Zlatý fond > Diela > Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)


E-mail (povinné):

Jozef Ignác Bajza:
Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Adriana Harandzova, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Dalibor Kalna, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 182 čitateľov

René sa opäť vydáva na cesty

Don Varlet už ľahšie znášal nový odchod Reného, pretože sa odoberal do civilizovanejších a bezpečnejších krajov. No Fatima bola z toho nešťastná, matka ešte nešťastnejšia, veď ani sa nestačila na neho do vôle vynadívať, a najnešťastnejšie sa cítila Hadixa. Keď kočiši nakladali na voz cestovné potreby, zdalo sa jej, že spievajú pohrebnú „Rozžehnajme sa s tým telom…“; a keď vychádzal z domu René, mala dojem, že ho odnášajú do hrobu. Mladík ju potešoval a uisťoval, že odchádza iba kvôli ich spoločnému šťastnejšiemu životu, a prosil ju, aby trpezlivo prečkala jeho dočasnú neprítomnosť. Utešoval aj sestru i rodičov, a keď všetkých upokojil nádejou šťastného návratu z vydarenej cesty, odišiel.

Uberali sa rovno do krajiny, patriacej pod moc čierneho orla, prešli už hodný kus cesty a zastali v istom meste ešte s talianskym obyvateľstvom, kde René skúsil veľa.

Prenocovali v hostinci, ktorý pre väčšie pohodlie občanov stál blízko akéhosi kostola, skade hneď prvé ráno začuli hlasné zvuky bubnov, trúb, píšťal a všelijakých iných nástrojov. Keď sa spytovali, čo je to za pobožnosť, dozvedeli sa, že tento boží chrám patrí mníškam a práve teraz majú tam akúsi pannu obliekať a prijímať do noviciátu. René prosil Van Stiphouta, aby ta nazreli, nuž vošli dnu.

Keď vchádzali do kostola, práve sa hrnul hore na kazateľnicu mních (nepochybne obyčajný mníško a kláštorný kazateľ) na pohľad plný ducha, celým svojím výzorom sľuboval neobyčajnú a vynikajúcu kázeň.

Oproti kazateľnici sedela ako na svadbu či vlastne na svadobné mníšske sľuby prekrásne pristrojená deva, ktorá mala o chvíľu zložiť celú výzdobu i čačky a všetku okrasu kvôli bohu vymeniť za čierny habit. Okolo nej sedelo veľa podobne vyparádených družíc, široké a oddavačky — niektoré plakali, iné sa smiali.

Hlásateľ slova božieho vytiahol si najprv z jedného rukáva šatku a vysiakal sa do nej, potom z druhého rukáva vyňal inú šatku a riadne sa ňou poutieral, lebo sa začal potiť už pred touto veľmi namáhavou robotou. Dva-tri razy si nato odkašľal a podľa vtedajšej obyčaje pomalinky, akoby to z neho bolo treba ťahať kliešťami, zacitoval z Písma svätého:

„Dcéry tohto sveta si nazhromaždili veľké bohatstvo: no ty si prevýšila všetky. Preto bežíme za vôňou tvojich mastí a preto si ťa devy tak obľúbili. A povedali sme: Ty si najlepšia spomedzi dcér Jeruzalema.“

Po prednesení tejto state začal svoju kázeň:

„Nech sem prídu, pribehnú všetci Francúzi, ktorí sú pôvodcami všetkého zla a holdujú tým najhorším mravom… Bezbožní Francúzi — vlastne Francúhi!

Nech sem prídu, dobehnú všetci terajší Nemci s celou svojou učenosťou, ktorú prebrali od Francúzov, so všetkými svojimi nemúdro posmešnými, podaromnici zloženými, zbytočne spísanými a bez schválenia učencov vytlačenými knižkami… Bezbožní Nemci!

S Francúzmi a Nemcami môžu sem prísť, pribehnúť všetci blázniví spisovatelia, prikotúľať sa všetky hlavy s hnilými a smradľavými mozgami; môžu povstať všetci streštení mudrci a budovať svoje šiance a stavať na ne delá, páliť a strieľať z nich svojimi skôr materialistickými než kacírskymi flintami a pištoľami… Môžu si brúsiť a ostriť svoje meče, kocprty, šable i paloše, môžu vyvolať hoc aj takú vojnu, akú na počiatku sveta nehanebne viedol pyšný Lucifer, môžu pohnúť hoc aj nebom, zemou a peklom… Čože dosiahnu?… Ó!… Ach!… Ó!

