ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

157. Kedy sa nemá fajčiť

Pri fajčení sa spoločensky nevychovaní ľudia často dopúšťajú mnohých priestupkov a pokleskov. Práve preto i tejto otázke venujme pozornosť. Treba vždy vopred uvážiť, než si zapálime cigaretu, alebo cigaru, či je miesto vhodné, aby sme si mohli bez porušenia pravidiel slušnosti zafajčiť. V prítomnosti predstaveného, alebo osoby vyššie postavenej neslobodno si zatiaľ zapáliť, zakiaľ sme neboli vyzvaní, aby sme si zapálili. V rozhovore s nimi načim si horiacu cigaretu, alebo cigaru odložiť. To isté platí i pri fajčení z fajky. S cigaretou, cigarou alebo fajkou v ústach nikdy sa nesluší rozprávať. S cigaretou v ústach rozprávať s dámou je vysoký stupeň neslušnosti a nevychovanosti, ale žiaľbohu s touto pliagou stretáme sa často i medzi vzdelancami.

V spálni fajčiť je nielen neslušné, ale i nezdravé, lebo hocijaký zápach sa dá ľahšie odstrániť, ako potuchnutý a studený tabakový dym. V izbe chorého fajčiť je bezohľadnosť.

Nesluší sa fajčiť v hudobnom salóne, alebo na koncerte, čo je konečne i policajne zakázané. Nemá sa fajčiť ani v súkromnej tanečnej miestnosti. Treba tu mať ohľad na to, že takéto miestnosti nebývajú veľkých rozmerov a keby fajčilo viac osôb, mohol by v nej človek dym krájať.

Vo všetkých verejných miestnostiach, v kaviarňach, reštauráciách, dancingoch a baroch je fajčenie dovolené. Tu však treba dbať, aby spolustolovníci neboli naším fajčením obťažovaní. Platí to najmä vtedy, ak spolustolovník je nefajčiar.

Na prvotriednych báloch sa v tanečnej miestnosti nikdy nemá fajčiť. Tancovať s horiacou cigaretou v ústach alebo v ruke je nadmieru neslušné i nebezpečné. Pred tancom treba cigaretu, alebo cigaru odložiť. A vôbec sa neodporúča milovníkom tancu mnoho fajčiť, lebo každá dáma neznesie dych muža, presýtený tabakovým a alkoholovým zápachom. Nesluší sa fajčiť ani vtedy, ak vedieme dámu pod pazuchou.

Pri pozdrave treba cigaretu alebo cigaru vytiahnuť z úst. Tak isto si treba počínať pri prijímaní pozdravu.

Pri prehliadke cirkevných pamätností, alebo na cintoríne fajčiť je vrcholná neslušnosť.

Do cudzieho domu nikdy sa nemá vstupovať s horiacou cigaretou, alebo cigarou. Odkladať horiace fajčivo na dosky obločných výklenkov sa nesluší. Je to do istej miery aj bezohľadnosť, poškodzovať cudzí majetok. Pri vstupe do salóna nie je slušné mať u seba vychladnutú fajku, oharky cigár a cigariet, alebo smradľavú špičku, lebo nepríjemný zápach preniká i cez vačky. V cudzom dome slobodno si zapáliť iba vtedy, ak sme boli k tomu vyzvaní.

V byte nefajčiara musíme sa však fajčenia zdržať, i keby sme boli k fajčeniu vyzvaní. I pri obchodných návštevách majú sa zachovať pravidlá slušnosti a má sa zapaľovať až vtedy, keď sme boli k fajčeniu vyzvaní, alebo fajčivom ponúknutí.

Ak hostiteľ ponúkne hosťa zo svojich zásob, nie je na mieste dlho sa dať ponúkať, ale priamo neslušné je zásobovať sa na týždeň z ponúknutého fajčiva. Za prijaté fajčivo sa poďakujeme ústne, alebo miernym úklonom hlavy. Ak sme zvyknutí na určitý druh cigariet, ktorých v hostiteľovej kazete niet, poďakujeme za ponúknutie a požiadame, aby sme si smeli zapáliť z vlastných zásob s odôvodnením nášho počínania (zvyk, zdravotné príčiny a pod.).

