ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Popoludní celou cestou si veselí spomínali na prežitú príhodu, až sa ich veselosť zmenila na nemalú úzkosť. Podvečer, keď už slnko zapadalo za hory, vošli do doliny, ktorú z oboch strán obtáčali vrchy aj hory, podobajúce sa velikánskym vojenským násypom, a už sám výzor miesta naháňal strach najmä Renému. Rovno k nebu čnejúce stromy akoby vršiakmi prevyšovali všetko dookola, ešte aj to najľahšie povetrie, a svojou farbou i vôňou vzbudzovali zároveň clivotu, úzkosť a hrôzu… Boli by pristali do čierneho lesa podsvetia, aby spôsobovali dušiam nespravodlivých čo najväčšie muky.

Ako tak pokračovali v ceste, približoval sa k nim čoraz väčší krik a stále hlasnejší výskot, až sa stretli s veľkým zástupom ľudí obojeho pohlavia, pripomínajúcich faunov. Jeden z nich fúkal do kozy čiže nevyrobenej kozľacej kože, odkiaľ vychádzal cez všelijaké píšťaly a huky odporný mrnčavý hlas, podľa ktorého sa všetci krútili a skákali. A ako ľúbezne znela muzika, tak ľúbezne prepletali nohami a tancovali.

Keď sa priblížili k vozu našich cestujúcich, podaktorí z húfu chytili hneď za zubadlá kone, iní siahali na stránky, viacerí zasa na opraty, ba i kolesá, aby sa nemohli z miesta ani pohnúť… Naľakal sa René aj Van Stiphout, ale i tvár sprievodcova, hoci poznal onen kraj, hrala všetkými farbami z takejto nezvyčajnej prívetivosti aj úcty. Všetci boli očividne opití, lež okrem toho podozrieval ich aj z niečoho iného, a to zo surového zbojstva tulákov.

Medzitým ich sprievodca, najlepšie ovládajúci reč tohto kraja, prosil, aby im dovolili pokračovať v ceste a vychvaľoval ich veselosť a kadečo iné. No nadarmo, lebo celý húf, chlapi aj ženy do jedného kričali, že zbytočné sú prosby, lebo všetci traja musia ísť s nimi a ťahať vedno za jeden povraz.

Za takých rečí obrátili ich voz a pokračovali povedľa neho v prerušenej zábave, uberajúc sa s náramným smiechom cestou-necestou cez tŕnie a šípinu, až ich priviedli k akémusi biednemu stavaniu ešte v tej istej tmavej borine.

Na huriavk prichádzajúcich vybehlo aj stade niekoľko párov ľudí s podobnou muzikou a veselosťou, taktiež podupkávali a ujúchali, až to uši trhalo. Najstarší z nich zdvihnutou rukou naznačil, aby zmĺkli a vypočuli si jeho slová. Keď prichádzajúci stíchli, stručne ich privítal a podľa obyčaje stroho sa ich opýtal, čo žiadajú alebo čo prinášajú.

Z hostí mu odpovedal človek rovnakého veku, že aj čosi prinášajú, aj niečo žiadajú, lež oboje sa vraj týka jednej a tej istej veci: aby totiž ich dar, vynikajúci nad všetky poklady sveta — ktorý už nebešťania hneď pri stvorení sveta pokladali za najcennejší a bez ktorého by nemohol ani svet jestvovať — prijali vďačne z úprimného srdca a chránili ho ako zrenicu oka, žeby neutrpel nijakú škodu ani ujmu.

Rečník spletal a nadväzoval dlhokánsky veniec chvály na onen dar, ale tak umne, akoby bol za pluhom alebo čriedou čítal a počúval všetkých najnosatejších učiteľov výrečnosti. Nechýbala mu ani fantázia básnikov a vtip. Všetko, čo spomínaní o takejto príležitosti napísali, všetko kdesi pochlípal, ešte i to najnepatrnejšie. Nakoniec sa obzrel za seba, pochytil jednu stvoru v nových bačkorách i rubáši, vo sviatočných vybielených rukávcoch i s novým kožúškom na pleciach, s hlavou ovenčenou poľným kvietím, ozdobenú všelijakými pestrými stužkami a takej driečnej postavy, že na ňu rozhodne priliehali slová:

