ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa Van Stiphout s Reném vrátili na hospodu a sadli si k večeri, Van Stiphout povedal:

„Dneska sme skúsili veľa, ani pre teba to už nebola nijaká novota, no predsa som videl, že si všetko pozoroval so záujmom. Nuž porozprávaj mi, ako a čo by si z týchto poriadkov naprával, ak by si mohol do nich zasahovať a bolo by to v tvojej moci.“

„Keby som mohol zasahovať do poriadkov, ktorých som bol dnes očitým svedkom,“ začal René, „nič by z nich nezostalo v terajšej podobe. Mnohé by som zmenil a mnohé úplne zrušil a odstránil.

Po prvé: Okrem organa, ktorého úlohou je držať nôtu, povyhadzoval by som z kostolov všetku muziku a vrátil ju pôvodcom, teda frygickú Frýgom, lýdickú Lýdom, dórsku Dórom a všetkým ostatným, koľko bolo tých jej vynálezcov a skladateľov, i Jubalovi by som vrátil jeho vlastné výtvory! A namiesto nej by som zaviedol piesne úprimnej skrúšenej pobožnosti v jazyku každého národa, primerané času i okolnostiam a zasvätené tomu tajomstvu, čo pripadá na ten-ktorý deň. Takéto piesne by ľud spieval s organom. Dakedy by spev nahradili spoločné modlitby.

Budúcnosť by ukázala, či by som takto nedosiahol, že by sa ľudia stali zbožnejší a v kostoloch sa väčšmi upriamili na božské veci, a či by sa mi podarilo uviesť do lepšieho poriadku všetky do chrámu patriace služby božie — ako to vidíme i teraz v tých dedinách, kde sa tak všetko odbavuje pre nedostatok muzikantov.

Pravdaže, aj tu musíme brať ohľad na niektoré celkom prirodzené okolnosti. Ak by sa našli takí ľudia, čo by s ostatnými nechceli spievať, hoci sa každý rád pridá k spoločnému spevu, lež ak by sa predsa len vyskytli aj takí, ktorí by s ostatnými nechceli alebo nevedeli spievať, aspoň by sa s inými nemohli zhovárať, veď za spoločného spevu nepočuli a nerozumeli by ani vlastný hlas, a tak by voľky-nevoľky aspoň mlčali.

Treba pripomenúť, že každá pobožnosť, odbavovaná v kostole či kde inde, je prejavom súdržnosti všetkých členov našej viery. Všetky vhodné modlitby a dobré piesne sú tak zložené, že si pri modlení aj pri speve vyžadujú viacero pobožných ľudí. A to preto, aby sme si uvedomili, že spoločná, vedno odriekaná modlitba alebo spievaná pieseň je bohu vzácnejšia, i my máme z nej väčší úžitok, lebo čokoľvek žiadame od boha či už modlitbou či piesňou, prosíme to nie každý osobitne, lež pre celú cirkev, pre všetkých spoluveriacich. Veď čo je osožnejšie a správnejšie než spoločne, vedno odriekaná modlitba alebo pieseň, v ktorých všetci naraz hovoria: Veríme, dúfame, milujeme, ľutujeme, prosíme?

Keď si takto počíname, robíme len to, čo aj naši prví kresťania bedlivo zachovávali, lebo dobre vieme, že v čase počiatkov našej cirkvi odbavovali pobožnosti len so spevom. A keď sa do kostolov začala natískať i hudba, duchovní vodcovia a pastieri rýdzejších, dokonalejších náboženských názorov nevpustili do svojich kostolov muziku. Taký bol Athanasios Alexandrijský, podľa názoru celého rozumného sveta najstatočnejší duchovný pastier veriacich!

Hukot, piskot a treskot až neskôr sa preniesol a uviedol z krčiem do chrámov Pána, a to — ako vtedy verili — na väčšiu česť a slávu božiu i kvôli povzbudeniu ľudí do vrúcnejšej zbožnosti. Možno to začas aj slúžilo tomuto cieľu — hoci podľa mojej mienky, ktorú tu vyslovujem otvorene a jasne — muzika nikdy nikoho nepovzbudzovala do skutočnej zbožnosti, aspoň nie podobná terajšej, lež skôr do svetských a najmä ľúbostných myšlienok… Napokon nech sa o tom každý vyjadrí podľa vlastných skúseností. Veru zdá sa mi, že muzika odjakživa oplývala touto ošklivou cnosťou.

