Zlatý fond > Diela > Spoločenský lexikon II. Pravidlá slušnosti a zdvorilosti


E-mail (povinné):

Ľudovít Michalský:
Spoločenský lexikon II. Pravidlá slušnosti a zdvorilosti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Petra Renčová, Darina Kotlárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

VI. Písomný styk spoločenský

122. Listy

Spoločenský život nevyčerpáva sa len v osobnom styku, ale je tu veľmi dôležitým činiteľom i písomný styk, ktorý ako prostredník neraz kladie na pisateľa veľké nároky. Príslovie vraví, že vtáka poznať po perí a človeka podľa priateľa. My to doplníme ešte tým, že človeka veľmi dobre možno poznať, lepšie ako podľa priateľa, podľa jeho písma, jeho tvaru a obsahu. Sú ľudia, ktorí vedia byť v spoločnosti veľmi bystrými spoločníkmi a neraz sa zablysnú umom, ale peru vyhýbajú ako čert krížu. Vedieť vtipne rozprávať, to ešte neznamená vedieť svoje myšlienky jasne a zrozumiteľne vyjadriť. A keď aa predsa odhodlali po veľkých odkladoch a ešte väčších prípravách a prečítajú to, nuž veru nie sú so svojím výtvorom nijako spokojní. Prichodí im to celkom cudzo, ako by to ani nie oni boli písali, ale dakto celkom iný. Sú to žalostne poskŕpané vety bez ladu a skladu, bez hlavy a päty.

Hoci sa písaniu listov venuje zvyčajne dosť času, predsa nie je vzácnosťou, že i od ľudí pomerne vzdelaných a skúsených dostávame listy obsahom i formou podpriemerné. O slohu a pravopise ani nevraviac. Niektorí ľudia sú takí sebakritickí, že radšej prinesú nepomerne vysokú obeť, ako by mali svoju zaostalosť v písme prezradiť. Poznám istého pána, ináč veľmi príjemného a taktného spoločníka, ktorý pre smiešnu maličkosť podnikol 600 kilometrovú cestu. „Prečo ste si to písomne nevybavili?“ opytovali sme sa ho nechápavo. Dotyčný pán sa poškrabal za uchom: „Hm, veď by som to bol aj napísal — priznal sa nerád, — ale nebol by som to celkom uhádol. A išlo iba o zistenie, či na jeho akte je trojka, alebo deviatka, ktorá bola nejasne strojom napísaná. Táto maličkosť stála ho dva dni a dve noci cesty, asi Ks 1000 útraty, ani nehľadiac na zameškaný zisk. A podobných prípadov je viac. Práve preto treba denne hodinku-dve venovať samovzdelávaniu a čítaniu dobrou slovenčinou písaných diel, čím sa cibrí sloh i pravopis u obohacuje sa pamäť novými, dosiaľ neznámymi slovami i pojmami.

Spomenuli sme, že niektorí ľudia stroja sa niekoľkoriadkový list písať dni, týždne i mesiace, hoci by sa to mohlo pri troche snahy napísať za niekoľko minút. Ako sa len do toho dať? Ako to len začať? bývajú i sto ráz predkladané tieto otázky a napokon, po dlhom vajataní, premietaní a po rozhryzení polovice pera zrodí sa okyptené nedochodča. Máme naporúdzi niekoľko kabinetných ukážok takých niekoľko mesiacov pripravovaných listov; z nich je iste „najpodarenejší“ tento:

„P. P. J. K.

javamteda píšem auž sachistam nato mocdlho alesa nemóžem sadostat ktomu leboviete anitohočasu nenitak nazbit mamesa dobre ajakbiste mojlist nedostaly hnedmynapište čistého dostaly suctú

X. Y.“

Pisateľ sa priznáva, že sa pripravoval „mocdlho“ na napísanie tohto listu a hľa, aká potvora sa zrodila pod jeho perom.

Najväčšiu starosť robieva nečastým pisateľom začiatok listu. Za vojny sme boli svedkami, že jeden vojak pokazil päťdesiat poľných lístkov, až sa ma podarilo ako-tak postĺkať niekoľko bezvýznamných viet. Bol to ináč prvotriedny mechanik-odborník, ale s písaním bol viac znepriatelený, ako s macedónskymi komitmi, ktorí mu stále číhali na život.

Týchto niekoľko príkladov zo života jasne dokazuje potrebu neustále sa vzdelávať a udržovať krok s duchom času, ktorý je stále náročnejší a vyžaduje i od prostejších ľudí viac, ako sa pred storočím vyžadovalo od „urodzeného pána“.

123. Zovnútorná forma listu

Pri písomnom styku načim vždy dbať, aby bol s prípadu na prípad použitý len taký listový papier, ktorý primerane zodpovedá cieľu, pre ktorý bol určený.

Vhodný a primeraný výber listového papiera závislý je na formáte, farbe a akosti.

Mnohí ľudia, no veľmi často i vzdelanci, u ktorých sa právom vyžaduje zachovávanie spoločenských pravidiel, z neznalosti, alebo z nedbalosti ignorujú etiketu písomného styku v mylnej domnienke, že len obsah je dôležitý. Je nesporné, že obsah je podstatou každého listu, ale neslobodno pri tom ignorovať ani vžité pravidlá, ktoré sú obecne platné v písomnom styku spoločenskom.

Predstavme si umelca, čo ako vynikajúceho, keby vystúpil na koncertné pódium neučesaný, neoholený, v pokrčenom a roztrhanom úbore. Iste by jeho úspech bol soslabený. A tak sa to analogicky javí aj ignorovaním zovnútorných foriem v písomnom styku. Čo by bol list svojím obsahom priam i slohovou perlou, ak by bol napísaný nevzhľadným písmom na útržku makulatúry, u človeka s vyvinutým vkusom a smyslom pre poriadok značne by soslabil účinok a umelecký zážitok. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, musíme veľmi dbať i na zovnútornú formu listu, lebo ani netušíme, koľko charakteristických vlastností prezrádzame o sebe!

a) Pravopis a sloh svedčia o stupni našej vzdelanosti;

b) obsah a myšlienky (rozvinuté v liste) prezradzujú našu duševnú bohatosť;

c) vzhľad písma, jeho tvar a smer vedenia, riadkov dáva nazrieť i do najtajnejších kútikov našej bytosti;

d) výber formátu a farby papiera podáva svedectvo o našom vkuse.

Tu sme len vo všeobecnosti vymenovali základné charakteristické znaky, ktoré moderná grafologia[21] rozvinula do najmenších podrobností v skutočnú anatomiu ľudskej duše, citov, túžob, snáh, náruživostí atď.

Keď si uvedomíme, že svojimi listami odkrývame vlastnú bytosť, dobré i zlé vlastností, návyky i sklony, často skryté v podvedomí, máme sa usilovať v našich písomnostiach podať o sebe vysvedčenie čo najlepšie. Musíme dbať na celkovú úhľadnosť písma, na pravopis, sloh; na logické rozvedenie myšlienok a napokon i na zovnútornú stránku listu, zdôraznenú tvarom, farbou a akosťou.

124. Kedy aký listový papier používať

Pri výbere listového papiera, najmä ak píšeme perom, musíme dbať, aby bol papier silnejší, neobsahujúci drevo a dobre leštený (saténovaný). Papier tenký, nehladený a obsahujúci drevo, má dve nevýhody: a) prepúšťa atrament na druhú stranu, b) písmo sa rozteká po papieri, čím stáva sa nečitateľným.

