Zlatý fond > Diela > Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)


E-mail (povinné):

Jozef Ignác Bajza:
Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Adriana Harandzova, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Dalibor Kalna, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 182 čitateľov

Sprievodca oboznamuje Reného so životom šľachty

Predovšetkým si všimnime, — pokračoval sprievodca našich cestujúcich, „nesmierne sumy peňazí, ktoré vynakladajú mnohí páni na svoje rúcha. Koľko stoja len samy manželkine šaty, pokrývky hlavy, plášte, čipkové sukne a všetko ostatné, čo nemá vo vlastnom materinskom jazyku ani mena! Len čo sa zjaví dajaká módna čabraka, ihneď ju musia mať i dámy a slečny tejto krajiny, no keďže tuná nieto takých majstrov a aby to bolo čím drahšie, treba veci obstarať odtiaľ, kde ich vymysleli. Keď muž na konci roka počtuje, až zhíkne, koľko vydal za takéto ženine zdrapy — priam ako Sisigambe, ktorá len za svoje črievice dala celé mesto. Ale ani muži nie sú skromnejší. Pán sa hanbí ukázať v obleku, ktorý by nebol z holandského súkna, hoci často i označenie býva klamlivé a namiesto holandskej alebo inej cudzozemskej látky kúpi a derie súkno utkané zo svojej vlastnej vlny. Podobne i za domáce kožky, ktorými má olemovaný alebo podšitý odev, platieva ako za drahocenné kožušiny z cudzích krajín. A stačí, že ich sám pokladá za také, pretože sú mu hneď milšie, vzácnejšie a trvanlivejšie, akoby boli nebodaj zo salamandra. Strieborné a zlaté gomby musia z hrudy drahého kovu majstri gombári upliesť, aby sa čím skôr rozsypali a roztriasli po zemi. Kované alebo liate gomby, aké nosievali a potomkom zanechávali predkovia, pristanú teraz už len gavalierom, ako sú mäsiari a Cigáni. Netreba spomenúť iné daromnice, ktoré veľa stoja — lebo niekto navešia na seba často aj celé panstvo — rýchlo berú skazu a tunajším krajanom ani nesvedčia. Spytujem sa iba, z čoho hradia všetky tieto útraty?

Po druhé, všimnime si ich stoly, jedlá i nápoje na nich. Kedysi bola na celom svete taká obyčaj, že okolo hrncov sa zvŕtali len ženy, ako útlejšie stvorenia nesúce na tvrdšiu robotu. V dnešných časiech sa to zachováva iba u sedliakov, u iných stavov, kde sa cítia čo len trochu zámožnejší, opášu si zástery mužskí a ako znak svojho rytierskeho stavu ukazujú varechu, hoci ani nevaria. Ako-tak by ešte zbavilo, keby si títo páni vybrali do svojich kuchýň tunajších rodákov a dávali si pripravovať len jedlá, na ktoré im bruchá privykli od dávnych dáven — ale to nie! Musia to byť cudzinci, vyprobovaní pri cudzozemských kastróloch. A takíto sú preto lepší, že si žiadajú vyšší plat — lebo kto za svoju prácu pýta menej, ten si svoju robotu menej cení. Priliehavé sú slová o cudzozemských kuchároch a tunajších rodákoch:


Tých, čo ľudí jedom kŕmia a či napájajú,
trescú všade podľa práva smrťou, ktorej sú hodní.
No z toho trestu sú vyňatí aj za týchto dní
francúzski kuchári.
A preto už vari
ani Slováci to za hriech nepokladajú.