Veď podľa Diodorových spisov nedovoľovali vyučovať svoje deti hudbe ani Egypťania, pretože jej znalosť človeka zmäkčuje a zoženšťuje… Keď hral Alexander Veľký na harfe, jeho učiteľ Antigon harfu polámal so slovami: „Tebe sa patrí kraľovať, nie hrať!“ Ani Cato a Scipio Aemilianus ju neodporúčali Rimanom ako mužom nijako nesvedčiacu daromnosť. Podľa povesti — ak povestiam možno veriť — Argos mal sto bedlivých strážnych očí, a predsa jediná sladko hrajúca píšťala mu ich uspala, takže potom stratil všetky… Priam tak isto naši pobožní veriaci namiesto toho, aby bedlivo sledovali obetu i tajomstvá, ktoré kňaz obnovuje a koná, odlákaní hlasom všelijakých hudobných nástrojov zaspávajú duchovnými očami, myslia na iné a tak strácajú nielen oči, lež aj zásluhy, čo by mohli získať svojou prítomnosťou na bohoslužbách. No keby vychádzali z kostolov len bez zásluh, lež domov sa vracajú ešte s novými hriechmi.

Našu chrámovú muziku ospravedlňujeme tým, že aj v Starom zákone ju používali pri bohoslužbách, napríklad Jesseho syn, židovský kráľ Dávid, tancoval pred Archou podľa hudby. Myslím však, že nebola taká necudná ako naša, a potom — Starý zákon je starý zákon, jeho ceremónie zostarli. Napokon, prečo vykladači Písma vysvetľujú Dávidov tanec ako duchovný úkon, prečo ho do Nového zákona nepreberajú podobne ako aj hudbu?… Nech teda i my tancujeme v našich kostoloch, alebo netrpíme v nich ani muziku.

Keby som teda mal spomínanú právomoc, bez odkladu by som ešte doskami alebo múrom rozdelil kostoly odo dverí po hlavný oltár na dve polovice, v jednej by sa zdržiavali len sami mužskí a v druhej len samy ženy, žeby sa navzájom ani nevideli… Teraz majú takéto poriadky Turci, no kedysi to bolo tak aj v cirkvi a ja by som nasledoval ten cirkevný zvyk, aby mi nikto nemohol vyčítať, že sa spolčujem s pohanmi.

Takto by som zamedzil nejednému veľkému zlu, predišiel toľkému pohoršeniu nevinných a dosiahol by som aj nemalé duchovné dobro! Lebo veď čím sú kostoly za terajších poriadkov? Sú miestami, kde sa mládež zaúča láske, kde si panna hľadá i nachádza muža a mladík manželku, sú miestami mnohých hriešnych známostí a nečistých žiadostí… V kostole sa navzájom vidia, pohľadmi sa do seba zamilúvajú, zamilovaní vzájomne sa rozpaľujú a až spaľujú.

Ak chce dakto v niektorom meste či obci vidieť nádheru ženských šiat, nech ide do kostola a uvidí ju tam. Ak chce dakto vidieť roztomilé ženské tváre, nech ide teda do kostola, tam ich uvidí a spozná. Ak je dakto smutný, zarmútený a uteší ho pohľad na ženy, nech len ide do kostola — poteší sa. Ak má dakto milú, ale obozretnosť jej rodičov mu bráni chodiť za ňou do domu a na ulici ju zasa nezazrie vari mesiac, nech ide teda do kostola, tam sa na ňu vynadíva do vôle a vo dverách pri vychádzaní môže sa s ňou pozhovárať, tam jej lístok podstrčiť, a ona mu ta na druhý deň prinesie odpoveď.

