dostatočne venovať týmto otázkam. Ľudia, ktorí sú v tomto smere neobratní, dobre urobia, keď sa budú pridržiavať tzv. soznamu želania, do ktorého si každý člen rodiny napíše, čo by ho najviac tešilo. V takomto prípade, pravda, nedá sa darček udržať v tajnosti. Sú však aj iné príležitosti, kde nemožno obstaranie daru držať v tajnosti, najmä ak ide o cennejší dar. V takomto prípade je na mieste poradiť sa s osobou, ktorej je dar určený. Muž sa poradí so ženou, ak jej chce nejakú látku na šaty kúpiť, ale taktný muž, ktorý chce darom radosť i prekvapenie spôsobiť, vždy si nájde vhodnú formu, ako kúpiť svojej žene takú látku, ktorá sa jej rozhodne bude páčiť. Tu je na mieste poradiť sa so ženinou priateľkou, ktorá má veľké množstvo možností dozvedieť sa, čo by ženu tešilo. Ak by nám to však nebolo možné, snažme sa predsa k spoločne vybranému daru priložiť malý šperk, bonbonieru, alebo peknú knihu. Takéto drobnosti do istej miery osladia striezlivosť praktických darov.

Veľkej netaktnosti, ba priam hrubosti by sme sa dopustili, keby sme pri kupovaní daru v dorozumení s osobou, ktorej je dar určený, jednoducho dali peniaze jej, aby si ho kúpila. V takomto prípade by nešlo o dar. Darca musí byť pri kupovaní daru vždy prítomný a svojím vkusom má prispieť pri rozhodovaní.

Pri darovaní musíme dbať i na to, aby sme dary nad svoje hmotné pomery nedávali, lebo vedomie, že sme darom priniesli obeť, pôsobilo by na jemnocitného obdarovaného trápne.

A naopak: veľkú skúposť dokazuje nepatrný a bezcenný darček od človeka zámožného.

Veľký a cenný dar dávame len pri príležitostiach na to vhodných (krst, birmovka, konfirmácia, sobáš atď.), lebo ináč vyvoláme tým u obdarovaného nepríjemné záväzky, alebo môžeme vzbudiť neoprávnenú nádej.^[32]

Cenný dar oplácajme cenným darom, aby sme „za tortu nevracali — jarmočný perník“. To však neznamená, aby revanšovaný dar znamenal iba výmenný obchod cenných vecí.

Ak chceme niekoho poctiť symbolickým darom (umelkyni kyticu, veniec, umelcovi veniec alebo kôš lahôdok a likérov atď.), musíme si veľmi obozretne počínať.

Niektorí ľudia by chceli svojimi darmi vždy pôsobiť výchovne. Je to iste pekná snaha, lenže ľudia, ktorí takéto dary vždy dávajú, bývajú obyčajne v dobrom tóne a takte skostnatelí do takej miery, že to môže obdarovaného priam uraziť. Predstavme si, keby sme zatvrdilému abstinentovi poslali sériu likérov a naopak, priateľovi dobrého trunku, povedzme „Katechizmus abstinenta“. Rovnako by bolo netaktné obdarovať niekoho, komu páchne z úst, fľašou ústnej vodičky a pod.^[33]

Pri voľbe daru musíme mať predovšetkým na mysli, či má byť náš dar praktický, úžitkový, alebo dar, ktorým je vystihnuté želanie toho, koho chceme obdarovať. Ľudia reálnych náhľadov sú za praktické veci, idealisti zasa horlia za predmety skôr ozdobné, symbolické. Všeobecne sa nedá v tomto smere ustáliť nejaké presné pravidlo, lebo to záleží vždy na príjemcovi daru. Ak chceme obdarovať zámožného človeka, nikdy nekupujme bežné predmety dennej potreby, ktoré si môže dotyčný ľahko kúpiť. Nekúpime mu traky alebo ponožky, ale môžeme sa mu zavďačiť vkusným plniacim perom alebo ceruzou, ak spozorujeme, že také niečo nemá. Ako vidíme, i tu môže byť výnimka.

Kým ľuďom zámožným podľa možnosti nedarujeme predmety dennej potreby, zatiaľ u ľudí chudobnejších je takýto dar na mieste. Veľmi čudne by sa vynímalo, keby sme žene, zápasiacej s ťažkými životnými podmienkami, darovali napr. drahocennú vázu z benátskeho kryštálu, alebo sošku z kararského mramoru. Obdarovaná by len so smútkom spomínala, aké užitočné veci by si bola mohla kúpiť za peniaze, ktoré boly za tento, pre ňu nepraktický a neužitočný dar vyhodené.

