Zlatý fond > Diela > Spoločenský lexikon II. Pravidlá slušnosti a zdvorilosti


E-mail (povinné):

Ľudovít Michalský:
Spoločenský lexikon II. Pravidlá slušnosti a zdvorilosti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Petra Renčová, Darina Kotlárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

IX. Zábavný rozhovor

150. O čom rozprávať

Zábavný rozhovor býva základom všetkých spoločenských schôdzok a preto mu treba venovať veľkú pozornosť. V kapitole o samovzdelávaní dotkli sme sa už tohto predmetu a preto tu stručnejšie podáme vhodné formy zábavného rozhovoru.

Prvým predpokladom zábavného rozhovoru je vhodne volená téma. Ľudia, ktorí pozorne sledujú noviny, majú vždy dostatok predmetov na rozhovor. Veľmi dôležitou podmienkou zábavného rozhovoru je všeobecná informovanosť, ktorú plným právom môžeme od každého člena vzdelanej spoločnosti vyžadovať.[45] Veľmi správne hovorí Helen Roulandová: „Dobrá informovanosť je vždy lepšia, ako najbystrejší úsudok.“ Už i preto má byť každý dobrý spoločník všeobecne informovaný, lebo vo vzdelaných vrstvách bývajú predmetom rozhovoru najnovšie udalosti v umení, literatúre, v politike, v sociológii, v národohospodárstve, o nových vynálezoch, liečebných metódach a vymoženostiach vedy, nové úlohy a plány vlády, verejnej správy a pod.

Pri voľbe témy treba mať vždy pred očami okolnosť, kde sa zábavný rozhovor deje. V salóne je obradnosť prísnejšia a preto sa tu zábavný rozhovor obmedzuje, ale pri prestretom stole, kde sa podávajú jedlá a nápoje, alebo pri čaji a čiernej káve býva rozhovor vždy živší. Obratný spoločník vie vždy vhodne prispôsobiť predmet hovoru týmto meniacim sa situáciám. Začne o bežných veciach a tento hovor vie vystupňovať do hovoru živšieho a zaujímavejšieho. Známe prestávky netreba hneď chápať ako príznak zlej nálady. Obratný spoločník vie sa vždy v takýchto situáciách vynájsť, a nastalé ticho zamení dobre voleným obratom pre ďalší rozhovor.

Najťažší býva začiatok zábavného rozhovoru v spoločnostiach, kde sa ešte jednotliví hostia dostatočne nepoznajú. Nie je vhodné prichádzať hneď so senzačnými zprávami a najmä nie s rodinnými, spoločenskými a politickými škandálmi, lebo ľahko môže na takomto spoločníkovi prischnúť titul klebetára. Ak sa u dám môže takýto poklesok miernejšie posúdiť, u pánov je to neodpustiteľné, ale bohužiaľ, stretáme sa s touto pliagou i v najlepších spoločnostiach.

Podaktorí nesmelí a opatrní spoločníci začínajú hovor veľmi obozretne a zvyčajne predmetom ich započatého hovoru býva počasie, zima, teplo, pohoda, nepohoda a pod. Iní sa zaujímajú zasa o zdravie a prácu iných účastníkov a takto začnú zábavný rozhovor. Inokedy bývajú predmetom rozhovoru hostiteľove sbierky, lovecké trofeje, zbrane, cenné kusy nábytku, obrazy, alebo väčšie zmeny, prevedené na dome hostiteľa, o neprítomnom členovi rodiny, alebo zmienka o poslednej návšteve.

Pri obradných návštevách[46] pred predstavenými možno rozprávať i o sebe, lebo ten, ktorému návšteva platí, aj tak sa chce niečo dozvedieť z minulosti svojho podriadeného. V podstate však hostiteľ má právo i povinnosť viesť rozhovor v takom smere, ako to za najlepšie uzná.

Pri prestretom stole poskytujú tému rozličné jedlá a nápoje, ale kritizovať podávané jedlá a nápoje je práve také neslušné, ako kritizovať spolustolujúcich. Nie je na mieste použiť zdržanlivosť niektorého spolustolujúceho k mäsitým pokrmom alebo liehovinám hneď za predmet hovoru s ironickým podfarbením o vegetariánoch a abstinentoch, alebo o milovníkoch zeleninovej a surovej stravy. Pri prestretom stole nemá sa nikdy rozprávať o biede a núdzi, o chorobách, popisovaní bolestných operácií, alebo iné nechutnosti spomínať. Pri prestretom stole sa prosto nemá veľa rozprávať, ale neslobodno ani susednú dámu zanedbávať, najmä v nastalej prestávke pri podávaní ďalšieho chodu.

V DIVADLE je vždy dostatok vhodných námetov na rozhovor. Možno rozprávať o postrehoch z obsahu hry, o myšlienkach v nej obsadených, o obsadení úloh, o výprave, o výkonoch dirigenta, orchestra, sboru, hercov a pod. Všetko, čo zachytí ucho a zrak, dáva tu hojnosť predmetov duchaplného a zábavného hovoru.

V TANEČNEJ SÁLE poskytuje hudba, tanečný poriadok, toalety, návšteva, nové tanečné kreácie a rozličné spoločenské udalosti, veľké bály a iné zábavné a spoločenské podniky hojný výber pre voľbu priliehavej témy.

VO VLAKU máme ešte hojnejší výber predmetov na zaujímavý a zábavný hovor, lebo z vlaku vidíme často utešené prírodné scenerie, rozličné historické pamätihodnosti, staré hrady, zámky, mestá, rozličné prírodné kuriozity, turisticky významné miesta, kúpele a letoviská, ktoré samy osebe vzdelanejšieho človeka inšpirujú.