Pre bežný korešpondenčný styk stačí dobrý listový papier strednej akosti, ale pri listoch, na ktorých nám z nejakej príčiny veľmi záleží, používame špeciálne druhy papiera.

Pre takéto zvláštne príležitosti je zvykom používať ručne vyrobené listové papiere s riasenými okrajmi. I keď sú tieto druhy papiera hrubozrnné, zdanlivo veľmi drsné, atrament nepresiakuje a nerozteká sa po papieri, lebo ručne vyrobený papier je vyrábaný z kvalitnejších handier, bez prísady dreva.

Jemnejším ručným papierom listovým je tzv. „Holand“, ktorý je o poznanie redší a hrubozrnnejší, ako doma vyrábaný ručný papier. Tento druh papiera pripomína nám klasický papier, na ktorom boly tlačené prvé knihy.

Najjemnejším ručným papierom je listový papier značky „Japan“, pôvodne importovaný z Japonska, vyrábaný z odpadkov látiek a jemných handier.

Všetky tri druhy luxusného papieru sú prevedené v rozličnom jemnom farebnom tónovaní a užívajú sa ako na výrobu listového papiera, tak i na tlač bibliofilských edícií. Tieto papiere sú silnejšie ako bežne užívaný papier a na okrajoch bývajú riasené.

Papiernický priemysel každoročne produkuje rozličné nové kreácie listového papiera, v rozličných formátoch, farebných odtieňoch, s vodotlačou, s rozličným vzorkovaním, takže každý má výber podľa svojho vkusu.

I. ÚRADNÉ PODANIA, žiadosti, oferty a pod. majú byť písané na bielom, normalizovanom papieri (DIN-A-4-) v rozmer 210 × 297 mm.[22] K tomuto papieru používa sa v bežných prípadoch tzv. obálka tretinková (skladačka), rozmeru 110 × 220 mm; ak je veľa príloh, používa sa tzv. „úradná“ obálka rozmeru 160 × 220 mm, alebo obálka „aktovka“, podlhovastého tvaru v rozmere 115 × 308 mm. Bežné sú tiež obálky rozmeru 115 × 160 mm.

II. V OBCHODNEJ KOREŠPONDENCII používa sa najčastejšie biely papier normalizovaného formátu, ale nie je vzácny ani farbistý papier, opatrený tlačeným (litografovaným, ofsetovým) firemným nadpisom. Formát obáliek je podobný ako pri úradných podaniach, ale najčastejšie sa vyskytujú „skladačky“, t. j. obálky tretinkové, do ktorých sa papier vkladá tri ráz složený. Zakiaľ firemné nadpisy bývajú v záhlaví papieru, na obálke sú najnovšie v ľavom rohu.

Súkromník, vybavujúci si nejakú obchodnú vec, nie je prirodzene viazaný určitým formátom, ale odporúča sa, aby bol používaný normalizovaný formát.

III. V SÚKROMNEJ KOREŠPONDENCII môže byť použitý biely i farbistý papier, podľa osobného vkusu jednotlivca, a práve tak nie je nik obmedzovaný vo výbere formátu a kvality. Predsa však sú tu určité pravidlá, ktorých porušenie spoločensky cibrený jednotlivec právom môže pokladať za nedostatok ohľadu a vkusu.

a) Páni používajú v prevážnej väčšine biely listový papier väčšieho formátu 110 × 220 mm (americký formát), 130 × 200 mm a na gratulačné karty s riaseným okrajom (v obálke) formát 115 × 180 mm. U mladých mužov prípustné je užívanie farbistého papiera v solídnych farbách, predsa však najelegantnejším zostáva vždy biely listový papier v jemnom prevedení.

Dobre vychovaný a vkusný muž nikdy neužíva papier krikľavej farby, tobôž nie so zlatou oriezkou a ozdobený všakovými symbolickými figúrkami. To nech zostane výsadou zamilovaných vojakov a dedinských seladonov, ktorí i vonkajším adjustovanim listu chcú zdôrazniť svoju „veľkú“ lásku.

Naproti tomu nemožno namietať, ak si niekto dá vytlačiť na obálku a listový papier svoju adresu. Takáto adresa však musí byť prevedená v jemnej litografickej, alebo tlačovej úprave. Na listovom papieri má byť adresa v ľavom hornom rohu a na obálke zasa na zadnej chlopne. Nikdy nie na strane prednej, ako to užívajú firmy v korešpondenčnom styku!

Listy nemajú byť písané na obidvoch stranách papiera, ale keď prvá strana nestačí, načim s písaním pokračovať na strane tretej.

Popísaný hárok listového papiera má sa iba raz složiť (písmom dnu!), presne sfalcovať, aby sa mohol ľahko vložiť do obálky. Vložka obálky má byť vždy opatrená vkusne potlačeným vzorkom, aby sa písmo nemohlo cez obálku čítať. Ak by sme nemali obálku s vložkou naporúdzi, odporúča sa list obaliť preloženým listom papiera, veľkosti hárku.

Listový blok s bielym, alebo mdlým farebným odtieňom s vkusnou obálkou je veľmi obľúbený v spoločenskej korešpondencii, najmä v písomnom styku s priateľmi, dôvernými známymi i v ľúbostnej korešpondencii.

Ak píšeme na blok, musíme dbať, aby boly riadky vedené rovnobežne s horným okrajom bloku. Vonkajší vzhľad písma veľmi narušuje, ak riadky smerujú do horného pravého, alebo spodného pravého rohu. Takto nepozorne písané listy prezradzujú vysoký stupeň nedbalosti a neúctivosti voči osobe, ktorej sme takýto list adresovali. Rovno vedené riadky svedčia o vyrovnalosti povahy. Kto z hocijakej príčiny nevie riadky rovno viesť, lepšie urobí, keď použije linajkovanú podložku (leňoch).

b) Devy a panie zpravidla dávajú prednosť menšiemu, užšiemu a jemne odtienovanému listovému formátu. Najnovšie je v dámskom svete veľmi obľúbený blok normalizovaného formátu (210 × 297 mm). List tohto formátu skladajú trojito a vkladajú do obálky formy 105 × 215 mm. U nás sa užívajú i rozličné menšie formáty, v ktorých je vždy dostatočný výber.

Devy a panie lepších spoločností zvyčajne užívajú stále jeden formát a snažia sa zostať verné jemnej béžovej[23] farbe, ktorú si raz vybraly.

I keď je to dnes už nie také bežné, ako v uplynulých desaťročiach, predsa nie je vzácnosťou, že podaktoré dámy v intímnej korešpondencii voňavkujú svoje listy obľúbeným parfumom, ako by chcely tým zdôrazniť svoju vlastnú bytosť. S hľadiska etikety nemožno proti tejto záľube nič namietať, pokiaľ sa používa jemný, nevtieravý parfum; ale voňavka silnej a prenikavej vône nemá byť nikdy použitá na parfumovanie listov, lebo v jemnocitnom adresátovi ľahko by mohla skrsnúť pochybnosť o dobrom vkuse odosielateľky. Neslobodno zabúdať, že parfumy vtieravej a prenikavej vône sú užívané ženami s pochybnými náhľadmi na základné zákony etiky a morálky.