Proti nim však z tohto najpevnejšieho zámku, z tohto najvyššieho kopca a vrchu čiže z najsvätejšieho kláštora veru nastaví a namieri svoje kanóny, svojím pušným prachom veru odpáli a guľami bude ich ostreľovať táto panna, ktorá sa čoskoro, totiž po prijatí profesie čiže zložení sľubov stane matkou Florenciou… A Florencia týchto nepriateľov všetkého dobra oškvarí, opáli, pobije a pomárni pištoľami modlitieb, mažiarmi pôstov a kanónmi dobrovoľnej chudoby.

Florencia sa stáva opravdivou, dokonalou mníškou, lebo názov mníška vznikol z gréckeho slova monos, čo znamená jeden, samotný — jednu, samotnú, teda vo svojej cele bude bývať jedna jediná, samotná… Florencia sa stáva statočnou, dokonalou rehoľníčkou, lebo statočne a dokonale splnila hlavný rehoľný príkaz: Choď, predaj všetko a peniaze rozdaj chudobným… Florencia predala svoju nádheru, svoju hrdosť, manželstvo, predala všetok svoj majetok poľný aj domáci, úrodu na roliach, v stodolách, imanie v majeroch, kaštieľoch, izbách, lichvu v maštaliach, všetko dvojnohé i štvornohé, pernaté a srstnaté, šuté i rohaté, živý aj mŕtvy a nehnuteľný majetok… a čo za to dostala, celú túto ohromnú sumu rozdala chudobným. Ktorým a akým? Ktorým a akým chudobným?!… Svojim rehoľným sestrám… Veď sestričky sú nepochybne chudobné, sú to skutočné žobráčky, lebo podľa svojho sľubu všetko majú a ničím nevládnu.

Florencia splnila teda (aký to vzor! Ľudia, prečo ho nenasledujete oboma rukami aj nohami!), celkom splnila prikázanú podmienku dokonalosti, lebo mala čo predať, a bolo toho veľa. Od nej nech si berú príklad všetci a všetky, čo chcú vstúpiť do stavu dokonalosti čiže do rehoľného stavu; od nej nech sa učia, že musia mať čo predať… Veď akože nemajetný žobrák splní prvú časť podmienky na dosiahnutie dokonalosti, ktorá prikazuje: Choď a predaj všetko! Florencia mala veru čo predať, Florencia aj predala všetko, čoho bolo veru veľa, a tržbu rozdala chudobným, veru dala ju mníškam, svojim najmilším, najľúbeznejším a najúprimnejším sestrám, ako ste to už odo mňa počuli.

Na túto príležitosť vybral som z biblie vhodný citát, ktorý znovu opakujem: Dcéry tohto sveta si nazhromaždili veľké bohatstvo, no ty si prevýšila všetky… Florika, ty si ich prevýšila, premohla a zvíťazila nad nimi… Prišla si, videla si, zvíťazila si, ako to povedal v dávnych časoch Cicero… A Cicerónovej výpovede sa budem pridŕžať aj vo svojej kázni.

Ponajprv chcem dokázať, že si prišla. V druhej časti dokážem, že si videla. Napokon a po tretie dokážem v kázni, že si zvíťazila. Ak to všetko dokážem, tak bude pravda, že: Dcéry tohto sveta si nazhromaždili veľké bohatstvo, no ty si ich prevýšila všetky… Teda dobre počúvajte, prosím, všetci prítomní a predovšetkým ty, Florika, mladucha božia.“

Po tomto úvode mu tri razy zabubnovali a zatrúbili z troch pavlačí. Kým to všetko odznelo, mních sa opäť utieral, odkašlával si, oddychoval, čistil si nos a šnupal tabak. Potom sa pustil do prvej časti kázne a začal náramne zoširoka dokazovať a rozkladať, že prišla. Kam? Do kostola s veľkým sprievodom ako snúbenica samého boha… Nato vysvetľoval a objasňoval, že videla. Čo? Svet a jeho márnosti, kláštor a jeho svätosť. Pozrela a videla vysoké kláštorné múry, cez ktoré sa nedostane diabol, aby pokúšal, hoci ho na obrazoch často maľujú ako capa, čo vie vrtko a vysoko skákať… Posledná časť kázne obsahovala tretí bod, že zvíťazila. Nad kým? Nad nemeckými spisovateľmi a najmä nad Aiblom.