Pri voľbe vhodnej látky pre rozhovor treba vždy dbať na to, aby sa rozprávalo len o veciach príjemných. Snúbencovi sa nemá rozprávať o rozháraných a nešťastných manželstvách, ale o príjemných stránkach manželstva; nastávajúcej matke o radostiach s deťmi; s chorými o lepšom ich vzhľade a o ich plánoch po uzdravení.

Je vysokým stupňom neslušnosti opytovať sa slečien a paní na ich vek, alebo dozvedať sa od starších pánov, kedy pôjdu do penzie. Nerozprávajme o chorobách pred osobami, ktoré sú precitlivelé, alebo majú sklon k hystérii, ale sa ani nedotýkajme diskrétnejších chorôb jednotlivcov, ktoré pred spoločnosťou zakrývajú, alebo utajujú.

Práve tak, ako treba mať ohľad na osobu, s ktorou sa rozprávame, tak je tiež na vhodný výber témy rozhodujúce miesto, okolie a nálada, ktorá má byť vyvolaná. Bolo by smiešne rozprávať na umeleckej výstave o bryndzových haluškách, v opere o epidemických chorobách, pri stole o vlakových nechutnostiach, na výlete o politike a pri športe o láske a erotike.

Rozprávať v spoločnosti dám o obchode a o všelijakých plánoch, ktoré nezaujímajú ani dámy, ani širšiu spoločnosť, voskrz nie je vhodné. Priam tak sa nemá rozprávať o politike, o sociálnych a komunálnych otázkach, pokiaľ samy dámy neprejavia o to záujem. Zaoberať sa náboženskými otázkami v spoločnosti je často veľmi riskantné a môže dať podnet k prudkým a nežiadúcim debatám. V náboženských otázkach má byť v spoločnosti vždy dodržiavaná úplná snášanlivosť.

Veľmi vďačnými témami vzdelanej spoločnosti bývajú rozhovory o umení, literatúre, básnictve, kultúrnych dejinách, cestopisoch, o nových divadelných hrách, nových filmoch a v spoločnosti prevažne dámskej o novej móde, nových módnych kreáciách, o nových vzoroch látok, o nových parfumoch, púdroch, kozmetických prostriedkoch, ale vkradnú sa do týchto hovorov zavše i nejaké klepy, bez ktorých sa ani jedna dámska spoločnosť nezaobíde.

Dôležité sú rozhovory i o bližných. Nebolo by na mieste však označovať hneď všetko za klebetu, lebo je vari na svete veľmi málo ľudí, ktorí by nevraveli dakedy o vlastnostiach, zvláštnostiach a počínaniach svojich bližných, známych a priateľov. Odpovedá to úplne povahe ľudí a zákonom nášho spoločenského života, ak premýšľame o povahových stránkach ľudí, s ktorými prichádzame do styku a svoje pozorovanie povieme iným, aby sme ho pozorovali a zdokonalili.[47] Pod rúškom takéhoto psychologického a charakterologického pozorovania sa vňak veľmi často páchajú veľké spoločenské poklesky. Záleží vždy na tom, s akým úmyslom rozprávame o vlastnostiach alebo počinoch svojich spolubližných, a každý od prípadu k prípadu dobre vycíti, kde prestáva čisto psychologický záujem a kde na začína zlomyseľné klebetenie. Takáto skutočná klebeta je opravdivou rakovinou spoločenského života. Ako u žien, tak i u mužov, v každom veku a v každej spoločenskej vrstve nachodia klebety veľmi úrodnú zem, a je známe, že i učenci svetového mena si práve tak radi poklebetia, ako čajové a kávové tetky, slúžky a domovníčky. Čím je však jednotlivec vzdelanejší, tým väčšmi možno takúto nedobrú povahovú jeho stránku odsudzovať, lebo nespravodlivé posudky vzdelaných ľudí môžu jednotlivcovi oveľa viac poškodiť ako klebety bezvýznamných ľudí.

Sú zasa i takí ľudia, ktorí o každom vedia len pekne rozprávať. I keď je to nie najsprávnejšie a najlepšie, svedči to o vyvinutom smysle pre takt.[48]

151. Anekdoty, vtipy a žarty

Anekdoty, vtipy a žarty hrajú dôležitú úlohu v zábavnom spoločenskom hovore. Ak boly dobre a priliehavo volené a vtipne podané, bývajú zvyčajne korením zábavy v hovore, najmä ak je spoločnosť vyčerpaná nejakou ťažkou témou a následkom toho prúd hovoru začína viaznuť.

Často i vážny hovor môže byť spestrený priliehavou a dobre poentovanou veselou príhodou alebo anekdotou, ktorá pôsobí na poslucháčov spruživo, lebo dáva odpočinúť napätej sústredenosti a pozornosti. Obľúbení rozprávači nikdy nezabúdajú ventil napätia povoliť zapriahnutím duchaplnej anekdoty do vážneho hovoru, ale menej skúsení, mali by si v tomto smere počínať opatrne a rozvažite, aby prehnanou duchaplnosťou nerozdrobili logický sled rozberanej témy. Je celkom prirodzené, že nie knždý spoločenský rozhovor je vhodným poľom pre anekdoty, vtipy u žarty. Použité nemiestne mohly by sa minúť s očakávaným účinkom, ale ľahko by mohly vyznieť banálne a trápne.

Vedieť vhodne, vtipne a účinne podať nejakú anekdotu, vtip alebo žart, vyžaduje nielen duchovnú bystrosť a jasnú dikciu, ale aj vysoko vyvinutý smysel pre vkus a takt. Tieto dve posledné požiadavky sú vari najdôležitejšími, lebo čo by išlo o najduchaplnejšiu anekdotu, neslobodno zabúdať na náladu u složenie spoločnosti. Rozprávať v spoločnosti slečien a paní necudne podfarbené, dvojsmyselné a tobôž nemravné anekdoty a pod., je vysokým stupňom neúcty a známkou duševnej skazenosti. Žiaľ, neraz na stretáme s touto pliagou i v najlepších spoločnostiach a interpretátor vyberaných svinstiev býva vonkoncom jemu rovnými členmi spoločnosti vyznamenávaný a pokladaný za „dobrého spoločníka“.

