ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

105. Bozkanie ruky

Ak je pozdrav pozitívom a podanie ruky komparatívom spoločenskej zdvorilosti, bozk ruky je superlatívom. Bozkom ruky sa vyjadruje najvyšší stupeň zdvorilosti pána voči dáme. Nebozkať dáme ruku tam, kde je to vžitou obyčajou, pokladá sa za neslušnosť a nevychovanosť vysokého stupňa.

Pri pobozkaní ruky pán sa mierne skloní k podanej ruke, ktorú vezme ľahko do ruky za prsty, trochu ju podvihne a sovretými perami dotkne sa podanej ruky dámy.^[9] i Po bozku pomaly a voľne ruku púšťa, narovná sa a vľúdne sa podíva na dámu. Bozk nesmie byť hlučný a tiež nesmie trvať viac ako sekundu. Len pri dôvernom priateľstve sa pripúšťa dvihnúť ruku dámy k perám tak, aby pán pri bozku mohol hľadieť dáme do očú. Dáma drží ruku pri bozkaní ruky celkom voľne a ponecháva ruku v ruke pánovej bez napätia alebo kŕčovitého držania ruky. Pri bozku ruky je obojstranne nemiestny stisk ruky. Zvýšená úcta bola bozkom dostatočne vyjadrená obojstranne!

Dáme sa ruka bozkáva pri predstavovaní, pozdrave, pri rozlúčke, pri blahoželaní i pri prejavovaní sústrasti, pri poďakovaní po tanci a pri odovzdaní daru. Dáma nemusí pripustiť bozk ruky, ale vtedy musí byť dôslednou a nesmie dovoliť v spoločností osobe inej, aby jej bozkala ruku. Ak si dáma neželá, aby jej bola ruka bozkaná, môže sa to previesť formou vľúdnou. Ruka sa totiž podrží strmšie a pán, ktorý má smysel pre jemné chovanie, zaraz vie, že si dáma nepraje, aby jej ruku pobozkal. Bolo by však veľmi netaktné so strany dámy, ba priamo urážkou, keby už na polovicu podanú ruku, nad ktorou sa pán naklonil, strhla zpät. Takéto veľmi trápne stŕhanie rúk vidíme častejšie vo vidieckych spoločnostiach a preto venujeme im toto poučenie do láskavej pozornosti.

Rozhodnutie, či si má dáma dať bozkať ruku, alebo nie, musí sa stať pred podaním ruky a nie vtedy, keď je už neskoro. Veľmi nedobrým dojmom pôsobí tzv. vynucovanie bozku ruky so strany dámy, ktoré obradne a „blabosklonne“, no celkom okate podávajú ruku tak, aby nebolo vyhnutia a pán voľky-nevoľky musel bozkať ruku. V časoch minulých vyznačovaly sa zvädlé gardedámy touto netaktnosťou. Dnes už len v staršej generácii malomestskej stretáme sa s takýmito úkazmi, ktorým treba veľmi vyhýbať, lebo pôsobia smiešne.

Dámy navzájom si nikdy nebozkávajú ruky. Výnimkou je, keď dcéra bozká ruku matke, starej matke, mladé dievča staršej, úctyhodnej matróne, pomocnica v domácnosti panej.

Na ulici treba vyhýbať bozkaniu ruky. Dnes už ani v najlepších spoločnostiach, kde sa úzkostlivo dbá na etiketu, ruky sa na ulici nebozkávajú.

