ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

110. Ako koho oslovovať?

Sme ešte stále svedkami toho, že v mnohých krajoch nielen pospolitý ľud neslovenský „oniká“, ale stretáme sa s touto pliagou i v radoch inteligencie (!), ktorá pokladá vykanie za „nepanské a nenóbl“. Najviac sa stretáme s týmto skostnatelým a neslovenským konzervativizmom v tzv. stredných kruhoch, ktoré vykanie pokladajú skoro sa urážku. Po prvom prevrate r. 1918 niektoré slovenské noviny po mesiace prinášaly takmer v každom čísle heslá: „Slovák neoniká, ale vyká!“, avšak, ako sme toho ešte i teraz svedkami, staršia generácia oniká stále až do omrzenia. Bolo by veľmi na mieste, keby noviny venovaly tejto otázke trocha pozornosti a s času na čas vo vhodnej forme upozornily na to, že onikať nie je panským mravom, ale dnes už neoprávneným a neslovenským prežitkom, ktorému načim vyhýbať.

Náš dedinský ľud si navzájom vyká, ale keď príde do mesta, nevhodne oniká, domnievajúc sa, že by mestských pánov urazil, keby im tak — nedajbože — vykal.

Len nedávno sme boli svedkami výstupu v istom považskom mestečku, kde si starší pán jednoducho zakázal, aby mu sedliacky šuhaj vykal.

„Či som s tebou kozy pásol, že mi vykáš?!“ vybuchol rozhnevane. Ale šuhaj mu veľmi pohotove a priliehavo odpovedal:

„Ja som sa nazdával, že by som ich urazil, keby som im onikal, lebo veru u nás len tomu onikajú, koho chcú vyviesť na posmech!“

Je veľmi príznačné, že onikanie je hlboko zakorenené v tých krajoch a mestách, kde maďarská „adkultúra“ zanechala svoje stopy. V krajoch už dávnejšie národne uvedomelých onikanie je bielou vranou. A keď niekto oniká, nuž je to alebo v žartovnej, alebo v posmešnej forme. (Vravieva sa, ak sa niekto veľmi vystatuje: „Oni sú čí?!“ a pod.)

Onikať v spoločnosti je neslušnosťou, ktorá prezrádza ľahostajnosť a zadubenosť voči jazykovému citu. A kto nemá jazykového citu, alebo náročky sa dopúšťa podobných pokleskov, nemôže si nárokovať titul vzdelanca, lebo čnosťou vzdelancov bola vždy snaha po stálom zdokonaľovaní rečovej kultúry, ktorá vyhýba všetkým cudzotám, akou je aj onikanie. I u mladej generácie počuť občas onikanie, ale sú to len zriedkavé prípady v takých krajoch, kde sa onikanie ešte stále udržuje. Majme však nádej, že írečitá slovenská škola prinesie svoje blahodarné ovocie.

111. Vykanie a neslovenské oslovovanie

V bežnom spoločenskom oslovovaní užívanie v rozhovore s inou osobou množného zámena „vy“, nikdy nie „oni“. Vo zdvorilej forme však v určitých prípadoch nevraví sa priamo „vy“, resp. „choďte“, lež zdvorilejšie. Zamestnanec iste nepovie svojmu zamestnávateľovi jednoducho: „Choďte k telefonu!“, ale povie: „Prosím, pán šéf, ráčte ísť k telefonu!“ Neslušné je tiež časté opakovanie nepriameho oslovovania, ako: „Ráčil už pán profesor počuť?“

Vplyvom češtiny a snahy čím viac priblížiť slovenčinu k češtine, proti duchu slovenčiny stalo sa zvykom podľa českého vzoru zámeno „vy“ pojiť s jednotným číslom činného príčastia minulého. Napr.: „Vy ste povedal; vy ste počul, videl; vy ste vravel“ a pod. Takýto spôsob vykania je voskrz neslovenský a treba mu vyhýbať.

Vzdelaný Slovák vždy vyká množným číslom činného príčastia minulého: „Vy ste počuli, vy ste videli, vy ste vraveli“ a pod. Teda nikdy nie: Vy ste počul, ale počuli, vy ste vravel, ale vraveli. Nepovieme: „Ako ste sa cítil?“, ale: „Ako ste sa cítili?“ Týchto chýb sa veľmi často dopúšťajú i vzdelanci a preto načim zvýšenou mierou dbať, aby sme nepoužívali neslovenský spôsob vykania, ktorý je nielen chybný, ale v slovenčine takrečeno nezdvorilý.