Vo všeobecnosti nech je nám zásadou, že ľuďom zámožným kupujeme predmet skôr prepychový, ľuďom chudobnejším predmet praktický a užitočný.

V rodine je prípustný každý dar, nie je však prípustné, aby cudzí muž daroval deve alebo žene diskrétne predmety, ako bielizeň, pančuchy alebo drahé šperky, ak sa nechce vydať upodozrievaniu nie práve z čistých a šľachetných zámerov. Rovnako dáma nedaruje pánovi cennejšie veci. Takéto veci možno darovať len príbuzným mužským, mužovi alebo ženíchovi. I dáma by sa dopustila nevkusu, hraničiaceho s netaktnosťou, keby svojmu sľúbencovi darovala napr. bielizeň (vlastnoručne pletený sveter je prípustný); obvyklými predmetmi daru môžu byť gombičky do košele, garnitúra fajčiarskych potrieb atď.

Vždy prípustnými darmi pre vzdialených príbuzných alebo povrchných známych sú: kvetiny, bonboniera (cukrovinky), listový papier, knihy, peňaženky, vázy; pre pánov: fajčiarske potreby, plniace perá, ceruzy, ozdobné notesy, náprsné tašky a iné podobné drobnosti. Klenoty alebo šperky majú sa darovať len ako pamiatkové predmety a nie ako šperky veľkej ceny.

Odevy a ich jednotlivé čiastky môžeme darovať len blízkym príbuzným a veľmi dobre známym. Ručné práce pletené, vyšívané predmety darujeme len tomu, kto má o ne záujem.

Hoci v dnešných časoch nie sú vzácnosťou ani peňažné dary, predsa musíme si pri dávaní peňažného daru veľmi obozretne a taktne počínať. Peňažné dary dávame ľuďom obzvlášť chudobným. Pritom si však musíme tak počínať, aby sme nebudili zdanie okázalej veľkodušnosti, ale nesmieme byť ani veľmi obradnými, aby sa naše gesto nezvrhovalo v podávanie almužny. Za dar určené peniaze nikdy nevtlačíme do hrsti osobe, ktorú chceme nimi obdarovať, ale vložíme ich do obálky. Strieborné, alebo zlaté mince (dukáty) podáme v ozdobnej škatuľke, alebo v kazete.

V spoločenskom a klubovom živote je obyčajou, že spoločnému priateľovi sa členovia stolovej spoločnosti alebo klubu poskladajú radšej na hodnotnejší dar, ako by mal každý zvlášť kupovať nejakú drobnosť. Pri takejto príležitosti je vhodné kúpiť viac darčekov.

Darčeky vlastnej výroby, dielka umeleckej, alebo umeleckopriemyselnej hodnoty, môžu byť tiež predmetom daru. Tu však musíme uvážiť, či osoba, ktorú chceme obdariť, prejavuje o naše umenie alebo zručnosť úprimný záujem, alebo či bude nami darovaný predmet mať vzťah medzi darovateľom a obdarovaným. Primitívne, umelecky alebo umeleckopriemyselné nehodnotné darčeky vlastnej výroby nikdy nedávajme nikomu v podobe daru. Toto je prípustné iba u detí, ktoré nemajú často inej možnosti, ako dať dar vlastnej výroby. Pravda, tu nesmieme hodnotiť cenu daru, ale dobrú snahu a pozornosť.

Vkus a estetický cit je veľmi závažnou podmienkou pri výbere darov, lebo kde je zdravý a dobre vyvinutý smysel pre vkus, tam je i vrodené alebo skúsenosťami, vzdelaním nadobudnuté umelecké nadanie.

135. Svadobné dary

Pri výbere svadobných darov musíme spojiť dôvtip pre praktickosť s vkusom a estetickým citom, lebo svadobný dar má byť darom trvalým, pekným i vkusným. Bohužiaľ, nikde sa toľko nezhreší proti účelnosti, estetickému citu a vkusu, ako pri dávaní svadobných darov, medzi ktorými sa neraz najdú priam školské exempláre do neba volajúceho nevkusu! A na podiv, neraz sa stretáme s takými nemožnosťami i na darčekovom svadobnom stole vzdelaných rodín. Človek s cibreným vkusom a smyslom pre praktičnosť nikdy nekúpi likérový servis, znázorňujúci trpaslíkov, nesúcich súdky na hlavách, a podobné nepraktické a nevkusné haraburdy, ktoré sú opravdivým postrachom vkusných novomanželov. Takáto haraburda je len trpená vo vitríne, aby jej darovateľ nebol urazený, ak by nebola „vykrámená“, ale podľa zásluhy mala by byť hodená medzi nepotrebné rekvizity.