Taktiež by som odstránil bočné oltáre… V tomto prípade sa iste všetci na mňa vyrútia, že som rovnakého zmýšľania ako Luther, no ja nevychádzam z takých názorov a pohnútok ako kacír Luther. Moje dôvody by určite zapôsobili na zrušenie omší pri bočných oltároch. Veď Luther čože urobil? Najprv zrušil omše pri bočných oltároch a potom všetky — čím vyjavil, čo zamýšľal hneď spočiatku… Ja som iného názoru: Keď chcem zrušiť bočné oltáre a tak aj omše pri nich, nemienim tým, aby sa neslúžili nijaké omše, ba môžu ich odbavovať cez deň i viacero, ale jednu za druhou, a to pri hlavnom oltári. Odôvodňujem to takto:

Ponajprv ľudia prichádzajúci do kostola nechávajú za chrbtom viaceré oltáre a keď si sadajú do predných lavíc, obracajú sa chrbtom i k omši, ktorá sa odbavuje pri oných oltároch. Nemôžu sa teda so všetkou úctivosťou zúčastniť na takej bohoslužbe, alebo sa potom nepatrične obracajú k hlavnému oltáru, kde je neprestajne v bohostánku prítomný Najsvätejší. Treba pripomenúť, že niekedy sa na všetkých oltároch slúžia omše naraz a zo všetkých strán počuť cengot. Ako sa tu potom možno sústrediť na jednu omšu?… Nie sú celkom daromnicou smiechoty o tom Cigánovi, čo vbehol do ktoréhosi kostola práve vtedy, keď pri viacerých oltároch miništranti z celej sily cengali na pozdvihovanie. Cigán uprostred kostola zastal a začal si päsťou tĺcť prsia, chrbát i obidva boky. Keď sa ho spýtali, čo a prečo to robí, odpovedal: „Či nevidíte, že všade na všetkých stranách, po ktorých sa bijem, je obetovanie?“

Po druhé: Ak naši predkovia i potom, keď už mohli za kresťanských cisárov slobodne stavať chrámy (v prvých rokoch aj neskôr za prenasledovania obetu omše konali iba na stole, v časoch prenasledovania v katakombách čiže kryptách), ak teda mali naši predkovia len jeden jediný oltár — mohol by nás múdry človek karhať, ak by sme sa vrátili k ich obyčajam? Boli pobožnejší oni, či my? Boli svetskejší oni, či my?

Z toho by vyplývalo, že treba potom upraviť aj výzdobu kostola a jedine ponechaného hlavného oltára. Neprichodí mi ani na um, aby som zastával názor, že kostoly ako božie chrámy a domy modlitby nemajú byť udržiavané v čistote a vyzdobené. Ba priam sa to vyžaduje, no nijaké zbytočnosti, nič nevhodné, ani čo by odporovalo skromnej kráse náboženstva! Načo je to množstvo drahocenných svietnikov a lámp? Načo toľko drahých maliarskych, rezbárskych, sochárskych a zlatníckych výtvorov?… Ak majú daktoré kostoly také veľké dôchodky, že na to všetko poľahky vystačia, nech sa časť z nich obráti v prospech živých chrámov, na obživu chudobných, na duchovné zdokonalenie cirkevníkov! Nemusí sa ustavične stĺkať nový kapitál na kadejaké predvídané, prípadné nešťastia, ktoré ohrozujú kostoly úplnou skazou. Akoby sa čosi také nemohlo stať aj s kapitálmi. Či vari nepoznajú veriaci svoju povinnosť, že ak prídu o jeden kostol, majú si vystavať iný? Kedysi celý oltár tvorilo iba tabernákulum, kamenný stôl a jeden jediný, zo všetkých strán viditeľný kríž. Teraz však ťažko nájsť na oltári miesto pre jeden malý krížik, aby kňaz mohol povedať, že obnovuje obetu pri kríži a pod krížom ukrižovaného Vykupiteľa sveta.

Rozmanité vyobrazenia svätých môžu byť v domoch, kostoloch i na poliach a možno ich uctievať všade — kto by to popieral, je kacír. Lež je to iba obyčaj, nemusia byť nikde, nie je povinné ani ich uctievanie, lebo to neprikázal nijaký cirkevný snem. A teda nehreší, kto ich neuctieva, ak tým nechce prejaviť voči nim svoje opovrhnutie.