Nie je slušné brať si fajčivo a nezapáliť si v prítomnosti hostiteľa, ale schovať fajčivo do vačku. Iné je, ak hostiteľ ponúkne hosťa z dobrej a vzácnej sorty fajčiva s výslovným podotknutím, aby si poslúžil do zásoby.

Ak je hosť nefajčiar a neprijme fajčivo, má hneď povedať hostiteľovi, aby sa vo fajčení nedal vyrušovať. Taktný hostiteľ, ak je to len možné, vyhne sa fajčeniu v prítomnosti hosťa nefajčiara.

Hostiteľ musí pamätať pri ponúkaní cigár na orezávač a popolník, ktorý treba prisunúť i pred fajčiarov cigariet, ale nesmie zabúdať ani na kvalitu i množstvo fajčiva, podľa čoho sa posudzuje zvyčajne jeho hostiteľstvo. V dámskej spoločnosti pán je povinný prítomné dámy pred zapálením požiadať, či si smie zapáliť. „Dovolíte, dámy, aby som si smel zapáliť?“ Ale v takom prípade, kde vieme, že niektoré dámy nesnášajú dobre tabakový dym, treba fajčeniu vyhýbať. Prikazuje nám to slušnosť a takt. Veľká bezohľadnosť je fajčiť v uzavretej miestnosti, kde sa zdržuje viac detí.

Ak hostiteľ ponúkne hosťa fajčivom a je prítomná i hostiteľka, alebo iná dáma, treba si najprv vyžiadať ich dovolenie, aby sme si smeli zapáliť. Je to iba formalita, ale slušnosť to bezpodmienečne vyžaduje.

Pri spoločnom stole po jedle smie sa fajčiť až vtedy, keď už všetci dojedli ale i v tom prípade treba požiadať najbližších susedov o dovolenie, aby sme si mohli zapáliť. Vo väčších domoch pri hostinách a diné nikdy sa nefajčí v jedálni. Páni po jedle odchádzajú zvyčajne do fajčiarskeho salóna.

Hosť, ktorému bola sverená dáma, nesmie ostať dlho vo fajčiarskom salóne, lebo by ho ľahko mohli pokladať za negalantného, nevychovanca, keby sa jej dostatočne nevenoval.

V poslednom čase sme svedkami, že i dámy si chodia zafajčiť do fajčiarskeho salóna. V domácej a užšej spoločnosti nemožno proti tomu nič namietať, ale v širšej spoločnosti je to nevhodné. Pani alebo slečna, hoviaca si v neskrotnej fajčiarskej náruživosti, vydáva o sebe veľmi zlé vysvedčenie. Nie sme ďaleko od pravdy, ak budeme tvrdiť, že väčšina náruživých fajčiarok neopovrhne ani alkoholickými nápojmi, ba mnohé z nich sú rovnako náruživými pijankami, ako sme toho svedkami u terajšej generácie amerických mladých žien.

158. Fajčiaca dáma

Nie je to ešte tak dávno, čo sa v konzervatívnejších spoločnostiach pokladalo za veľkú neslušnosť fajčenie žien. Iba pri veselších zábavách bolo dámam prípustné zapáliť si cigaretu. Dnes už fajčenie žien vo spoločnosti je dosť častým zjavom, nad ktorým zahmká iba žena z vidieka. Rozoberať otázku, či je ženám užitočné fajčiť, na to táto kapitola nie je vhodným miestom, ale je dokázané, že dym veľmi škodí farbe pleti. Náruživosť vo fajčení u žien však nemožno schvaľovať.^[64]

Dámy sa musia vyhýbať fajčiť na ulici alebo v prítomnosti širšej verejnosti. Fajčiť cigary a tobôž fajku sa dáme celkom nesluší. Tiež nie je slušné dofajčiť cigaretu do malého oharku.