Taktnejší a vkusnejší anokdotári a vtipkári v zmiešanej spoločnosti paní a pánov, ak ich jazyk zasvrbel po nejakej kaničine, uchyľujú sa do kúta k pánom a za horúca servírujú svoju problematickú duchaplnosť. Ak by sa mohla táto forma ešte ako-tak ospravedlniť, pokleskom vysokého stupňa načim pokladať šepkanie žartu pánom do ucha, ak sú prítomné dámy. Obidve formy prezrádzajú neúctu a nepozornosť voči prítomným dámam, čo je v distingvovanej spoločnosti neprípustné.

Nielen medzi pánmi, ale i medzi paniami sa vyskytujú extrémne emancipované ženy, ktoré i keď samé nezačnú rozprávať dvojsmyselné vtipy a anekdoty, svojím, nežensky voľným chovaním priamo dávajú podnet so započatím „hodinky oplzlých anekdot“. Takúto voľnosť, čo by išlo o dámu z najvyšších kruhov, načim rozhodne odsúdiť, lebo sa nesrovnáva s dôstojnosťou ženy, aby sa veci a pojmy, týkajúce sa diskrétnych stránok života a intimity dámskych budoárov v spoločnosti verejne opáľaly.

Takmer v každej väčšej spoločnosti sa vyskytujú „gentlemani“, ktorých celá duševná činnosť vyčerpáva sa vo vtipkovaní a žartovaní na účet daktorého člena spoločnosti. Pri liberálnom posudzovaní takéhoto pokračovania mohli by sme ho nazvať netaktnosťou, ale štiplavé a posmeňné žarty vystrájať z niekoho je nielen banálne, ale i negentlemanské. Neslobodno zabúdať, že to, čo bolo dovolené dvorným šaľom a šašom stredoveku, voskrz nepristane človekovi, ktorý chce byť pokladaný za príjemného člena dobrej spoločnosti.

152. Úsmev a smiech

1. ÚSMEV. Mnohí ľudia nemajú vari ani poňatia, akú významnú úlohu hrá vo všednom i v spoločenskom živote úsmev. Prirodzene v dobrom i v zlom smysle. Milý a úprimný úsmev, prejavený vo vhodnom čase a v primeranej situácii je pozlátkou príjemnej konvencionálnosti a pristane nielen devám a paniam, ale i pánom, bez ohľadu na stav a vek.

Rozhodne nebudeme preháňať, ak si dovolíme tvrdiť, že úprimný a ľúby úsmev vie neraz vyvolať hlbší citový dojem a zážitok, ako úzkostlivo stavaná reč, zameraná na vyvolanie príjemného pocitu. Vieme zo skúsenosti, že v mnohých nepríjemných situáciách vie takýmto úsmevom sprevádzané odmietnutie sbrúsiť drsný povrch neľúbeho dojmu. Odmietnuť napr. nejakú ponúknutú úlohu, pozornosť alebo službu so zamračenou tvárou, mohlo by byť pokladané za urážlivú nezdvorilosť, ale pôvabný úsmev na perách a iskra úprimnosti v očiach do istej miery odškodní odmietnutého.

Úsmev je rečou bez slov a predsa možno ním vyjadriť veľmi veľa. Keby bol ľudstvu odňatý, stal by sa život človeka bezfarebným, mrazivo chladným, a ako hovorí básnik, „bez chuti a vône“, lebo úsmev je nielen pozlátkou pri jemnej konvencionálnosti, ale i fyziognomickým a mimickým prejavom citov altruistických: sympatie a lásky. Áno, ľúby úsmev je v živote ľudstva tým, čím je utešený záblesk rannej zore a životodarný svit slnka na jasnom blankyte.[49]

Maeterlinck dobre vystihol význam úsmevu v živote ľudskom: „Ak je úsmev na našich perách, potom tí, okolo nás, tiež sa budú skoro usmievať.“

Avšak nielen v spoločenskom, ale i v praktickom živote má úsmev veľkú cenu, ktorú Číňania, obyvatelia „Zeme úsmevov“ znamenite vystihli v známom prísloví: „Ak sa nevieš usmievať, neotváraj si obchod.“

Zamračení, mrzutí, čo ako podkutí vedomosťami, nikdy sa nedopracujú takých životných úspechov, ako ľudia azda slabšie pripravení, ale príjemní a usmievaví. Mizantropický škarohľad rozširuje vo svojom okolí iba chlad a nedôveru a preto sa ho kde-kto stráni. Jasná tvár človeka, pohotová k ľúbemu, úprimnému, súslastnému, shovievavému a pôvabnému úsmevu šíri v svojom okolí spokojnosť a príjemnú pohodu a vie odzbrojovať a uspokojovať. Milý úsmev vie byť mocnejším, ako iná sila, lebo ním možno otvoriť i najsilnejšie zámky a závory zahatených ciest osobného a životného úspechu.

Ak je trvalá zakabonenosť chybnou vlastnosťou, nie je vhodným ani stále uškŕňanie, ktoré môže ľahko vzbudiť dojem menejcennosti. S úsmevom sa nemá skupániť, ale ani plytvať. Má byť vždy prirodzeným, vyvierajúcim z vnútorného popudu a nikdy nie násilne vyvolávaný. Takýto umele a násilne vyvolaný úsmev ľahko sa môže zvrhnúť v neprirodzenú a nevkusnú grimasu.