A keď všetkým túto švárnu dievčinu i ukázal, povedal: „Teda tu máte, čo sme tak dlho s veľkou starostlivosťou opatrovali a teraz priviedli sem, to vám odovzdávame a oddávame do trvalej ochrany.“

Až vtedy sa upokojilo sprievodcovi, Van Stiphoutovi aj Renému rozbúchané srdce, lebo začali chápať, čo znamenajú všetky vinše týchto ľudí… Po skončení reči a odovzdaní daru ozval sa z druhej strany odberač a zároveň i starý svat, ktorý taktiež dlho vychvaľoval zasa manželský stav. Čo len slávne od stvorenia sveta stálo v Písme svätom o manželoch, všetko s vážnosťou pospomínal a prednášal, akoby sa bol niekde v synagóge učil talmud. Napokon aj on sám ukázal prstom na vyparádeného mladoženícha, ktorý stál pri ňom opretý o kyjačik. Nato chytil za ruku mladuchu, a vtedy začali pokrikovať všetci o to hlasnejšie, čím dlhšie museli ticho počúvať, a s výskotom sa sypali do domu, pričom Reného, Van Stiphouta i sprievodcu vtisli dnuka prvých.

Vnútri bolo pre hostí už všetko prichystané: Stoly prikryté voznými plachtami, lavice poprikladané, misy ponalievané, izbu osvecovalo množstvo triesok i kahancov. K tomuto pohodliu nechýbalo už nič iné, len aby si každý čím skôr zasadol podľa svojej vôle. Pre starých svatov bolo vyhradené čestné miesto, no Van Stiphoutovi, Renému a ich sprievodcovi ešte čestnejšie. Naši cestujúci začali po veľkom strachu prežívať veľkú poctu. Kým totiž hostia na iných miestach museli povyťahovať zo svojich vreciek kriváčiky, im trom za vrchstôl priniesli pol druha páru nožov. Čo viac si mohli ešte želať? Veď aj ten, čo krájal a rozdeľoval mäso, ustavične obracal na nich žičlivé oko, lebo čo bolo najtučnejšie a lojom najobrastenejšie, to kládol im na taniere. Ostatným hádzal chudé kusy, ktoré si musel každý položiť na svoj krajec chleba. No z inej poživne — okrem mäsa — brali si smelo všetci, jeden ako druhý, pritom sa nerobili nijaké výnimky a nikoho neuprednostňovali.

Poradie jedál, ktoré kládli na stôl, bolo takéto: Prvú doniesli kvasenú čiže sudovú kapustu, potom polievku, po nej všelijaké kaše, omáčky a husteniny v takom poriadku, ako sa ktoré skôr uvarilo alebo upieklo. Z nápojov najväčšiu vážnosť požívala tuhá pálenka, ktorej fľaša nesmela ani na chvíľu chýbať pred Van Stiphoutom, Reném aj ich sprievodcom.

A sprievodca teraz už chápal, prečo ich na ceste zajali so sebou; v tomto kraji a miestami aj inde je totiž taká obyčaj, že pri svadobnom obede i večeri má byť aj kňaz, aby svojou prítomnosťou privolal božie požehnanie na svadbu aj mladomanželov. Keďže tu podobného človeka nikde nevidel, presvedčený bol, že miesto neho si priviedli ich — a preto on tu vykonával všetko, čo robieva pri takejto príležitosti kňaz. Rozveseľoval mladuchu i ženícha, keď sa zamysleli, prvý im pripíjal, po čom vždy zahučali tuš gajdy.

No žartovanie vystriedal aj kňazským slovom. Zrozumiteľne im vysvetlil, čo je stav manželský podľa prirodzeného a čo podľa zjaveného zákona. Pretože manželstvo nie je už len ľudským vzťahom a ľudským vzájomným zväzkom, lež aj čosi väčšie a svätejšie, čo aj nebesia prijali pod svoju zákonnú ochranu a čo — ak doň hodne vstupujú a statočne ho zachovávajú — sprevádza časná i večná blaženosť. No ak sa pášu priestupky už pri vstupe doň a aj potom neskôr, nebesia ho sporo odmeňujú časným i večným trestom.