Je nesporné, že každý dar, čo by to čo bolo, musíme prijať vďačne a nesmieme odhadovať jeho hodnotu alebo cenu podľa hrubých jarmočných mravov. Pamätajme si: „Darovanému koňovi nepozeraj na zuby!“ Je to staré slovenské príslovie, ale veľmi výstižne charakterizuje a poučuje, ako sa máme zachovať, ak sme boli obdarovaní.

Pri svadobných daroch sa často stáva, že mladá nevesta dostane i štvoro jedálnych príborov, kým na iné praktické potreby, pre mladú domácnosť potrebné, sa zabúda. Aby sme vyhli prívalu podobných darov, odporúča sa všetkým svadobčanom, ktorí chcú mladú nevestu obdarovať, aby sa alebo s ostatnými svadobčanmi vopred dohovorili a dohodli, kto čo kúpi, a keď je to nemožné, obráťme sa rovno na nevestu, alebo jej matku, čo by pokladaly za najužitočnejší príspevok do novozakladanej domácnosti mladomanželov. V tomto ohľade nesmieme byť sentimentálny, že náš dar nevyvolá taký prekvapujúci účinok, aký by sme ohľadom na prinesenú obeť očakávali. Predmet daru bude síce mladuche známy, ale pri dobrom vkuse a vhodnom výbere predsa môžeme vyvolať milé prekvapenie, nehľadiac ani na to, od koľkých nepríjemných výmien ušetríme mladých manželov, ktorí v medových týždňoch nemávajú často praktický smysel pre takéto veci.

Mnoho sa zhrešuje proti dobrému vkusu, ba — možno smelo tvrdiť — proti vkusu a dobrému mravu všeobecne, darovaním tlačených, umelecky celkom bezcenných obrazov, alebo všelijakých vyšívaných hesiel, ako: „I najmilší hosť — na tri dni je dosť!“, alebo: „Hosť do domu, Boh do domu!“ a pod. Takéto, zvyčajne doma „spáchané“ banálne nevkusy nikdy nemáme dávať ako svadobný dar! Ale ak chceme predsa obdarovať novomanželov, ktorí majú smysel pre výtvarné umenie, nejakým obrazom, máme možnosť obstarať si pôvodné diela skutočnej umeleckej i vecnej hodnoty, ktorý nikdy nestráca cenu, ak je to výtvor význačnejšieho maliara, ale naopak, časom len získava. Možno vrele odporúčať, aby sme vzdelaným novomanželom, ktorí sú i hmotne dobra zaistení, ako svadobné dary dávali skôr pôvodné umelecké diela, ako predmety denných potrieb, ktoré si môžu novomanželia podľa svojich hmotných prostriedkov, alebo vlastného vkusu, bez nášho zásahu, pohodlne zadovážiť.

Je nesporné, že i pri výbere umeleckého obrazu musíme pamätať na dobrý mrav a vkus. Nedarujme mladomanželom obraz, znázorňujúci nejaký žiarlivostný motív, tým menej obraz s motívom smútku, alebo smrti! I keby išlo o dielo vysokej umeleckej hodnoty, musíme sa takýchto symbolických námetov varovať. Iné je však, ak ide o novomanželov výslovne umelecky založených, ktorí nebudú symbol obrazu vzťahovať na seba, ale budú hodnotiť dielo ako skutočný výtvor umelecký.

Opotrebované predmety nikdy nedávajme ako svadobný dar, iba ak by išlo o predmet umelecky alebo historicky cenný. Milovníkom starožitností sa iste veľmi zavďačíme umeleckou starobylou majolikou, pôvodnou habánskou keramikou, starou, ale bezchybnou súpravou z benátskeho kryštálu, alebo dobre zachovalým antickým kusom nábytku, soškou, erotickým klenotom, cennou sériou vkusne viazaných kníh a podobne.

Vymenovať a vyčerpať všetky možnosti, týkajúce sa rozmanitosti darov, vyžadovalo by samostatné dielo, ale kto si pozorne prečítal kapitoly o darovaní, už pri malom stupni fantázie bude si vedieť poradiť, kedy darovať a čo darovať.