Nechcem sa tu nijako rozširovať o fruštikoch a či „ranných kúskoch“, ako ich nazývajú Nemci, keď mnohí páni a panie, často ešte v posteli pod perinou, pijú najprv z ktovieakých a bohviekde nazbieraných zelín čaj, nato vstanú, oblečú si ohriate košele a strebú kávu alebo čokoládu. No a potom až do poludnia podchvíľou si upíjajú alebo zahryzujú všelijaké posilňujúce i mdloby zaháňajúce drahé šťavy a „kúsky“. Netreba vari podrobnejšie spomínať všetko ostatné, čo za popoludnie pri ustavičnom posedávaní do seba hádžu a lejú až do večera. Nuž nevravme tu viac o týchto zbytočných — okrem daktorých príležitostí — no veľmi nákladných, ba zdraviu tohto neveľmi pracujúceho urodzeného stavu často škodlivých pokrmoch a nápojoch, a všimnime si od začiatku sám obed. Koľko stojí len taká polievka?!

Kedysi polievku nepredkladali osobitne na mise, nebývala zvláštnym jedlom, iba riedkym prípravkom, ktorým sa polievali iné pokrmy. Stade má i svoje meno. Teraz namiesto nej — aby boli čím väčšie útraty — chystajú všelijaké inakšie prípravky, sósy a polievka sa stala v poradí pokrmov prvým jedlom. Ale nech už je akokoľvek s jej starodávnym menom a použitím, či teraz vari menej stojí ako osobitný pokrm?

Na jej prípravu padnú celé teľce, barany, celé morky, husi, kačice, sliepky a rozličné hodnotnejšie vtáctvo. Všetko sa najprv trochu povarí, potom v mažiaroch tlčie, čím sa z mäsa vytlačí šťava a tento zaft zmiešajú so všelijakými talianskymi, cudzozemskými koreninami, čo tvorí polievku. Šťavy zbavené mäso vyhodia psom, lebo už rozhodne nijako nevyhovuje panskej chuti.

Poznáme rozličné sorty polievok. Niektoré druhy majú meno podľa základného materiálu: tak je polievka teľacia, slepačia, račia, husia, kapúnia atď. Iné dostali meno podľa prísad a dovážaných korenín. Poznáme polievku zápražkovú alebo čistú, bielu, čiernu a kadejakých iných farieb. No všetky sa dostávajú na stôl pod všeobecným menom „polievka“, ale nie iba jeden druh, lež prinesú ich viacero, aby sa ulahodilo chuti každého… Toľko o polievke ako prvom jedle.

Potom príde na stôl hovädzina, ktorú možno nazvať prirodzeným pokrmom našich predkov. Na stoloch poprednejších občanov zjavujú sa pred hovädzinou šišky z ľahšieho cesta, klobásky a jaterničky spolu s horčicou, aby sa žalúdok pomaly pripravil na ťažšie jedlá.

U všetkých národov s hovädzinou predkladajú strukoviny alebo zeleninu. Starému pokoleniu stačilo z toho jedno, našim dedom najmilšia bola kapusta. Terajším bruchám najväčšmi lahodí taliansky kel, kaleráb, špenát a podobná zelenina, ale nie so slaninou a rozmanito pripravenou bravčovinou, pretože už samo meno tohto pokrmu sa prieči ľudskej náture, lež s bažantmi a podobnými drahými lahôdkami.

Kto chce hostí sklamať, po tomto treťom jedle predkladá hneď pečienky a až nato znovu kadejaké inakšie pokrmy — čo dávajú iní predtým — napríklad všelijaké a rozmanité zápravky, takzvané eingemachty. Až tu sa poturbuje a potrápi — ako pri ničom inom — kuchárov um. Nieto takého jazyka, ktorý by vládal všetko dostatočne vyrátať. Čo sa len vyliahlo na zemi či vo vzduchu alebo vo vode, čo len vďaka trpezlivej opatere vyrástlo doma krotké alebo v horách divé, všetky štvornohé, lietajúce a plazivé tvory, a vôbec z čoho len kto kedy okúsil z núdze či od voľnosti — všetko tu musí byť naraz na stole v teplých alebo studených paštétach, na sladko či kyslo zmiešané i zvarené so všelijakými artičokmi, špargľami, šafranom, muškátovými kvetmi, hrozienkami, kadejakými jadrami a pomarančmi.