Úsmevom možno vyjadriť nielen ľúbe city (úsmev súslastný, úprimný, priateľský, uznanlivý a shovievavý), ale i city neľúbe (úsmev ironický, cynický, sarkastický, smiech vyjadrujúci nedôveru, úsmev gánivý a pod.). Práve preto musí človek dávať pozor, aby nepláštil skutočné city s úsmevom, lebo len málo ľudí vie ovládať a usmerniť mimiku umelého úsmevu na klamný citový záver spolubližného.

Posmešným, škodoradostným a zlomyseľným úsmevom (správne úškľabkom) možno práve tak bolestne uraziť a raniť, ako bezohľadnou urážkou slovom. V takýchto prípadoch právom môžeme tvrdiť, že úsmev, vyvolaný z neľúbych citov spolubližných (nehoda, nešťastie, škoda atď.) je úškľabkom diabolským!

II. SMIECH je vystupňovaným prejavom citovej a telesnej pohody a môže vrcholiť vo vášni (vášnivý smiech). Vyvolaný býva mocnými citmi, vzniklými náhlymi a prekvapujúcimi dojmami, sluchovými, zrakovými atď. vjemami a môže byť tak živelným, že poruší rovnováhu všetkej činnosti duševnej i telesnej. Je to jarý (silný) výbuch, privádzajúci takmer celé telo do činnosti.

Tento jarý výbuch veselosti má rozličné stupne a odtiene od miernych fyziognomicko-mimických zmien až do kŕčovitého zmietania svalstva celého tela, sprevádzané rozličnými hrdelnými zvukmi (kŕčovitý smiech).

Spoločensky dobre vychovaný človek nikdy sa nesmeje hlučne, lebo sa vie dobre ovládať. Hlasitý smiech, sprevádzaný rozličnými mimickými zmenami a gestami nikdy sa nehodí do spoločnosti.[50] Ale ani tzv. „homérsky smiech“[51] nemá v spoločenskom salóne miesta. Úsmev, alebo tichý smiech je dostačujúci, aby uvoľnil napätie veselého zážitku.

Stupeň smiechu, ako prejavu veselosti, bol už v Starom zákone braný do úvahy. V knihe Sirachovej čítame: „… podľa výrazu tváre možno poznať rozumného… Smiech zubov rozpráva o ňom… Blázon sa nahlas smeje…“ Ale i v našich prísloviach nachodíme mnohé, ktoré sa týkajú smiechu: „Len blázon sa všetkému smeje“ a pod.

V klasickej literatúre starogréckej a rímskej nachodíme tiež mnohé postrehy, týkajúce sa potreby usmerňovania smiechu. Tak v Horácovej „Ars poetica 5.“ čítame: „Risum teneatis amici!“ = „Smiechu sa zdržte, priatelia!“

Ak je tzv. „homérsky smiech“ neprípustný v slušnej spoločnosti, sardonický smiech má na mnohé zámky uzavreté dvere spoločenského salóna. Aby sme nevhodným, neusmerneným a nevkusným smiechom nevystavovali o sebe v spoločnosti vysvedčenie človeka nespôsobného a neukázneného, nikdy nesmie náš smiech, čo ako srdečný, vybočovať z medzí povinnej slušnosti. Všakové vášnivé smiechoty dajú sa prepáčiť prostému človekovi, ale nikdy nie tomu, kto si robí nárok na členstvo príjemnej a vzdelanej spoločnosti. Preto nezabúdajme, že milý a pôvabný úsmev stačí vyjadriť i najväčšiu veselosť.

153. Ako sa chová dobrý spoločník

Spoločnosť dobrých spoločníkov nazýva toho, kto vie ušľachtile a dobre zabaviť ostatných. Táto vlastnosť dobrého spoločníka nespočíva azda len v sypaní duchaplnosti, žartov a vtipov, alebo v tom, aby sám viedol stále rozhovor, lež musí dať možnosť a príležitosť aj ostatným, aby sa zúčastnili na zábave, a aby mali uspokojivý pocit, že v spoločnosti nemlčali. Obratný spoločník sa okate nenatíska, ale celkom nebadateľne vie vždy držať v rukách nitku zábavy a takto sa vie stať obľúbencom celej spoločnosti. Dobrý spoločník nikdy netlačí seba do popredia; je skromný, ale vo veľkej miere je jeho pozornosť sústredená na tok zábavného hovoru. Nikdy nevraví o sebe napr.: „Mám dobrú myšlienku, — pokladal som to za potrebné, — už som to zariadil“, ale vraví vždy: „Máme dobrú myšlienku, — pokladáme to za potrebné, — už sme to zariadili“ a pod.

Zakiaľ niekto v spoločnosti rozpráva, nemajú ostatní prejavovať svoj nezáujem listovaním v knihe, nemajú sa hrať s nejakým predmetom, vyzerať oblokom, ale hľadieť na hovoriaceho. Neslušné je taktiež v hovore, na ktorom je zúčastnená celá spoločnosť, rozprávať sa so svojím susedom o predmete celkom inom. Právom to možno pokladať za urážlivé ignorantstvo.

Málokedy bývajú všetci účastníci spoločenského rozhovoru v určitých otázkach jednotnej mienky. Ak sa javí nebezpečenstvo, že by sa hovor mohol zvrhnúť v prudkú slovnú hádku, treba hovor prerušiť, lebo zábavný rozhovor nesmie nikdy viesť k osobným výpadom. Ak sa však nedalo hádke zabrániť, tu sa musí dobrý spoločník pričiniť o to, aby spor niekoľkými slovami urovnal a dal rozhovoru nový smer.

Často sa stáva, že niektorému členovi spoločnosti celkom mimovoľne ukĺzne poznámka, ktorá sa môže veľmi nemilo dotknúť niektorej prítomnej osoby. Tu už niet inej pomoci, ako sa uchýliť k známej fráze: „Prítomní sa, pravda, vynímajú!“ Takto sa aspoň čiastočne ztupí ostrie neprozreteľného prerieknutia.