Podobne vysvetlil najmä povinnosti rodičov voči svojim dietkam, a počúvali ho pozorne ako kazateľa v kostole nielen mladomanželia, lež i všetci svadobčania, pričom vzdychali a často prikyvovali, že hovorí pravdu. Až keď zaspieval po polnoci kohút a René pre dym i dusnotu v izbe nemohol už vydržať, vtedy povstávali. Ale opäť podľa tamojšej obyčaje museli si s mladuchou zatancovať — najprv sprievodca, potom Van Stiphout a naostatok aj René… Až potom ich odprevadili do stodoly, kde im na slame nachystali nocľah. Ostatní však iba vtedy začali odbavovať to skutočné veselie.

I na smiech i na poľutovanie boli ráno všetci, ktorí v noci nespali. Daktorí boli bledí ako stena, iní zelení ako žaby, mnohí žltí ako nevytopený vosk — podľa pravdy všetci vyzerali ako otrávené ryby. Tamto jeden ležal pod pecou, prehadzoval sa z boka na bok a žaloval sa na brucho i žalúdok. Druhý sa váľal pod lavicou, držal si hlavu a kričal na ratu. Tretí sa knísal pri stole a ustavične hnevlivo opakoval, že v pive a pálenke, či v oboch, musel byť namiešaný mätonoh alebo dajaká iná omamná zelina, pretože sa mu to vraj ešte nikdy nestalo, čo teraz — aby mu tak trúnok udrel do nôh a nadovšetko pod kolená. Aj štvrtý dával tomu vinu a bedákal, že sa cíti, akoby mu dakto kolom stĺkol všetky hnáty; a tento veru, keby sa bol mohol čo len pohýbať, možno by sa bol pustil do hostiteľa, pretože bol presvedčený, že im dal vypiť nejakú otravu… Ostatní, ktorí mali v mocnejšom tele lepšie vypálené črevá, zadierali do ospanlivého gajdoša.

Sprievodca našich cestujúcich bol by rád všetkých ešte poučil o zlých následkoch takejto neporiadnosti, keby ho boli schopní pochopiť, lež vtedy nemohlo byť o tom ani reči. Prihovoril sa teda hostiteľovi, ktorý svojmu synovi odbavoval toto veselie a ktorý sa jednako zadržal najtriezvejší:

„Pozri len, ako si všetci tuná uškodili na zdraví, a to na tvoje trovy! Čo si dorábal a zhromažďoval viacej mesiacov, to si týmto tu naraz vysypal a vylial, aby ťa vyžrali a seba ožrali. Aké dve veľké škody! Jedna v tvojom mešci, druhá v ich tele, keď už nechcem spomínať aj tretiu — totiž obrazenie boha, na čom i ty máš zásluhu. Táto neprávosť najlepšie by sa odstránila tak, keby si mladomanželia zavolali na svadbu iba dvoch potrebných svedkov a pohostili ich skromným obedom. Tak by ani mladoženísi nestratili božiu milosť hneď v ten deň, keď ju obsiahnu pri sobáši.“

Svadobný otec uznal jeho pripomienky za správne. „Ale čože si môžeme pomôcť,“ vravel, „proti našim obyčajam? Títo tu mali by sa rozísť podľa zvyku až pozajtre večer. Isteže veľa stojí, čo toľký národ zje a vypije. Nejedného otca synova svadba ožobráči, zadlží sa a vyplácanie dlhu prechádza po otcovej smrti potom na syna, a tak nikdy nezabudne na svoju svadbu. Ako ináč sa môžeme zachovať? Čo by svet povedal o tom, ktorý by prvý odbavoval svadbu tak, ako vy radíte?“

„Terajšiu obyčaj by museli všetkým zakázať a pre všetkých zasa ustanoviť nový spôsob,“ zamiešal sa im do reči Van Stiphout. „Keby ste len nesmeli tak dlho alebo vôbec vydržiavať nijakú muziku, vtedy by sa svadobčania i sami rozišli.“

Naši cestujúci poďakovali sa potom hostiteľovi za nocľah a chceli odísť. Svadobný otec im však najprv naplnil cestovnú truhlu koláčmi a nato ich vyprevadil až von z hory — neďaleko na rovine zazreli akúsi dedinu.