Zlatý fond > Diela > Spoločenský lexikon II. Pravidlá slušnosti a zdvorilosti


E-mail (povinné):

Ľudovít Michalský:
Spoločenský lexikon II. Pravidlá slušnosti a zdvorilosti

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Andrea Jánošíková, Petra Renčová, Darina Kotlárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

II. Vo verejnosti

92. Ako sa chovať na ulici?

Nielen v spoločnosti, ale i na ulici, i keď sme sami, musíme dbať aby naše chovanie bolo bezchybné. Mnohí ľudia sa mylne domnievajú, že sa môžu vo verejnosti akokoľvek chovať a uspokojujú sa tým, že nik ich nesleduje a nik si ich nevšíma. Takéto chápanie prezrádza, že u toho, kto sa len vtedy snaží uhladeno a ukázneno chovať, keď sú jeho počiny predmetom pozornosti, sú vybrané spôsoby spoločenského chovania iba ako bezcenný a povrchný náter, ktorý sa veľmi ľahko sotrie a pod lakovaným povrchom ukáže sa neotesanosť a drsnosť, a to často v najkritickejších chvíľach. Takto smýšľajú len tí, ktorí v dobrom spoločenskom spôsobe, prejavujúcom sa u nich len v podobe pretvárky, vidia iba prostriedok svojich zámerov a nie cieľ snahy po vlastnej ušľachtilosti. Chovanie sa na ulici a vo verejnosti vôbec, je vlastnou skúškou spoločenskej dospelosti každého jednotlivca, lebo sa tu ukáže jeho pravé jadro a prejaví sa stupeň jeho spoločenskej vyspelosti.[4]

Často si ani neuvedomujeme, koľko očí spočíva na každom našom pohybe, a keby to aj bola pozornosť celkom mimovoľná, zanecháva v náhodnom pozorovateľovi priaznivý alebo nepriaznivý dojem. Práve preto na ulici a vo verejnosti vôbec, i keby sme boli celkom neznámymi, snažme sa vždy tak chovať, akoby sme boli v kruhu najvyberanejšej spoločnosti, ktorá kladie na nás zvýšené požiadavky. Andreas veľmi priliehavo charakterizuje potrebu slušného chovania na ulici a odporúča: „Mesto, predovšetkým veľkomesto, so živými dopravnými tepnami, je vysokou školou vzorného chovania vo verejnosti, najmä na uliciach… Občan z malého mesta, alebo dedinčan, vyberie si pre svoje pomery to, čo potrebuje, a prisvojí si tiež to, čo musí vedieť, aby ho nepokladali za jeho pobytu vo veľkom meste na prvý pohľad za dedinčana v hanlivom smysle slova, lebo na uliciach je i neznámy vystavený mnohostrannej kritike.“

93. Vieme správne chodiť?

Predpojatý človek odpovedal by na túto zdanlivo smelú otázku úškľabkom, alebo by odsekol, že vari už od útleho detstva vie chodiť. Nakoľko by takéto sebavedomé tvrdenie nebolo celkom opodstatnené, uvedieme pre zaujímavosť túto skúsenosť:

Do dramatického konzervatória v P. prihlásily sa na prijímaciu skúšku tri sebavedomé mladé dámy, ktoré sa ešte pred prijímacou skúškou cítily primadonami svetových javísk. Skúška z recitácie a deklamácie skončila sa im dosť dobre, ale horšie pochodily, keď sa dostaly pred profesora inž. P. „Dámy, prejdite sa niekoľko ráz po katedre!“ kázal im. Mladé dámy s posmešným úsmevom na pomaľovaných perách poprechodily sa niekoľko ráz strmo po katedre. No, posmešný úsmev strnul im na ústach, lebo profesor inž. P., ináč veľmi milý, skromný a vzácny umelec, zúfale zalomil rukami a zvolal: „Dámy, pre milosrdenstvo božie, veď vy ešte ani chodiť neviete!“

Z tejto malej epizódky vysvitá, že je veľmi málo ľudí, ktorí by vedeli skutočne správne a vkusne chodiť. Postavme sa na chvíľu na frekventovanom mieste a skutočne sa o tom presvedčíme. Iste nám neujde, že jednotliví chodci vykračujú tak neprirodzene a meravo, akoby trpeli vysychaním miechy, alebo akoby sa na drôtikoch pohybovali, iní kráčajú cápavým krokom a hlavu majú stiahnutú v ramenách, akoby boli Atlasovi pomáhali po celý život držať Vesmír, tretí drobčia, štvrtí zakášajú, piati pri chôdzi skoro hajduchujú a pod. Aby sme sa chránili nevkusných chýb, musíme dbať, aby naša chôdza bola v každom smere zodpovedajúca.

a) KROK NÁŠ musí byť vždy úmerný k postave. Nesmie byť ani pridlhý, lebo takýto krok má za následok klátivý pohyb celého tela, ani pridrobný, lebo ten dodáva mužovi soženštelého a nesmelého vzhľadu. Prsty nôh nikdy nesmú smerovať rovno smerom chôdze, ale ľavá noha musí smerovať v ostrom uhle doľava a pravá zasa doprava.

b) DRŽANIE TELA musí byť rovné, svižké, ale nie ztuhnuté, strnulé alebo drevené. Hlavu držme radšej vždy vyššie dohora, ramená nevyťahujme nahor, ale ich ani rezignovane nespúšťajme, chrbát nekrivme, lebo tým nastáva hrbaté držanie tela, ktoré sa po čase stane nepekným zvykom. Príčinou týchto chýb je zvyčajne pohodlnosť človeka, ktorej sa rád oddáva, a nie slabosť tela, na ktorú sa mnohí vyhovárajú. Ale ani strnulé vypnuté držanie tela nie je správne, ani pekné. Ľudia, ktorí konali vojenskú službu, obyčajne chodia lepšie a bezchybnejšie, ako tí, ktorí neprešli vojenskou kázňou.

c) POHYBY pri chôdzi musia byť prirodzené. Neslobodno zveličeno klátiť celým telom, rozhadzovať rukami, ako pri diaľkovom pochode a rovnako nesmie byť hlava naklonená nabok. Nezabúdajme, že svojou chôdzou a pohybmi tela veľmi veľa prezrádzame z našej bytosti.[5]

d) AK MÁME OSTAŤ STÁŤ, zastavme sa tak, aby sme sa zo svojej pôvodnej polohy nevykývli. Stojme prirodzene, nevyhľadávajme umelkované „malebné“ postoje, nestojme rozkročeno s podopretými kĺbmi, neopierajme sa o pilier, ohrady, steny, alebo stromy. Najmä mladí ľudia majú sa snažiť vyhýbať týmto nevkusom, ktoré môžme nezbadať u predmestských nevychovancov, ale nikdy nie u ľudí, ktorí si nárokujú byť členmi lepšej spoločnosti.

94. Pravidlá slušnosti na ulici

Na ulici sa musíme vždy tak chovať, aby sme neupútali na seba pozornosť chodcov a nevzbudzovali neľúbosť alebo pohoršenie. Nesmieme si nikoho so zvýšenou pozornosťou obzerať a za nikým sa obracať. Ak by sme sa však z dajakej odôvodnenej príčiny chceli obrátiť, nerobme to nikdy tak, aby sme sa na mieste obrátili, ale prejdime na okraj chodníka a obráťme sa tak, aby sme neupútali na seba pozornosť. Spoločensky cibrený človek však vyhne i tejto prípustnej výhode, lebo sa to prieči jeho vkusu a spoločenskej morálke.

Klobúk alebo čapicu nikdy nemajme nasadenú bokom na ucho, lebo ľahko by mohol prilipnúť na nás titul prázdneho „hochštaplera“, alebo predmestského „vagabunda“. Takisto ruky nemajme vo vreckách, najmä nie vo vreckách nohavíc. Takéto spôsoby sa odpustia len predmestským opálačom a sošívačom rohov ulíc, ale nikdy mladým ľuďom, ktorí chcú byť výkvetom inteligencie a budúcimi stĺpmi národa.

