ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď oná mníška zbadala, že zabočili k nej, ihneď vstala z trávnika a chytro sa stadiaľ pobrala preč. René taktiež pridal do kroku a dohonil ju. Po stručnom pozdrave uprene sa jej zadíval do očí a zrovna sa spýtal, či vstúpila do kláštora a večné sľuby zložila z vlastnej vôle alebo len s predstieranou ochotou.

Na takú opovážlivú zvedavosť zastala a sprvu iba ostro pozrela na Reného, potom sa však prudko rozplakala. Medzitým došiel k nim aj Van Stiphout, srdečne ju pozdravil a keďže tušil u nej veľkú ranu na srdci, začal ju tešiť a prehovárať, aby im povedala, čo ju sužuje.

„Aj keď poviem, čože mi to pomôže?“ ozvala sa prerývane a znova sa pustila do plaču. Prestala, až keď nemala už sĺz a Van Stiphout ju neprestával povzbudzovať, aby len vyjavila, čo ju tak bolestne trápi, že jej poskytne aspoň duchovnú útechu a pousiluje sa uľahčiť jej duši. Vtedy si sadla do trávy, požiadala ich, aby si k nej prisadli, a začala im rozprávať:

„Bože môj, koľko ráz mi len príde na myseľ moje nešťastie, kedykoľvek si len spomeniem na tú nešťastnú príhodu — a cez deň i cez noc prichádza mi na um aj tisíc ráz — vždy sa domnievam, že mi od žiaľu pukne srdce!

Ty si nepochybne zákonník,“ obrátila sa k Van Stiphoutovi a pokračovala, „ty si kňaz, môžeš teda všetko posúdiť z hľadiska cirkevného zákona. Ty si však,“ povedala Renému, „ako vidieť, ešte slobodný mladík a môžeš sa poučiť z môjho prípadu… Dosiaľ som ešte nikomu nevyjavila svoje rozpoloženie, vám sa však s ním zdôverím.

Neviem, do akého kraja som sa dostala, no v mojom rodisku (povedala jeho meno) skoro som zostala sirotou, lebo matka ma odumrela ešte ako mladé dievča. Keďže v dome bola potrebná gazdiná, otec sa znovu oženil a vzal si slobodnú devu, ale čoskoro umrel aj on. Ja som potom žila doma spolu s macochou a keď som dospela, spoznala som sa so statočným a bohabojným mladíkom — čo dosvedčí nebo — ktorý pochádzal z toho istého mesta. A pretože sme sa navzájom úprimne milovali a jeho rodičia nielen nič nenamietali, ale ešte horlivo nástojili na našom manželstve, nuž dali sme si sľub, že sa vezmeme. No sobáš museli sme na čas odložiť, lebo mladík slúžil vo vojsku a práve vtedy vypukla vojna proti druhej krajine. Odišiel si teda plniť svoju povinnosť a sľúbil, že ak nepadne, bude mi naisto čo najčastejšie písať. A spočiatku dodržiaval slovo, umĺkol však po treťom liste, v ktorom mi naznačil nastávajúce nebezpečenstvo. Nuž čo iné som si mala myslieť a predpokladať, než čo sa stáva vo vojne — že prišiel o život, alebo padol do rúk nepriateľa a odviedli ho ako zajatca niekam ďaleko.

Podobnej mienky boli aj jeho rodičia, lebo sa nemohli nič o ňom dozvedieť, hoci starostlivo zháňali správy nielen v jeho regimente, ale aj po celom vojsku. V tejto predtuche nás napokon utvrdili dva listy, jeden prišiel mne a druhý rodičom, okrem podpisu oba boli napísané úplne cudzou rukou. Pred neodvratnou smrťou akiste vládal svojou slabou, chvejúcou sa a drevenejúcou rukou list iba podpísať a zapečatiť.

V obidvoch listoch stálo, že bol v bitke ťažko ranený, od veľkých bolestí a straty krvi nemohol sa ani pohnúť a ostal na bojišti. Keď ho nepriatelia našli a zistili, že nie je obyčajný vojak, odniesli ho, poskytli mu lekárske ošetrenie a starostlivo ho opatrovali, lež ani to mu nepomohlo, a tak musí zo sveta odísť.

Mňa ľutoval a nevýslovne za mnou žialil, naostatok ma pre našu vernú a úprimnú lásku prosil — ak som iba jeho milovala, ako on miloval jedine mňa, a keď mi nebol milší dakto iný — aby som odišla do kláštora.

Ach… nielenže mi nik nebol milší a drahší, ale ani len taký milý a drahý. Veď vo svojom srdci som nikdy k nikomu okrem neho nepocítila ani lásku, ani dajakú náklonnosť… A tak aj bez jeho prosby bola by som z nevýslovného žiaľu obliekla toto rúcho.