Spočiatku niektoré národy nedopúšťali vyobrazenia. Židia — podľa svedectva Jozefa Flavia — najväčšmi nenávideli modly a obrazy, ktoré im zrejme zakazoval Mojžišov zákon. Ani v národe Seres čiže medzi Číňanmi — ako píše Eusebios — nedovoľovalo sa vytvárať modly a sochy. Ani v rímskych chrámoch sto šesťdesiat rokov po založení mesta nemali nijaké obrazy, ako vydáva svedectvo o pravde Plutarch i August u Varróna. Podľa Herodota a Strabóna ani Peržania nepestovali sochárstvo a maliarstvo. Všetky spomínané národy zachovávali takéto obyčaje asi preto, že obrazy v ľuďoch vzbudzujú mylné predstavy.

Egypťania však boli iných názorov. U nich sa začalo rozvíjať maliarske, rezbárske i sochárske umenie, ktoré potom stade preniklo do celého sveta, a keď prijímali našu vieru, dostalo sa i do nášho náboženstva.

Pápež Gregor obrazy obhajuje a usiluje sa ich ospravedlniť, keď vraví, že sú knihami nevedomej pospolitosti, ktorí nepoznajú písmo, čítajú z obrazov a tak pohľad na ne privádza ich k úvahám o božských cnostiach. Neučme sa však poznať boha z vyobrazení, obyčajne hlúpych maliarskych a rezbárskych výtvorov, lež zo Svätého písma — ktorí vieme čítať — a tam hľadajme svedectvá božej dôstojnosti a dokonalosti. Ktorí nevieme čítať, počúvajme čítajúcich, lebo i viera nepoznajúcich písmo býva vyslyšaná, ako tvrdí Pavol.

A hoci obrazy často mnohých jednoduchých ľudí na miesto oboznamovania so svätými tajomstvami vedú k modlárstvu, predsa by som ich ponechal aj v chrámoch božích, iba nie také množstvo. Nesmeli by znázorňovať vymyslené zázraky a cnosti; napokon muselo by sa veriacim vysvetliť, čo znamenajú, aká im patrí úcta i čo možno od nich očakávať.

Po tretie: Konečne by sa na patričných miestach už raz mohlo porozmýšľať o tom, či by nebolo chvályhodnejšie, cnosti osožnejšie a nepomohlo by dosiahnuť cieľ celej cirkvi aj každého človeka osobitne, keby sa všetky pobožnosti — nevynímajúc ani obetu omše svätej — konali v materinskom jazyku každého národa… Ako som už spomenul, všetky naše modlitby sú tak a preto zložené, aby sme ich odbavovali spoločne v zhromaždení. Všimnime si len spomenutú najdrahšiu obetu omše. Spočiatku ju odbavoval všetok prítomný ľud spolu s kňazom a dosiaľ sa uchovalo to jej starodávne usporiadanie, aj teraz ešte kňaz vyzýva prítomných: Modlime saa podobne. Omšové ceremónie teda nasvedčujú, že omšu by mali odbavovať všetci spoločne, všetci prítomní by vraveli všetko — kňaz hlasne, ostatní ticho okrem odpovedí, ktoré by mali byť taktiež zrozumiteľné.

K malým čiže tichým omšiam pripomeniem iba toľko, že Gréci zachovávajú k tomuto nesmiernemu tajomstvu oveľa väčšiu úctu. Namiesto toho, aby náhlivo niekoľko ráz ukázali ľudu svoju tvár, niekoľko ráz ďugli chytro kolenom o zem, chvatne dačo pošomrali a tak na posmech nevercom odslúžili omšu — radšej ju odbavujú zriedkavejšie, ale na očividný úžitok nábožných duší.