Po zápravách prichádzajú v rovnakom množstve pečienky priam s celými šalátovými záhradkami a brabantskými alebo korfuskými olejmi. Za pečienkami sa sypú slané tyčinky a všelijaké iné pochúťky, ale v takom poradí, že ak ťa stolujúci nemajú pokladať za neokresanca, musíš čakať, kým nezačne jesť dakto skúsenejší, lebo ináč veľmi ľahko by si siahol za tým, čo treba schrúmať naposledy, a tak by si mohol utŕžiť veľkú hanbu ako nemóresník.

Pochúťok musí byť toľko, koľko bolo všetkých ostatných jedál, a tu sa pozornosťou i dômyslom preukazuje kuchár spoločne so záhradníkom. Kuchárovou povinnosťou je priniesť ešte torty a sladké mandľové koláče, k tomu dajakú čokoládovú, pomarančovú alebo inakšiu husteninu na ochladenie žalúdkov. Ostatné, či už zeleninu alebo ovocie, má na starosti záhradník.

A záhradník si môže škrabať hlavu, koľko len chce, že mu mráz spálil a zničil azda jahody, figy, mladé kávové plody, to nie je nijaká múdra výhovorka. Lebo predložiť hosťom také ovocie, akého je hocikoľko prezretého a zhniličkaného už aj v sadoch po vŕškoch, to nie je nijaké umenie. Veď načo je potom záhradník? Jeho povinnosťou je teda starať sa o to, aby rastliny a stromy boli zelené i rodili aj v inom čase, než je tu zvykom. Preto má mispéty čiže pareniská a kláshausy čiže skleníky tak zbudované, aby za najtuhšej zimy — keď je v prírode všetko pokryté snehom až po pás, keď vrždí pod bôtami ako nenamastený voz — u neho všetko prekrásne kvitlo a smialo sa sivým stromom i bylinám vonku. Na to je palivové drevo, aby v spomínaných skleníkoch ustavične horelo. A keby sa tým nedosiahol žiadaný výsledok, dá sa pod korene stromov nehasené vápno, aby svojím pálčivým kvasením povzbudilo ratolesti do kvetu, kvet pozaväzovalo do plodu a ovocie sfarbilo i naplnilo slanou príchuťou.

Keď treba toho toľko vravieť o cudzích jedlách, čo potom o nápojoch?! Celý svet chváli tunajšie vína, no tu sú proti mienke celého sveta a nesúhlasia s touto chválou. Prejavujú nespokojnosť so svojou úrodou hrozna, upierajú pohľad na cudzie viničné hory a iba stade dúfajú dostať dobré kvapky, ktoré vyhovejú ich vznešenej chuti a poslúžia ich zdraviu. Kupujú teda víno z Dubrovníka, Palerma, dakedy aj z Maroka i Cypru. Lež ako pokladajú domáce súkno za cudzozemské, podobne je to aj s vínom… Obchodník ho len premenuje a tak urodí sa až u neho v tých viniciach, podľa ktorých meno dostalo… O čokoláde a káve som sa už zmienil. Treba k nim prirátať ešte všelijaké domáce i z cudziny podovážané pálenky, ktoré pijú hostia naposledy, aby ľahšie strávili pokrmy. Či to neznamená prilievať olej na oheň najmä v oblasti takéhoto podnebia, kde ľudia beztak horia?… Ale nech už je to čo ako s neduživosťami a kadejakými chorobami, ktoré pochádzajú z týchto hostín, ja sa spytujem iba na jedno: Aké veľké útraty predstavuje toto všetko a kto ich vlastne platí, či nie sedliacke mozole?“

„Nech si teda,“ ozval sa René, „všetko všimne najvyššia vrchnosť a proti týmto ázijským, milétskym, sibaridským, tarentským, proti takýmto sardanapalským, xerxovským, tiberiovským, vitelliovským, heliogaballovským a galienovským hostinám obnoví na všeobecné dobro archijský, fannijský, didijský, acinijský a korneliovský zákaz.“