Ako páni, tak i slečny a panie môžu používať adresou opatrený listový papier, ale v takom prípade majú dbať, aby bola tlač prevedená jemným, drobným písmom. Listový papier so zlatou oriezkou, s rozličnými symbolickými a obľúbenými figúrkami (Micky Maus, mornár Pepek a pod.) dobre vychovaná dáma neužíva. Čo sa dá prepáčiť zaľúbenej kuchárke alebo zjašenej žáchore, u slečny a panej zo spoločnosti nielen nepristane, ale je to odsúdeniahodný nevkus. Zato však listový papier a obálky jemnej kvality s oriasenými okrajmi (ručný papier) môžu byť vždy používané.

125. Vonkajšia úprava listu

Ak je listový papier opatrený v ľavom hornom rohu litografovanou alebo tlačenou adresou, napíše sa vľavo, vari na dva cm od horného okraja, dátum. Na blok, alebo list bez tlačenej adresy napíše sa pred dátum miesto, odkiaľ bol list odoslaný.

Vari na tri prsty od dátumu napíše sa oslovenie, ktoré je závislé na pomere pisateľa k adresátovi. Ak nie je oslovenie vo vetnej spojitosti s nasledujúcim textom, za oslovením píše sa výkričník; v inom prípade dostačí za oslovením čiarka.

Na dva centimetre pod oslovením nasleduje text, ale tu treba dbať, aby na ľavej strane papiera zostal na dva prsty široký, voľný okraj, ktorý má byť zachovaný až do posledného riadka. Započatý prvý riadok textu má byť o 3-4 písmeny posunutý na pravo, ako za ním nasledujúci riadok.

Riadky môžu byť vedené až po pravý okraj, ale tu treba dbať, aby boly slová dokončené a nemuselo sa často užívať rozdelovacích znamienok. Pri náležitej pozornosti možno rozdelovacím znamienkom vyhnúť a vtedy list pôsobí ako zaokrúhlený celok.

Myšlienkove súvislý celok nemá byť drobený na nové úseky, naproti tomu však každú novú myšlienku začleníme do nového úseku.

Nový úsek treba začať o niekoľko písmien na pravo, ako bol započatý prvý riadok po oslovení. List takto usporiadaný a článkovaný je dobre prehľadný a vonkajšou svojou formou správny.

Záverečnú formulu listu píšeme vari na dva cm od posledného riadku na pravú stranu listového papiera. V prípade, že by sa pred zakončením listu muselo prejsť na nasledujúcu stranu, nemá sa pokračovať v písaní privysoko, aby sa záverečná formula dostala na spodnú polovicu listového papiera.

Tým, ktorým je písanie listu ťažkou úlohou, ako sa to javí zvyčajne u začiatočníkov, odporúča sa, aby si na zvláštnom papieri urobili osnovu listu. Pred sostavením osnovy má si pisateľ vopred určiť, čo chce písať. Jednotlivé myšlienky načim soskupiť tak, aby obsah listu bol dynamicky stupňovaný, aby mohol doznieť v obratnom závere. Keď bola osnova listu takto sostavená, možno ju opísať na listový papier.

Každý pisateľ listu, najmä však začiatočník, má úzkostlivo dbať aby hárok listu i obálka boly úplne čisté, bez atramentových „machúľ“, viditeľných stôp po vyškrabovaní, alebo gumovaní. Začiatočník musí si uvedomiť, že listy sú vážne doklady, ktoré by mohly byť neskôr, keď už pisateľ dosiahol určité životné úspechy, v jeho neprospech zneužité.

Napísaný list pred vložením do obálky treba ešte raz dôkladne prečítať, aby mohly byť prípadné pravopisné a slohové chyby opravené. Ak by však chyby nemohly byť opravené bez porušenia vonkajšieho vzhľadu, odporúča sa list znova opísať.

Pri roztržitosti, alebo rýchlom písaní stáva sa, že pisateľ zabudne na nejakú podstatnú vec, ktorú chcel adresátovi oznámiť a spomenie si na to už po napísaní záverečnej formuly. V takýchto prípadoch zvykne sa užívať na konci latinskú skratku „P. S. = post scriptum“ = po napísanom, dodatok na konci listu, doložka. V listoch, adresovaných váženým osobnostiam, nikdy nemá byť list opatrený takýmto dodatkom. Právom by to mohlo byť považované za nedostatok pozornosti a povinnej úcty. Naproti tomu v priateľskej a intimnej korešpondencii neberie sa táto nepozornosť tak prísno, hoci pozorný pisateľ listu nikdy nemusí k takýmto výpomociam siahať, i keď ide o list menej významný.

Po oprave chýb list pozorne složíme, uložíme do obálky a zalepíme. Pri písaní adresy snažme sa písať čo najjasnejšie, aby sme doručiteľovi nerobili obtiaže a zbytočne nezdržovali doručenie.

Pečatiť súkromné listy, ako to robievajú daktoré dievčatá, nie je už dnes vo zvyku. Pečatiť načim iba listy, obsahujúce ceniny, peňažné listy a pod. Ak nejakému súkromnému listu prikladáme dôležitosť a chceme, aby bol adresátovi doručený do vlastných rúk, môžeme list odoslať doporučene, s príkazom doručiť do vlastných rúk, začo pošta vyberá za zvláštnu trojuholníkovú známku poplatok 50 halierov.

Listovné tajomstvo má byť vždy dodržiavané. Je to príkaz slušnosti a mravnosti. V tomto smere platí zachovanie listovného tajomstva práve tak medzi príslušníkmi rodiny, ako i medzi manželmi. Je isté, že manželia, žijúci v dobrej shode, dajú si navzájom čítať došlé listy, ale je hrubým porušením listovného tajomstva, ak zvedavá žena, v mužovej neprítomnosti, jemu adresovaný list otvorí. Ale najdú sa i medzi mužmi takí, ktorí zo žiarlivosti, alebo z inej neúctivej pohnútky, kontrolujú korešpondenciu ženinu.

Odoslaný list má byť vždy riadne frankovaný, aby adresátovi neboly spôsobené zbytočné výdavky. Nefrankované, alebo nedostatočne frankované listy nie je adresát povinný odobrať. Do listov priateľom a známym nie je vo zvyku pripojovať známku na odpoveď, ak niet podstatnej príčiny (chudoba). Ináčej, ak píšeme osobám menej známym, od ktorých žiadame nejakú láskavosť, sluší sa pripojiť do listu frankovanú obálku s adresou, alebo známku na odpoveď. Takto sa to praktizuje i pri obchodných listoch.

126. Korešpondenčné lístky a pohľadnice

a) Pre krátke oznamy, ktoré neobsahujú žiadne tajnosti, alebo intímnosti, môže byť použitý korešpondenčný lístok. Rovnako môže byť použitý i v priateľskej korešpondencii, ak nemáme dostatok času na napísanie riadneho listu. Keďže je korešpondenčný lístok ľahko prístupný, nemajú byť na ňom uvádzané závažné, alebo intímne veci.