Malá a vkusná tabatierka, malý zapaľovač a jemná jantárová alebo slonovinová špička patrí do fajčiarskej výbavy fajčiacej ženy. Tlsté, hranaté špičky nie sú vhodné pre dámy. Najvhodnejšími cigaretami pre dámy sú jemné cigarety s trubičkami (dutinkami). Dáma na cestách, vo vlaku a pod. má sa zdržiavať fajčenia.

Dáma nikdy v spoločnosti nezapaľuje fajčivo pánovi, ani mu nemá podávať oheň. Ak by sa však v nevyhnutnom prípade predsa stalo, pán je povinný zapálenú zápalku vziať dáme z ruky a sám si pripáliť. Musí však vždy dbať, aby najprv zapálil dáme.

159. Všeobecné pravidlá pri fajčení

Ak spozorujeme, že dáma alebo starší pán chce si zapáliť, je našou povinnosťou podať im oheň. V tomto smere však nemáme si počínať opreteky, ako to obyčajne býva, že i traja-štyria ponáhľajú sa s horiacou zápalkou. Je to povinnosťou najbližšieho pána. Preto sa odporúča i nefajčiarom, navštevujúcim spoločnosť, aby mali vždy pri sebe zápalky alebo zapaľovač.

Kto ponúka fajčivo, povinný je ponúknuť i oheň. V takomto prípade môže ten, ktorému bola zápalka poskytnutá, vziať ju do ruky a pripáliť ňou najprv fajčivo ponúkača a potom svoje. Tento spôsob zapaľovania je najmä vtedy veľmi vhodný, ak podáva oheň predstavený, alebo starší pán, od ktorého neslobodno prijímať podobné služby.

Ak niekomu zápalkou pripaľujeme, nechajme ju najprv dobre rozhorieť. Tiež jedinou zápalkou zapaľovať všetkým hosťom nie je vhodné. Keď zápalka dohorieva, treba zapáliť druhú. Na povery pri zapaľovaní (že napr. umrie niektorý, ak si traja od jednej zápalky pripália) spoločensky vychovaný jednotlivec nič nedbá, ale kto takým poverám verí, nemá sa mu ako tretiemu jednou zápalkou zapaľovať, lebo by to ľahko mohol pokladať za zlomyseľnosť.

Cigarety s trubičkami nikdy sa nemajú postláčať na spôsob ťahacej harmoniky. Taktiež je nechutné mať koniec cigarety zaslinený. Dámy, ktoré si farbia pery, nemaly by bez cigaretovej špičky fajčiť, alebo majú používať cigarety s farbistými trubičkami, lebo nie je pekné, ani vhodné, keď je koniec cigarety krvavo sfarbený.

Cigareta alebo cigara nikdy sa nemá odkladať na okraj stola, alebo iného nábytku, ale vždy ju treba položiť na popolník. Ak sme v cudzom dome a fajčíme a niet naporúdzi popolníka, môžeme oň požiadať. Upotrebené zápalky, popol a oharky fajčiva patria do popolníka, nie na dlážku a tým menej na koberec. Nie je vhodné nechávať na cigarách veľký popol, ako to niektorí fajčiari z bravúry robievajú, lebo pri mimovoľnom pohybe môže popol znešváriť odev i stôl.

Na tácne, podložky, taniere, alebo do šálok neslobodno nikdy zápalky, popol a oharky dávať. Vyhasnuté cigarety alebo cigary, ponechané na popolníku, sa druhý raz nezapaľujú. Na popolník odložené oharky treba vždy zhasnúť, aby nedymily a zbytočne nekazily vzduch.

Hostiteľ je povinný starať sa o to, aby boly popolníčky častejšie vyprázdňované, lebo plné a nečisté popolníky nie sú nijako chutné.

Ak nás pri fajčení niekto osloví, hneď vyberme z úst cigaretu alebo cigaru vydýchnime dym a takto odpovedajme. Je veľmi nevkusné, ak niekto rozpráva a z úst sa mu valia kotúče dymu, ako z dvier cigánskej chatrče.