136. Kvetinové dary

Veľmi častými a praktickými darmi sú kvetiny, lebo možnosť ich podávania je veľmi mnohostranná. Dávame ich dámam pri každej vhodnej príležitosti, a kto je milovníkom kvetín, môže mu takýto dar spôsobiť úprimnú radosť.

V nedávnej minulosti boly kvetinami symbolizované rozličné stupne nežných citov a staršie dámske generácie sa ešte akiste dobre pamätajú na „kvetomluvu“. V dnešnej spoločnosti je vzácnejšie používaný kvetinový symbolizmus. I keby sme nedbali na kvetinovú symboliku, predsa delikátny takt odporúča vyhýbať sa v bežných prípadoch kyticám z nezabúdiek a červených ruží. Pri vhodných predpokladoch, kde sa nenačim obávať, že kvetinový dar bude mylne vysvetlovaný, možno i červené ruže i nezabúdky darovať.

Kvetinové dary môžeme podávať dámam na meniny, narodeniny, na výročité sviatky, pri návštevách, verejných vystúpeniach a podobne.

Menšiu kyticu kvetov pozorný pán môže priniesť dáme pri každej návšteve. Ak ide však o slávnostné diné, večernú oslavu menín alebo narodenín, neslobodno zabúdať, že kytice sa majú podávať v dopoludňajších hodinách. Vo večerných hodinách podávať kvetinové dary nie je štýlové. Pri odpoludňajšej spoločenskej zábave, čaji o piatej a pod. vždy sa možno dáme zavďačiť prineseným kvetinovým darom.

Väčšiu kyticu pán nemá priniesť so sebou, ale poverí doručením kytice kvetinára alebo záhradníka. Ku kytici pripojí darca svoju navštívenku s adresou dámy na obálke, ktorá sa nemá zalepovať. Ale ak ide o kvetinový dar v kvetníku, pán môže takýto dar osobne odovzdať.

Ak ideme osobne podávať väčšiu kyticu, držme ju vždy v ľavej ruke, aby bola pravá ruka voľná na podanie. Ak bola kytica z čerstvých kvetín zakrytá papierovým obalom, tento obal načim odstrániť v predizbe.

Dáma, ktorá bola kyticou obdarená, má darcovi najprv podať ruku, prijať jeho pozdrav alebo blahoželanie a až keď poďakovala za dar, má kyticu prevziať. Veľkej netaktnosti by sa však dopustila, ak by kyticu nepovšimnute odložila. Musí sa naskutku postarať o to, aby kytica z čerstvých kvetín bola vložená do vázy.

Ak je medzi darcom a obdarovanou dámou nežnejší pomer, dáma môže tento vzťah zdôrazniť tým, že vyjme z kytice vhodnú kvetinu a zastokne ju do ľavej chlopne darcovho kabáta. V bežných prípadoch sa však neodporúča takéto zdôraznenie úprimného vzťahu, aby nedalo podnet k mylným domnienkam. Takouto výnimkou je, ak súčasne je prítomných viac pánov, ktorí priniesli kyticu. V takomto prípade môže obdarovaná dáma prejaviť svoju pozornosť voči všetkým zúčastneným pánom. Bolo by veľmi netaktné v takomto prípade vyznamenávať len jedného pána. Ostatní by to mohli plným právom pokladať za vysoký stupeň neúcty.

Na navštívenku, ktorú sme ku kytici pripojili, nemá sa nič, no tobôž nič dôverného písať. Ak by sa stalo, že darca z akejkoľvek príčiny nemôže osobne blahoželať, prípadne odovzdať kvetinový dar, má svoje blahoželanie tlmočiť v liste. Na písomné blahoželanie sú najvhodnejšie tzv. gratulačné formáty (115 × 180 mm) z ručného, alebo iného jemného kartónu s riasenym okrajom.

Dámy si navzájom zvyknú podávať kvetinové dary pri rozličných príležitostiach. Dámy však nikdy nemajú dávať kvetinové dary mladším pánom. Naproti tomu mladá deva alebo pani starému, prípadne chorému pánovi pri vhodnej príležitosti môže sa zavďačiť kvetinovým darom.

Pri podávaní iných darov môže byť na ozdobný obal pripojených niekoľko ruží alebo kvetín, ktoré lepšie zdôraznia úprimný vzťah medzi darcom a osobou obdarovanou.