Korešpondenčné lístky veľmi platnú službu robia pri objednávkach, príkazoch, dopytoch, dohovorení schôdzky, ohlásení návštevy a pod. Naproti tomu nehodí sa korešpondenčný lístok, ak píšeme osobe, ktorej sme povinní úctou, alebo pre blahoželanie atď. Rovnako nemajú byť používané ako poznámky a pre žiadosti. Tieto sa majú napísať v liste. Nevhodné je v korešpondenčnom lístku písať o domácich a rodinných pomeroch, robiť narážky na veci, ktoré môžu adresátovi spôsobiť nepríjemnosť, nemajú sa písať výčitky, žaloby, čo by sme aj boli na to oprávnení. V takýchto prípadoch je vhodnejšie použiť korešpondenčné listy, ktoré možno zalepiť.

b) Pohľadnice posielame svojim milým a známym obyčajne z cesty, aby sme im stručne oznámili zažité dojmy z cesty. Veľmi milo pôsobia najmä pohľadnice z pamätihodných miest, z cudziny a exotických krajov, najmä ak je v nich krátky popis kraja, vzácností a zvláštností. Bohužiaľ, nájdu sa i takí jednotlivci, ktorí svojim nezámožným známym posielajú pohľadnice s vyrátaným zámerom budiť v nich závisť. Takýto počin je rozhodne odsúdeniahodný!

Posielať žartovné a tobôž v rozpustilej nálade písané pohľadnice môžu byť zasielané len dobrým priateľom, ale i to len po dôkladnej úvahe, lebo sa často stáva, že to, čo sa nám pod chvíľkovým dojmom zdalo byť vtipným, môže na druhého pôsobiť banálne. Preto je vždy lepšie posielať takéto pohľadnice v obálke. S dvojnásobnou rozvahou treba si v takýchto prípadoch počínať, ak je pohľadnica určená dáme. Lepšie je upustiť od „nápadu“ ako vyvolať pohoršenie.

Pohľadnice, zobrazujúce rozličné banálne výjavy (muž s parohami, žena so zámkou na ústach a pod.) slušný človek nikdy nepoužije. Čo je azda v bujnej nálade bálovej ako-tak ospravedlniteľné v bálovej pošte, v inom prípade právom to možno považovať za hrubú urážku!

127. Rozličné formy písomného styku

Cieľ písomného styku je mnohostranný a rozdeľuje sa na korešpondenciu: a) obchodnú, b) rodinnú, c) ľúbostnú, d) spoločenskú. Základnou formou všetkých listov je 1. oslovenie, 2. úvod, 3. rozvedenie toho, čo chceme v písomnom styku dosiahnuť a 4. záver.

a) OSLOVENIE s príslušným titulom osloveného je prvým predpokladom dobre štylizovaného listu a záleží vždy na pomere a vzťahu k osobe, ktorú oslovujeme. V obchodnej korešpondencii je oslovovanie vždy striezlivejšie ako v ostatnom písomnom styku. Pravda, i tu sú rozdiely. Súci kupec bude v obchodnom styku so svojím zákazníkom voliť formu plnú zdvorilosti v duchu Baťovho hesla: „Náš zákazník náš pán!“ Naproti tomu zákazník môže byť v zdvorilostných prejavoch voči kupcovi zdržanlivejší, hoci dobre vychovaný a taktný človek i v takomto prípade bude si počínať zdvorile. Obvyklým titulovaním v obchodnom styku býva užitie medzinárodnej skratky P. T., uvedenie krstného mena, priezviska, zamestnania (povolania) a miesta bytu. Napríklad:

P. T. Ján Kočovský, kníhkupec, TRENČÍN, Sládkovičova ul. 22.

Toto je najobvyklejšia forma adresy zákazníka kupcovi, ktorá môže slúžiť i za oslovenie v liste. Pravda, sú aj také oslovenia, ktoré sú o niečo zdvorilejšie, ako napr.:

Ctený pán kníhkupec! Vážený pán kníhkupec! Vysokovážený pán kníhkupec! Veľavážený pán kníhkupec!

alebo prosté: Pán kníhkupec! — Ak žiadame od neho nejakú službu, zdvorilosť vyžaduje použiť úctivejšieho oslovenia, ktoré môže byť stupňované podľa toho, do akej miery chceme na jeho službu reflektovať. Teda už samým titulovaním snažíme sa honorovať jeho úslužnosť a ochotu, ktorú od neho očakávame. Z tohto vyplýva zásada: Ak v písomnom styku niečo od niekoho v hocijakej forme žiadame, povinní sme užiť úctivejšieho oslovenia. Ale toto úctivé oslovenie nesmie byť zveličené, lebo s prepätou zdvorilosťou písaný titul mohol by sa vysvetľovať i ako neznalosť spoločenských pravidiel i ako posmech! Istotne by sa veľmi čudne zatváril v poctivej robote zošedivelý pán majster Krišpín Smolka, takto úctyhodný člen cechu ševcovského, keby ho niekto v liste tituloval slovutnym pánom.

Kedysi medzinárodná skratka oslovenia P. T. vyvolala veľmi humoristickú situáciu, hodnú Averčenkovho pera. Čižmársky majster B. v N. bol veľkým milovníkom tvarohových pirohov a táto jeho láska k tomuto múčniku vyniesla mu prezývku piroh tvarohový. Tento priam nepekný predikát prischol na ňom do takej miery, že ho ľudia poza chrbtom ani ináč nenazývali a mladšia generácia už vari ani poctivé meno nepoznala. Raz bol dostal upomienku od Žida, aby zaplatil za kožu niekoľko zlatiek. To by bolo všetko v poriadku, ale nijako nevedel zmúdrieť, čo to P. T. pred jeho menom znamená. Zašiel teda susedovi na radu a ten — šelma vybíjaná! — s najvážnejšou tvárou poučil pána majstra, že veru to P. T. znamená piroh tvarohový. Tomu viac nebolo treba. Schytil valchu a hybaj! na Žida. Doráňal ho veru tak, že by kožiara ani vlastná mať nebola spoznala.

b) OSLOVOVANIE V RODINNEJ KOREŠPONDENCII býva nežné a srdečné, vyjadrujúce často viac, ako hárky popísaného papieru. Takéto oslovenie:

Drahí rodičia! Drahý otec! Milovaná mať! Milení rodičia! Milé dieťa! Drahý syn môj!

už samo o sebe vnuká pisateľovi, ako začať. Čo má písať dieťa svojim rodičom? Či nie o svojich štúdiách, o svojom remesle, o svojich podnikaniach a úspechoch a o svojich vďačných spomienkach na milovaných rodičov? Ich všetko zaujíma, čo sa deje v súvislosti s tebou. Im je tvoja radosť dvojnásobnou radosťou, tvoj úspech opravdivým triumfom a tvoj žiaľ a zármutok ich dvojnásobným zármutkom, v ktorom sa však budú snažiť čo najviac ťa potešiť. Je vrcholným stupňom cynizmu počuť z úst mladých ľudí: „Čo viem ja rodičom vypisovať?“ Takto vraví bezcitný sebec a nevďačník, ktorého každé slovo dýcha surovou neúctivosťou a čiernym nevďakom!

Či rodičov tiež neinšpiruje už samotné oslovenie: „Milé dieťa! — Drahá dcéra! — Drahý syn!?“ Či sa im nevybavia pred duševným zrakom radostné chvíle, ktoré zažili, vidiac vzrast a duševný vývoj krvi z vlastnei krvi? Či neblysne mysľou matky spomienka na prvé štebotanie miláčika? Či si otec nepomyslí na drobné nezbednosti, ktoré mu deti v útlej mladosti vystrájaly? Dobré a vďačné dieťa všetko zaujíma, čo sa deje v rodičovskom dome, od nepatrných maličkostí počnúc. I keby sa dni míňaly jednotvárne, podobné ako vajce k vajcu, predsa niet týždňa, aby sa niečo v dome, alebo v blízkom okolí nestalo, čo by z domu vzdialené, ale srdcom a dušou po rodičovskom teple túžiace deti nezaujímalo.