Bez otáľania ohlásila som sa teda v kláštore, kde ma prijali, dnu som vošla s vedomím, že spojenie s mojím zasľúbencom sa už nikdy neuskutoční… Skončila som noviciát a keďže mi v ceste nestála nijaká prekážka, zložila som aj rehoľné sľuby… Zložila i vykonala som spomenuté večné sľuby len preto — dosvedčia mi to všetci nebešťania — lebo som predpokladala i verila, že môj ženích je už na druhom svete. Lež potom… ach, ja najbiednejšie, najnešťastnejšie stvorenie na celom svete — a toto je ten najostrejší meč, ktorý mi ustavične skrz-naskrz preniká srdce a pára ho na márne zdrapy. Potom teda, hneď na druhý deň po prijatí profesie zavolali ma dolu k mriežkam, kde som zazrela — jeho! Ľahko pochopíte, ako som sa cítila. Jeho prvé slová boli zúrivou výčitkou, ktorú mi hodil do tváre: Bezbožnica, akú vlastne očakávaš od boha odmenu, ak veríš, že pomstí každú neprávosť!? Moja vyliata krv bude volať o pomstu a žalovať na teba!… A po týchto slovách odbehol, mňa však sestra, ktorá podľa predpisu zišla so mnou, polomŕtvu ťahala naspäť hore schodmi. Ako sa potom zdesila, keď som jej po precitnutí z mdlôb stručne rozpovedala svoje i mladíkovo tajomstvo! I jej sa vtisli slzy do očí a ako vedela, tak ma utešovala, ale mňa vtedy nič nemohlo upokojiť.

Odvtedy som bola duchom stále neprítomná, na iné som myslela, iné vravela a celkom iné som robila. Nebolo by ani čudné, keby ma bolo postihlo šialenstvo alebo mŕtvica, hoci som si často želala, aby ma dačo také zachvátilo a pozbavilo tak nepredstaviteľnej bolesti. Nebesia som však vždy prosila o jedno, aby som sa mohla najprv s ním ešte raz stretnúť a dokázať mu svoju nevinu.

A on sa dozvedel o nej od svojich rodičov, ktorí mu povedali o tých dvoch listoch, dozvedel sa o mojej nevine ešte skôr, než došiel za mnou po druhý raz. Vtedy mi potajomky podal tabačnicu a v nej lístok, v ktorom mi skormútene písal, že skutočne padol do rúk nepriateľa, ale že sa mu pošťastilo utiecť. Potom sa ma pýtal, ako sa cítim v kláštore… Chválil môj postup, keďže som tým chcela potvrdiť, že milujem iba jeho jediného. No klamárovi sa vyhrážal všelijakými trestmi, sľuboval mu stonásobnú odplatu, ak si ho zistí. Najväčšmi sa hneval a čudoval, ako ho vedel ten ničomník tak napodobiť, že ani on sám nevidel nijaký rozdiel medzi jeho a svojím písmom, ba že by priam tak písal i on, keby bol upadol do choroby, ktorú si vymyslel onen klamár.

Ja som odpovedala na všetky jeho otázky tak úprimne, ako sme boli voči sebe úprimní predtým, a keď prišiel znovu, potajomky som mu lístok odovzdala. On potom skúšal všetky možné spôsoby, aby dokázal, že moje mníšske sľuby sú neplatné a tak moja profesia nemá opodstatnenia. Behal za cirkevnou vrchnosťou a celú vec dohnal tak ďaleko, že sa ma predstavení spytovali, s akým úmyslom som vtedy vstupovala do kláštora a či mám teraz vôľu zostať v reholi. Odpovedala som, že do kláštora som vstupovala a potom skladala sľuby len preto, že som ho stratila. No teraz, keď žije ten, ktorému som predtým sľúbila vernosť, nechcem ostať v kláštore.

Vôbec neviem, ako potom pokračoval môj proces, ktorý trval veľmi dlho, ani aký súd čo o mne rozhodol. Zato však často za mnou chodili rozliční prehovárači a odrádzali ma od môjho úmyslu všelijakými dôvodmi, z ktorých sa najdôležitejší zdal jeden, pretože ho opakovali najčastejšie. Vraj ak odídem, ukážem cestu a odomknem brány kláštorov aj mnohým iným a hocktorá bude môcť kedykoľvek povedať, že ani ona nemala nikdy úprimnú náklonnosť k životu v reholi. Napomínali ma, aby som si to dôkladne rozmyslela a nestala sa pohoršlivým príkladom, žeby som nebola príčinou večného zatratenia mnohých zbožných duší a neprivolala na seba v súdny deň prísny a spravodlivý boží výrok. Preto vraj nech radšej zostanem, obnovím svoje rehoľné sľuby a očistím ich od neprístojnej a duši škodiacej podmienky „len preto“, čo vtedy poškvrňovalo moju dobrú vôľu. No všetci akoby vraveli do vetra, nechcela som pristať.