Neukazujeme sa na ulici alebo vo verejnosti vôbec v neusporiadanom, zafľakovanom a nevyhladenom odeve, s pokrčeným kabátom a vykolenenými a na spodku rozriasenými nohavicami, v nečistej a pokrkvanej košeli, v zablatených, rozšliapaných alebo zaprášených topánkach. Prv, než by sme vyšli na ulicu, sme povinní s ohľadu na seba i na verejnosť presvedčiť sa, či je náš úbor v plnom poriadku, či nie je zafľakovaný, pokrčený, deravý, či nechýbajú z neho gombíky a pod.

Toaletné chyby nikdy si neopravujme verejne, ale zajdime za najbližšiu bránu, alebo do ústrania, kde nie sme nikým pozorovaní. Na ulici, alebo vo verejnosti nikdy nejedzme a po chodníku nerozhadzujme odpadky, ako: šupy z pomarančov, banánov, ohryzky ovocia, kôstky, škrupiny a pod. Ľahko by sme mohli spôsobiť chodcom ťažké zranenie svojou nevychovanosťou a bezohľadnosťou. Delikátne spoločenské mravy zakazujú, alebo aspoň odsudzujú na ulici aj fajčiť, alebo cukríky cumľať. Keď je pre fajčenie ešte aké také ospravedlnenie, prežúvanie cukríkov je neestetické a nevkusné.

Na frekventovaných miestach sa nikdy neponáhľajme a nebežme, lebo ľahko môžeme svojím bezohľadným pokračovaním spôsobiť iným chodcom i sebe nepríjemnosť. Nepretláčajme sa cez zástup kolenami, lakťami, a ak sme niekoho postrčili alebo mu stúpli na otlak, zdvorile sa ospravedlníme: „Prepáčte, prosím… Odpusťte mi, prosím!“ alebo medzinárodne vžitým „Pardon!“[6] Ak sa niekto ospravedlní pre mimovoľné ublíženie, nemračme sa, nemraštime zlostne tvár, ale odpovedajme: „Prosím!“ alebo: „Nič sa nestalo!“ Ak by sa predsa stalo, že musíme cez prúd davu prejsť, tu použime zdvorilú žiadosť: „Ráčte dovoliť, prosím!“ alebo stručnejším: „S dovolením.“ Ak vidíme, že dáma s deťmi snaží sa dostať cez prúd davu, pomôžme jej. Podľa možnosti však vyhýbajme shluku ľudí, lebo sa veľmi ľahko môžeme dostať do nepríjemnej situácie. Môžeme byť okradnutí, lebo vreckári majú v dave najlepšie lovy, alebo pri demonštráciách môžeme utŕžiť i nezaslúženú výplatu.

Ak ideme vymeranými krokmi po chodbách, nikdy sa náhle nezastavujme, lebo chodec za nami obyčajne prispôsobí svoj krok k nášmu a pri neočakávanom našom zastavení ľahko môže vraziť do nás. Takisto nikdy nechoďme krížom cez chodník, aby sme nehatili ostatných chodcov, ktorí neboli na náš manéver pripravení.

Ak ideme na kraji chodníka a ide proti nám dáma alebo starší pán, nikdy nepripusťme, aby museli pre nás sostúpiť s chodníka, ale sostúpme my. Ak ide rovno proti nám osoba vážnejšia, dáma, alebo osoba od nás staršia, vždy ustúpme, ale tak obozretne, aby sme ostatných chodcov nerušili.

Pospevovať si pieseň medzi zubami, alebo hvízdať je už také nevkusné, že o tom sa ani rozširovať netreba. Dakedy to bolo privilégium veľkomestských šusterských učňov, ale dnes sa už ani lepší učni tak nechovajú.

Pokrikovať so strany na stranu chodníka, alebo veľmi hlasno pozdravovať známych a predstavených, je nepekné.

Ak sa chceme s niekým zastaviť, ustúpme na okraj chodníka, aby sme uličný ruch nezastavovali. Veľmi je neslušné zastavovať niekoho, kto ide so spoločnosťou. Prípustné je to len v naliehavých a neodkladných prípadoch, ale i vtedy treba mať ohľad na osobu oslovenú i na ostatných chodcov.

Predstavených, staršie osoby a dámy neslobodno na ulici oslovovať, iba keď to neodkladná vec vyžaduje. V takom prípade prosíme o prepáčenie, že vyrušujeme, a nezastavíme ich, ale — žiadajúc o dovolenie, aby sme ich smeli kúsok odprevadiť — oznámime im vec a keď sme skončili, znova prosíme o prepáčenie a porúčame sa. I v takom prípade, ak oslovíme daktorú z uvedených osôb, ak stojí na ulici, prosíme o prepáčenie, že vyrušujeme.

Kde je veľký prúd chodcov, nezastavujeme sa pred výkladnými skriňami a plakátmi uprostred chodníka, ale pristúpime celkom blízko, aby sme chodcov nehatili. Pri prechode s okraja chodníka na druhý okraj, ak je na ňom veľa chodcov, vyberme si vhodnú príležitosť, aby sme sa nemuseli preplietať a vŕtať cez idúce obecenstvo, aby sme tak nezastavovali premávku. To isté platí i pri prechádzaní cez cesty. Presvedčme sa, či je cesta voľná, ale sa snažme prechodiť len takými úsekmi cesty, ktoré sú určené za priechod. Zmätené pobehávanie pred autom, alebo iným dopravným prostriedkom, je nielen smiešne, ale i nebezpečné.

Naše chovanie na ulici vyžaduje stálu pozornosť a sústredenosť i rozvahu. Zaľudnená ulica nie je vhodným objektom pre zasnenosť, rozptýlenosť, alebo roztržitosť, ale pre obozretnosť a zvýšenú pozornosť. Chránime sa takto nebezpečenstva, že sme niekoho, komu sme povinní úctou, obišli bez povšimnutia, že sme pozdrav neprijali, alebo vrážali do chodcov a pod. Preto, ak sme opustili dvere domu a ideme na ulicu, do verejnosti, zbavme sa ťaživých myšlienok a starostí, a ak sme sa dostali do uličného prúdu, zvýšme svoju pozornosť, čím vyhneme mnohým nepríjemnostiam.

95. Ako sa majú dievčatá a ženy chovať na ulici?

I keď v podstate platia základné pravidlá jednako pre mužov i ženy, predsa načim vyzdvihnúť, že ak platí pre mužov všeobecné pravidlo: aby neobracali na seba pozornosť verejnosti, toto platí pre dievčatá a ženy v miere ďaleko väčšej. Žena je vydaná zvýšenej pozornosti chodcov a preto musí úzkostlivo dbať, aby jej zjavenie sa na ulici a vo verejnosti vôbec nebudilo zvláštnu pozornosť, či už svojím zjavom, alebo spôsobom chovania. Či ide o slobodné dievča alebo vydatú dámu, pravidlá jemného chovania platia pre nich v jednakej miere.

Ak sa má muž starať o to, aby nevyšiel z domu neupravený, alebo nedbalo oblečený, žena musí o to dbať dvojnásobne. Vo chvíli, keď opustila dom, nesmie pred verejnosťou opravovať toaletné chyby, lebo takto naskutku upúta na seba pozornosť. Na ulici ani rukavice nemá naťahovať, ani sa pudrovať, ani maľovať si pery. Výnimkou je, ak by sa jej po ceste stala nejaká toaletná nehoda. Tu sa však musí snažiť dostať do ústrania (pod bránu) a chybu nepozorovane opraviť alebo odstrániť.

Distingvovaná dáma odchádza z domu s dokonalou istotou, že ju nepostihne nijaká toaletná nehoda, lebo si svoje veci udržuje vo vzornom poriadku. Podväzky alebo gombičky vypovedia službu len tým, ktoré nemajú svoje toaletné veci v poriadku.

Kto miluje krikľavé farby, alebo nezvyčajné strihy toaliet, vydáva sa svojvoľne zvýšenej pozornosti chodcov a ľahko sa môže dostať do situácií veľmi trápnych. Deva a žena s dobrým vkusom nikdy nevyhľadáva krikľavé farby, neprepína v parádení a v iných zvláštnostiach (tak príznačných ženám kleslým), ale vždy dáva prednosť solídnym, nevtieravým farbám a vkusným strihom.

CHÔDZA nesmie byť ani veľmi rýchla, ani pripomalá. Obzvlášť nie vleklá, alebo ťarbavá. Chôdza otáľavá môže byť dotieravými mužmi všelijako posudzovaná.