Okrem citovaných rodinných oslovení užívajú sa ešte tieto:

Milé deti! (keď rodičia píšu vydatej dcére, alebo ženatému synovi.) Drahé deti! Milá sestra! Milovaná sestra! Milý (milovaný) brat! Drahý švagrík a milovaná sestra! Milá kmotrička a kmotrík! Milý zaťko! — Drahá nevesta! Milý bratanec! — Drahá sesternica![24]

c) ĽÚBOSTNÉ OSLOVOVANIE v listovom styku vyžaduje ako od mladého muža, tak i od devy určitý stupeň zdržanlivosti, zakiaľ nie je celkom isté, že výsledkom známosti bude sobáš. Zveličeným rozplývaním sa v oslovovaní mohla by sa vzbudiť oprávnená nádej, najmä na strane dievčaťa, že mladý muž má vážne zámery. Preto veľmi rozplývavému oslovovaniu, ako: Moja najdrahšia! Moja jediná! Moja milovaná! pri započatí známosti, ktorej výsledok je ešte vo hviezdach, treba vyhýbať. Väčšinou dievčatá majú byť v tomto smere zdržanlivé. Prikazuje to nielen cudnosť, ale i odveká a vždy účinná ženská taktika, vedieť ovládať svoje city a nevybúšiť hneď v také: horím, túžim, ale byť pevnosťou, ktorú treba dobývať! Čím je dievča zdržanlivejšie vo svojich nežných prejavoch voči mužovi, ktorý sa uchádza o jej priazeň a lásku, tým väčšmi pripúta k sebe milovaného muža. Ale i takáto zdržanlivosť musí mať svoje medze. Aby nám nebolo zle rozumené, nechceme, aby sa dievčatá pretvarovaly. Vôbec nie! Odporúčame iba zdržanlivosť a vládu nad svojimi citmi. Čo sa dá ľahko dosiahnuť, nikdy nemá trvalejšej ceny. Len také veci, ktoré sme dosiahli prinášaním obetí, nezlomnou vôľou a trpezlivosťou, majú pre nás trvalú hodnotu. Nedobytné hrady lákaly vojvodcov minulých storočí a čím bolo ich dobýjanie ťažšie, tým väčšia bola radosť z víťazstva. Vieme všetci dobre, že jablko, ktoré sme si odtrhli so stromu, vždy nám lepšie chutí, ako ktoré sme vzali z hŕby. A tak je to i so ženami.

Zpočiatku treba pri známosti zachovať obojstranne zdržanlivosť. V tomto štádiu známosti sa ešte nemá krstným menom oslovovať v písomnom styku, ak sa na tom už vopred nedohodli. Mládenec oslovuje podľa toho devu: Vážená slečinka! — Veľavážená slečna!

Ak sa už predtým navzájom oslovovali krstnými menami, alebo mládenec menoval devu krstným menom a ona sa proti tomu neohradzovala, môže byť oslovenie doplnené i krstným menom: Vážená slečna Elena! — Veľavážená slečna Elenka!

Pri známosti dlhšie trvajúcej môže byť oslovenie stupňované: Milá slečna Elenka! — Ľúba slečna Elenka!

Z oslovenia možno vynechať slovo „slečna“ až vtedy, keď je vzájomný pomer úprimný a je obojstranná nádej, že známosť sa zmení v trvalý sväzok. Oslovovaním, ako:

Milovaná Elenka! Moja najdrahšia! Vrúcnemilovaná! a pod. má oslovovať mládenec iba svoju nevestu alebo dievča, ktoré sa rozhodol pojať za ženu. Vo väčšine manželstiev oslovujú sa v písomnom styku manželia alebo krstnými menami, spojenými s oslovením: Milá, Drahá; alebo: Milá ženuška, ale nie je ani vzácnosťou užívať ozdobné meno, ako: Môj chrobáčik! Bubuľka! Mamička! a pod. Takto je prípustné ozdobným menom oslovovať svoju ženu iba vtedy, ak je list rázu výslovne intímneho. Na otvorený lístok to nie je vhodné písať.

Majúc pred očami vyslovenú zásadu zdržanlivosti dievčat, škála oslovovania v listoch je tiež zdržanlivejšia ako u mužov. Treba pamätať na to, že dievča nikdy nesmie začať s intímnejším oslovovaním mládenca a má byť zdržanlivou i vtedy, ak by mladý muž bez vážnejšieho opodstatnenia začal dievča intímnejšie oslovovať. Zatiaľ, kým sa mladý muž nejakým spôsobom nevyslovil, že sú jeho úmysly čestné a vážne, stačí oslovenie:

Ctený pane! Ctený pán Janček! Vážený pán doktor! Vážený pane! Vážený pán Janček! Ctený pán inžinier!

Oslovenie, ako: Milý pán Janček! môže dievča užiť iba v priateľskom styku s mužmi, ktorí patria do spoločenského kruhu dievčaťa. Ináč takého oslovenia možno použiť iba po dlhej a nádejnej známosti. Oslovovať mladého muža krstným menom, ako: Milý Paľko! a pod. má sa diať iba po zasľúbení. Vtedy už je neveste dovolené použiť všetky nežné oslovovania, aké sa jej len zapáčia. Ale i tu je na mieste zdržanlivosť, lebo nie každá nevesta stala sa ženou toho, s kým bola sprstenkovaná.

Ženy v písomnom styku niekedy nežne oslovujú svojich mužov, ako: Milý otecko! a pod., ale nie sú vzácne ani „ozdobné“ oslovovania, ako: Môj medveď!, Môj kocúrik! a pod. Jemná žena nikdy sa nedopúšťa takýchto výstredností, ktoré sú v intímnom styku na mieste, ale v styku listovnom sú nechutné. O čo je peknejšie oslovenie: Môj drahý manžel! alebo: Môj milovaný mužíček!

d) V SÚKROMNEJ A V SPOLOČENSKEJ KOREŠPONDENCII je oslovenie vždy závislé na pomere osoby k adresátovi. Osobu menej známu oslovujeme podľa toho, aké má úradné, stavovské, alebo spoločenské postavenie. Pripojená stupnica obsahuje celý rad titulov:

Ctený pane! Veľactený pane! Vysokoctený pane! Vážený pane! Veľavážený pane! Vysokovážený pane! Ctený priateľu! Veľactený priateľu! Vysokovážený priateľu! Vážený priateľu! Veľavážený priateľu!

Titulovanie: Vaše Blahorodie! užíva sa zvyčajne v tlačených obchodných listoch.

Titul: Slovutný pane! možno užívať len pri oslovovaní vynikajúcej a poprednej osobnosti, ako: vysokých štátnych funkcionárov, vedeckých pracovníkov, spisovateľov, básnikov atď.

Známe dámy oslovujeme v listoch:

Vážená milostivá pani! Veľavážená milostivá pani! Vážená slečna! Veľavážená slečna!