Aibla stotožňoval pre podobnosť mena s diablom a proti nemu brojil najostrejšie.

Kázeň skončil napokon takto: „Nuž poď teda, sestra moja rozkošná, poď si po korunu!… Poď, Florencia, láska moja, holubica moja vyvolená, ruža moja čistá ako ľalia, mladucha moja roztomilá, pozlátená žiarou strieborného mesiaca i slnka, rodina moja, virgajúca, poskakujúca a tancujúca sťa kozička, ruky ti vari tokársky majster vystrúhal… poď si po korunu zo závoja posväteného rehoľou!

Morské vody nemohli zahasiť lásku, ktorou si sa rozpálila za kláštor, ba tú lásku nezalejú ani rieky! K vám sa obraciam a prihováram… vy dávne obyvateľky tohto nebeského zámku, hľa, tu je vaša nová sestrička! Vy ste tu strávili už veľa rokov v anjelskej radosti a v anjelskom plesaní, nuž pozrite, dvojctihodné matky a panny sestry, tu je vaša malá sestrička! Ako ju privítame? Ak je múr… ak je brána… ale… ach, radšej ani nedopoviem!

No ešte raz sa k tebe obraciam a prihováram, mladucha moja, rozkoš moja, holubica moja: ulož ma na srdce ako pečať, ako prsteň na svoj prst!… Na celý život si zapamätaj tieto slová… Zapamätaj si, že si prišla, videla a zvíťazila… Udrž si a zachovávaj terajší svoj svätý úmysel, aby sme sa všetci tu prítomní s radosťou mohli opäť zísť na tvojej profesii — večných sľuboch a veselo odbavovať tvoju svadbu… Amen… Skončil som… Amen.“

Po kázni znovu zaznelo dlhotrvajúce bubnovanie a vytrubovanie na počesť a chválu kazateľa a prítomnej panny novicky. Potom nasledovala veľká čiže spievaná omša, cez ktorú sa prespievalo a vyspievalo všetko, čo dotiaľ vyhútali klieštenci pápežskej kaplnky. Pozháňali všetky možné muzikantské nástroje, aké len kedy vymysleli a zostrojili v Paríži, vo Florencii či kde inde, a poznášali to sem: všelijaké husle, violíny, violy, violončelá, basy, barbory, klarinety, flauty, hoboje, fagoty, klavicembaly, spinety, tambory, bubny, cimbaly a kadejaké inakšie inštrumenty. A na tom všetkom sa v nemožnom poriadku húdlo, vypiskovalo, blinkalo, vyhukovalo, drnčalo, trúbilo, trieskalo a plieskalo.

A čím väčšia a slávnostnejšia pobožnosť sa odbavovala, tým dlhšie trvala takáto muzika. Prvá slabika z Kyrie eleison ozývala sa toľký čas, za aký odslúži vo Viedni aj najšuchtavejší výpomocný kňaz — sinfilista celú omšu. Podobne dlho trvala i slabika „rie“ a tak isto aj ostatné časti Kyrie eleison. Keď sa zdalo, že speváci už konečne skončili a kňaz chcel pokračovať v obradoch, znovu začali, akoby všetko predtým boli zle prešlabikovali — najprv iba jeden, potom dvaja vedno, až ich vrešťalo spolu vari tridsať:

„Ky-ky-ky-ky-ky-ky, ri-ri, riky, e-ri, kyrieky, kykyriky, son-e-son, lejson, elejson, rison, kyson, sonky, lejsonky, kyrison, lejky-ekykyrikyson…“ Toto sa po hodne dlhom čase podarilo najlepšie, a preto aj odznelo posledné.