V rozhovore má byť v osobných veciach každý zdržanlivý. Dobrý spoločník nerozpráva o svojich neúspechoch, aby nevyvolal škodoradosť.

Veľmi dôležitým predpokladom je pri slovnej zábave takt. Ak niekto chce, aby ho pokladali za mladšieho, akým v skutočnosti je, čo je známou vlastnosťou žien, nik sa nemá ani s nevinným tvárením, ani ironickým podfarbením dozvedať na jeho vek. I keď robiť sa mladším je celkom smiešna vlastnosť, treba prejsť nad ňou bez poznámky.

Márnomyseľnosť účastníkov zábavy treba do istej miery šetriť. Porovnávať podobnosť niekoho s osobou opovrhnutou je vysokým stupňom netaktnosti, práve tak, ako pred osobami starými rozprávať o „starom oslovi“.[52] Pred dámami sa nikdy nerozpráva o ženskej nelogičnosti, o ženských chybách, fyziologických nevýhodách a nedostatkoch. Každý sa má chrániť zovšeobecňujúcich poznámok. Nikdy sa nemá vravieť, že všetci muži sú galgani, alebo že ženy sú prázdne fifleny a pod. Ak má muž bystrejší postreh, žena ho predstihuje svojím citom a inštinktom. Podobné zovšeobecňovanie býva vždy namierené proti ostatným a preto mu treba vyhýbať.

Každý človek rád počuje o sebe nejakú pochvalu,[53] ale veľmi pochlebovať niekomu je netaktné a pôsobí veľmi odpudivo. Tak isto nie je na mieste úmyselne sa ponižovať, aby tým boli ostatní podnietení k odporu a k chvále jeho vlastností. Poklone a pochvale je príbuzný pojem, ale do istej miery je slabší, tzv. rečnícky obrat, čiže fráza. Užíva sa zvyčajne vtedy, ak prejaví niekto obzvlášť vybranú pozornosť; nestačí v takomto prípade poďakovať prostým: „Ďakujem!“, ale možno použiť širšej formy, ako: „Ďakujem vám úctivo, ste veľmi láskavý!“ a pod. Ak pochválime niekoho, nesmieme ani v tomto ohľade zveličovať a musíme vždy dbať na to, aby bola pochvala pravdivá.[54]

Dobrý a skúsený spoločník nikdy nepreťahuje zábavu. I v zábave platí príslovie: „Keď si v najlepšom, vtedy prestaň!“

154. Kto je zlým spoločníkom?

Kým dobrý spoločník snaží sa byť vždy v úzadí a zasahuje do rozhovoru len vtedy, ak sa ukáže toho potreba, zlý spoločník zvyčajne robí zo zábavy prednášku, ktorú musia ostatní voľky-nevoľky vypočuť.[55] Takéto chovanie plným právom môžeme pokladať za netaktné a bezohľadné. Rušiteľmi dobrej zábavy bývajú ľudia s rozličnými osobnými záľubami a zásadami, ktorí do každého predmetu hovoru zapradú svoje tendencie bez ohľadu na to, či je to na mieste, alebo nie. Bývajú to nielen náruživí politikári, ale tiež fanatickí nepriatelia alkoholu, tabaku a mäsitej stravy a každú príležitosť využívajú na nevhodné propagovanie svojich, ostatným členom spoločnosti často nepochopiteľných, zásad. Takéto mentorovanie v spoločnosti nie je na mieste, i keby tie rady boly skutočne dobre mienené a slúžily by na úžitok ľudstva.[56]

Idealistom neslobodno haniť a brať ich ideál, optimistom ich ružový náhľad na svet, ako aj pesimistom ich zamračenosť. Poverčivým ľuďom sa nemáme vysmievať, ale ak prejavujú svoju poverčivosť veľmi naivne, možno vecnou námietkou poukázať na smiešnosť povery, ale musí sa to stať veľmi slušne a taktne, bez snahy uraziť. I v najlepších spoločnostiach stretáme sa s ľuďmi poverčivými a preto niektoré reprezentačné hotely nemajú izby s číslom 13. Tiež pri rozličných pretekoch obchádza sa na mnohých miestach trinástka a preto dáva sa prednosť párnemu číslovaniu, aby sa mohla táto odiózna číslica vynechať. Nachodíme v spoločnosti ľudí, ktorým vlasy dupkom vstávajú, ak by mali byť v trinásťčlennej spoločnosti. Taktný človek sa v najhoršom prípade usmeje nad takouto naivnosťou, ale sa nikdy nepohorší.

Nedobrý spoločník, a to v najírečitejšom smysle slova je ten, ktorý sa rafinovaným spôsobom snaží vtrieť do dôverných vecí iného. Kto by sa nevdojak dozvedel niečo z cudzieho tajomstva, má si to zachovať práve tak, ako by sa to týkalo jeho samého.[57]

Zabávať sa na účet druhého je nevychovanosť. Sme častými svedkami zjavu, že jednotliví nevychovanci začínajú rozhovor o osobách, ktoré práve opustili spoločnosť. Slušný a dobre vychovaný jednotlivec sa nikdy nedopustí takého poklesku, ktorý diktuje zvyčajne závisť, alebo škodoradosť. Iní radi rozprávajú neúctivo o svojich predstavených, príbuzných, alebo priateľoch. Takíto ľudia sú skutočne iba poľutovaniahodní. Mnohí majú zasa veľkú radosť z toho, ak môžu svojimi výhradami pokaziť niekomu radosť, aby takto ukojili svoju závisť. Takíto nedobrí spoločníci radi rozprávajú o povraze v dome obesenca. Ide sa napr. niekto člnkovať, tu začnú rozprávať, ako sa už mnoho ľudí pri člnkovaní utopilo; priateľom horolezectva črtajú v čiernych farbách časté nešťastia v horách; mladej neveste začnú rozprávať o strastiach v manželstve a pod.