„Nemožno nespomenúť ani hry o peniaze,“ pokračoval v reči sprievodca, „ktoré sa horlivo usporadujú každý deň a nieto z nich nijakého úžitku, aj keď sa vše na dakoho usmeje šťastie, lebo ľahko nadobudnutý majetok ľahko sa i minie a rozkotúľa; ak zasa padajú zle kocky alebo ide dobrá karta, samé oko, vtedy vidíme, ako sa márni nadobudnuté. Ak sa nechceme zdržať pri hrách — lebo je jasné, že vždy niekomu škodia — povšimnime si zbytočné náklady, ktoré sa vyhadzujú na všelijaké honosné stavby, napríklad hrady, zámky, kaštiele, vidiecke a mestské sídla. Všimnime si rozmanité paloty, jarné, letné, jesenné i zimné teremy a ich dlažbu, výzdobu, hodvábne, striebrom, zlatom vyšívané tapety — v ktorých majú mäkušké hniezda pavúky, mole i ploštice. Pozrime na apellovské maľby aj tých najnehanebnejších výjavov, na všelijaké kasne, truhly, poháriky z ebenu alebo inakšieho murínskeho dreva, na krištáľové poháre, na misy, taniere zasa holandskej výroby a dajme si otázku: Skade má šľachta na to všetko?

Napokon si všimnime velikánske množstvo panského služobníctva, ktoré žije priamo v sídle a panstvu hneď poruke, i ktoré spravuje poddaných vonku na vidieckych majetkoch. A z tejto druhej skupiny koľko je šafárov, dôchodných, kasnárov, úradníkov, prefektov či najvyšších direktorov panstva a ozajstných námestníkov svojich pánov?! Ako sa líšia v označení, tak sú rozdielne aj ich honory a platy, ktoré dostávajú, no jeden jediný vystačil by na to všetko, čo ináč vybavujú všetci spomenutí. Ako by to mohol zvládnuť jeden jedinký? Ak by zemepáni nesceľovali polia do veľkostatkov a nezrábali ich, ale všetko podelili poddaným a potom brali od nich poplatky či už v dorobenom zboží a iných plodinách alebo v peniazoch. Potom by aj polia lepšie vyzerali, lebo sedliak usilovnejšie dorába i poplatky vyrovnáva zo svojej zeme než z takej, ktorú pokladá za panský majetok, ako sa už spomenulo… Veru zriedkakedy pošibne na panskej roli svoju lichvu.

Domajšieho služobníctva, mužov i žien, býva ešte viacej. Totiž pani má vlastných, iných zasa pán, svojich i mladý pán a panenky, okrem týchto majú všetci spoločných sluhov.

Pani musí mať predovšetkým dievčinu, ktorá usporaduje svetlice a izby, upravuje postele, zaplnené až do povaly perinami z labutieho peria a poukladané zvláštnym spôsobom — toto je komorná čiže frajcimerka. Druhá, ktorá vie zakladať najnovšie pokrývky hlavy — čepce už zanikli aj so svojím názvom — a širáky, paniu oblieka, pričom jej tak skladá rúcho, aby na ňom pôvabne stál i ten naj drobnejší faldík. Tretia jej upravuje vlasy do formy všelijakých veží, gotických končitých i tupých, do podoby vrchov a kopcov, z účesu vykumštuje hotovú kvetinovú záhradu a natiera ho voňavým lojom. Niekedy si musí podložiť stolec, ak chce dosiahnuť na svoju stavbu. Štvrtá pobehuje okolo panej, rozladenej pre zostarnutý výzor svojej tváre, nuž najprv jej zatiera a vyrovnáva akýmsi riedkym cestom všetky jarky na čele i lícach. Keď cesto uschne, šuchá ho kvôli lesku obličaja hladidlom, a to z celej sily, hoci by to paniu aj bolelo. Veď veľkomožná pani vtedy vďačne vytrpí aj väčšiu bolesť.