Ak fajčíme na ulici^[65] a máme známeho alebo dámu pozdraviť, cigaretu vyjmeme z úst rukou, ktorá je smerom k známemu a druhou rukou strhneme klobúk.

Návštevníkov nikdy neprijímame s horiacou cigaretou, ani keby to boli najlepší priatelia. Prikazuje nám to povinná úcta k návštevníkovi. „Vydymovať“ nepríjemného návštevníka je neslušné. Tak isto je neslušné pri šachu a iných spoločenských hrách držať protivníka dymom v „šachu“.

V nefajčiarskych vozňoch, alebo i vo fajčiarskom vozni, kde sú v prevahe ženy a deti, nikdy sa nemá fajčiť, najmä nie v chladných zimných mesiacoch.

V prírode sa nikdy nemajú odhadzovať horiace zápalky alebo oharky, lebo ľahko by mohol povstať požiar s katastrofálnymi následkami.

160. Fajčiari fajok

Staršia generácia mužov dáva prednosť fajke pred cigaretmi a cigarami. Fajka sa však do lepšej spoločnosti nehodí. V takomto prípade treba siahnuť na cigary. Fajka je vhodná do prírody, alebo pánskej izby. Do spálne, salóna a jedálne sa vôbec nehodí.

Ako dnes hostiteľ ponúka svojho hosťa cigaretami alebo cigarami, prv bol povinný hostiteľ ponúknuť svojim hosťom fajky. Niektorí páni — dnes už len tí najstarší — mávali celý arzenál fajok, ktorý sa nazýval „pipatórium“. Každý hosť dostal nový, alebo len ním samým príležitostne upotrebovaný náustok (kôstku), ktorý si nasadil na podanú rúru, často í vyše metra dlhú. Poblíž každého hosťa bol na dlážku položený pľuvák, naplnený pieskom a na stôl sa položila horiaca svieca s fidibusmi (papierovými pásikmi na pripaľovanie) a nádoba s preosiatym aromatickým tabakom. Takéto posiedky mávaly svoju zvláštnu čarovnosť, ale už patria minulosti.

Niektorí mladí muži, i keď im fajčenie z fajky neraz obracia žalúdok, pridržiavajú sa jej, lebo sa domnievajú, ale veľmi mylne, že muž bez anglickej fajky nie je dokonalým gentlemanom. Môžeme im však prezradiť, že skutočný gentleman sa s fajkou medzi zubami nikdy vo verejnosti neukazuje, lebo fajčenie z fajky vo veľkej miere dráždi sliznice a vyvoláva preslinenie úst, núti na časté pľuvanie, čo je v spoločnosti celkom neprípustné. Ako si v spoločnosti počínať pri pľuvaní, nájde čitateľ v kapitole o vreckovke a jej užívaní.

Šnupanie tabaku, čo by aj išlo o najjemnejšie havanské sorty burnótu, je ako neestetické úplne vylúčené v lepšej spoločnosti. Konečne staršia generácia, ktorá dávala prednosť šnupaniu pred fajčením, je už na vymretí a mladšia generácia, vari už len z povestí vie, že sa dá tabak, okrem fajčenia, aj — šnupať.

Žvákanie (žuvanie) tabaku — vďaka Bohu — je u nás veľmi vzácnym zjavom v lepších triedach. Tak, ako je šnupanie v spoločnosti neprípustné pre dráždenie na kýchanie a nevkusné „dávanie si do nosa“, žvákanie tabaku právom by mohlo byť pokladané za vážny prečin proti pravidlám slušného chovania, lebo žvákavý tabak vyvoláva predráždeníe slinotvorných slizníc a nutká na časté a odporné pľutie. V Amerike, kde sú pravidlá slušnosti i vo vyšších spoločnostiach oveľa jednoduchšie a liberálnejšie ako v Europe, žvákanie tabaku v spoločnosti pokladá sa za veľkú neslušnosť. U nás plným právom možno nazvať žvákanie tabaku (tobôž močky!) za cigánsky nemrav.