Chorým, pri návštevách zvykneme dávať tiež kvetinové dary. Tu však načim pri výbere kvetín dbať, najmä ak chorý leží v nemocnici, sanatóriu a pod., aby neboly darované kvetiny alebo ruže prenikavej vône, kvetiny, ktoré môžu spôsobiť poruchy na pokožke (napr. primula obconica = prvosienka)^[34] a kvetiny v kvetníku.

137. Ako si treba počínať pri darovaní?

Ak sme v predošlých kapitolách prebrali otázky: kedy darovať a čo darovať?, v tejto kapitole budeme sa zaoberať otázkou, ako darovať? Je veľmi dôležité, ako si počíname pri podávaní daru. Nevkusným a netaktným spôsobom podávaný, hoci aj cenný dar, môže mať na obdarovanú osobu značne menší účinok, ako nepatrný darček, no vkusne a vo vhodnej forme podaný.

Dary veľkého objemu alebo formátu posielame obyčajne po poslovi, menšie darčeky podávame osobne. Ak by sme dar neodovzdali osobne, sluší sa k odoslanému daru pripojiť navštívenku s niekoľkými riadkami, priateľský pozdrav, alebo príležitostné blahoželanie.

Podľa dobrého spoločenského mravu a vžitej zvyklosti darček má byť na mieste svojho určenia v predvečer slávnostného dňa, alebo najneskôr dopoludnia v slávnostný deň.

Dbajme na to, aby bol darček vkusne zabalený v pestrom obale, previazaný stuhou, alebo hodvábnou šnúrou.

Ak ide o darček na narodeniny, mena, alebo na význačnú rodinnú slávnosť, vždy pripojme k balíčku niekoľko živých kvetov alebo ruží.

Balíček, obsahujúci vianočný darček, ozdobujme konárkom jedličky, veľkonočný darček miniatúrnym zajačkom alebo kuriatkom, darček mikulášsky čertíkom. Ak ide o darček praktickej potreby, musíme zvlášť dbať, aby obal bol pestrý, vkusný a rovnako vkusne a galantne podaný. Ak sami podávame dar, nečakajme na obradné vďaky. Dar odovzdajme s príslušným želaním a nerozprávajme o predmete, ktorý sme darovali. Vďaky obdarovaného prijmeme skromne, nevypínavo, slovom, dvoma slovmi, a s úprimným stisnutím ruky. Napr.:

Slečna, alebo pani: „Ďakujem vám za utešený darček!“

Pán odpovie: „Prosím“; alebo: „Rád som, že sa vám páči.“

Výrazy známe, otrepané a nevkusné, ako: „Maličkosť“; „Rado sa stalo“ a pod. neužívajme. Ruku zatiaľ nepodávajme, zakiaľ nám ju obdarovaná osoba neponúka. A ak je to dáma, hodná zvýšenej úcty alebo vyššieho spoločenského postavenia, treba jej bozkať ruku.

Prv, než by sme dar dali vhodne zabaliť, úzkostlivo dbajme na to, aby na ňom nezostala ceduľka s cenou, alebo priamo na predmete napísaná cena. Tieto značky, ale i tajné obchodné značky odstráňme, lebo by bolo veľmi netaktné prezrádzať obdarovanej osobe, akú mal náš dar cenu. Rovnako nikdy nerozprávajme o výhodách a prednostiach nášho daru, lebo by nás mohol každý lepšie vychovaný človek pokladať za chvastúňov.

Ak je predmetom nášho daru kniha, môžeme do nej napísať venovanie, spestrené vhodným citátom z toho istého diela, alebo citát priliehavý na obsah, aby sa štýlovosť nenarušila.

138. Ako prijímať dary?

Ak darca musí mať vkus, takt a galantnosť, u obdarovaného sa tieto vlastnosti, či čnosti vyžadujú vo zvýšenej miere. Poznáme ľudí, ktorí sa i nepatrnému darčeku vedia tešiť s čistou detskou úprimnosťou, ale poznáme i flegmatikov, mrmlošov a večných nespokojencov, ktorým by ani kniežací dar nevedel na tvár pričariť priateľský — a horribile dictu! — vďačný úsmev, alebo slovný prejav.

Ľuďom s úprimnou detskou dušou je pravou rozkošou zavďačiť sa darčekom. Oni s radosťou prijímajú i bezcenný, nevkusný, alebo až urážlivý dar a nedajú to na seba znať. V takomto prípade je azda pretvárka jedine oprávnená, najmä ak je reč o darcovi, ktorý sa vo svojej prostote, teda nenáročky dopustil pri výbere darčeka chyby alebo omylu.