Veľmi nepríjemnými spoločníkmi sú ľudia, ktorí len preto, že nemajú prvenstvo v spoločnosti, kazia každú dobrú náladu, alebo iní, ktorí chcú na seba strhnúť pozornosť spoločnosti, že sú práve chorí. Veľmi nepríjemní sú tiež egocentrickí ľudia, ktorí — čo by čo bolo — pchajú svoje bohorovné „ja“ vždy do popredia: „To ja tak nerobievam…“ — „To ja som celkom iný…“ — „Kdeže, bože, ja by som to netrpel…“ — „Mne čierna farba nepristane…“ atď.

Precitlivelí ľudia rovnako nebývajú dobrými spoločníkmi, lebo vo všetkom vidia neprívetivosť. Napokon načim spomenúť ešte ľudí, ktorí sú svojou zvedavosťou veľmi nepríjemní. Vedia prívalom otázok svojho spoločníka zahrnúť až do omrzenia a zúfalstva. Takt prikazuje nielen vyhnúť sa zbytočným otázkam, ale i vo vhodnej forme obmedziť otázky na určitú mieru.

155. Bežné formy slušného rozhovoru

Snahou každého človeka má byť rozprávať radšej menej ako veľa. Sú ľudia, ktorí by najradšej sami vyplnili zábavný rozhovor, ale mnohým sa to vždy zle skončí, lebo sa prezradia, akí sú prázdni.[58] Na takýchto ľudí veľmi dobre prilieha príslovie: „Čím prázdnejší sud, tým väčšmi duní“, a „Z bláznivej diery bláznivý vietor fúka.“ Rovnako však ani stála málorečnosť nie je na mieste, lebo ľahko by mohlo vzniknúť zdanie, že majú prevahu nad ostatnými. Je totiž nespornou skutočnosťou, že mlčanliví ľudia v spoločnosti sa alebo preceňujú, alebo podceňujú. Známe latinské príslovie: „Si tacuisses, philosophus mansisses“ = „Keby si bol mlčal bol by si ostal filozofom“ vždy tiež neobstojí. Vedieť však mlčať včas a na pravom mieste je skutočným umením vzdelaných a spoločensky dobre vychovaných ľudí. Tento druh dobrých spoločníkov býva vždy skrovný.[59]

Ak sa nás niekto na niečo opýta, nemáme odpovedať úsečné „hej!“ — „áno!“, alebo „nie!“, ale treba k tomu pripojiť aj zdvorilostné oslovenie: „Hej, milostivá pani!“, — „Áno, pán profesor!“, alebo prosto: „Nie, prosím!“ V iných prípadoch, ak to prilieha, možno odpovedať: „Na šťastie hej!“ — „Na nešťastie nie!“ Odpovedať: „Pravdaže — Pravda!“ a neslovenským „ovšem“, vulgárnym zamrmľaním niečoho a pod. nie je ani trocha pekné a vhodné.

Kto v rozhovore niečomu nerozumie, nesmie sa nikdy opýtať jednoslabičným „Čo?“ — „Nuž?“ — „Akože?“ a pod., ale vždy rozšírenejšou a zdvorilostnejšou formou: „Ako ste to ráčili povedať?“ — „Čo ste sa ráčili pýtať?“ — „Ako, prosím?“ Možno sa tiež ospravedlniť: „Prepáčte, prosím, nerozumel som“, ale nikdy sa nemá povedať: „Prepáčte, nedával som pozor!“

Mnohí nevychovanci často oponujú: „To nie je správne!“ — „To nie je tak!“ — „Horká tá bryndza!“ — „To nie je pravda!“ — „To je lož!“ a pod. Slušný človek oponuje: „Ja myslím že…“ — „Ja súdim, že to bolo takto…“ — „Ja sa domnievam, že…“ a pod.

Nepekným zvykom mladých ľudí býva prízvukovať pri rozhovore starších ľudí: „Celkom správne!“ — „Práve tak!“, alebo celkom bezočivo: „Celkom správne, to je aj môj náhľad!“ Rovnako je nevkusné tiež často a nemiestne užívať obrat: „To je možné!“ — „Úžasné!“ atď.

Málokto vie pri bežnom rozhovore v plnej miere využiť bohatstvo materinskej reči, ale sú i takí „snaživci“, ktorí v snahe vzbudiť zdanie, že sú nadmierne vzdelaní, vymýšľajú nové slová,[60] používajú nezvyčajné obraty a robia sa smiešnymi neprirodzenou, strojenou, alebo nesrozumiteľnou vravou.[61] Umelé skladby viet s dlhými súvetiami už neužívajú dnes ani právnickí štylisti, u ktorých to bývalo kedysi veľkou záľubou a preto i v rozhovore treba takýmto vetným stavbám vyhýbať. Čím sa kto prostejšie vyjadruje, tým je jeho reč srozumiteľnejšia a jasnejšia, lebo „štýl znamená na prvom mieste nič zbytočného a všetko podstatné“ (F. X. Šalda). Zo všakových slovných ozdôb, hromadení pojmov a pleonazmov dá sa vycítiť skôr prázdnota duše, ako vzdelanie a inteligencia. Nech je nám dovolené na tomto mieste povedať, že náš prostý vidiečan sa vie vždy lepšie a jazykove správnejšie vyjadrovať, ako mnohí salónoví polovzdelanci.

Niektorí ľudia, či už z roztržitosti, alebo zo zlozvyku veľmi často opakujú určité slová, alebo obraty bez ohľadu na to, či boly užité na vhodnom mieste alebo nie, čo potom neraz vzbudí posmech. Niet vari študenta, ktorý by z dlhej chvíle, alebo zo zlomyseľnosti nezratúval, koľko ráz za hodinu užil profesor: „Ako som už povedal…“, „Ako už bolo rečené…“, „mimoriadne…“, „tak…“, „to jest…“, „a síce…“, „e…“ atď. Niektorí ľudia si zasa veľmi často vypomáhajú úslovím: „Čo som chcel povedať?…“, „Počúvajte!…“, „Oné…“, „Onakvé…“, „Onô…“ atď.