DRŽANIE TELA má byť vždy rovné a pohľad má smerovať dopredu, nie však do zeme, ani do oblakov. Zastavovať sa pri každej výkladnej skrini, vystávať tam dlho, ak je na ulici veľká frekvencia, nie je ani pekné, ani slušné. Čas na prehliadku si vyberme taký, keď je pouličný ruch najmenší. Niektoré obchody, drogerie a holičské salóny mávajú vo výkladoch zrkadlá, aby, poznajúc márnomyseľnosť žien, prilákaly ich k výkladom. Používať takéto zrkadlá na opravu toalety, obdivovať v nich seba je nevkusné.

Pri chôdzi obzerať sa so strany na stranu, nezvyčajne obzerať toalety iných žien, alebo pozerať, ktorá dáma s kým ide a ako sa chová, je netaktnosťou a predmestským mravom, ktorému musí slušná deva alebo dáma vyhýbať. Dá sa veľa vidieť i bez nápadného obzerania. Tejto chyby sa veľmi často dopúšťajú dievčatá i s dobrou výchovou, ktoré nevedia svoju zvedavosť skrotiť a spútať.

Dobre vychovaná slečna a dáma na ulici nikdy nenadväzuje známosti. Dotieravosť mužov dôstojným mlčaním odmieta, a keď ani to nepomôže, má právo požiadať policajta o ochranu a zákrok. Ak sa však stane, že do známej spoločnosti príde muž, ktorý má v spoločnosti, kde sa dáma nachodí, spoločného známeho a ten je dáme predstavený, v takomto prípade je nadviazanie známosti prípustné. Ale s novým známym dávať sa hneď do dôverných hovorov svedčí o nedostatočne pochopenej dôstojnosti pravej ženskosti. Nenačim byť upätou, ale ani rozplývavou. Najlepšia je vždy dobrá, zlatá stredná cesta: byť stopercentnou ženou v každom pohybe a v prejave!

96. V spoločnosti na ulici

Ak si chceme na ulici s prichádzajúcimi známymi pohovoriť, musíme dbať, aby mladší nezačínal hovor s ľuďmi oveľa staršími, podriadený s predstaveným, pán s dámou, ak nie sú veľmi dobre známi. Len vtedy, ak máme niečo naliehavého oznámiť, alebo na dôležitú vec upozorniť, smieme porušiť toto pravidlo.

Ak chce niekto začať hovor, musí mladší, podriadený, alebo pán voči dáme po pozdrave trochu zaváhať, akoby nechcel prejsť prípadné oslovenie a tým môže naznačiť hovor. Ak sa oslovenie uskutoční, pán pred dámou, podriadený pred predstaveným, alebo mladý muž pred starším má po pozdrave podržať klobúk v ruke. S klobúkom na hlave začať hovor je vysoký stupeň nezdvorilosti. Ten, komu patrí táto pozornosť, má však druhého prívetivo vyzvať, aby si dal klobúk na hlavu. Najmä dáma je povinná tak urobiť voči staršiemu pánovi.

Hovory na ulici nesmú dlho trvať, najmä ak sa vraví stojačky. Nikdy sa takýto hovor nesmie diať uprostred chodníka alebo cesty, ale treba vždy ustúpiť na okraj chodníka, bližšie k domu, slovom na pokojnom a nerušenom mieste.

Zastavovať niekoho na ulici, kto sa zrejme ponáhľa, je bezohľadnosť a vtieravosť. Ďalej však neslobodno starším pánom, dámou alebo predstaveným započatý hovor znenazdania prerušiť, alebo polovičatými a nevhodnými odpoveďami a roztržitosťou prejavovať, že nemáme chuti alebo času na rozhovor. Ak by sa stalo, že by sme museli rozhovor z veľmi dôležitých príčin prerušiť, musíme tento počin odôvodniť a zdvorile požiadať o prepáčenie.

BLAHOŽELAŤ na ulici niekomu slobodno len vtedy, ak je dotyčná osoba nám veľmi dobre známa a viažu nás k nej priateľské city. Ináč by sa to mohlo pokladať za nedostatok ohľadu a taktu. Pri dôležitejších udalostiach sa takéto na ulici vyslovené blahoželanie pokladá iba za predbežné a má sa neskôr opakovať vo vhodnom čase. na vhodnom mieste a v primeranej forme.

ZASTAVOVAŤ lekára, pravotára a pod. na ulici len preto, aby sme usporili honorár, je veľmi neslušné a netaktné.

Ak sme v meste neznámi a chceli by sme mať o niečom vysvetlenie, nikdy neobťažujme svojimi otázkami chodcov, ale obráťme sa na policajného strážnika. Ale i tu musíme dbať na to, aby sme neobťažovali strážnika, konajúceho službu na frekventovanej križovatke, kde musí byť jeho pozornosť na premávku sústredená. Ak nie je na blízku strážnik, listonoš nám tiež ochotne poslúži príslušným vysvetlením. Iba ak by nebolo vyhnutia, obracajme sa na súkromné osoby o radu alebo vysvetlenie. Za poskytnuté vysvetlenie vždy treba zdvorile a slušne poďakovať.

Dámy sa majú o informácie vždy obracať na dámy, alebo na deti, ak niet na blízku strážnika.

Ak nás niekto žiadal o nejaké vysvetlenie, rozvážme dôkladne svoju odpoveď. Vysvetlenie podajme stručne, ale jadrne. Zbytočne šíriť reči a zbytočne nadpriadať hovor je netaktnosť. Zato však, ak by sme spozorovali, že osoba, ktorá sa nás niečo opytovala (ak ide o ukázanie ulice, domu a pod.), dobre nám neporozumela, môžeme dotyčnú osobu na kúsok cesty odprevadiť.

Ak sa stane, že dáma, alebo predstavený počúva našu zprávu idúcky, po jej skončení pokračujeme s nimi v ceste len v tom prípade, ak sme boli výslovne vyzvaní na ďalšie sprevádzanie.

Stáva sa, že pánom odprevádzaná dáma chce si s niekým pohovoriť sopár slov. Vtedy sa dáma ospravedlní a je povinnosťou pána, aby ostal niekoľko krokov v úzadí, aby nepočul rozhovor. I keby bol sprievodca dámy výslovne vyzvaný, aby ostal, má ostať aspoň krok vzadu. Pri takýchto krátkych príležitostiach nie je povinné predstavovanie, iba ak by šlo o dlhší a dôležitejší rozhovor. Podobným rozhovorom na ulici, alebo promenáde treba však vyhýbať.

Ak odprevádza pán dámu, nemá pán oslovovať ľudí, ktorých dáma nepozná. V nijakých okolnostiach však nesmie pán dámu nechať samotnú stáť. Po rozhovore môže pán dáme ponúknuť svoj sprievod. To sa však musí diať vždy v nevtieravej forme. Dáma môže sprievod prijať i odmietnuť, alebo rozhodnúť, kam chce byť odprevadená. Ak dáma došla k cieľu svojej cesty, treba sa hneď rozlúčiť.

OSLOVIŤ na ulici neznámu dámu je urážka. Obťažovaná dáma zachová sa najlepšie vtedy, ak dotieravca ignoruje a pokračuje vo svojej ceste. Ak by odpovedala, čiže slovami chcela dotieravca odbaviť, smie sa to stať iba krátkymi a chladnými slovami, bez silných výrazov. Dobrým prostriedkom na strasenie sa obťažovateľa je vstúpiť do najbližšieho obchodu, ako by tam dáma bola mala práve zamierené. Vstupovať do súkromných domov nie je radno. V najhoršom prípade načim sa obrátiť na policajného strážnika o ochranu, ktorý neodbytného seladóna primerane poučí.

Ak sprevádzame staršieho pána, dámu, alebo predstaveného, vždy prispôsobujme k nim svoj krok, aby sme sa stále nesrážali. Nemá sa ísť ani veľmi blízko seba, ani ďaleko od seba. Pán sa pri rozhovore smie mierne nakloniť alebo obrátiť k dáme, ale nesmie to byť prepiate. Balíky tašku, palicu a dáždnik nesme vždy na opačnej strane osoby, ktorú sprevádzame.