Ak daktorý pán v spoločnosti niektorej dáme bozkal ruku, povinný je bozkať ruku i ostatným prítomným dámam, lebo bozk ruky, ako sme na začiatku tohto úseku zdôraznili, je jedným z najvyšších prejavov zdvorilosti a ostatné dámy právom by to mohly pokladať za urážku. Iné je, ak ide o vydatú dámu a ostatné dámy sú iba dievčatmi, alebo slobodnými slečnami. V takomto prípade stačí iba vydatej dáme bozkať ruku. Ak ide však hoci aj o slobodné dámy, ale samostatné, s vyšším alebo akademickým vzdelaním, bozk ruky je na mieste. Je vžitým zvykom, že ak bozkáme ruku dáme, načim tak urobiť i jej sprievodkyni, ak to nie je osoba zo služobníctva, ale patriaca spoločensky do kruhov dámy sprevádzanej. Ak má dáma na ruke rukavicu, vtedy sa bozk ruky len symbolicky naznačí. Pán dvihne ruku dámy až k perám, ale bozk iba naznačí. Násilne sťahovať dáme rukavicu s ruky, alebo pobozkať ruku v zápästí je neprípustné.

Ak dáma dáme nebozkáva ruku s výnimkami uvedenými, tak isto pán pánovi nemá bozkávať ruku. Pravda, syn otcovi, starému otcovi, obzvlášť ak ide o mladíka, bozkať ruku môže. Tento zvyk však zachováva sa už iba v patriarchálnych rodinách, ale pred niekoľkými desaťročiami bol veľmi bežný.

Napokon sa musíme zmieniť i o bozkávaní ruky dušpastierom, ako je to ešte vždy vo zvyku na dedinách. Mladšia generácia kléru, oboznámená so zásadami modernej hygieny, neprijíma takéto prejavy oddanosti, úcty a ponížeností svojich veriacich, lebo ich i seba miluje viac, než by jeho ruky maly byť nositeľmi choroboplodných baktérií. Niekde je však prejav hlbokej úcty pospolitého ľudu v podobe bozku ruky tak hlboko zakorenený, že ešte i mať bozká ruku svojmu synovi kaplánovi, ako sme to videli v jednej malej slovenskej dedinke.

106. Bozk

Bozk ako pozdrav vo verejnosti medzi ženou a mužom je prípustný len medzi manželmi, sľúbencami a príbuznými.

Vo verejnosti je obmedzený iba pri rozlúčke na cestu, alebo návrate z nej. Takáto rozlúčka bozkom musí byť dôstojná a nesmie byť výlevom vášnivých výbuchov, ktoré nepatria pred verejnosť. Obradné objímanie pred očami verejnosti, zasypávať bozkami tvár netvár, svedčí o nevychovanosti a neznalosti sebakázne a sebaovládania. Krátky, úprimný bozk je krajší a účinnejší, ako zveličené vylievanie citov.

Bozkávať sa na ústa vo verejnosti, či už ide o rozlúčku, alebo privítanie z cesty, ani manželom dobre nepristane. Najmä pri návrate z cesty, či ide o ženu alebo muža, načim sa v prejavoch bozku mierniť, lebo takéto prejavy môžu dať podnet k nepekným a posmešným poznámkam pozorujúcich. Človek taktný vždy vyhýba nežným prejavom, ktoré patria medzi štyri múry a nie do víru množstva ľudí.

Príbuzní sa bozkávajú na tvár. Nikdy nie na ústa. Veľmi dobrí priatelia prejavujú svoju radosť objatím a symbolickým naznačením bozku, ktorý sa prejavuje priložením líca k lícu. Dospelí ľudia nikdy nemajú bozkávať deti na ústa. Je to prísnym príkazom hygieny. Deti sa majú bozkať na čelo.

107. Predstavovanie

Spoločenský život vyžaduje, aby sme sa navzájom poznali. Spôsob, akým sa známosti nadväzujú medzi osobami neznámymi, alebo známymi iba z videnia alebo z počutia, nazýva sa predstavovaním. Tento zmedzinárodnelý zvyk má svoj pôvod v anglickej etikete. Predstavovanie nemá len zovnútorný cieľ, aby si dvaja alebo viac ľudí vzájomne vyrecitúvali svoje mená a tituly, ale smyslom predstavovania je možnosť oficiálneho nadviazania spoločenských stykov. Nie je nijakou zvláštnosťou, že dvaja ľudia, ktorí sa z videnia poznajú a vedia o sebe množstvo detailov, predsa chodia vedľa seba celkom chladno, ako by sa ani neboli videli. Až predstavovanie prelomí ľady a o krátky čas chovajú sa k sebe ako starí a dobrí priatelia.