Mnohí ľudia pri každej maličkosti užívajú výrazy: „To je ohromné!“ — „Príšerné!“ — „Kolosálne!“ — „Strašné!“ — „Škandál!“ — „Báječné!“ — „Veľkolepé!“ — „Pyramidálne!“ atď. Ale ešte komickejšie pôsobí vidieckou inteligenciou veľmi obľúbené spojovanie protív: „To je hrozne pekné!“ — „Strašne krásne!“ — „Úžasne milé!“ — „Príšerne malé!“ Ba veľmi často počujeme i takéto spotvoreniny: „Strašne sa teším!“ — „Hrozne som rada!“ Náš veľký básnik Andrej Sládkovič v „Detvane“ užil spojenie protiv: „… špatnokrásny ľud“, ale tým sa priamo majstrovsky vyjadril v charakteristike ľudu, ktorý je i vo svojich pokleskoch krásny. Tu nech platí pravidlo: čo je dovolené básnikovi, nie je vhodné užívať v bežnej reči. Vzdelaný človek vyhýba takýmto nelogickým spojovaniam protív, ktoré sú v reči celkom zbytočné![62]

Sú ľudia, ktorí svoje prekvapenie alebo údiv nevyjadrujú slovami, ale syčaním, hvizdnutím, alebo skríknutím. Nemusíme ani zvlášť zdôrazňovať, ako sa takéto prejavy nevkusne vynímajú.

Nielen u mládeže, ale často i u dospelých ľudí stretáme sa so zlozvykom za každú maličkosť sa zaveriť, zabožiť, alebo zaprisahať. Iní dávajú zasa prednosť prísloviam: „Nech sa prepadnem!“ — „Nech oslepnem.“ — „Nech do rána nedožijem!“ — „Nech sú také šťastné moje deti!“, ba niektorí idú v tejto zaklínacej náruživosti tak ďaleko, že ešte i dušné spasenie svojich rodičov spomínajú a Boha si volajú za svedka. Toto sú nemravy židovských a cigánskych konských hajčiarov, ale nemaly by nikdy vyjsť z úst slušnejšieho človeka.

Študentstvo by sa malo odvykať od neustáleho dušovania a hádzania čestným slovom za každý bagatel, lebo čestné slovo vzdelaného a mravne uvedomelého človeka je práve také záväzné a sväté, ako najslávnostnejšia prísaha, rozhodujúca o živote alebo smrti. Kto sa veľmi odvoláva na svoju pravdorečnosť, napr.: „Úprimne rečeno!“ — „Aby som pravdu povedal!“ — „Môžete mi veriť!“, vystavuje si už vopred pochybné odporúčanie, aby mu bolo verené!

Bezmyšlienkovité poznámky, ako: „Skutočne?“ — „Je to možné?“ — „To je pravda!“ prezradzujú nepozornosť a netaktnosť.

L. M. Jánsky vo svojom diele: Hovorme správne po slovensky! (str. 6.) píše: „Máme pred sebou list šuhaja VII. triedy gymnázia. V tejto triede vyžadujú od žiakov už dôkladné znalosti pravopisu; no nie o tom chcem teraz písať, ale o výrazoch, pri ktorých cítiš, ako ti urážajú krásny rodný jazyk. Výraz „holka, holčička“ sú tu krasorečou, „foťas“ má byť fotografický prístroj, vetu „nemá to cveku“ načim rozumieť: nemá to myslu atď. atď. Nuž či takto hovorí náš ľud? Ba rozumel by tomu vôbec? Či vari preto je v školách predpísané povinné čítanie našich dobrých spisovateľov, aby naša mládež — inteligencia, o ktorej hovorievame, že je nositeľkou kultúry — osvojovala si výrazy, ako je „foťas“, „moťák“ (rozumej: motorový bicykel) a podobné, za ktoré by mala byť ako píše Smrek — v spoločnosti nemožná!?“ Myslíme, že sa v týchto niekoľkých riadkoch spisovateľ dostatočne vyjadril, ako pôsobia všakové potvory, privlečené k nám z cudzích predmestí!

O nevhodnosti onikania zmienili sme sa na inom mieste, ale chceme tu ešte poukázať i na nevhodnosť používať dialekty. Princípom dobrého mravu je, že vzdelaný a spoločenský človek má sa snažiť rozprávať v spisovnej reči, i keby sa mu pozdával jeho dialekt ľubozvučnejším. Raz sme počuli dámu rozprávať v spoločnosti: „Naša Anyčka vám už hovorí literárne a mäkko… Veru aňo!“ Človek pri počúvaní takéhoto znásilňovania slovenčiny pociťuje priamo fyzickú bolesť! Dá sa uznať, najmä starším ľuďom, že ťažko im odvykať od spôsobu reči, ktorou hovorili od detstva, ale musia sa aspoň snažiť odvykať od nesprávností, ktoré najviac urážajú uši.

Najkrikľavejšie sú však nedostatky u osôb, vystupujúcich pred širšiu verejnosť. Ak sa dá azda „Anyčkinej“ mamičke prepáčiť žalostné potvorenie rodného jazyka, u osôb verejne činných je to odsúdeniahodné ignorantstvo.

156. Niečo o cudzích slovách

V otázke, či užívať, alebo neužívať cudzie slová, náhľady sú veľmi rozličné. My sa však pridržíme zásady, že tam, kde nemáme vhodného vlastného výrazu, lepšie užiť cudzie slovo, ako za vlasy pritiahnutý novotvar. Ťažko by sme vedeli pochopiť o čo ide, ak by nám niekto rozprával o „ďalekovravovi“, čím by rozumel, povedzme, telefón. Slovenčina pozná síce „darmovrava“ (človeka tárajúceho do sveta), a podľa toho by si v duchu Dobšinského „Prostonárodných povestí“ človek predstavil slovom „ďalekovrav“ dákeho čudáckeho chlapíka z ľudovej povesti.