Po vyhladení tváre, keď sa už v nej možno vidieť ako v zrkadle, dodá každej časti patričnú farbu. Ak v ten deň chce pani predstierať veselosť, namaľuje na jej líca červenobiele ružičky, no ak sa mieni ukázať smutná, namaľuje ich na bledo. Lež nie je to ešte všetko, lebo ak má vpadnuté líca, uvedená krása je nanič — bystrému oku pripadala by pani ako maškara. V takom prípade vyplnia sa obe líca malými mäkkými hubkami, ktoré prepadliny vydujú a tvári dodajú plnosť. Až vtedy celá tvár zmladne a namiesto starej, škaredej babizne sa zjaví nedávno vydatá mladica. No aj tak bystrejší pohľad odhalí fígeľ a pravdivo sa dá povedať:


Darmo si ty hladíš, líčil, farbíš líca,
predsa budeš vyzerať vždy jak stará trlica.

Táto dievčina si zasluhuje veľa, lebo sa vždycky poriadne zapotí a tak vie zmeniť prirodzenú podobu, že kováčske okuje pretápa na zlato. Lež čo povedať o tej, ktorá je odsúdená k paniným črieviciam? Akiste nie je to posledná vec. Veď ak sa pani veľkomožná dakde potkne, určite sa to nepripíše na konto úzkej obuvi, v ktorej stŕpla noha, ani rífovým šteklom — podpätkom, ani čomusi inému, ale určite vina padne na služobnicu, že panej zle obula črievice.

Okrem týchto piatich dievčín mávajú panie ešte viacero ženskej obsluhy, a to na drobnejšie i dôležitejšie a dôvernejšie služby. Taktiež im posluhujú mužskí, ak nie viacerí, tak najmenej dvaja-traja lokaji, ktorí popri iných svojich povinnostiach nosia za paniami vejár — hoci nie je teplo, parazól — hoci slnko nesvieti, pár ihlíc a vrecúško s potrebami na pletenie — hoci sa v tom nevyzná každá.

Páni sú trochu skromnejší a nemávajú také húfy obsluhy, no predsa aj im slúžia niekoľkí v osobitných funkciách, napríklad komorník, pedinter, pisár, barbier a iní.

O mladých pánov a panenky, pokým ležia v kolíske, stará sa predovšetkým dojka. Lebo pani by sa znevážila i uškodilo by jej, keby svoje dietky nadájala vlastnými prsníkmi. Znevážila by sa preto, že iba hovädá a ľudská spodina, sedliačky kŕmia svoje mláďatá vlastným mliekom. Uškodilo by jej, pretože tak by stratila veľa síl a najmä krásy. Dojke pomáha pestúnka, ktorá vše cez týždeň ukáže dieťa urodzenej matke a urodzenému otcovi. Tieto dve dopĺňa ešte tretia ženská, ktorá sa rozumie správnemu vývinu tela, aby decko v plienkach nerástlo dajako krivo.

Keď už páňatká šťastlivo prežili toľko dní, že sa im rozväzuje jazýček a vládzu aj samy sedkať a trochu cupkať, vtedy sa nimi začínajú zapodievať vychovávateľky a vychovávatelia. Niektorí im ustavične vysvetľujú, čo s nohami, rukami, ako držať hlavu i driek pri stole, do ktorých prstov chytiť lyžicu, do ktorých nôž a vidličku, aké kúsky klásť do úst, ako privítať návštevu príbuzných a známych, koľko ráz sa komu pokloniť, ako vyjadrovať očami náklonnosť srdca, kedy mlčať a kedy vravieť. Iní zas ich učia cudzím rečiam, všade chodia s nimi a za nimi, aby sa dakde nezamiešali medzi miestne deti a jazyk rodiska zle nevplýval na ich vyučovanie. Potom sú to učitelia spevu a hudby, ktorých povinnosťou je naučiť deti notám a zachovávať pauzy. Nuž či nemajú takto mladí páni a panenky dosť práce?… Až priveľa, toľko, že si mnohí nenájdu ani chvíľku času na modlenie a mnohí sa veru nevedia dlho ani modliť, hoci v tom veku nie je to vec mimoriadne ťažká alebo zrovna prepotrebná, pretože sú ešte nevinné. S dušou súvisiace náležitosti sa každý s pribúdaním rokov veľmi ľahko naučí aj sám.