Tak isto máme vykať i dámam. „Ako ste sa, milostivá pani, zabávali?“ Teda nie: „Ako ste sa, milostivá pani, zabávala?“ Tento zdvorilostný množný počet pri písomnom styku, bez ohľadu na to, či ide o mužský, či o ženský rod, píšeme vždy s mäkkým „i“.

Nepriame vykanie v tretej osobe minulého príčastia, ako sme to už vyššie spomenuli, nie je v spoločenskom rozhovore ľudí jemného spoločenského a jazykového citu zvyklé a pôsobí cudzo, ba až smiešne: „Ráčil už pán radca počuť, že volala pani radcová pána radcu domov?“ Vzdelaný Slovák by povedal: „Ráčili ste, pán radca, počuť, že Vás milostivá pani volali domov?“

Pri oslovovaní treba dbať na to, aby nevyznelo nezdvorile. Nebudeme oslovovať neznámeho, ak ho chceme na niečo upozorniť: „Hej, vy!“, ale povieme: „Pane, stratili ste lístok!“ alebo: „Milostivá pani (slečna), ráčili ste zabudnúť dáždnik!“ Prostý dedinčan sa nikdy neurazí, ak mu povieme: „Hej, sváko!“ alebo „strýko, tade nie je vchod, ale tu!“ Vidieckej prostej žene prirodzene nopovieme milostivá pani, lebo by to celkom právom pokladala za urážku. Keď jej však povieme: „tetička!“, bude to pokladať za vhodné oslovenie.

Pri priamom oslovovaní, ako napr.: „Pán továrnik, volajú vás k telefónu“ stráca vykanie drsnosť, ak sme vhodne užili titul oslovenej osoby.

Zdvorilý človek je zdvorilý i voči služobníctvu. Židovka volá slúžku: „Vy, Mara, doneste mi…!“ Slušný zamestnávateľ povie: „Anička, doneste mi, prosím, pohár vody!“

Vyhýbať máme nielen priamemu oslovovaniu, ale i vraveniu v tretej osobe o neprítomnom. Napr.: „On to vravel… Ona to potvrdzovala“ a podobne. Takto sa nemá vravieť. Načim povedať: „Profesor to vravel… Lekárka to potvrdzovala.“

Často sa nerešpektuje dobrý spoločenský tón pri kladení otázok služobníctvu. Len nevychovaný človek sa opytuje slúžky: „Je Mýtický doma?“ — „Mohol by som sa rozprávať s doktorom?“ Slušný človek vždy povie: „Je pán Mýtický doma?“ — „Mohol by som sa rozprávať s pánom doktorom?“

Priamo oslovovať niekoho titulom, vynechaním „pán“, môžu si dovoliť iba priatelia a stavovsky seberovní: „Ako to myslíš, doktore?“ — „Mýlite sa, profesore.“ Tento spôsob oslovovanie je prípustný u dám, ktoré sú dobre známe s oslovovanou osobou a patria do toho samého spoločenského kruhu. Je však vždy krajšie použiť i slova „pán“. Znie to aj slovenskejšie, lebo v slovenčine vo väčšine prípadov miesto vokatívu používame nominatív: „Počuli ste to, pán doktor?“ (nie: „pane doktore!“) — „Mýlite sa, pán profesor!“ (nie: „pane profesore!“)…

Jemný muž vo vybranej spoločnosti nikdy nevraví o svojej žene: „Moja stará“, ale vždy: „Moja pani… moja žena.“ Tak isto dáma nevraví v podobnom prípade: „Môj starý…“ ale vždy: „Môj muž“; niekde počuť i: „Môj pán“. Podľa nášho náhľadu nie je takéto pomenovanie chybné, ale vanie trocha duchom stariny, duchom tých čias, keď žena nebola účastná v spoločenskom živote a kým ju pokladali za tvora nízkeho a nečistého.^[10]

Vravieť o svojej žene, ako o „starkej“, „siedmej sviatosti“, alebo „rebre“, — hoci je to nie úctivé — dá sa azda trpieť len v najužšej a dobre známej spoločnosti. Tak isto dámy majú pomenovanie svojich mužov, ako: „starý“, „môj medveď“ a pod. obmedzovať do najmenšej miery. Čo je prípustné v intímnom styku, je nevhodné vo spoločnosti.