Pospolitý ľud nikdy nekládol a nekladie dôraz na to, aby sa mu kto predstavil. Keď chce vedieť, s kým má do činenia, najmä ak ide vekove i „stavovsky“ o veľký rozdiel, nuž pekne rúče sa opýta už po dlhšom rozhovore: „Nuž a oni sú čí?“, alebo podobne. Mnoho veselých anekdot vzniklo z predstavovania sa vzdelancov prostým ľuďom, ktorým nikdy meno tak neimponuje, ako povolanie, alebo zamestnanie neznámeho. Zato však mladšia generácia i v najzapadlejších krajoch pozná význam predstavovania, a keď sa aj nepredstavuje podľa pravidiel, svojím prostým spôsobom zavše dosiahne svoj cieľ.

Vzdelanci sú v tomto ohľade upätí a len vo výnimočných prípadoch dávajú sa do rozhovoru s osobou nepredstavenou alebo neznámou. Ináče, ak to okolnosti vyžadujú, predstavia sa, aby bol hovor nenútenejší a priateľskejší.

Kedy je predstavovanie potrebné a kedy zbytočné, o tom platia tiež všeobecné zásady:

Predstavujeme sa, alebo sa dáme predstaviť vtedy, ak to zodpovedá vžitému zvyku, ak si želáme, aby sme sa s niektorou osobou mohli spoločensky stýkať, alebo ak je nám známe, že daktorá osoba chce s nami nadviazať spoločenský styk a napokon, ak vzniknú také situácie, pri ktorých nám spoločenský takt nakazuje, aby sme nadviazali osobný styk. Predstavovať sa však bezdôvodne, alebo bez rozumnej príčiny, len preto, aby sme vari nezabudli sa vedieť predstavovať, je mierne povedané — dotieravosťou. Predstavovať sa napr. dáme preto, že sme jej podali spadnutú kabelku, alebo že sme jej blahovoľne prepustili miesto v autobuse alebo električke, je smiešne. Tiež veľmi smiešne pôsobí tzv. jednostranné predstavovanie sa. Niekto má totiž na zvyku potvrdzovať pravdivosť svojho tvrdenia. „Je to pravda, ako že sa volám Jozef Kapusta!“

Vhodné je predstaviť sa v takom prípade, ak od niekoho nejakú dôležitú vec žiadame. Vo verejných úradoch, ak ide o bežné veci, nie je vo zvyku predstavovať sa. Predstavovanie je na mieste iba vtedy, ak chceme hovoriť s vyšším úradníkom, alebo predstaveným úradu. V takom prípade je predstaviť sa nielen vhodné, ale pre toho, kto má zvučný úradný alebo spoločenský titul, i užitočné.

Úradník, nastupujúci v novom úrade miesto, je povinný sa predstaviť svojim predstaveným i kolegom. To isté platí i pri vstupe za člena do klubu a pod.

Vo veľkých spoločnostiach nenačim sa každému predstavovať. Tu je daná možnosť výberu každému. Mladý muž má sa snažiť, aby bol predstavený prítomným dámam a starším pánom, mladá dáma zasa má sa usilovať, aby bola predstavená vydatým a starším dámam. Ak privedieme do klubu alebo spoločnosti svojho priateľa, ktorý nie je známy, načim ho predstaviť vedúcim činiteľom klubu, alebo ak ide o súkromnú spoločnosť, načim ho predstaviť hostiteľom. Priviesť hosťa možno iba s vedomím hostiteľov. V prípade, že by sa na návšteve u niekoho sišlo viac osôb, ktoré sa navzájom nepoznajú, je povinnosťou hosťov, aby návštevníkov popredstavovali.