Okrem tohto osobitného služobníctva je ešte viacero sluhov, ktorí majú všeobecnejšie povinnosti a užitoční sú všetkým, napríklad kočiši, fulajtári, hajdúsi, husári, posli, pecúchovia a kuchári. Muzikanti večer pánom, ukladajúcim sa na odpočinok, tíško privolávajú príjemné sny, ráno pri ich vstávaní vyhrávajú zasa veselšie, aby im dobrú vôľu nepokazilo nič také, čo by im mohlo znepríjemniť potom celý deň. Jesto ešte mnoho iných služobníkov, ale hovoriť o nich a vyratúvať ich ma už zunovalo.

Nepochybne poznáte všetok bontón celého tohto sveta, všimli ste si ho akiste aj inde, ja som vám rozkladal o ňom tak podrobne iba preto, aby ste videli, že spomenutá márnotratnosť dostala sa z cudzích krajov už aj k nám. Kým tu bohumilá jednoduchosť nenašla zaľúbenie v spomínaných bláznivostiach, sídlilo v každej chalupe i v každom dome všestranné šťastie. No len čo sa ľudia začali zbavovať starej — ako to nazývali — neokrôchanosti a obliekli si nové mravy, hneď v tej chvíli začala v každom kúte nespokojná psota nielen skučať, lež hlasne vrešťať. Najprv sa vyprázdnili mešce, potom truhly a skrine, po nich humná, stodoly, až sa naostatok začalo vypožičiavať a na väčšiu záruku pôžičky zakladať šíre nivy, majere, ba často aj celé panstvá. Čo je však najčudnejšie — z tejto ľahkomyseľnosti urobili ešte cnosť, ktorá prešla do príslovia: Nestatočný je to pán, čo nemá dlhy. Táto cnosť však neskôr stratí všetok kredit a páni sa neraz stávajú žobrákmi.

Ľahko si predstaviť, že takéto nešťastie najväčšmi doľahne na poddaného sedliaka. Lebo keď zemepáni viac trovia, viacej požadujú od sedliaka, čoraz väčšmi ho sužujú a zdierajú. Ak by žiadali menej, menej by ho zdierali a sužovali. Nuž a menej by od neho vyžadovali, keby znížili svoje ničomné, ba časnému a raz večnému šťastiu škodlivé náklady; keby položili medze svojej ohavnej túžbe po nádhere a potupnej okázalosti.

A toto je spôsob i prostriedok, akým sa môže uľahčiť biednemu sedliakovi bremeno a pomôcť aj zemanom a šľachticom z veľkej často psoty. Nech teda upustia od cudzozemského prepychu, nech sa uskromnia iba s nevyhnutne potrebným počtom služobníctva, nech sa uspokoja s doma dorobeným a požehnaným pokrmom i nápojom, a aj tie nech užívajú tak, žeby dlhšie žili — nech tak jedia a pijú, aby dĺž jedli a pili. Nech im postačí skromné, doma, vo vlastnej krajine a z tunajších prostriedkov ušité rúcho, nech sa uspokoja skromným a jednoduchým príbytkom. Naši predkovia nerobili takéto útraty a či utrpela ich sláva? Neboli azda statoční zemania? Veru boli, a to veľmi slávni, bohatí a mocní!“