V spoločenskom styku sa „Ctená milostivá pani!“, alebo „Ctená slečna!“ neužíva, práve ako aj oslovenie: „Milá milostivá pani!“, a to z príčin ľubozvučnosti. Taktiež sa neužíva: „Milá slečna!“ bez označenia mena krstného, alebo priezviska. Užitie krstného mena, napr.: „Milá slečna Olinka!“ vyžaduje bližšie priateľstvo. Ináč napíšeme napr.: Milá slečna Podhradská!

Ostatné formy titulovania v oslovení uviedli sme v predošlých kapitolách o titulovaní.

128. Úvod listu

Po správnom oslovení nasleduje úvod listu, v ktorom sa stručne naznačí, alebo odôvodní príčina napísania listu. Príčiny môžu byť rozličné a je ich také množstvo, že by ich nebolo možno vypísať ani do mnohých objemných sväzkov. Keď sú nám však základné zásady známe, ľahko si budeme vedieť i v tých najneobvyklejších prípadoch pomôcť. Úvody listov minulých storočí bývalý veľmi složité a vyžadovaly veľkú slohovú obratnosť pisateľa. Dnešné zrýchlené životné tempo však diktuje nám čím menej ozdobných foriem a rozvláčnych introdukcií a hneď na začiatku, po krátkom a zdvorilom úvode, káže pristúpiť k veci.

V OBCHODNÝCH LISTOCH po uvedení zvyčajne skráteného titulu, ako: P. T., Ct. p., alebo vypísaním celého mena (firmy) s prislúchajúcim titulom najčastejšie sa vyskytujú tieto úvody:

P. T. Firma Horák a spol., BRATISLAVA, Hviezdoslavova ul. 40.

V časopise Slovák zo 14. IV. 1940 čítal som váš inzerát, v ktorom ponúkate za veľmi výhodných podmienok modernú jedáleň. Keďže mám v úmysle v krátkom čase zariadiť si byt, prosím, pošlite mi bližší popis nábytku a jeho cenu…

Veľactený pán Jozef Lovecký, učiteľ, HANIKOVCE.

Na Váš ct. dotaz zo dňa 20. IV. 1940 dovoľujeme si Vám oznámiť, že spomínaný nábytok do jedálne…

V Trnave 1. V. 1940. P. T. Michal Holec a syn., kožušníctvo, NITRA.

Dozvedela som sa, že máte na sklade kožuch z perzjánových nožičiek. Nakoľko mám záujem o takýto kožuch, prosím, pošlite mi…

V Nitre 4. V. 1940.

Veľavážená milostivá pani!

Odpovedajúc na Váš ctený list, oznamujeme Vám, že máme na sklade viac prvotriednych kožuchov z perziánových nožičiek. Boli by sme veľmi radi, keby…

V RODINNEJ KOREŠPONDENCII úvodom sa zvyčajne nadväzuje na prijatý list, blahoželá sa k rozličným príležitostiam, ďakuje sa za blahoprianie, za dar, a čo býva obyčajne u študentov a vojakov veľmi časté, pýtajú sa peniaze, alebo balík.

Milovaní rodičia!

Nevedela som sa od radosti kam podieť, keď mi poštár priniesol od vás už tak dávno očakávaný list. Bolo mi práve veľmi clivo, ale vaše milé riadky pôsobily na mňa ako balzam…

Drahé naše dieťa!

Otec i ja sme sa veľmi potešili, že Ti náš list spôsobu radosť. Teraz, keď vieme, že si stále tou dobrou dcérou, ako sme ťa poznali, budeme sa snažiť častejšie Ti písať…

Najdrahšia mamička!

Nie je to tak dávno, čo som opustil rodičovský dom a predsa je mi to tak, ako by som bol celé veky vzdialený…

Najdrahší rodičia!

V predposlednom liste som vám písala, že som sa soznámila s pánom profesorom Podhradským. Dnes vám s radosťou oznamujem, že ma požiadal o ruku. Dala som mu sľub, ale s výhradou, že budete i vy, najdrahší rodičia, súhlasiť s mojím rozhodnutím…

Milované dieťa!

Je veľmi pekné od Teba, že si pri takomto vážnom kroku pamätáte na svojich rodičov, ale my do Tvojho rozhodnutia nechceme zasahovať, lebo Ťa poznáme ako rozvážne dievča. Mať i ja sme prešťastní a z najúprimnejšieho rodičovského srdca Ti želáme šťastie a božie požehnanie…

Milovaná mamička a najdrahší otecko!

Dnešným dňom stali ste sa starými rodičmi! Anička porodila zdravého chlapčeka. Od radosti nad šťastným pôrodom a nad tým, že máme syna, nie som ani schopný myšlienky svoje sústrediť…

Najdrahšie naše deti!

So slzami radosti v očiach čítali sme váš list, v ktorom nám oznamujete radostnú novinu. Sme obidvaja hrdí na vás, že ste sa postarali o zachovanie nášho rodu…

Zlatá a milovaná mamička!

V deň Tvojich narodenín a Tvojho mena prijmi moje (naše) najhlbšie a najúprimnejšie blahoželanie. Prosím Pána Boha, aby si ešte dlhé roky v dobrom zdraví a v blaženej spokojnosti zostala medzi nami…

Milá Hanička!

Veľmi ma potešilo, že si nezabudla na svoju ustarostenú mať a spomenula si si na môj výročný deň. Ďakujem Ti, milé dieťa, za blahoželanie a i ja prosím Pána Boha, aby každý Tvoj krok sprevádzal svojím požehnaním…

Milovaní rodičia!

So zármutkom vám oznamujem, že na Vianoce nemôžeme prísť, lebo náš malý princ ochorel na chrípku. Všetci vospolok sme sa tešili krásnym chvíľam, ktoré by sme boli s vami zažili pod jedličkou za rodinným stolom...

Milá švagrinka a drahý bratanec!

V lete ste žartom poznamenali, že by ste si radi vystavili schodík do neba a išli nám za kmotrov. Teraz sa chytám vašej ochoty a v plnej dohode s Vieročkou pozývame vás, aby ste náš prvý rodinný prírastok niesli na krst…

Milá sesternica a švagrík!

Srdečne vám blahoželáme k malému hosťovi a s radosťou vyhovujeme vášmu milému pozvaniu za kmotrov…

V ĽÚBOSTNEJ KOREŠPONDENCII býva úvod vo väčšine prípadov vyjadrením citov vo vzťahu k osobe ľúbenej. Takýmito úvodmi sa vyznačujú zvyčajne prvé listy od osobného soznámenia a stupňovane sa sosilujú. Aby bol ľúbostný list účinný, treba úvodu venovať zvýšenú pozornosť, lebo nešikovne osnovaný úvod skazí dojem celého listu. V úvode treba vyhýbať otrepaným frázam a banálnostiam všakových jarmočných „Ľúbostných listárov“. Láska je veľmi mocný, ba najmocnejší činiteľ ľudského života, v ktorom sa väčšina ľudských túžob a snáh sústreďuje a preto všetka činnosť, smerujúca k láske, musí vyvierať z citov zažitých a nie z rozličných ozdôb slovných, ktorým ani opisovateľ, ani čitateľka jarmočného produktu galantnosti obyčajne nerozumie. Nechceme ani predpokladať, že by niekto z našich ctených čitateľov musel siahať po takých bezcenných brošúrach, lebo každý vzdelanejší človek vie — i keď nie práve v umeleckej forme — opísať svoje skutočné city. Veľmi dôležité je, aby sme boli pri výleve citov pravdiví a neklamali nikoho citmi nepravdivými, neprežitými. Čestný muž a opravdivý gentleman sa takéhoto poklesku nikdy nedopustí. Umelkované úvody, dekorované vymyslenými citmi na prvý pohľad prezradia ruku Ezauovu. Mýli sa, kto by sa spoliehal na to, že láska je slepá. Pretvárka a neúprimnosť vie rýchle otvoriť oči i tej domnele najlepšej láske. V ľúbostnej korešpondencii musí nám byť zákonom: písať vlastným srdcom a vlastnými citmi. Bez týchto predpokladov je vymieňanie ľúbostných listov planým, ale i nebezpečným flirtom, ktorý už mnohým miliónom ľudí zlomil srdce a vohnal ich do záhuby. Preto nikdy sa nezahrávajme s citmi a láskou a chráňme sa takých prejavov, ktoré by mohly dať podnet k tzv. „beznádejnej“ alebo nešťastnej láske.