Cudzie slová majú užívať iba tí, ktorí dokonale poznajú ich význam a vedia ich vhodne používať. Veľmi smiešne pôsobí, ak niekto nevhodne užíva cudzie slová, alebo určité cudzie slovo, ktoré mu uviazlo v pamäti, bezmyšlienkovite užíva. Povestnými sa staly slová: „junktim“ a „saturovanie“ zásluhou istého prostého povojnového „politika“, ktorý v každej vete „junktimoval“ a „saturoval“ až do omrzenia. Celkom zbytočné je však nahradzovať zodpovedajúce slová cudzími slovami len preto, aby sa niekto zablysol svojimi vedomosťami.

Nevhodné a nepriliehavé užívanie cudzích slov dalo podnet už mnohým trápnym i veselým prípletám. Prirodzene išlo to vždy na účet prostoduchých milovníkov cudzích slov a cudzojazyčných citátov. Túto záľubu veľkomestských domovníkov a slúžiek nemal by si osvojovať v cudzích slovách nedostatočne podkutý člen lepšej spoločnosti.[63] Platí to obzvlášť pre tých, ktorí svojou usilovnosťou alebo iným spôsobom dosiahli v pomere k ich vzdelaniu nepomerne vysoký spoločenský stupeň, aby sa varovali užívať také cudzie slová, ktorých význam nie je im dostatočne známy. Nech sa radšej vyjadrujú prosto, ako by sa pochybným „zablysnutím vzdelanosti“ vydávali posmechu zlomyseľných členov spoločnosti, ktorých je vždy a všade nadbytok.



[45] Viď kapitolu 10. „Samovzdelávanie“.

[46] Viď ďalšie v kapitole 145. „Audiencia“.

[47] Viď kapitolu 67. „Základy ľudoznalectva“.

[48] Pokiaľ nejde o zjavné zaliečanie a pochlebenstvo, ktorými sú vždy sledované určité zištné zámery, nemožno proti takej vlastnosti nič namietať, ale v opačnom prípade je to nemravnosť. (Viď kapitolu 33. „Obmeny neprávd“.)

[49] Podľa Cicera dalo by sa povedať: „Kto by chcel vziať úsmev zo života človeka, ten by bral slnce z jeho sveta.“ (O priateľstve.)

[50] „Homérsky smlech“ = búrlivý, hlučný a srdečný, ako ho Homér popisuje.

[51] Veľmi nevkusné a hrubé je pri smiechu sa „rehotať“, slziť, prehýbať; fliaskať sa po kolenách, prípadne iného džugať do rebier o pod., ako to vidieť u prostých ľudí.

[52] Turecké príslovie vraví: „Aj ťava sa môže posmievať hrbatému, ak sa nepozre do zrkadla.“

[53] „Lichotenie druhých nemôže nám nijak uškodiť; záleží na tom, či si sami nelichotíme.“ (Rochefoucauld.)

[54] „Ani jedna dobrá vlastnosť nezíska človekovi viac priateľov, ako obdivovať sa dobrým vlastnostiam iných.“ (Bosnell.)

[55] Títo ľudia mali by si pamätať Sokratove slová: „Vrav len vtedy, keď to, čo chceš povedať, je múdrejšie ako mlčanie.“

[56] Takíto samozvaní moralisti mali by si zapamätať S. L. Stephenovu definíciu: „Jediný správny spôsob, ako môže človek na človeka pôsobiť, je povzbudzovať ho, aby myslel sám na seba, miesto, aby sa snažil vkladať mu do hlavy už hotové náhľady.“

[57] T. Jonson správne zdôrazňuje: „Prezrádzať vlastné tajomstvo je nerozumnosť; prezrádzať tajomstvo cudzie — podlosť.“

[58] Tento druh nekritických ľudí mal by si pamätať Saadiho poučenie: „Napred mysli a potom rozprávaj! Ale prestaň prv, než ti iní povedia: „dosť!“ Človek vyniká nad zviera schopnosťou hovoriť, ale pod ním, ak zneužíva reč.“

[59] T. Browne takto charakterizuje múdreho a spoločensky vyspelého človeka: „Múdry človek má svoje znalosti na to, aby ich užíval, a nie, aby ich ukazoval.“ Len atrakčný pseudointeligent násilne omieľa „svoju trošku“, aby vzbudil zdanie niečoho lepšieho, akým v skutočnosti je. Stará skúsenosť nás však učí, že všetko to, čo sa chce zdať byť lepším je — nepodarenou napodobeninou.

[60] Ruskin správne dovodzuje, že originalita výrazu nikdy nespočíva vo vymýšľaní nových slov.

[61] U takýchto salónnych pseudoorátorov sú galimatiase nie vzácnosťou, lebo zvyčajne v zložitých súvetiach sa zamotajú a zabudnú, čo chceli vlastne povedať.

[62] Vzdelaný človek nielen že nespojuje takéto protivy, ale sa zásadne vyhýba užívať superlatívy, lebo je nesporné, že superlatívy v bežnom hovore užíva len ten, kto nevie priliehavo vyjadriť svoje city a zážitky.

[63] Odporúča sa, aby každý jednotlivec, ktorý sa chce stať aktívnym členom spoločnosti, venoval cudzím slovám náležitú pozornosť. Dnes už máme niekoľko dobrých cudzojazyčných slovníkov. Pre bežnú potrebu veľmi dobre vyhovuje vreckový „Príručný slovník cudzích slov“ od L. M. Jánskeho a T. Kunsta, nákladom P. Gerdelána v Trnave.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.