„Spomenutý spôsob,“ povedal Van Stiphout, „ako by sa dalo poddanstvu pomôcť, je dobrý, aj keď ho nemožno pokladať za najhlavnejší. Ak páni nenarobia zbytočné útraty, vtedy bude dobre aj im aj poddaným; ak ich budú robiť aj ďalej, časom sa obaja dostanú do veľkej biedy… Páni však vravia, že ak by sa zriekli svojich doterajších zvykov, najmä rúcha, stratil by sa očividný rozdiel medzi nimi a urodzenosťou nižšími, ba i niektorými neurodzenými obyvateľmi, pretože kto z nich vládze väčším grošom, ihneď napodobňuje i najväčších magnátov, najmä ženy a dcéry kupcov šatia sa ako dajaké barónky alebo grófky… Takáto výhovorka je veru planá, lebo ak teraz nižšie stavy napodobňujú pánov v márnotratnosti, azda by ich potom napodobňovali aj v skromnosti. Ak nie, čože ich to trápi? Aj teraz dbajú na to málo. Nuž nech teda požiadajú vladára, aby zo svojej nepochybne najvyššej moci určil, aké rúcho môže a má nosiť každý stav, a vtedy sa zďaleka rozozná, koho treba osloviť ,osvietený’, koho ,veľkomožný’ alebo iba ,vaša milosť’, komu sa má vykať a komu len tykať.“

„A vari onen,“ opýtal sa René, „onen ukrutník patril medzi tých, čo skynožil a pomárnil všetok svoj majetok, keď vyzeral tak veľkopansky? Ja z celej tejto reči neviem pochopiť príčinu, pre ktorú by sme ho nemohli obžalovať na súde.“

„Ty už len nemôžeš zabudnúť na tamtú bitku,“ odvetil sprievodca. „Podľa pravdy mohli by sme ho i my zažalovať na súde. Lebo aj keď zemana nesmie nik udrieť, ani na neho siahnuť — iba ak v prípade nejakej skutočne veľkej neprávosti, lež aj vtedy, len keby mienil z kraja zutekať, aby ho potom nemohli dolapiť — no ani tak nemôže byť nijaký zeman takým samovládcom, žeby mohol svojvoľne a slobodne páchať krivdy na svojich poddaných proti všetkým právam; to teda nie! Za krivdu ho možno obžalovať a musí za ňu platiť peňažitú pokutu, ak sa krivda zistí a odsúdi. No práve to je tá najťažšia vec: dokázať zemanovi, že spáchal krivdu, najmä na svojom sedliakovi! Museli by sme sa dlho súdiť, sám boh vie, kedy by sa proces skončil, a veru neviem, či by sa nám zbitý sedliak zaň poďakoval.

Neviem, či sa ten zeman dostal do takej chudoby, akú nasvedčoval jeho odev, pre márnenie a nemierne trovenie. Pretože sú aj iné príčiny, pre ktoré upadajú zemania do psoty.


Časom i kráľovstvo — ak nemá jeden trón
— upadne, zoslabne, až zhynie napokon.
Aký div, že s menším panstvom je nedobre
po rozdelení a zeman potom žobre?

Lebo tuná sa neberie ohľad na chvályhodné právo prvorodenstva, ktoré sa zaužívalo v iných krajinách a uplatňujú ho tam v prospech osobného aj všeobecného dobra, pričom prvorodený syn dedí všetky majetky vcelku a mladších súrodencov vypláca peniazmi. V tejto krajine si však celé dedičstvo po otcovi rozdelia všetky deti rovnako, každé dostane patričnú časť z hotovej pozostalosti doma, z poľa i poddaných.