Pri odkazovaní pozdravu je tiež zdvorilostná forma. Spoločensky cibrený človek vždy povie: „Odovzdajte, prosím, môj pozdrav pánom rodičom!“ Nepovie jednoducho: „Pozdravujte rodičov“, alebo: „Pozdravujem rodičov!“

Podľa vžitého zvyku nielen vydaté ženy nazývame „pani“, ale niekedy i slobodné slečny, ktoré sú samostatne zárobkové činné. Povieme: „Pani učiteľka, profesorka, doktorka, poštárka“ (nikdy nie: „pani-doktor, pani-profesor!“). Tu však treba rozlišovať, ak ide o ženu učiteľa, profesora, alebo doktora, ktorá nie je učiteľkou, profesorkou, alebo doktorkou. V takýchto prípadoch je iba u Čechov zvykom hovoriť: „Pani učiteľová — pani profesorová — pani doktorová“. Slováci hovoria prosto: milostivá pani.

Ak oslovujeme neznámu dámu a sme v pochybnostiach, či je paňou alebo slečnou, nie je na mieste okate obzerať prstene. V takýchto prípadoch môžeme povedať i milostivá pani i milostivá slečna. Dobre vychovaná dáma sa nikdy neurazí, keby sme ju i slečnou oslovovali. Mnohým vydatým dámam to vonkoncom lichotí, ak ich pokladáme za slečny. V poľštine vydatú ženu i slečnu oslovujú „pani“. — Niekto si v takýchto pochybných prípadoch vypomáha tak, že povie iba: „milostivá“ bez doloženia pani, alebo slečna.

Jednoduchšie ženy zo skromnejšieho stavu zvykneme oslovovať tak, že k osloveniu „pani“ pridáme i priezvisko. Napr.: „Pani Horáková“. Prostý ľud oslovuje ženy i podľa mužovho povolania: „Pani rechtorka“ a pod. Toto oslovenie však nie je správne.

Dámy z lepších kruhov načim oslovovať: „Milostivá pani“, alebo len „pani X.“, radšej však užime titulu prvšieho, aby sme sa nedopustili chyby, čo mnohé dámy nevedia odpustiť!

Nielen páni oslovujú ženy z lepších kruhov „milostivá pani“, ale i mladé dievčatá i slečny, najmä ak ide o dámu vznešenejšiu a staršiu. Ale užívajú toto oslovenie i dámy jednakých spoločenských postavení navzájom. Dámy jednakého veku a spoločenského postavenia oslovujú sa obyčajne krstným menom, alebo si tykajú.

V spoločnosti dobrých známych a priateľov býva zvykom oslovovať vydaté dámy krstným menom. Napr.: „Pani Hanka“. Pri oslovovaní slečien, ak sú dobre známe, môže odpadnúť titulovanie „slečna“ a povie sa iba krstné meno. Takéto oslovovanie je vždy srdečnejšie. Menej známe slečny však treba plne titulovať: „Slečna Evka“ a pod. Pri styku úradnom, alebo pri slečnách, ktoré len zbežne poznáme, oslovujeme priezviskom. Napr.: „Slečna Medňanská“ a pod.

Pri rečnení, pri zdravici, i keby bola len jedna dáma prítomná, v oslovovacej formule uvádzame vždy dámy napred. Nepovieme: „Páni a panie!“, ale vždy: „Panie a páni!“

112. Tykanie

Tykať si s niekým znamená v spoločenskom smysle istý stupeň intímneho priateľstva. Ak sme si s niekým potykali, kto má nižšie spoločenské postavenie, alebo je mladší, znamená to, že sme ho vyznamenali. Ak si osoba vyššie postavená a staršia potykala s nami, boli sme dvojnásobne vyznamenaní. Takéto potykanie deje sa podľa určitého ceremoniálu. Návrh na tykanie má právo podať vždy len starší a spoločensky vyššie postavený. Osoba mladšia a spoločensky nižšie postavená dopustila by sa veľkého poklesku proti dobrému mravu, ak by prišla s návrhom na tykanie.

Ak si chceme s dámami potykať a je to vhodné, požiadame ich, aby nám dovolily tykať, ale nikdy im neponúkame tykanie v tej forme, ako pánom. To platí i pre pánov vyššieho spoločenského postavenia, akými by boly dotyčné dámy.^[11]

Prv, než by sme išli podávať návrh na potykanie, dobre si uvážme okolnosť, či je potykanie s dotyčnou osobou vhodné, alebo nie. Bohužiaľ, najčastejšie sa potykanie vyskytuje, keď je už spoločnosť pri niekoľkátom litríku a keď je rozum zastretý hmlou alkoholu. V takýchto prípadoch sa stáva, že i spoločensky vysokopostavené osoby sa „zabúdajú“ a potykajú si i s najposlednejším kontrášom. Pravda, na druhý deň, keď sa už hlava vyčistí, nechcú ani počuť o tom, že by si boli predošlej noci s niekým potykali. Preto sa treba chrániť v iluminovaných stavoch si potykať. Vyhneme tak mnohým spoločenským pokleskom a nepríjemnostiam.