Pán ide dáme vždy po ľavej strane. Výnimkou je, ak je pravá strana pre dámu nebezpečná; že je totiž obava, aby ju neošpliechaly autá blatom, alebo aby sa jej nevdojak neublížilo. Tá istá prednosť patrí i staršiemu pánovi, alebo osobe vyššie postavenej. Na úzkych chodníkoch v mestách s veľkou frekvenciou bezpečnejšie miesto je vždy pri stene domov.

Ak sprevádzame osoby, ktorým sme povinní zvláštnou úctou, nechávame ich ísť trocha napred, asi na pol tela vľavo. Ak idú tri osoby pospolu, čestné miesto je v prostriedku, potom nasleduje miesto vpravo a posledné je vľavo. Ak sú pochybnosti, komu patrí čestné miesto, nesmie sa táto prednosť ponúkať vzájomne pridlho, ale načim sa rýchle rozhodnúť. Dáma v sprievode dvoch pánov ide v prostriedku. Vyššie postavený, alebo starší pán ide po jej pravej strane. Pán v sprievode dvoch dám ide po ľavej strane, staršia dáma v prostriedku, mladšia na strane pravej. Len pri veľkom pouličnom ruchu má ísť pán v prostriedku, aby mohol dámy lepšie chrániť. Ak nebezpečenstvo prestalo, pán sa vo vhodnej chvíli vráti na svoje pôvodné miesto.

Pri častejších prechádzkach nahor a nadol netreba stále meniť miesta, ale pri obracaní treba dbať, aby sa neobracal chrbát sprievodkyni alebo sprievodcovi. Je však povinnosťou nižšie postaveného dať prednosť vyššie postavenej osobe, nie však naopak. Bolo by preto veľmi nevhodné, keby dáma, ktorú pán na krátky čas ponechal na ľavej strane, sama prešla na stranu pravú.

Mladá deva vždy má ísť po ľavej strane staršieho pána. To isté platí i pre dcéru, sprevádzajúcu svojho otca.

Ak sme v spoločnosti na ulici, musíme práve tak dbať pravidiel slušnosti a taktu, ako by sme boli v salóne. Hlučne rozprávať a hlasite sa smiať na ulici sa nesluší, takiste živo gestikulovať pri hovore, rozhadzovať rukami je nemiestne a nevhodné.

Musíme sa chrániť toho, ak zabávame svoju spoločnosť, aby i okoloidúce osoby boly účastné našich vtipov, poznámok a anekdot.

Nikdy neukazujme prstom, rukou, palicou, alebo dáždnikom na osobu inú! Je to veľkou neslušnosťou, ktorá sa dá ospravedlniť iba pri deťoch.

ísť po širokom chodníku v trojstupe je prípustné, ale len vtedy, ak sa tým nehatia iní chodci. Ísť v štvorstupe i na širokom chodníku je bezohľadnosť. Cboďme vždy po pravej strane a vyhýbajme vpravo. Dámam, starším ľuďom a mrzákom vždy ochotne vyhnime a nečakajme, aby oni museli nám vyhýbať, alebo dokonca sostupovať s chodníka.

HLUČNÉ POZDRAVOVANIE na ulici so silným a akrobatickým potriasaním ruky a blahosklonné tľapkanie po pleci sa pre spoločensky vychovaného človeka nehodí. Pozdravujúcemu máme za pozdrav prívetivo, slušne a primerane zaďakovať. Neprijať pozdravenie nižších alebo podriadených je dôkazom nafúkanosti.

Pokrikovať zo spoločnosti do spoločnosti je netaktnosťou voči ostatným chodcom.

97. Koho pozdraviť?

„Mit dem Hute in der Hand, komst du durch das ganze Land“ = „S klobúkom v ruke prejdeš cez celú krajinu“ — vraví nemecké ľudové príslovie, ktoré znamená inými slovami to, že zdvorilosťou dostaneš sa až na kraj sveta. Toto príslovie veľmi dobre vystihuje, akou významnou složkou v živote je zdvorilosť.

POZDRAVENIE, ako prejav zdvorilosti, je už odvekým zvykom. Rozličné formy pozdravenia prešly veľkým vývojom vekov, až sa ustálily v terajšej zmedzinárodnelej forme, ktorej porušenie pokladá sa za neotesanosť a hrubosť. Svätý Pavol vo svojej epištole Galilejským vraví: „Slúžte si navzájom v láske ducha“ (5, 13). Heslom ľudí zdvorilých musí byť teda vzájomná služba v láske ducha!

O tom, čo znamená pozdraviť a pozdravenie prijať, zachovala sa nám zo života veľkého gréckeho filozofa Sokrata táto poučná príhoda: Sokrates, idúc v sprievode svojich priateľov, pozdravil občana; ten mu však neodpovedal a pyšno išiel ďalej. Filozof nedal najavo pohnutie, vyvolané urážkou, a keď sa priatelia divili jeho pokoju, povedal im: „Keď vidím niekoho horšieho a špinavejšieho, ako som ja, mám sa hnevať? Prečo chcete, aby som sa hneval? Preto vari, že som jemnejší ako on?“

Ako vo všetkých veciach zdvorilosti, tak i pri pozdravení platí zásada: radšej o niečo viac, ako menej. Je vždy výhodnejšie byť o stupeň zdvorilejším, ako by sme mali povrchným, nedbalým pozdravením vyvolať zatrpklosť u tých, ktorým sme úctou povinní. Nedbalý pozdrav už mnohým ľuďom v úspechoch škodil, preto sa snažme, aby nás pozdrav bol vždy vhodný. Sú ľudia, ktorí nedbalý a povrchný pozdrav pokladajú za vysoký stupeň nevychovanosti.

Koho máme na ulici pozdraviť, o tom platí všeobecné pravidlo: Na ulici sa pozdravujú iba známi, ktorí si boli navzájom predstavení. Predstavených, osoby staršie, ako i dámy, sme povinní pozdraviť. Stupeň úcty pri pozdrave je závislý od rozdielu hodnosti, spoločenského postavenia a od všeobecnej vážnosti pozdravenej osoby. Vysokopostavené osoby môžeme tiež pozdraviť, i keby sme s nimi neboli osobne známi. Pozdrav je na mieste medzi ľuďmi, bývajúcimi v susedstve, ale i medzi ľuďmi, ktorí sa poznajú z videnia. Je zvykom pozdraviť i tých, s ktorými sa po dlhší čas denne stretávame na spoločnej ceste a preukázali nám nejakú malú službu alebo pozornosť.

Istý penzionovaný továrny účtovník po ceste pozdravoval a bol zdravený mnohými mužmi vyššie i nižšie postavenými. Jeho sprievodca sa spýtal: „Kto sú tí páni a odkiaľ tak mnohých poznáte?“ Starý pán sa pousmial: „Ani tušenia nemám, kto je, čím je a ako ktorému meno, ale poznám sa so všetkými. Vyše dvadsať rokov chodieval som s nimi po tejto ceste do práce a denne som sa s nimi stretával.“

Ak chceme od niekoho získať informáciu, alebo ho chceme požiadať o nejakú službu, načim najprv zdvorile pozdraviť, žiadať o prepáčenie a až potom povieme svoju žiadosť.

Vopred pozdravujeme i spoločensky nižšie postavených známych, ak ideme sami a je v ich sprievode dáma. Ak nepoznáme niekoho s celou určitosťou, načim pozdraviť. Nič zlého sa nestane, ak by sme pozdravili i neznámeho. Náš vidiecky a dedinský ľud je veľmi zdvorilý a podľa vžitého zvyku pozdraví i neznámych. Proti tomuto peknému zvyku nemožno nič namietať a tým menej odsudzovať ho. Ak nás niekto pozdravil, prijmeme pozdrav úprimne a srdečne, ba snažme sa i sami predchodiť dobrým príkladom a pozdravme vopred. Nielen že sa neprehrešíme proti dobrému mravu, ale naopak, prejavíme tým službu v láske ducha!

Častejšie sa stáva, že dámu, alebo pána, ktorým sme povinní pozdravom, neskoro spozorujeme a nemôžeme už pozdraviť. V takom prípade, ak sa to stalo z našej nepozornosti, pri najbližšej príležitosti sa ospravedlníme a snažme sa, aby sme sa takejto nepozornosti viac nedopustili. Ak spozorujeme známu osobu v obloku, alebo na balkóne, pozdravíme slušne, ale nikdy sa nezastavujeme, nekričíme nahor a nezačínajme hovor. Ulica má iné poslanie!