Po štvrté: Biskupi mali by si pozornejším okom všímať pozostatky svätých, ktorých v nejednom kostole vystavujú veľké množstvo, a posúdiť ich autentickosť i pravdivosť… Bodaj sme nikdy neuctievali na toľkých miestach draho zaplatené, v striebre i zlate zapravené a perlami povykladané kosti dajakého svätého, čo so svätosťou nemal nikdy nič spoločné… O pravdivosti ktorých pozostatkov by zapochybovali, tie by mali odstrániť z domu božieho, kde musí byť všetko pravé, a nedovolili už viacej kúpiť niečo podobné ani za grajciar.

A kto má takéto poklady zo svätcov, nech si ich s nábožnou mysľou uchováva pre seba, nech sa ich nezbavuje a pamätá na to, že čo aká vysoká ponúknutá cena za ne nijako nevyváži skutočnú ich hodnotu. Lež treba upozorniť aj na neúprimnú výhovorku toho, kto vraví, že nepredávajú sa tieto sväté veci, ale požaduje sa iba náhrada za vynaloženú na ne prácu a námahu. V tomto prípade ťažko odstrániť spôsoby Šimonove, ktorý sa všade pomieša, lebo žije, hoci umrel, a všade ho možno nájsť i teraz, pretože sa naučil bosoráctvu.

Po piate: Spomenutí biskupi — lebo je to ich právo i povinnosť — mali by venovať pozornosť aj odpustkom, či je ich naozaj toľko, o koľkých sa vraví. Bože dobrý!… Kedysi odpúšťalo sa i z dlhodobého najtvrdšieho pokánia ešte aj na veľké, najskrúšenejšie prosby a orodovanie vyznávačov iba zopár dní, zriedkakedy niekoľko týždňov alebo mesiacov — no teraz môžeš na daktorých miestach každodenne obsiahnuť na tisíce rokov i plnomocné odpustky, koľko ráz len chceš, vo viacerých mestách.

Po šieste: Biskupi mali by konečne upriamiť pozornosť na svoju priamo bohom danú, no stále zmenšovanú moc a vládu, aby videli, o čo a za akých okolností prišli… Chcem tu pripomenúť ono výnimočné postavenie rehoľníkov, o ktorom sa tak smiešne vyjadroval ten čudný mníško-spovedník vo svojich ešte smiešnejších exercičných papieroch… Ak sa totiž dakedy stal niekto z voľajakej rehole pápežom, ihneď svoju rehoľu obdaroval mnohými privilégiami, čo jej potvrdil aj na pergamene. Prvá z privilégií bola vždy exempcia čiže výnimka, vyňatie spod právomoci a povinnosti poslúchať patričného biskupa. A tak potom táto rehoľa z cirkevných predstavených pokladala za svojho jediného pána iba pápeža (v svetských veciach neuznávala vôbec nijakú svetskú vrchnosť). Cirkevný biskup mal takto zviazané ruky a reholi nesmel rozkázať nič…

Keď po čase vyvolili nového pápeža, člena inej rehole, aj ten obohatil svoju všetkými možnými slobodami, podobne sa i ostatní zavďačili svojim spolubratom. Pretože za toľké časy dostávali sa na stolec najvyššieho pastiera takmer samí rehoľníci, stalo sa teda, že všetky rehole sa vytrhli a vymanili aj spod právomoci biskupskej palice svojich spravodlivých pastierov.

Nebudem sa škriepiť o tom, či všetko spomenuté mohli pápeži uskutočniť bez toho, aby neukrivdili biskupov, v diecéze ktorých mali oné rehole svoje kláštory. Uznal to už celý svet, lebo dobre vie, že biskupi sú opravdiví námestníci apoštolov, a preto všetci biskupi majú tú istú a úplnú apoštolskú moc, ktorú mali od boha i apoštoli. A pod právomoc apoštolov podliehali všetci do jedného, čo bývali v ich obvodoch, a Peter sa neopovážil odtrhnúť daktorému z ľudu a podmaniť si ho priamo sebe.

Ak by mi niekto namietol, že za apoštolských čias boli odlišnejšie diecézy, než sú terajšie biskupské, nebudem veľmi odporovať, lebo predchádzajúcimi slovami chcem povedať iba to, že Peter svojim druhom-apoštolom nezmenšoval apoštolskú moc. Pravda, známe je aj to, že i apoštoli si rozdelili svet na oblasti, v ktorých hlásali Bohočlovekom zjavenú pravdu a ktoré potom ako svoju cirkev spravovali vlastnou právomocou.