V penzionátoch, sanatóriách i v niektorých letoviskách je vo zvyku jesť pri spoločnom stole, pri tzv. „table d’hôte“. Tu je na mieste, aby sa každý nový hosť predstavil ostatným spolustolovníkom. Pri stolovaní v hoteli, hoci i pri spoločnom stole, nenačim sa predstavovať. Tu stačí pozdraviť susedov a vis a vis sediacich. V hostincoch a kaviarňach netreba sa predstavovať, či si prisadneme k stolu, obsadenému čiastočne neznámymi, alebo si neznámi prisadnú k nám. Tu stačí mierne uklonenie, spýtať sa zdvorile, či je miesto voľné, poďakovať sa a tým sa spoločenské formy odbavily. Vo vlaku, autobuse, lietadle nenačim sa predstavovať, i keby sa medzi neznámymi rozpriadol hovor. Iné je, ak sa medzi neznámymi vyskytnú okolnosti spoločných záujmov. Sú napr. jednakého povolania, pochodia z jedného kraja, majú spoločných známych a pod.

Na ulici, ak je to len možné, vyhýbajme predstavovaniam. Ak sme v spoločnosti na ulici a stretneme známeho, ktorý je nášmu spoločníkovi neznámy, predstavíme ich len v tom prípade, ak by rozhovor mal trvať viac ako minútu. Ak sa chceme predstavovaniu vyhnúť, požiadame svojho sprievodcu, aby šiel vopred, že ho dobehneme.

Stáva sa, že sa nám predstavia, alebo sú predstavené osoby, o ktorých spoločnosť nestojíme, alebo vonkoncom im vyhýbame. V takomto prípade nesmieme dať najavo svoj odpor. Odmietnuť sa predstaviť svedčí o veľkej nevychovanosti.

108. Kto sa má predstaviť?

Ľudia, žijúci poväčšine v ústraní spoločnosti, dostávajú sa do pomykova, keď ide o to, kedy sa majú predstaviť, komu a ako. Tu platí základné pravidlo, ako pri pozdrave. Mladší sa predstavujú starším, spoločensky nížpostavený výšpostavenému, podriadený predstavenému, pán dáme, mladá deva starému pánovi a staršej dáme, mladšia dáma staršej; pri jednakom veku alebo malom rozdiele slobodná dáma vydatej dáme. — Toto základné pravidlo má však mnoho rozličných variácií.

Jednotlivec má sa predstaviť páru, skupine alebo spoločnosti, dáma manželom, s výnimkou, ak ide o dámu vysokého spoločenského postavenia, dámu starú a pod. Novomanželia sa predstavia najprv staršej dáme alebo staršiemu pánovi. Ak sa manželský pár soznamuje s mladšou dámou, tu je muž povinný vopred predstaviť svoju ženu. Otec zvyčajne predstavuje svojho syna, i keby išlo predstaviť ho osobe nížpostavenej s tou výnimkou, ak by syn zaujímal nepomerne vysoké úradné a spločenské postavenie.

Spoločný známy predstavuje neznámych tým spôsobom, že zdvorile vyzve pozornosť osoby, alebo osôb, ktorým chce napr. manželský pár predstaviť, miernym pokynom ruky poukáže najprv na dámu, povie jej meno, prípadne i spoločenské postavenie, a podobne predstaví i pána. Napr. „Dovoľte mi, panie a páni, aby som vám predstavil milostivú paniu Vieru Rakovskú a jej manžela, pána inžiniera Bela Rakovského.“

Ak je mladý muž predstavovaný všeobecne známej a váženej osobnosti, nezvykne sa menovať jej meno, lebo sa dá predpokladať, že jej meno je všeobecne známe. Pred časom i dámy pri predstavovaní takto robily, ale dnes je už vžitým zvykom, aby i dáma povedala svoje meno. Výnimkou je, ak ide o dámu vysokováženú a všeobecne známu. V takom prípade sa môže jej meno zamlčať. Tak isto staré dámy môžu zamlčať svoje meno, ak sa im predstavuje mladý muž.