Lenže čo som dosiahla? Ja som sa teda nechcela podvoliť im, ale ani oni mne; a naostatok musela som ja podľahnúť násiliu. Do kláštora priniesli rozhodnutie i rozsudok a prečítali mi to pred všetkými mníškami, v prítomnosti niekoľkých cirkevných sudcov, našich rehoľných predstavených, ako gvardiána, vikára, kazateľa, spovedníka a za prítomnosti mnohých svetských účastníkov.

Veľmi obšírne sa zmieňovali o jednej jedinej príčine, pre ktorú musím zostať v jarme, čo som vzala na seba. Všetky zákony im vraj prikazujú zastať sa rehole ako najdokonalejšieho a najsvätejšieho stavu, a že je užitočnejšie, aby zahynul jeden človek — keď už je to jeho vôľa — než by malo zahynúť veľa iných. Teda či chcem, alebo nechcem, aspoň navonok sa musím správať a tváriť ako mníška, s vlastným svedomím nech sa vyrovnám sama.

Nič mi nepomohlo, že som sa odvolala na vyšší súd, ba s krikom sa všetci na mňa osopili, nazvali ma nehanebnou sukou, pobehlicou a ešte horšie… Abatiša dostala prísny rozkaz, aby si starostlivo všímala všetky moje reči, dávala pozor na všetko, čo robím, a keby na mne zbadala čo najmenšie — a to nielen v onej súvislosti, ale aj v hocičom inom — aby ma za všetko trestala tvrdo a bez milosrdenstva. Ak by som odoprela znášať pokutu, nech to ešte za horúca oznámi hneď vyšším predstaveným… A vtedy mi aj uložili pokánie na niekoľko týždňov, vraj za hlavatosť — a na celý život zakázali mi prístup k vchodu do kláštora. Nuž a tak som sa už nikdy viac nestretla so snúbencom; iba že mi ešte raz tajne poslal list.

Chudák, keď už videl, že je s nami zle-nedobre, odhodlal sa použiť ešte posledný prostriedok. Napísal mi, že v nočnom čase prelezie po rebríku do záhrady, aby som bola v strehu. Ach, nešťastník! Ja síce neviem o ničom, lebo som nič nevidela, ale podľa toho, čo sa robilo so mnou potom, usudzujem, že ho pri tej opovážlivosti zbadal niekto z mesta alebo z kláštora. Toľko však viem, že sa strhol v kláštore krik, k bráne pribehli mešťania a mňa mníšky hneď zatvorili do podzemnej cely, či skôr do žalára pre zbojníkov.

Tam som sedela celú noc a celý nasledujúci deň. Keď sa však znovu riadne zmrklo, vyviedli ma stade von, posadili do úplne krytého koča a medzi vojenskou strážou ma viezli až do skorého svitu. Cestou som z rečí zhovárajúcich sa kočišov vyrozumela, že po nezdarenom pokuse od kláštorného múra zahnatý mladík bežal vraj domov a mečom preklal moju macochu. Akiste ju podozrieval, že ona zapríčinila všetky naše nesmierne útrapy. Keď som o tom pouvažovala, mohla som iba prisvedčiť, lebo rada o ňom počúvala všetko okrem jedného, že ma stále zo srdca miluje… Teda ona, ona musela vziať jeden z jeho listov i s pečaťou, ktoré som si odkladala a zdôverovala sa jej s nimi, a dala podľa neho napísať onen list, aby ma ním zaviazala vstúpiť do kláštora a tak ho ľahšie získala pre seba.

Prvého dňa sme sa pristavili v akomsi kláštore (rozvážali ma po samých kláštoroch), celý deň ma tam držali ako toho najhoršieho zločinca. Odtiaľ ma potom opäť za tmy odoslali ďalej. A tak po nociach ma dopravili až sem, ani sama neviem kam, ako som už spomenula. Cez prvé dva roky som tu sotva zazrela denné svetlo. Za celý ten čas neprehovorila so mnou ani jedna mníška, tým menej dakto iný; a sám boh vidí, koľko si vytrpím aj teraz.“

A slzy opäť zaliali oči mníšky, ktorá nám rozprávala túto príhodu a o celom svojom osude.

Van Stiphout sa jej prihovoril:

„Neopúšťaj sa, sestra, a z núdze — ako sa vraví — urob cnosť. Keď raz vidíš, že si nemôžeš pomôcť, nerozmnožuj svoje súženie bezmocnými úvahami, lež pokorne sa zmier s tým, čo musíš trpieť od iných vari skôr zásluhou ich nemúdrosti než zloby… Mysli si, že toto preťažké bremeno, ktoré ťa prikvačilo, vzala si na seba dobrovoľne. Isteže tvoju ranu teraz už dokonale nevyhojí nik okrem samého boha, utiekaj sa teda k nemu, aby ti dobrotivo pomohol znášať všetko s trpezlivosťou hodnou odmeny.