Najťažšie býva soštylizovať prvý list. Neraz od jeho formy a obsahu je závislé, či slečna, s ktorou chceme písomný styk nadviazať, odpovie na náš list, alebo ho jednoducho založí do sbierky rukopisov „rytierov smutných postáv“. Aby sme sa takémuto žalostnému koncu samého začiatku vyhli, nesmieme s bubnom na zajace; nesmieme si totiž počínať bezmyšlienkovite a hneď vyznávať svoj obdiv a lásku. Márnomyseľným devám to lichotí, ale nie každá je v jednakej miere márnomyseľnou. Každá sa nedá podplatiť vyznaním obdivu alebo lásky! To si treba dobre pamätať.

V živote je veľmi bežným zjavom, že sa stretáme s neznámymi bytosťami, ktoré na prvý pohľad pohnú naším srdcom a vedia v nás vzbudiť taký mocný dojem, že sme mu úplne podmanení a aj vo veku zrelšom počíname si ako zamilovaní študenti: nerozmyslene a pochabo. Vieme i dlhé hodiny lopotiť v najväčšej nepohode, len aby sme sa niečo bližšieho dozvedeli o krásnej neznámej, ktorá v nás na prvý pohľad rozvatrila všetky city. Dakedy sa nám pošťastí, že sa tento náš ideál stretne s naším spoločným známym, a tu je naša námaha korunovaná úspechom. I keď nemáme vhodnú príležitosť, vynútime ju na spoločnom známom, aby nás soznámil. Ak niet vážnejších prekážok, naše úsilie sa dostalo na dobré koľaje a keď je naša sympatia so strany obdivovanej bytosti opätovaná, niet prekážok, aby sa známosť sľubne nerozvinula. Ale vždy to nejde tak ľahko, najmä ak ide o bytosť, ktorá si je vedomá svojej ženskosti a pozná všetky úskoky, ako s mužmi zaobchádzať a vybičovať ich túžby do najvyšších hraníc; tu už treba mnoho dôvtipu, aby sa hra na schovávačku skončila s úspechom mužovým. Veď koniec koncov to je i ženiným najvrúcnejším želaním.

Ak nemáme spoločného známeho so slečnou, ktorá je nám sympatická a s ktorou by sme sa radi soznámili, ani nemáme vhodnú príležitosť, aby sme sa jej mohli predstaviť, po zistení jej mena a adresy, čo už nie je také ťažké, sveríme sprostredkovanie listu, v ktorom prosíme o možnosť soznámenia. Takýto list je základom ľúbostnej korešpondencie. To je to zrniečko, z ktorého môže na úrodnej zemi vyrásť sľubná známosť.

Úvodom takéhoto listu, žiadajúceho o možnosť soznámenia, býva najmä taktné ospravedlnenie nášho počínania a jeho aspoň pravdepodobné odôvodnenie. Niekoľko pripojených vzorov dobre objasní vyššie uvedené:

V Prešove dňa 5. mája 1940.

Veľavážená slečna!

Prepáčte mi, prosím, že ako neznámy osmeľujem si Vás, veľavážená slečna, obťažovať týmto listom. Neodsudzujte, prosím, moje počínanie.

Dňa 1. t. m. mal som česť Vás vidieť na koncerte a od toho času hľadal som príležitosť, aby som sa mohol s Vami soznámiť. No, šťastie mi nežičilo a preto som volil túto formu snažne Vás, veľavážená slečna, požiadať o možnosť osobného soznámenia.

Dúfam, že nebudete pokladať moje čestné sbližovanie sa k Vám za spoločenský poklesok, ale umožníte mi láskave, o čo Vás snažne prosím.

Opakujúc svoju žiadosť, porúčam sa Vám

v hlbokej úcte oddaný

Viliam Borecký, daňový tajomník.

Teraz je rozhodujúce slovo slečny. Ak niet prekážok, môže vhodným spôsobom vyhovieť žiadosti, alebo list nechať bez povšimnutia. Ak niet prekážok a slečna je voľná, odpovie na list veľmi zdržanlivo:

Ctený pane!

Nemám tušenia, čo Vás pohlo k tomu, aby ste ma žiadali o soznámenie, ale keď Vám na ňom záleží, dňa 17. t. m. bude majáles, na ktorom sa zúčastním.

S úplnou úctou

Zora Klobušická.

Keď sa soznámenie stalo, čo je dnes pri tanci veľmi ľahkou vecou, a mladý gavalier zodpovedá aspoň približne ideálu slečny, začnú sa roztáčať kolieska lásky a chladnosť vystrieda lahodivá jar. Pán Viliam Borecký nezabudne hneď na druhý deň pod dojmom krásne stráveného dňa prihlásiť sa s listom, plným dojmov z majálesu.

129. Záver listu

Listy spoločenské a ľúbostné majú byť zakončené zdvorilou ukončovacou formulou, úctou, priateľstvom, oddanosťou alebo láskou. Najbežnejšími formami listových záverov sú:

S úplnou úctou Vám oddaný (á) X. Y. S prejavom úcty porúčam sa Vám úplne oddaný X. Y. Porúčam sa úctivo Vašej milej rodine úprimne Vám oddaný X. Y. S bozkom ruky milostivej panej manželke som Vám priateľsky oddaný X. Y. Prosím, aby ste tlmočili môj pozdrav milostivej pani manželke, pozdravujem Vás srdečne Váš oddaný X. Y. S úprimným želaním celej Vašej rodine, aby ste sa skoro uzdravili, porúčam sa Vám s prejavom obzvláštnej úcty Váš X. Y. Rodičia a sestry Ta srdečne pozdravujú. Príď čím skôr k Svojej jedinej (krstné meno!) Ešte raz Ti ďakujem za srdečné blahoželanie a tešiac sa na skoré stretnutie, pozdravujem Ťa zo srdca Tvoja (krstné meno!) To je želanie Tvojej z úplného srdca Ti želajúcej (krstné meno!) Tešíme sa všetci a v radostnom očakávaní pozdravujeme Ťa Tvoji verní rodičia N. N. S bozkom ruky a úctivým pozdravom sme Vaši vždy vďační a oddaní N. N. S hlbokým súcitom zronení tisneme Vám ruky a sme Vaši úprimní priatelia N. N. So srdečnou účasťou Tvoj N. N. S úprimným pozdravom a želaním všetkého dobra do budúcnosti som Váš N. N. Srdečne Vás pozdravuje a túžobne očakáva Vašu odpoveď Vaša úprimná N. N. Kladiem svoj život a šťastie do Vašich rúk a v radostnej nádeji očakávam Vaše rozhodnutie Váš srdečne Vám naklonený N. N.