Každé pravidlo má výnimku a tak má výnimku i pravidlo povinnosti zdravenia. Vyskytujú sa totiž také situácie, v ktorých by nášmu známemu, alebo vôbec osobe, ktorej sme povinní úctou, bolo nepríjemné, keby sme ju pozdravili (napr. pri nejakej spoločenskej nehode, trápnom výstupe, alebo nedorozumení a pod.) Tu sa však musíme zachovať veľmi obozretne. Načim sa v takom prípade tváriť, akoby sme nič neboli videli. Náhle odvracanie zraku by bolo však veľmi neobratné.

Pri stretnutí sa s kresťanským pohrebným sprievodom, procesiou treba strhnúť klobúk a ak sme v hovore, treba za ten čas, zakiaľ sprievod neprešiel mlčať. Jemná vychovanosť prikazuje i inovereom, aby strhli klobúk a chovali sa dôstojne, ak sa stretnú s kňazom, prichádzajúcim oproti chodcom so sviatosťou umierajúcich. Vidiecky ľud, preniknutý hlbokou pobožnosťou, v úcte pred sviatosťou a poslednými vecami človeka umierajúceho, pokľakne, pokrižuje sa a pomodlí sa krátku modlitbu.

Dobré mravy prikazujú pozdraviť neznámeho, ak sa stretneme na schodišti súkromného domu, alebo ak ideme s neznámym spoločne vo výťahu. Sluší sa tiež pozdraviť neznámych, ak vstúpime do čakárne lekárne, zubného lekára, advokáta, verejného notára, do železničného vozňa, autobusu a podobne.

98. Kto má pozdraviť vopred?

Je zrejmé, že mladší musí vždy pozdraviť staršieho, pán dámu, spoločensky nižší vyššieho. Len v Anglicku a v Amerike pozdraví dáma vopred. Tento, nám Europanom takmer nepochopiteľný zvyk, povstal z jemného smyslu pre vynikajúce postavenie ženy, ktoré požíva v týchto zemiach. Žene je tým poskytnutá možnosť výberu osôb, ktoré chce pozdraviť, alebo od ktorých chce byť pozdravená.

Pri predchádzaní má pozdraviť vždy ten, kto predchádza. Predchádzajúci pozdraví pri jednakom spoločenskom postavení toho, kto stojí, ale ten má za povinnosť obrátiť sa k predchádzajúcemu. Nesplnenie tohto príkazu slušnosti môže sa pokladať za urážku.

Ak sa stretneme so známym jednakého spoločenského postavenia a veku, nedávajme sa do smiešnej skúšky, kto pozdraví napred. Urobme tak sami a ukážme, že sme lepšie vychovaní a zdvorilejší.

Je veľmi neslušné loviť pozdravy na ulici tvárením sa, že niekoho nevidíme, len aby sme nemuseli prví pozdraviť, ale aby sme mohli blahosklonne pozdrav prijať. Ak môžeme predpokladať, že nás niekto chce pozdraviť, nezaťažujme pozdrav odvracanim svojej pozornosti na iné. Ale tiež musíme vyhýbať tomu, aby sa na nás nevidelo, že čakáme na pozdrav. Ak sa niekto zmýlil v osobe a pozdravil nás, načim sa zdvorile poďakovať a netváriť sa nechápavo, alebo pozdrav vonkoncom neprijať.

Ak ideme s niekým, koho pozdraví osoba nám neznáma, načim poďakovať, i keď zdržanlivejšie. Dáma, ktorá je v spoločnosti na ulici, má sa za pozdrav poďakovať iba vtedy, ak je celkom zrejmé, že pozdrav i jej platil. Ak pozdraví niekoho osoba, ktorú sprevádzame, i keby išlo o niekoho neznámeho, načim spolu pozdraviť. V sprievode dôstojníka v uniforme pozdravíme s ním len tých, ktorých on pozdraví. Ale keď my pozdravíme niekoho, povinný je s nami pozdraviť. Pozdravy v sprievode dôstojníka prijímame spoločne len od dôstojníkov, ale od mužstva nie. Pravda, toto sa nevzťahuje na pozdravy civilných osôb, ani na prijímanie ich pozdravov.

99. Ako treba pozdraviť?

Pozerajme vždy priamo na toho, koho pozdravujeme, ale pohľad náš nesmie byť ani pátravý, ani vyzývavý. Načim sa tváriť prívetivo, nikdy nie zamračene alebo kyslo. Výraz tváre určuje sa podľa stupňa známostí alebo priateľstva, v ktorom sme s pozdravovanou osobou. Výraz tváre však musí byť vždy taký, aby sa mierny úsmev nezvrhol v škľabivú grimasu. Ak pozdravujeme kňaza kresťanským pozdravom, pozdrav musí byť vyslovený dôstojným tónom.

Je vysoký stupeň nevychovanosti a netaktnosti pri pozdrave mať ruku vo vrecku, alebo cigaretu v ústach. Neslušné je voľné držanie tela pri pozdrave a takisto je neslušnosťou vravieť k osobe sprevádzanej, ak táto niekoho pozdravuje. Pri pozdrave mierne vyrovnajme telo, ale náš postoj nesmie byť strnulý. Pozdraviť sa má pri stretnutí na 3-4 kroky od pozdraveného. Pán pozdravuje strhnutím klobúka, dáma zasa kývnutím hlavy. Páni bez klobúka pozdravujú kývnutím hlavy smerom k pozdravenému. Vzdialených známych, s ktorými nie sme vo výslovnom priateľskom styku, pozdravíme nemým pozdravom, t. j. strhnutím klobúka, alebo miernym úklonom hlavy. Toto platí i v tom prípade, ak osoba v našom sprievode pozdravuje osobu nám neznámu, alebo od takejto prijíma pozdrav. Iba dobre známych pozdravujeme hlasitým pozdravom a súčasne strhneme klobúk, alebo mierne skloníme hlavu.

Ak máme niekoho pozdraviť cez ulicu, tu sa nakloní hlava i trup viac na stranu smerom k pozdravenému. Dbajme však na to, aby pri naklonení bola noha smerom naklonenia vzadu. Ak sa nakloníme zprava, má sa úklon diať vo chvíli, keď je pravá noha vzadu, a opačne. Takýto postoj umožňuje prirodzený úklon. Keď pozdravujeme cez ulicu, náš pozdrav má byť nemý, lebo prekrikovať cez ulicu je neslušnosť. Na vzdialenosť väčšiu ako 30 krokov nenačim pozdraviť.

Dáma sa môže prívetivo usmiať pri prijímaní pozdravu od osoby dobre známej. Dodá to jej vrátenému pozdravu gracióznosť a roztomilosť.

V civilnom úbore pozdraviť po vojensky, hlučne srážať opätky a salutovať je neslušné. To si môžu dovoliť len dobrí priatelia, ale len vtedy, ak nie je v ich spoločností menej známy alebo spoločensky vyššie postavený človek. Podobne kývanie rukou na spôsob detského „pápá“ je nemiestne tam, kde je viac osôb. Takýto spôsob prijatia pozdravu je prijateľný len vtedy, ak prijíma pozdrav osoba staršia od mládeže.

100. Hlasitý pozdrav

V predchádzajúcej kapitole sme sa už zmienili, že nahlas pozdravujeme len tie osoby, ktoré dobre poznáme, alebo ku ktorým nás viaže priateľstvo. Pozdrav skoro šepkaný, mumlavý, alebo precedený cez zuby pôsobí nedobrým dojmom a ľahko môže vzbudiť dojem neúctivosti. Rovnako nesmie byť pozdrav bezmyšlienkovitý, akoby z mrákot alebo zo sna, alebo úsečný a mechanický. Ani takýto pozdrav nezodpovedá podmienkam zdvorilosti a slušnosti. Neslušné je pozdraviť príliš krikľavo. Tzv. spievanie pozdravu svedčí o neúprimnosti a pretvárke. Všetky slová pozdravu treba jasne vysloviť. Prehltnúť polovicu pozdravu, či už zo začiatku, alebo z konca svedčí o duševnej plytkosti a neúctivosti. Iné je, kde je zvykom dlhý pozdrav skracovať, ako je to vžité u katolíckeho latinského pozdravu: „Laudetur…“ Náš dedinský ľud si tiež skracuje prvé slovo katolíckeho: „Pochválen…“ na „Chválen…“, ako to znelo pôvodne v starej rečovej forme. Je to viac-menej archaizmus.