Nezabúdaj, že nie si na svete sama, čo nespravodlivo trpíš. Mnohí trpeli pred nami, trpia i teraz v našich časoch a budú trpieť aj v budúcnosti. Okrem toho všetko, čo nám spôsobuje i tie najťažšie útrapy, všetko je z vôle alebo dopustenia božieho a nemáme nijaký rozumný dôvod, aby sme proti tomu reptali. Veď ak sme si tieto trpkosti zaslúžili, čože môžeme namietať proti spravodlivosti? Ak sme si však nezaslúžili… Lež kto môže takto o sebe zmýšľať?… Povedzme, že jestvuje dakto, čo by bol bez jediného priestupku a nezaslúžil nijaké súženie ako trest, no určite tým väčšiu odmenu môže potom očakávať za trpezlivé znášanie nezaslúžených útrap… Nuž takto sa musíme utešovať a posilňovať aj v tých najodpornejších protivenstvách. Preto si zapamätaj ponaučenia prirodzenej múdrosti:

Alebo:

Podobne:

A napokon aj tieto:

„Ja som sa už, chvalabohu, vnútorne dosť upokojila,“ odpovedala mníška. „Privykla som na všetky duševné i telesné trápenia okrem jediného: nemôžem sa totiž nijako dozvedieť, či mladík po zavraždení mojej macochy nezmárnil v zúfalstve i seba a tak sa nepripravil o časný aj večný život. Iba toto ma už bezútešne zarmucuje. Viac ráz som chcela napísať jeho rodine a spýtať sa na to, ale naša predstavená mi vždy povedala, že uložený mi trest obsahuje i zákaz vyzvedať sa na túto vec.“

„Keď je tak,“ vravel Van Stiphout, „ak ti na uspokojenie zvyšujúceho života chýba len vedomosť toho, čo sa neskôr stalo s mladíkom, teda ťa pozbavím všetkých trýznivých myšlienok. Nuž počúvaj: Mladík tvoju macochu nezabil, iba ju poranil, a to ešte v tú istú noc, keď sa pokúšal dostať po rebríku do kláštornej záhrady, a pritom ho zahnali. Nejako sa však dozvedel, že ťa odviezli preč, bežal teda po tej ceste, dokiaľ mu vedeli ľudia povedať, či tade prechádzal ním opísaný koč, ktorým ťa odvážali. Lež keď stratil všetky stopy, vrátil sa domov, celé dedičstvo poručil chudobným a odišiel. Nevstúpil síce do kláštora, ani do nijakej rehole, ale ďaleko od rodiny a príbuzných viedol v istej dedine príkladný život opravdivého mnícha a nedávno sa už pobral z tohto sveta. Túto vašu príhodu, ako si ju rozpovedala teraz ty, porozprával mi aj on sám, keď som raz prechádzal tým krajom a zašiel za ním, lebo som počul, aký človek tam žije; no zdôveril sa mi až na veľké prosby, pretože k ľuďom bol veľmi uzavretý.“

Aby ju netrápili pochybnosti, opísal jeho postavu i tvár, a ona súhlasne prikývla. Van Stiphout potom pokračoval:

„A tvoja macocha vstúpila do seba, uznala svoje veľké prehrešenie (lebo skutočne ona dala napísať nešťastný ten list) a poznačená na tvári mečom obrátila na sväté ciele všetko, čo mala svoje alebo čo zdedila po rodičoch, a odišla do kláštora. Ešte žije, ako som počul nedávno.“

„Teda i moja macocha sa stala mníškou!“ zvolala, keď Van Stiphout skončil. „Pozdravte ju odo mňa, že ju prosím o modlitby!… To mi stačí!“ Vtedy si odhrnula závoj a s odhalenou tvárou ďakovala: „Nech vás boh požehná tu aj na druhom svete za túto novinu!“ a po tých slovách sa odobrala hore do kláštora.

Po jej odchode René povedal:

„Z celého kláštora vari len o tejto — ako vidieť z jej osudu — dalo by sa skutočne pravdivo vysloviť, že opustila svet, keby ju tu nedržali násilne, lebo o iných platí, že svet opustil ich. Nuž akéže sú to božie obete?! Predsa i na zápalné obete vyberali len ten najzdravší dobytok!… Veď akúže obeť prinášajú týmito krivými, slepými, škuľavými, dochrámanými, hrbatými, chromými, hluchými a dokaličenými darmi otcovia, matere, bratia, sestry a ostatná rodina, keď ich tisnú do kláštorov?… A na vlastné oči som videl, že tu sú také.“