Či je už v obyčaji, že sa iba vnukmi začína trhať panstvo na toľko častí? Napríklad dedo mal troch synov a každý z nich zasa troch vlastných synov, pri dedení títo vnuci si všetok majetok rozdelia na deväť častí. Povedzme, že synovia nič nepopustia zo spôsobov, akými žil otec, a že si ponechávajú ten istý stôl, to isté služobníctvo, ktorému bol pánom i on, keď mu ešte patrilo všetko to, čo sa teraz dostalo do ich moci. Nuž čo tam zapríčiní, že tak rýchlo schudobnejú?! Treba však dodať, že zväčša chcú deti otca ešte prevýšiť vo všetkom pohodlí. Čo potom? Ako dlho im vydrží majetok, ku ktorému sa dostali?… Teda sú dve príčiny, dva spôsoby, ako sa dostáva zemianstvo do tvŕdze… Napokon treba pripomenúť aj to, že v tejto krajine musia mnohí skutoční zemania sedliačiť, a je veľa takých zemanov, ktorí by pri osievaní prepadli cez riečicu. To preto, že mnohí najmä za občianskych vojen kadejako potratili svoje armales — výsadné listiny a iní si ich zasa všelijakými spôsobmi nadobudli. Okrem toho našiel sa aj iný prostriedok, ktorým sedliaci získali zemianstvo.“

Sprievodca už chvíľu mlčal, keď sa na koreň každej veci zvedavý René spýtal:

„A s tým chudákom, čo zabil vo svojej kapuste panského zajaca, naložia milosrdne? Čo je to aký do neba volajúci priestupok?“

„Nuž to je taký priestupok,“ odpovedal sprievodca, „že znivočil slobodného zvera, aby viacej nerobil škodu. Ak by si ho nebol všímal, bol by dokvitol aj druhý a tretí raz a naučil so sebou chodiť i ostatné zajace, a tak by bol tento sedliak veľmi ľahko prišiel o svoju najzákladnejšiu obživu, pri ktorej sa veru poriadne narobil, keď ju okopával a za veľkého sucha musel polievať. Ak som vravel ,slobodného’ zajaca, jasne z toho vyplýva, že mu nič nebránilo vojsť do sedliakovej kapustnice, voľne mohol zabehnúť nielen ta, lež aj inam, ďalej, až von z panského chotára. A nad takým kto môže uplatňovať svoje právo a bezvýhradnú moc?! Iné by bolo, ak by onen zajac žil v oplotenej záhrade alebo nejakom ohradenom zverníku pod jágrovou opaterou. Nuž ta vojsť bolo by priestupkom a trestuhodné.

Pokiaľ ide o zverníky, dovolil by som si dať osožnejšiu náradu panstvám, aby na tých širokých, často veľkým horám sa rovnajúcich remízach miesto zajacov a podobnej zveriny, najmä bažantov, chovali rohatú raticovú zver, ktorá je taká vzácna i v ďalekých krajinách. Nech sa to veľké množstvo vaječných žĺtkov, srdcia i pečene z vnútorností hoviad, aj krúpky a rozmanité zrno, ktoré by čistejšie nepovyberala ani myš a ktorého množstvo meríc zmárni také vtáctvo, nech sa za to obstará raž alebo žito a sa zaseje do bažantníc — ak by tam pasienok chceli zmeniť radšej na pole. Keď sa potom úroda zožne a predá, nech si panstvá spočtujú, čo je menej nákladné a čo prináša väčší úžitok… Toto však iba len tak stručne a mimochodom.

Teraz o treste onoho sedliaka: Dlhší čas posedí si dakde pod zemou, doma ostane mu robota zanedbaná — žena s deťmi si neporadia — a šťastlivý bude, ak ho len raz hovadsky stlčú.“

Až vtedy skončil sprievodca svoje vysvetľovanie, medzitým slnko spočinulo za vrchmi, hory stmaveli, začalo sa zmrákať a už za čírej tmy prišli do evanjelickej čiže kacírskej dediny, ako sa tam potom dozvedeli.




Jozef Ignác Bajza

— prozaik, básnik, autor náučných náboženských spisov, vášnivý polemik v otázkach slovenského spisovného, resp. literárneho jazyka. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.