Neslovenské vplyvy vniesly a udomácnily v niektorých krajoch Slovenska zavrhnutiahodný zvyk prvú slabiku pozdravu prehltnúť a na druhú vyslovenú slabiku preniesť dôraz, ako napr.: „’brý deň!, ’brý večer!, ’bré ráno!“, ako i „’ky bozkávam!“ a pod. Takisto je to i so zdrobňovaním pozdravov, ako: „Služebníček! Poklonička! Úctička!“ Tieto z „nazdárečkov“ vzniklé spotvoreniny dobre vychovaný človek nikdy nemá a nesmie užiť! Priečia sa nielen rečovému citu, ale i dobrému mravu.

101. Rozličnosť pozdravov

Keďže skutočnej zdvorilosti citovú náplň dalo kresťanstvo, na prvom mieste budeme sa zaoberať pozdravmi oficiálne cirkevnými. Katolícky ľud nášho vidieka pozdravuje takto: „Pochválen buď Ježiš Kristus!“ Za pozdrav sa poďakuje: „Na veky, Amen!“ Katolíckych cirkevných hodnostárov, biskupov, prelátov, opátov, prepoštov, kanonikov, dekanov a dušpastierov, ako i katechétov, rehoľníkov, mníšky a pod. má katolík vždy pozdraviť týmto pozdravom.

Spomenuli sme, že náš nábožensky hlboko cítiaci ľud pozdravuje i neznámeho týmto pozdravom, bez ohľadu, či je katolík alebo inoverec. Kým u katolíka by sa mohlo pokladať za nevychovanosť a ignorantstvo odpovedať na citovaný pozdrav: „Dobrý deň!“ alebo ináč, u inovera sa to pripúšťa. Neprijať náboženský pozdrav, chovať sa pri tom nezdvorilo, zakazujú i na základe laickej morálky písané pravidlá slušnosti ktoré prikazujú inovercom alebo bezvercom, aby sa k náboženským pozdravom nechovali odmietavo, ale poďakovali sa za pozdrav úctivo a prívetivo.

Kresťansky sa pozdravuje pri odchode z domu: „S Pánom Bohom! — S Bohom!“ — Pri práci sa želá: „Pán Boh pomáhaj!“ a odpovedá sa: „Pán Boh uslyš!“ — Pri miesení chleba, opáľaní obilia a pod. zvykol náš ľud priať: „Naspor Pán Boh!“ — odpovedá sa na želanie ako predošle. Kresťanský ľud za pohostenie alebo dar ďakuje: „Pán Boh zaplať!“, na čo sa odpovedá: „Pán Boh požehnaj!“ a miestami i „Pán Boh uslyš!“

Pôvodný pozdrav Hlinkovej gardy „Na stráž!“ stal sa u nás v čase veľmi krátkom celonárodným pozdravom, zdôrazňujúcim slovenskú národnú spolupatričnosť a vlastenecké cítenie. Tento pozdrav načim užívať nielen na ulici, ale i pri vstupe do úradných a verejných miestností. Je užívaný tiež ako záverečný pozdrav pri verejných oznamoch a prejavoch.

Tento pozdrav delil sa pôvodne na malý a veľký pozdrav. Dnes je všeobecne nariadený iba veľký pozdrav, pri ktorom okrem hlasitého pozdravenia dvihneme vystretú pravú ruku do výšky očí.

Na pozdrav sa odpovedá doslovným opakovaním pozdravu, alebo jeho skrátenou formou „Stráž!“

Školská mládež v niektorých krajoch gardistický poadrav doplňuje i pozdravom katolíckym.

Keďže je pozdrav HG dnes už úplne znárodnený, možno ho používať pri všetkých príležitostiach. Je celkom prirodzené, že katolíckeho kňaza, pri vykonávaní cirkevnej povinnosti načim pozdraviť po katolícky, ale mimo cirkevných úkonov možno ho pozdraviť po gardisticky.

I keď sa pozdrav ujíma i v spoločenskom živote, načim si pamätať, že sú výnimky, kde sa načim pridŕžať starej praxe. Tak napríklad dámu staršiu, alebo vysokého spoločenského postavenia načim pozdraviť podľa starého úzu, ak si to inak neželajú. V každom prípade rozhoduje tu vyspelosť taktu a jemnocitu jednotlivca.

Všeobecnými pozdravmi, priliehajúcimi na každý čas, sú: „Dobrý deň! Dobré ráno! Dobré poludnie!“ a „Dobrý večer! Tieto pozdravy sú vedľa pozdravu katolíckeho najrozšírenejšie práve tak u pospolitého ľudu, ako i u vzdelancov. Tieto pozdravy majú aj svoje rozšírené formy, ako: „Daj Boh dobrý deň — ráno — poludnie — večer!“, alebo sa slučujú dva samostatné pozdravy: „Služobník, dobrý deň!“ a pod. Najužívanejšou, ale nie práve najlepšou formou tohto pozdravu je: „Dobrý deň — ráno — poludnie — večer — prajem!“[7] Staršia vidiecka generácia obyčajne „Dobrý deň vinšuje“ (z nemeckého „wünschen“ = „želať“). Na tieto pozdravy sa obyčajne odpovedá, či ďakuje odpovedaním slov pozdravu v najužšej forme: „Dobrý deň — ráno — poludnie — večer!“

Prenesením náboženskej zdvorilosti do každodenného života udomácnil sa pozdrav: „Klaniam sa!“ a vplyvom češtiny: „Poklona!“ Pozdrav „Klaniam sa!“ udomácnil sa iba u vzdelancov, nie je však najvhodnejší. Medzi pospolitým ľudom počuť ho len veľmi málo. Odpoveďou môže byť pri príchode: „Vitajte!“, „Dobrý deň!“, „Služobník“, alebo pri odchode: „Do videnia!“, alebo: „S Bohom!“ Rozhodujúci je tu stupeň zdvorilosti, ktorý chce pozdravená osoba použiť.

„Moja úcta!“ je bežným pozdravom v každodennom živote, ktorý sa len v posledných dvoch desaťročiach udomácnil v kruhoch vzdelancov, v obmedzenej miere i medzi pospolitým ľuďom. Odpovedá sa naň slovami pozdravu, alebo: „Dobrý deň!“

„Služobník!“ a jeho obmeny: „Sluha váš!“ i „Úctivý služobník!“ veľmi dobre nahradzujú zdvorilostné pozdravy neslovenského pôvodu. Tento pozdrav a jeho obmeny patria medzi vyššie zdvorilostné pozdravy so strany osoby nižšie postavenej voči osobe nadriadenej, alebo osobnosti zvlášť významnej. Tieto pozdravy vo formách nižšie postavených boly veľmi rozšírené a užívané medzi pospolitým ľuďom, ako: „Ponížený sluha váš!“ ako i „Úctivý sluha váš!“ S pozdravom: „Najponíženejší sluha váš!“ i „Najoddanejší služobník!“ stretáme sa najčastejšie v listovom styku z rokov päťdesiatych až deväťdesiatych minulého storočia. — Odpoveďou na tieto pozdravy sa opakoval pozdrav, alebo: „Dobrý deň!“ a pod.

Latinský pozdrav „Servus!“ = „Sluha!“ je obdobným pozdravom predošlého, s tým rozdielom, že podľa vžitého úzu nemožno ním pozdraviť osobu nadriadenú, dámu, alebo osobu staršiu. Je to pozdrav výslovne študentský a kamarátsky. Starší páni týmto pozdravom obyčajne ďakujú takmer za všetky uvedené pozdravy, najmä ak pozdravujúcej osobe tykajú, alebo je medzi nimi veľký vekový rozdiel, príbuzenský vzťah a pod. V priateľskom styku medzi dámami často sa ďakuje za uvedený pozdrav detským: „Pá!“ V niektorých krajoch, ale najmä na strednom a dolnom toku Váhu pozdrav „Servus!“ na jednotlivých miestach medzi mládežou obidvoch pohlaví, ba i medzi staršími s obľubou používajú v jeho zvulgarizovaných tvaroch, ako: „Serus!“, alebo: „Cérus!“ (i „Sérus!“) Netreba ani zdôrazňovať, že takéto pozdravy sú nevhodné, nepekné a periferné.