Je veľmi ťažko sladko sa tváriť ku kyslej omáčke, ale pri prijímaní darov nesmieme okate prejavovať svoje sklamanie alebo urážky. Tu odkazujem čitateľa na kapitolu o sebakázni, ktorá je v spoločenskom živote taká nevyhnutná. Sme rozhodne proti každej pretvárke, ktorú bičujeme ako opovrhnutiahodnú nečnosť, ale v záujme taktu v takýchto prípadoch môžeme urobiť výnimku, ktorú ospravedlní naša spoločenská cibrenosť.

Ak by sa darovateľ už po odovzdaní nevhodného alebo nevkusného daru dovtípil, má sa v svojom vlastnom záujme snažiť svoj omyl čím skôr napraviť. Dobre vychovaný človek nebude mu zazlievať, ba naopak, pochváli jeho pozornosť.

Obdarovaná osoba má prijatý darček hneď rozbaliť. Kto tak neučiní a odloží zabalený darček bez povšimnutia, dopúšťa sa tým nevychovanosti, nezdvorilosti a netaktnosti voči darcovi. Za prijatý dar treba darovateľovi hneď poďakovať.

Ak by sa nám stalo, že by sme boli nútení odmietnuť dar, alebo inú pozornosť, musíme si pri tom neobyčajne taktne a delikátne počínať.

Andreson píše: „Všetko v živote — a v neposlednom rade tiež štedrosť a pozornosť — spočíva na vzájomnosti a preto treba tiež po prijatí darov príležitostne ukázať svoje uznanie.“ Často nerád by sa stal obdarovaný darcovým dlžníkom, avšak priame odmietnutie mohlo by ľahko uraziť. Tu treba rýchlo nájsť dobrú, postačujúcu príčinu a predniesť ju s primeranou zdvorilou formou. Najprv váhať a potom odmietnuť bolo by taktiež urážlivé. Pri odmietnutí sa musí zdôrazniť, že sa veľmi uznáva milý úmysel a ľutuje sa, že z takej alebo inakšej príčiny sa dar nemôže prijať. Frázy „zo zásady“ a podobné sa nehodia vôbec pre také príležitosti, pretože môžu len rozladiť. Kto však chce darček prijať, nemá najprv odmietať a potom sa dať ponúkať. Vôbec nie je vhodné vravieť „nie“, „to nejde“, „to nemôžem prijať“, „ako by som vám to odplatil“, keď sa potom darček predsa prijme.

Odmietnutie daru vyskytuje sa obyčajne v takých prípadoch, keď nám prinesie dar taká osoba, o ktorej vieme, že poskytnutím daru, ktorý je nad jej pomery, prináša opravdivú obeť. Ak nás k tomu nenútia iné závažnejšie okolnosti, neodmietajme ani takýto dar, keď sme istí, že to môžeme takému darovateľovi i s úrokami, a to pri najbližšej vhodnej príležitosti vynahradiť.

Podobný je stav i u domáceho služobníctva, ktoré sa často neraz i právom pokladá za súčiastku rodiny. Dar citlivejších členov služobníctva neodmietajme, ale snažme sa dar hojne oplatiť. Máme na to dosť príležitostí.

139. Danajský dar

Pri otázke daru nebude od veci zmieniť sa i o takzvanom danajskom dare. Vergilius spieva v Eneide: „Quidquid id est, timeo Danaos et dona ferentes.“ — Nech je to čokoľvek, bojím sa Danaov, i keď prinášajú dary. — Danajským darom rozumieme dar, ktorý prináša obdarovanému nešťastie. Zdôrazňujeme to preto, lebo sa v živote neraz stane, že nepremyslene a nevhodne volený dar spôsobil už mnoho nešťastia, čo býva dosť častým úkazom. Chráňme sa darovať deťom zbrane, výbušné chemikálie alebo jedy. Rovnako nesmieme mládeži dávať jedy duševné: pornografické knihy, obrazy; knihy tendencií protináboženských, nemravných, alebo ospevujúcich znemravňujúce pôžitkárstvo, a knihy odnárodňovacej a defetistickej tendencie. Takéto papierové jedy sú pre mladú dušu práve také nebezpečné, ako skutočné jedy pre telo. Pamätajme si: Nedávajme nikomu taký dar, ktorý by mu mohol zaviniť telesnú alebo duševnú skazu!