Ak tretia osoba predstavuje dve dámy, má si počínať vždy tak, aby požiadal dámu staršiu: „Dovoľte, milostivá pani, aby som vám predstavil slečnu Oľgu Vierovskú… milostivá pani Horecká.“ Po uvedenej formule, ktorú načim vždy adresovať dáme staršej, alebo spoločensky výšpostavenej, vymenuje sa osoba mladšia. Tituly vymenúva obyčajne osoba sprostredkujúca predstavenie, napr.: „Pán minister, dovoľte, aby som vám predstavil pána profesora doktora Blahoslava Jureckého“, alebo: „Pán ministerský radca, pán továrnik Važský prosí, aby sa vám smel predstaviť.“

Pri predstavovaní člena rodiny nezvykne sa uvádzať priezvisko. Napr.: „Dovoľte, pán riaditeľ, aby som vám predstavil svoju sestru Zoru.“ Alebo: „Dovolíte, pán profesor, aby som vám predstavil svojho brata Ľuboša?“ Pri bežnom styku nehovoríme úvodnú formulu predstavovania, ale jednoducho povieme: „Slečna Božičká — pani Bellová.“ Ak predstavujeme príbuzného (napríklad bratanca, sesternicu, vydatú sestru a pod.), ktorý má iné meno, ako my, uvedieme ich meno, alebo vydajom nadobudnuté meno. Napr: „Moja sestra Hana Lubinská.“

Príjemnejšie spoločenské ovzdušie možno dosiahnuť, ak pri predstavovaní osoby uvedieme naše vzťahy k osobe predstavovanej, nech už ide o dobré priateľstvo, kolegu z úradu, kamaráta z vojny, spolužiaka a pod. Napríklad: „Dovoľ, mamička, aby som ti (vám) predstavil svojho dobrého priateľa Jožka Šuhajdu“, alebo: „Dovolíš, otecko, aby som ti predstavil kamaráta Laca Kupčoka, s ktorým som vojenčil?“

Väčšej skupine známych, alebo skupine stolujúcich predstavujeme neznámeho tak, že povieme citovanú formulu, povieme jeho meno, takže netreba každému členovi spoločnosti osve neznámeho predstavovať. Predstavovaný sa pokloní raz, alebo viac ráz, podľa toho, ako stoja, alebo sedia hostia a posadí sa na určené, alebo ponúknuté mu miesto.

Vo veľkých spoločnostiach stačí neznámeho predstaviť iba tej skupine dám a pánov, ktorá neznámemu najlepšie vyhovuje, alebo kde si žiada, aby bol predstavený. Táto povinnosť pripadá hostiteľovi, alebo hostiteľke, najmä ak ide o úplne cudzieho a miestne pomery neznalého hosťa.

109. Ako si počínať pri predstavovaní?

Keďže sa pri predstavovaní, najmä v spoločnosti robieva mnoho chýb, načim si pamätať tieto hlavné pravidlá:

Ak sedíme a máme byť niekomu predstavení, musíme vstať. Ak nám niekoho predstavujú a ide o osobu spoločensky nižšie postavenú, alebo o veľmi mladého muža, stačí sa trocha pozdvihnúť a podať ruku. Jemný spoločenský tón však vyžaduje, aby sa najmä v uzavretej spoločnosti nerobily veľké rozdiely, a preto sa sluší vždy pridržiavať zásady, že zvýšená zdvorilosť nikomu neuškodí, a v takej spoločnosti, kde sa na túto zásadu dbá, niet škrobenosti a nútenosti.

Dámy môžu ostať sedieť, ak je predstavovaný mladší muž, alebo mladá deva. Ale ak sa predstavuje starší, vážený a tobôž významný muž, načim sa mierne podvihnúť so stolice. Kedy je na mieste vstať, čo je výrazom zdôraznenej úcty a zdvorilosti, treba uvážiť s prípadu na prípad. Tu najlepšími radcami sú: okolnosti, cit a takt.