Ruský pozdrav: „Zdrastvujte!, Zdrastvuj!“ počuť občas medzi vzdelancami. Tento pozdrav sa však zriedka užíva. Bežnejšie sú jeho slovenské obmeny: „Buď zdravý!, Buďte zdraví!“ Pozdravy v tejto forme používa ľud a preto nemožno proti nim ani s hľadiska rečového, ani zdvorilostného nič namietať.

Pri obchode užívame pozdravu: „Porúčam sa!“, alebo v rozšírenej a zdvorilostne stupňovanej forme: „Služobník; porúčam sa!“ Poďakovaním obidvoch foriem je alebo opakovanie: „Porúčam sa!“, alebo veľmi často užívané: „S Pánom Bohom!“, alebo kratšia forma: „S Bohom!“

PRI ROZLÚČKE sa používa medzi vzdelancami tiež v ruštine bežný a v literatúre (Tajovský, Kukučín a i.) i v reči vzdelancov často užívaný pozdrav: „Do svidania!“, ale na vidieku pospolitý ľud užíva pozdrav: „Do videnia!“ Obidva spôsoby sú dobré a ide len o osobný vkus. Pozdrav: „Na shľadanie!“, prevzatý z českého „Na shledanou!“ sa celkom prieči duchu slovenčiny a preto sa nemá užívať.

Pri rozlúčkovom pozdrave prvého i druhého znenia musíme si pamätať, že osoba spoločensky nižšie postavená osobe vyššie postavenej, zamestnanec zamestnávateľovi, pán dáme nikdy nemá prvý povedať takýto rozlúčkový pozdrav. Toto je výsada osôb starších voči mladším, osôb vyššie postaveným voči podriadeným, a dám voči pánom. Veľmi dobrí známi, priatelia, alebo páni, ktorí sú s dámami v úzkom priateľskom styku, môžu ho navzájom použiť. Ak nám osoba s prednostným spoločenským právom povie: „Do svidania!“, alebo „Do videnia!“, poďakujeme pozdravom: „Služobník! Do svidania!“ alebo „Do videnia!“

Medzi dámami sa tento rozlúčkový pozdrav tiež často užíva. Takisto ako u pánov, i u dám má právo prvá ho vysloviť dáma staršia, alebo osoba spoločensky vyššie postavená. Ďakovať načim tou istou pozdravovou, či rozlúčkovou formulou, už i preto, lebo by to mohlo budiť dojem, že osoba, ktorú sme pozdravili, neželá si nové stretnutie.

Dáma voči pánovi môže rovnako užiť tejto rozlúčkovej formuly vo funkcii domácej panej, alebo hostiteľky. Voči cudzím a menej známym pánom má byť však dáma zdržanlivejšia.

Najbežnejším a najobvyklejším zdvorilostným pozdravom v styku pánov s dámami je: „Ruky bozkávam!“. Mladá dáma práve tak, ako ctihodná matróna príjme tento pozdrav vľúdne, ako jemný zdvorilostný prejav. Proti tomuto pozdravu niektorí ľudia zamračene brojili, ako proti prežitku „otroctva“, poukazujúc na demokratické znenie francúzskych pozdravov, ako: „Bon jour!“, „Bon soir!“ a pod. Takáto argumentácia je dosť nemiestna, lebo každý pozdrav je súčiastkou spoločenskej kultúry národa, ktorý nemôže podliehať náladovosti a móde svetonáhľadov, najmä ak ide o pozdrav tak vžitý a nenahraditeľný, akým je tento.

I mladé dámy vo styku so staršími a vážnymi dámami používajú tohto pozdravu; študentky voči profesorkám, dcéry voči matkám a starším príbuzným dámam, a neraz i voči váženým starším pánom (otcovi, starému otcovi, strýkovi, ujovi a pod.). Tiež zdvorilejšie slúžky[8] pozdravujú svojich pánov podobne. Tento pozdrav, ako všeobecný pozdrav dám, je vhodný pri každej príležitosti avšak pozdravovať ním mladé dievčatá, ktoré ešte nevyrástly z krátkych sukienok, nie je na mieste, lebo tým pozdrav stráca vážnosť, ktorú mu jemný spoločenský tón prikladá.

Príležitostnými pozdravmi pri privítaní návštevníka, alebo hosťa je: „Vitaj! — Vitajte!“ i jeho zdvorilejšia a rozšírenejšia forma: „Pekne vítam!“. Ak sa niekto poberá na dlhšiu cestu vlakom, povozom, autom, želáme mu: „Šťastnú cestu!“ i „Šťastlivú cestu!“ a ak očakávame návštevníka v krátkom čase (obyčajne toho istého dňa) nazpät, želáme: „Šťastný návrat!“ Bývalý sokolský pozdrav „Na zdar!“ a jeho spotvorené formy zlikvidovaním sokolstva u nás úplne zanikly, keďže nám i tak boly cudzie. Baníci pri fáraní do bane pozdravujú sa: „Zdar Boh!“.

102. Ako strhnúť klobúk?

Ak pozdravujeme niekoho strhnutím klobúka, musíme vždy dbať na to, aby sme klobúk strhli vždy opačnou rukou od toho, koho pozdravujeme. Ak sa nachodí osoba, ktorú chceme pozdraviť, od nás na strane pravej, načim klobúk strhnúť ľavou rukou, a obrátene. Ale ak odprevádzame dámu, alebo je voľaktorá ruka zamestnaná nesením nejakého predmetu (aktovky, palice, dáždnika, balíka), môže sa pozdraviť hociktorou voľnou rukou.

Tvrdý klobúk (pinč), alebo cylinder chytí sa za strechu, mäkký klobúk však hore, odkloní sa trocha bokom a podrží sa v tejto polohe dotiaľ, zakiaľ osoba, ktorú sme pozdravili, povedľa nás neprešla. Až potom sa klobúk nasadí na hlavu.

Klobúkom pri pozdravení kývať, alebo šermovať shora nadol je neslušné. Takisto je neslušné celkom krátke strhnutie, naznačenie strhnutia, alebo tzv. vojenské salutovanie. To si môžu dovoliť len veľmi dobre známi ale i vtedy je to nie na mieste. Veľmi komické je strhnúť klobúk až po zem a veľkým rozmachom posadiť ho na hlavu, alebo krútiť klobúkom nad hlavou. Takéto pozérstvo svedčí o nevychovanosti alebo o pochlebenstve.

Čapicou pozdravujeme tak, že ju chytíme za štítok. Baranicou, alebo perziánkou pozdravujeme ako mäkkým klobúkom, ale starší páni nemusia hlavu odkrývať. Stačí, keď pokývnu hlavou. Túto výnimku diktujú zdravotné ohľady, lebo pod takou čiapkou je hlava zaparená a ľahko by mohlo nastať nachladnutie.

Pri gardistickom pozdrave klobúk, alebo iná prikrývka hlavy sa nestŕha, ale mierne a nestrnule vystrie sa pravá ruka do výšky do polohy šikmej.

103. Ako sa ukloniť?

I. Úklon je zvýšením výrazu zdvorilosti a úcty, preto načim dbať, aby tento zdvorilostný úkon bol vkusný. Znalec spoločenského ceremoniálu podľa úklonu vie na prvý pohľad posúdiť, kto je do salóna súci a kto nie. Úklon sa začína sklonením hlavy dopredu a pomaly sa prejde do predklonu celého drieku až po kĺby.

Pred úklonom dajú sa päty k sebe celkom ticho a zaujme sa taký postoj, aby konce topánok mierne bočily od seba. Ruky majú voľne visieť dolu. Je celkom zrejmé, že klobúk vopred strhneme a ak ho musíme v čase úklonu držať v ruke, vnútrajškom ho obrátime k sebe. V takýchto prípadoch načim širák strhnúť ľavou rukou, aby bola pravá ruka voľná v prípade, že by došlo k podaniu rúk. Úklon nemá byť — ako sa vravieva — až po zem, lebo zdvorilý pozdrav nesmie mať v sebe nie otrockého, ani poddanského.