Je prirodzené, že záverečná formula listu musí byť vždy v tesnej spojitosti s obsahom a má zdôrazniť úctu, oddanosť a city, ktoré voči adresátovi prechovávame. Vyššie uvedené vzory bývajú najčastejšie užívané a okrem nich je ešte veľké množstvo iných záverov. Vzdelaný pisateľ býva nevyčerpateľný v osnovovaní listových záverov, ktoré vždy výstižne tlmočia prežívané city, bez porušenia štruktúry celého listu. Neslobodno zabúdať, že na záverečnej formule listu veľmi mnoho záleží. Nevhodný záver môže pokaziť dojem aj najlepšie štylizovaného a myšlienkové logicky vystupňovaného listu.

130. Aké listy nikdy nepísať?

Ak je pri každom rozumnom a účelnom konaní vždy potrebná náležitá rozvaha, v písomnom styku je potreba tejto rozvahy ešte väčšia. Nikdy nesmieme písať listy pod chvíľkovým dojmom neľúbych citov, vo výbuchu vášne, v rozčúlení a v hneve! Úzkostlivé zachovávanie tejto dôležitej zásady usporí nám veľa zbytočných nepríjemností a životných neúspechov. Vášeň, rozčúlenie a hnev sú veľmi zlými radcami človeka a ten, kto koná pod ich dojmom, odkrýva svoje horšie „ja“ a dáva nekriticky nazrieť do svojich nečností.

Každý má možnosť presvedčiť sa o tom, ako vedia spomenuté duševné hnutia pôsobiť na človeka, ak píše niečo v hneve, alebo v rozčúlení. Používa vulgárne výrazy, dopúšťa sa nemiestnych narážiek, neodôvodnených podozrievaní a urážiek, ktorých by sa za normálneho stavu nikdy nedopustil. Preto sa musime vyhýbať písaniu listov v stave, v ktorom je rozum a rozvažité konanie človeka potlačené a podmienené veľkej nekritičnosti, vyplývajúcej z neskrotnej vášne.

V takomto stave napísaný list nikdy neodosielajme. Odložme ho, vyspime sa a ak ho na druhý deň prečítame, budeme sa sami sebe čudovať, ako sme sa mohli na malom papieri dopustiť toľko neprozreteľností.

Vedľa nepravidelných duševných a citových stavov sú aj iné okolnosti, na ktoré musíme brať zreteľ pri písaní listov, aby sme sa nedopustili dákej neprozreteľnosti, pochabosti, netaktnosti a tobôž urážky.

Nikdy neodosielajme listy:

a) napísané vo výbuchu hnevu tým, ktorých milujeme;

b) napísané v hnevlivej vášni tým, ktorých nemilujeme, alebo nenávidíme;

c) obsahujúce dvojsmyselnosti a narážky;

d) obsahujúce oplzlosti a nemravnosti;

e) listy, v ktorých niekoho kritizujeme;

f) listy, v ktorých niekoho urážame;

g) listy, v ktorých niekoho upodozrievame;

h) listy, v ktorých niekoho obviňujeme;

i) listy, v ktorých sa často vyskytuje „ja“;

j) listy, písané mužom žene, ktorej by mohly škodiť;

k) listy, písané ženou, v ktorých sa priznáva k nepeknému poklesku;

l) listy, v ktorých sa k niečomu vážnemu priznávame;

m) listy s radou, o ktorú sme neboli požiadaní!

Keby niekto spracoval štatistiku, týkajúcu sa nepríjemností, hnevu, zášti, nenávisti, životných neúspechov, vzišlých z listov, napísaných bez potrebnej rozvahy, iste by sme sa mohli presvedčiť, aké vysoké percento by pripadlo na listy. Práve preto, bez jasnej mysli, neovplyvnenej silným duševným hnutím a zvýšeným citovým prízvukovaním, listy nikdy nepíšme a neodosielajme! Prikazuje nám to nielen etika a morálka, ale i spoločenský takt.

131. Písanie do pamätnice

I keď písanie do pamätnice nesúvisí s pojmom listu, predsa je tu určitá podobnosť. Ak si máme pri písaní listu počínať veľmi pozorne, pri písaní do pamätnice platí to v miere ešte vyššej!

Ak sme boli požiadaní, aby sme napísali niečo do pamätnice, musíme dobre uvážiť, čo chceme napísať. Vzdelaný a obratný štylista ľahko zdolá takúto úlohu. Horšie je to však s ľuďmi, ktorým je písanie slabou stránkou. V pravom smysle slova sa upotia pri napísaní niekoľko nevzhľadných riadkov a výsledkom ich namáhavej práce býva priehrštie otrepaných fráz, citátov a všakových myšlienkových banálností, ktorými bývajú pamätnice neraz preplnené.

Snahou pisateľa musí byť, aby jeho osnova obsahovala frapantný postreh z povahy osoby, ktorej je to určené. Dobre volená aforizma, priliehajúca na niektorú význačnú (dobrú a ušľachtilú) vlastnosť majiteľa či majiteľky pamätnice, často je účinnejšia, ako prázdnymi frázami a nepravými citovými výlevmi preplnená osnova.

Veľkých chýb sa dopúšťajú tzv. príležitostní veršotepci, pokúšajúci sa vliať svoje city do veršov. Myšlienkovou prázdnotou civiaci obsah, s rýmami, pritiahnutými za vlasy, bývajú prototypom nemožnej klapanice, skutočného to vzoru, akým verš nemá byť. Naproti tomu dobre vypracovaný pôvodný verš alebo báseň môže byť skutočnou perlou pamätnice.

Nie je priestupkom proti bontónu, ak si vezme neobratnejší štylista pamätnicu domov a až po vypracovaní osnovy napíše ju do pamätnice. Tu treba pamätať, že radšej menej a výstižne, ako veľa a — nesmyselne!

Zruční kresliči a maliari zvyknú text doprevádzať vhodne volenými kresbami, alebo maľbami, hudobní skladatelia motívmi daktorej svojej význačnej skladby, alebo motívom chvíľkového nápadu a pod.

Písmo má byť úhľadné a čitateľné, bez pravopisných a slohových chýb. Podľa možnosti treba dbať, aby bolo na obidvoch okrajoch listu nechané margo v rozmere asi dvoch prstov.

V obsahu nesmú byť ani v zakrytej forme narážky, ktoré by mohly majiteľa pamätnice uraziť alebo zahanbiť. Obzvlášť si treba opatrne počínať, ak píšeme do pamätnice mladej deve. Nežné city a tobôž city lásky erotickej, nemajú byť zdôraznené ani v náznakoch! Takúto voľnosť si môže dovoliť iba snúbenec. Zdôraznenie obdivu krásy, šľachetných vlastností a priateľskej lásky, priliehavých citátov, aforiziem atď. býva najčastejším obsahom textu pamätníc.



[21] Grafologia = umenie poznať povahu človeka podľa písma.

[22] Úradný formát, užívaný dnes už v celej Europe.

[23] Béžová farba = prírodná farba.

[24] Vo všetkých takýchto prípadoch prirodzene možno oslovovať tiež krstnými menami.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.