Pán pri predstavovaní dáme mierne sa pokloní, ak je to vhodné, bozká ruku a vľúdne sa podíva na osobu, ktorej ho predstavili. Pohľad však nesmie byť pátravý, alebo skúmavý, ale mierny a priateľský. Hĺbka poklony je závislá od výšky spoločenského stupňa predstavenej osoby. Pri predstavení dáma podá ruku pánovi. Ak sa ruka nepobozká, mierne sa stisne a raz potrasie. Dlhé držanie a žmolenie ruky je netaktnosťou. Pri bežnom predstavovaní dáma sa iba hlavou ukloní. Salónna poklona prísluší so strany mladších dievčat a dám len vzácnym starším dámam, dámam i pánom vynikajúceho spoločenského postavenia a pod. Mladým dievčatám veľmi sluší zdvorile sa ukloniť dámam a starším pánom.

Stáva sa v spoločnosti, že niet v blízkosti vhodného prostredníka, ktorý by nás predstavil. Tu musíme sa predstaviť sami. V takomto prípade upustíme od dlhej úvodnej formuly a jednoducho, ale zdvorile povieme: „Dovoľte, prosím, som X. Y.“ Pri všeobecnom predstavovaní stačí sa mierne ukloniť a povedať: „Som Lovecký.“ V takomto prípade sa krstné meno vynecháva. Ak by však mohla vzniknúť obava zo zámeny mena, kde je viac osôb jednakého mena, je na mieste povedať i krstné meno, prípadne akademický titul: Doktor, inžinier, profesor, redaktor a pod.

Dáma v spoločnosti sa nepredstavuje pánovi a ani nemá veľmi okate prejavovať prianie, aby ju daktorému pánovi predstavili, iba ak ide o osobnosť vynikajúcu, tešiacu sa dobrej povesti, napr.: spisovateľ, básnik, akademický maliar, virtuóz, skladateľ, cestovateľ, vynikajúci lekár a pod. Nemiestne je, aby sa dáma predstavila pánovi, nech by už išlo o akúkoľvek príčinu. Vždy je povinnosťou pána, aby sa predstavil, i keby neznámu dámu vítal v úrade.

Dáme, ktorá je v spoločnosti pána, neslobodno sa zatiaľ predstaviť, zakiaľ sme sa nepredstavili jej sprievodcovi. Až potom sa jej možno predstaviť. Ak sú dve dámy pospolu, načim sa predstaviť dáme staršej a potom mladšej. Pri predstavovaní má sa meno vysloviť jasne a srozumiteľne, nie tak, ako sa to obyčajne deje, že sa niečo, menu podobného zamumle pod nos, z čoho si môže osoba druhá vybrať všetko možné, len nie meno toho, kto sa predstavuje. Ale ani prihlasité a honosiace vyslovenie mena nie je na mieste. Niekde je zvykom pri predstavovaní sa podať osobe druhej navštívenku. Toto je však vhodné iba pri obchodnom nadväzovaní známostí. Za prijatú navštívenku načim dať svoju. Dámy, vyjmúc prípady, keď je to okolnosťami nevyhnutné, nikdy nedávajú a nevymieňajú navštívenky s pánmi.

Po predstavení novoprišlý pán má prehovoriť niekoľko prívetivých slov, ale treba vyhýbať všakovým všedným frázam, ako: „Nesmierne ma teší, že som vás mohol poznať“, „Som šťastný, že…“ a pod. Prednosť pri započatí rozhovoru patrí staršiemu pánovi, osobe vyššie postavenej, alebo dáme. Toto spoločenské pravidlo kladie i povinnosti. Ľahko by sa totiž mohlo stať, že by osoba mladšia v smysle pravidiel dobrého mravu čakala na započatie hovoru so strany osoby staršej, alebo dámy, a osoba s prednostným právom nezačala by hovor. Nastala by veľmi trápna pauza, ktorej treba vyhnúť.