Po vykonaní úklonu driek a hlava a vzpriami do pôvodnej polohy. Toto napriamenie však musí sa diať pomaly, lebo rýchle napriamenie mohlo by pôsobiť dojmom vymrštenia, čo je nemiestne.

Dámy, ktoré nosievajú lornet, nechajú ho visieť na retiazke, alebo ho podržia v ľavej ruke. Páni s monoklom, ak ho nemajú na šnúrke, pri úklone nemusia ho strhnúť, ale ak je na šnúrke alebo na retiazke, načim ho pred poklonou voľne spustiť.

O ďalších spôsoboch úklonu zmienime sa v kapitole o oficiálnych návštevách.

*

II. Salónna poklona je výslovne ženskou poklonou, odkazom to zjemnelej španielskej etikety, dodržiavanej v najvyšších spoločenských kruhoch. Táto poklona je vyšším zdôraznením zdvorilosti a úcty slečny alebo mladej dámy voči osobe staršej, osobe vyšších spoločenských kruhov, voči staršej dáme, alebo voči pánovi vynikajúceho úradného, alebo spoločenského postavenia.

Salónna poklona záleží v tom, že miesto ľahkého sklonenia hlavy a trupu, ako je to u bežnej poklony, urobí dáma hlbšiu poklonu, pri ktorej príde do pohybu celé telo. Pravá noha s hrotom, smerajúcim do prava, postaví sa ľahko a pôvabne vari dvadsať centimetrov za ľavú pätu, trup sa ľahko skloní, obidve kolená ľahko ohnú a váha tela prenesie sa na ľavú nohu tým, že sa ľavá noha postaví zľahka na cipku („špicu“) a pritiahne k pravej nohe.

Ak bola táto poklona prirodzenými, nestrnulými a nepochabými pohybami prevedená, najmä u mladej slečny pôsobí veľmi pôvabne. Naproti tomu dámy korpulentného habitu maly by sa vyhýbať salónnej poklone, lebo by mohla ľahko pôsobiť komicky. Rovnako i staršie panie majú sa vyhýbať tejto poklone, ktorá nie je v súzvuku s vekom.

Mladým slečnám odporúča sa salónnu poklonu dôkladne nacvičiť pred zrkadlom, aby každý pohyb pôsobil pôvabne a prirodzene.

104. Podanie rúk

Pri podávaní rúk z neznalosti spoločenských pravidiel robia sa často veľmi nepekné poklesky. Musíme si pamätať základné pravidlo podania rúk, že ruku podáva prvý vždy ten, kto je starší, kto zaujíma, vyššie úradné alebo spoločenské postavenie, alebo dáma. Najmä v spoločenskom styku pánov a dám načim veľmi dbať, aby pán nikdy vopred nevystieral ruku, zakiaľ dáma neprejavila ochotu ruku podať. Výnimku tvoria iba vysokopostavené osobnosti, alebo blízki príbuzní. Ak by sa stalo, že by človek neznalý bontónu vopred podával ruku, netreba sa urážať alebo indignovať (prejavovať nevoľu), ale podanú ruku prijať, ako by sa nič nebolo stalo. V takomto prípade odmietnuť ruku, alebo tváriť sa, akoby sme nevideli podávanie ruky, pokladá sa vždy za veľkú urážku. Veľkú spoločenskú plytkosť prejavuje i ten, kto podáva miesto ruky prst, alebo niekoľko prstov, alebo držanie jeho ruky je také, akoby jeho ruka bola bezvládna.

Pravidelne sa podáva pravá ruka. Keby sa však stalo, že by bola pravá ruka z nejakej príčiny tak zamestnaná, že by nemohla byť na podanie ruky uvoľnená, môže sa výnimočne podať i ľavá ruka, ale načim sa vždy ospravedlniť. Náš ľud, ak podá ľavú ruku, zavše sa ospravedlní slovami: „Ľavou, ale od srdca!“

Pri podávaní ruky sa musí vždy dbať na to, aby medzi osobami, podávajúcimi si ruky, nebol veľký priestor, aby sa nemusely ruky vystierať. Najvhodnejšie je podávať si ruky vo vzdialenosti jedného kroka od osoby k osobe. Podaná ruka sa vždy mierne stisne. Ako sme už vyššie spomenuli, mdlé podávanie ruky budí neúčasť alebo neobratnosť. Obzvlášť muži musia vyhýbať takémuto podaniu rúk, aby neprišlo na nich, že sú bez životnej sily a energie. Sila stisnutia ruky závislá je na stupni priateľstva. Dobrí priatelia si môžu silnejšie stisnúť ruky, ako ľudia, ktorí sa len zbežne poznajú. Dáme však načim vždy slabšie stisnúť ruku. I pri stisnutí ruky sa veľmi často hreší proti dobrým mravom. Niekto má vo zvyku tak brutálne stískať ruky, že spôsobí priam fyzickú bolesť. Takejto brutálnosti treba úzkostlivo vyhýbať, lebo opravdivá úcta a srdečnosť, ktorá sa má stisnutím rúk vyjadriť, nesmie spôsobovať bolesť ani rozhorčenie nad nevhodným počínaním.

Stisk obnažených rúk je vždy srdečnejší a priateľskejší, ako podávanie rúk v rukaviciach. Spoločensky vychovaný človek pred podaním ruky vždy si stiahne rukavicu. Nikdy sa nesmie stať, aby jedna osoba pri podaní rúk mala na ruke rukavicu a druhá ruku obnaženú. Osoba, ktorá má na ruke rukavicu, má si ju pred podaním ruky stiahnuť. Nesmie sa to však diať zmätene a poplašne, alebo pochabo, ako sme toho často svedkami, ale celkom pokojno. V prípade, že by obidve osoby maly na ruke rukavice, môže sa podanie rúk stať i v rukaviciach, ale i to len v prudkých mrazoch. Ináč si majú obidve osoby rukavice strhnúť. Z tohto pravidla jemný spoločenský mrav nevyníma ani dámy. Jedinou vari výnimkou je, ak ide o zakrytie nejakej kozmetickej chyby, alebo boľačky, ale vtedy sa načim vhodne ospravedlniť.

Ak pán pozdraví dámu a táto prejaví ochotu podať pánovi ruku, pán si nechá hlavu odokrytú, klobúk podrží v ľavej ruke, ľahko sa ukloní a prijme podanú ruku. Pri podaní rúk dáma má stáť vždy rovno a hľadieť na pána. Podanie ruky so strany dámy znamená vždy výraz určitej náklonnosti alebo priateľstva a preto nemá podávaním ruky veľmi plytvať.

Podanú ruku, najmä ak ide o dámu, neslobodno dlho držať; len zatiaľ, zakiaľ sa pán po poklone nenarovnal. Potriasanie podanej ruky, čomu mnohí dobromyseľní ľudia pripisujú veľkú srdečnosť, v jemnom spoločenskom styku je nemiestne a nevhodné. Dovoliť si to môžu len veľmi dobrí priatelia, ale i to nie v širšej spoločnosti. Starí páni majú vo zvyku, na znamenie zvláštnej náklonnosti, položiť mladým ľuďom pri podaní ruky ľavú ruku na plece mladého muža. Takýto zvláštny prejav náklonnosti je celkom vhodný, ale chniapať niekoho po pleci, ako sme toho tiež často svedkami, je spoločensky neprípustné.

Na ulici, ak len možno, vyhýbajme podávaniu rúk. najmä ak by išlo o povinnosť dáme bozkať ruku.



[4] Táto disciplína mala by byť praktizovaná už v školskej výchove študentstva, ktoré sa veľmi samopašne a neukáznene chová na ulici, ako sme toho denne svedkami.

[5] Viď kapitolu 69. „Kto je akým podľa držania tela“.

[6] Podľa možnosti užívajme vždy slovenské slová ospravedlnenia. Zmedzinárodnelé „Pardon!“ užívajme len tam, kde tušíme, že osoba, ktorej sme mimovoľne ublížili, je cudzincom.

[7] Samo Czambel už roku 1892 neodporúčal užívať slova „prajem“ ako neslovenského, ale prosto: „Dobrý deň! Pán Boh Ti daj dobrý deň!“ (Slovenské Pohľady v roku 1892, strana 759 — 760.)

[8] Podľa nariadenia ministerstva vnútra názov „slúžka“ prestáva sa užívať. Správne pomenovanie je pomocnica v domácnosti.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.