S osobou, s ktorou si nehodláme potykať, nezačínajme také dôvernosti, ktoré by mohly vzbudzovať nádeje na potykanie, lebo ak sme už raz boli vyzvaní na potykanie, odmietnuť to, znamenalo by urážku vysokého stupňa. Vynútiť si tykanie na niekom len preto, aby mohol tým niečo dosiahnuť, je odsúdeniahodné.

Podaktorí sangvinicky založení mladí ľudia sú opravdivými lovcami tykania. V lovení „per tu“ kamarátov sú nedostihnuteľní. Počnúc od najvyššej osobnosti, až po basistu tykajú si takmer s každým, kto im je v dosahu. Ale títo lovci tykania, majúci veľké srdce, mávajú zvyčajne veľmi prázdne vrecká. Ak spozorujú niektorého „kamaráta“, že je v guráži, alebo ho tríma pri plnej fľaške romantický svetobôľ, tu sa naskutku priplichtia a s obdivuhodnou statočnosťou pomáhajú zalievať radosť i zármutok a nikdy nezabudnú o pol tucta rozmnožiť svojich „pertu“ kamarátov. Pred takýmito lovcami treba byť opatrným a držať ich ďaleko od seba.

Potykanie deje sa s určitým obradom. Podľa staršieho obradu, ktorý v lepšej spoločnosti je už len veľmi zriedkavý, obidvaja povstanú, vezmú naplnené sklenice, skrížia si navzájom pravé ruky a tak, s rukami zakvačenými, na „ex“ vypijú obsah pohárov. Temperamentnejší si vpadnú do náručia a pobozkajú sa; rozvážnejším stačí srdečné stisnutie a potrasenie ruky, pričom si navzájom povedia svoje krstné mená.

Salónnou formou potykania je povstať, štrngnúť si s plnými pohármi vína alebo šampanského, hľadieť si navzájom do očú, vypiť obsah skleničky na dúšok, priateľsky si stisnúť ruky a povedať si krstné mená. Pri salónnom potykaní odpadá zakvačenie rúk, objímanie a bozkávanie. Pozabudnúť sa v tykaní má aj svoju trestnú sankciu na nemalú radosť naveky smädných spolustolovníkov, lebo zábudlivec musí zaplatiť pokutu v podobe určitého množstva vína, alebo iného nápoja.

113. Tykanie v rodine a medzi priateľmi

Pozostatkom rodinného patriarchalizmu je ešte vykanie v niektorých rodinách medzi rodičmi a deťmi. Najnovšie stále viac a viac udomácňuje sa tykanie a toto sa prenáša i na ďalšie príbuzenstvo.

Medzi švagrami býva tykanie obvyklé až vtedy, keď sa boli lepšie poznali. V niektorých krajoch deti tykajú strýkom, ujcom, tetám i svákom.

Bratanci a sesternice si obyčajne tykajú, i keď je medzi nimi veľký vekový rozdiel.

Tykanie medzi vzdialenejšími príbuznými záleží na pomere príbuzenskom a na osobných vzťahoch.

Mladší príbuzný má vždy vyčkať, až ho starší príbuzný vyzve, aby si potykali.

Dievčatám sa tyká do 13 rokov, chlapcom do 16. Ak sú však študenti, zvykne sa im vykať po vstupe do strednej školy.

Stredoškolskí profesori a profesorky obyčajne vykajú svojim žiakom.

Často sa stáva, že dobrí priatelia z detstva sa i viac desaťročí nevidia a keď sa stretnú, nastáva tu pochybnosť, či si majú tykať, alebo vykať, najmä ak sú medzi nimi veľké spoločenské rozdiely. V takomto prípade sa má rozhodnúť pre tykanie, alebo vykanie osoba vyššie postavená, hoci sa dá predpokladať, že osoba vyššie postavená ako vzdelanejšia bude sa k svojmu priateľovi z detstva chovať tak priateľsky ako voľakedy.

Medzi kolegami v úrade býva tykanie obvyklé. Podobne je to i so zamestnancami v súkromných podnikoch. Pravda, i tu rozhoduje o tykaní starší.

V triede robotníckej je tykanie obligátne a len starým, skúseným mužom zvyknú mladší vykať, no starší ostatným tykajú. Práve tak je to aj u nášho dedinského ľudu, kde stárež takmer bez výnimky tyká mládeži obidvoch pohlaví.