Ako som už povedal, nebudem sa škriepiť, či pápeži toľkými slobodami v prospech reholí neukrátili a nepoškodili biskupov. Malo sa aspoň pouvažovať o tom, že vyňatím mníchov spod diecéznej právomoci postihne biskupov množstvo protivenstiev a zapríčiní aj v cirkvách veľa pohoršenia. Keby na to všetko boli pápeži brali ohľad a hoci by neboli takým postupom spôsobili citeľnú ujmu biskupskej právomoci, ani tak nemali udeľovať uvedené slobody svojim rehoľným spolubratom pre mnoho iných zlých následkov, ktoré museli predvídať.

A čo z toho vyplýva? Ak sa mnísi v dačom prehrešia, treba vari zakaždým bežať so žalobou do Ríma? A ktože by sa opovážil na nich žalovať, veď doterajšie skúsenosti nás učia, že každého odvážlivca stál takýto proces kopu peňazí a napokon musel stíchnuť s oveseným nosom.

A tak sa mnísi nebáli nikoho okrem svojho rímskeho pána, lež aj toho sa obávali málo alebo vôbec nič — podľa menšej či väčšej vzdialenosti (ďaleko od Jupitera, ďaleko od hromu) a rehole si robili, kedy sa im čo zapáčilo. Nuž vari nie je všetko lož, čo sa o nich často rozpráva a čo sa o nich zachovalo v písomnostiach!… Aj cirkev si uvedomila tento neporiadok, a preto sa na mnohých snemoch rokovalo o rehoľných slobodách a vyňatí rehoľníkov spod právomoci biskupov ako o svojej hlbokej rane.

Čo som povedal o mníchoch a všetkých ostatných rehoľníkoch, platí to aj o mníškach a všetkých rehoľníčkach, ktoré majú podliehať právomoci svojich vlastných biskupov, a to tak, že by nedostávali za spovedníka či kazateľa — mnícha, lež daktorého z diecéznych svetských kňazov. Veď už samo ich poslanie a svätenie určuje im starať sa o spásu všetkých duší; mnísi nech sa navrátia (ak majú ešte zostať, čo však je iná otázka) k svojim starodávnym obyčajam, k prvým svojím regulám, nech každý osobitne achká nad svojimi hriechmi dakde v jaskyni, ako to vysvetľuje ich grécke meno monachos, zložené z monosa achos, ktoré si zachovali aj vo viacerých iných jazykoch.

Napokon — príhoda dnes už vystretej mníšky a akiste aj mnohých iných rehoľníc to potvrdzuje — nemalo by sa nikdy dopustiť, aby mníšky skladali večné sľuby pred šesťdesiatym rokom svojho veku. Nepoviem — na dva-tri roky a po tomto čase mohol by ich obnoviť, kto by chcel. No na celý život zaviazať sa takými ťažkými sľubmi, a to už za mladi, znamená u mnohých skôr úfnosť zachovania než isté dodržanie sľubov. Akoby boh zrovna preto, že mu niekto dosť nerozvážne dačo prisľúbi, musel ho zahŕňať všetkými svojimi milosťami a často meniť i jeho náturu.

Takáto je moja mienka i úsudok o tom, čo sme dnes videli a počuli. Tak by som podľa svojho najlepšieho vedomia radil všetko napraviť.“

„Svoju reč si skončil tak oduševnene, ako si ju aj začal,“ ozval sa Van Stiphout. „A je to skutočne tvoje vnútorné presvedčenie, čo vravíš? Požičal si si od posmeškárov ostré zuby a vše nimi hryzieš. Kým sa k týmto veciam opäť dakedy nevrátime, odpoviem ti na všetko iba stručne: Ak by sa mali hneď uskutočniť tieto podľa tvojej mienky (svoju predbežne nevyslovím) užitočné opatrenia, katolícky svet by sa zrazu obrátil hore nohami.“