Keď to skončili, kňaz opäť zaspieval svoje a po ňom sa znovu ozvali z chórusa, ale nie speváci, ktorí si svoje odbavili do epištoly. Teda iba muzikanti sa chopili inštrumentov či už sólo alebo všetci naraz ako orchester, a všetko trvalo zasa veľmi dlho — diakon viac ráz už odišiel k oltáru zaspievať evanjelium, ale keď muzika nebrala konca-kraja, vrátil sa opäť do kresla — no prítomným gavalierom, ktorí si boky podopierali rukami, znelo to tak sladko, že sa im neťažilo tlieskať a hlasne chváliť: „Bravo! Bravo!“ Akiste všetci muzikanti predchádzajúcu noc vyhrávali na bále.

Nato kňaz štyrmi slovami vyznania viery po latinsky nadhodil novú nôtu, ktorú po ňom speváci opakovali tak prekrásne, akoby pochádzali priamo z rodu starodávnych Rimanov. Nadovšetko mníšky, keď prišiel na ne rad — lebo omšu neodbavovali samy, na chóruse zmiešaný zbor tvorili aj vyberaní kantori a ich kompanisti — teda mníšky, keď prišlo na diskant a tenor, vyspevovali svoje slová tak ľubozvučne, že by sa od nich musel učiť latinčine i Livius. Napríklad:

„Kret oin unumtegon, batrmomne botendem — vicipiligom, e tenvicipiliem…“ a tak ďalej.

Podobne vyznelo i všetko ostatné, čo vyčíňali oboji až do konca v kostole odbavovanej pobožnosti, ak vôbec možno nazvať všetko toto pobožnosťou. Veď z prítomných ľudí daktorí načúvali len fidlikaniu či spevu a čo lahodilo ich uchu, prikyvovaním chválili a dávali to na vedomie aj okolostojacim. Viacerí sa iba ustavične ukláňali a usmievali na všetky strany, a vždy inej žene. Mnohí si obzerali svoje šaty, či im dobre sedia, a len im venovali svoju pozornosť. Iní nespustili oči z budúcej mníšky, hľadeli, ako kľačí so zopätými rukami, a prečo pritom plakali, vedia len oni sami… Veľmi málo ľudí — a či vôbec dakto — vší malo si obetujúceho kňaza i správalo sa tak, ako sa patrí zachovať v dome modlitby a v chráme božom; a ktorí by sa i boli chceli zbožne držať, nemohli sa pre ostatných bezbožníkov. No, škoda spomínať.

Teda po skončení tejto pobožnosti odomkli pri druhom oltári najbližšie dvere do kláštora, ktorými odchádzal najprv kňaz, čo slúžil omšu (podľa červených gombíkov na reverende mohol to byť najmenej titulárny či svätiaci biskup), a za ním panna Florencia.

René by bol rád videl, aké ju tam ešte čakajú ceremónie, tisol sa teda za nimi, no chytro sa zháčil, pretože ho zahriakli, že nesmie prekročiť prah, ak nechce byť naskutku exkomunikovaný čiže vyobcovaný z cirkvi, a to tým prísnejším vyobcovaním, ktoré podlieha pod právomoc samého rímskeho pápeža… Aby vraj vyčkal do popoludnia, potom ta môže vojsť každý, pravda, pod výmienkou, že sa nikto neopováži ani jesť, ani piť. Verejným pokarhaním zahanbený René vyšiel z kostola a ponáhľal sa za Van Stiphoutom.

Ako tak cez poludnie sedeli, Van Stiphout povedal:

„Dnešná skúsenosť nám poskytuje veľmi vhodnú látku i príležitosť na rozhovor.“

„Veru,“ odvetil René, „a najmä to, čo sa mi prihodilo naposledy. Ešte šťastie, že môžem s tebou jesť.“

A rozpovedal mu potom, ako ho zahnali, keď chcel vojsť za novickou. Van Stiphout so smiechom podotkol:

„A neprekročil si prah čo len jednou nohou? Bol by si spáchal taký hriech, ktorý nemôže ospravedlniť ani dobrý úmysel, ani nevedomosť človeka.“

„Nie,“ odpovedal René, „predbežne som dostal iba pokutu čakať až do popoludnia, potom je vraj do kláštora voľný prístup. Poďme sa ta podívať.“

Nuž aj šli.




Jozef Ignác Bajza

— prozaik, básnik, autor náučných náboženských spisov, vášnivý polemik v otázkach slovenského spisovného, resp. literárneho jazyka. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.