Zlatý fond > Diela > Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)


E-mail (povinné):

Jozef Ignác Bajza:
Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Adriana Harandzova, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Dalibor Kalna, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 182 čitateľov

Reného, Van Stiphouta a ich sprievodcu pokladajú za kveštárov

Ráno sa René, Van Stiphout a ich sprievodca poďakovali hostitelovi za všetku bratskú srdečnosť, odobrali sa od neho a pokračovali v ceste. No napoludnie zažili čudné hodky a večer na nocľahu ešte čudnejšie.

Celkom náhodne a neúmyselne doviezol ich najatý kočiš napoludnie do dediny, kde nebolo hostinca, ale ani so sebou nemali nič na občerstvenie. Čo teraz? Vošli teda do najbližšej chalupy, v ktorej sa gazdiná práve najusilovnejšie zvŕtala okolo ohniska a miešala, trepala múčnu kašu. Miestnosť bola od povaly až po zem plná hustého dymu, ktorý naháňal do kašľu a kýchania i prasce váľajúce sa pod lavicou. Všetko bolo čierne a dokonale vyzeralo ako mučiareň alebo živý obraz opravdivého pekla.

Zastali pri dverách a podľa obyčaje tamojšieho kraja pozdravili, oslovili ženu lopotne chystajúcu obed. Pribehla s uslzenými očami až k prahu, najprv sa zľakla, no potom ich pokladala za kveštárov-mníchov, vybehla kamsi na povalu a v zápone priniesla akúsi nevídanú strovu, pričom ich odpytovala a prosila, žeby vďačne prijali aj to málo, lebo viacej nemá, aby sa nehnevali a neprivolali na ňu boží trest. Vraj v budúcnosti všetko najlepšie z božieho požehnania odloží pre nich a odovzdá im to, keď prídu. Van Stiphout i René sa čudovali ženiným rečiam a mysleli si, že je to tam vari taká obyčaj, podľa ktorej poznášajú hosťom všetko, čo len majú. Sprievodca však chcel využiť vhodnú príležitosť a zažartovať si, nuž jej povedal:

„Pánboh zaplať aj za to. Nech vám to tisícnásobne vynahradí svätý náš patriarcha, zakladateľ našej najsvätejšej rehole. Nech tá rolička, na ktorej sa urodilo toto zrniečko, nikdy neplodí kúkoľ a snet, ani mätonoh a bolehlav, nech každé do nej zasiate semeno vzíde utešene, každé zrnko vydá päť byliek, každá byľka desať klasov a každý klások toľko zrniek, koľko sa urodí maku v najväčšej makovici. Nech sa do zbožia neopováži zaplieniť nijaký črviak ani muška, vbehnúť doň hus, morka či kačica alebo sliepka a vletieť jediný vrabec. Ak by však niečo z nich zbožiu chcelo uškodiť, nech sa tam na mieste ihneď otrávi, vyvráti hore nohami a naskutku vezme skazu, zdochne. Nech tú zem obíde každá búrka, hromy aj blesky a víchor.

A tabačik šnupete, gazdinka? Ponúknem vám z takého, čo mi darovala istá veľmi dobrá pani matka z nášho Tretieho rádu… A ste aj vy treťoradanka?… Nosíte kordičku? O, blahoslavený a všetkým ľuďom osožný povrážtek!… A kde máte dietky, synkov a dcérenky, aby sme ich mohli obdarovať agnúštekmi alebo prstienkami?“

Gazdiná však nemohla odpovedať, čo tak husto kýchala a štikútala od ponúknutého a šnupnutého tabačného prachu. No sprievodca neustával vo svojej reči:

„Gazdinka moja radostná, zlatá, úprimná,“ vraví, „takýto podarúnok nás veru naozaj neuživí a hockedy sem prísť nemôžeme, a ak by sme aj došli, nenájdeme doma každú gazdinú, teda ani vás. Teraz nám dajte naraz všetko, čo inokedy pýtame viac ráz do roka: Jedno-dve kuriatka, húsku, barančeka, hrudu masielka, klobásočku, šunôčku, zopár vajíčok a podobné veci, aby ste za odplatu obsiahli hojné božské požehnanie na všetkej svojej robote, na celom poľnom i domácom statku aj majetku, a nás aby v kláštore pochválili… Lebo, gazdinka drahá, ak dostaneme a prinesieme málo, naši predstavení si pomyslia, že sme almužnu alebo pomárnili, alebo nevedeli, či nechceli pýtať, čo je pre nás zle-nedobre. No keď vypýtame a šťastlivo domov dodáme veľa, vtedy nás chvála neminie a ohromne si nás uctia, ba potom nás i povýšia. Nuž, gazdinka milá, pre vaše aj naše dobro… vráťte sa — zabehnite do komory, k truhle, ku klonke, do košiara, ak máte teliatko, zaskočte aj poň do maštale. Keď bude u nás odpust, potom príďte, pobedlíme, aby sa z neho ušlo aj vám.“

Nato sa žena poškrabala, i kde ju nehrýzlo, a povedala: „Teliatko, dvojctihodní páni páterkovia, nemáme. Čo sme to jedno jediné mali, to sme museli predať na panské dane. Aj barančeka sme mali len jedného, lebo nám ostatné ovce vyhodili, a toho jedinkého som vo meno božie darovala onehdy akémusi onakvejšiemu pátrovi — neviem, k akým patril, no viselo mu dolu chrbtom cedidlo, do akých dávame odtiecť tvaroh. Podobne som pochodila i s kurencami a vajcami. Včera som ich musela dať na vojaka v dedine. No, aha, pst — kotkodáka sliepka… V niečom humne sa nazobala zrna, znesie vajce. Trošku počkajte, potom vám ho ihneď odovzdám.“

„Teda nič nebude,“ vravel domnelý kveštár, Reného a Van Stiphoutov sprievodca, „teda nič nebude, ako vidím, z toho všetkého, čo pýtame. Ak nás tak ľahko vyplatia všade, mohli sme vrecia i kapsy nechať doma… Ale veď obyčajne nie je všetko pravda, čo sa povraví. Reči sa hovoria, a chlieb sa je. Chcete nás iba prekárať, gazdinka, pravda?“

„Och, nie,“ odpovedala, „hovorím samú čistučkú pravdu. No mám hrudku masla, ktoré som dneska zmútila, odtrhnem si ho od úst a vďačne vám ho dám, len keby ste mi podarovali trochu zeliniek z venca, ktorý býva na sviatostke, aby som si mohla zavše okadiť Černuľku, nech ju nedoja bosorky.“

I odišla hneď a priniesla onú hrudku masla.

„A čiaže je toto húska? “ opytoval sa jej sprievodca, keď zazrel v smetiach sa čičrajúcu hus.

„Moja,“ odvetila žena „ale už je veľmi stará. Tohto roku sa jej skazili všetky vajcia, o rok, ak dačo vysedí — lebo ju chovám na plemeno — dám ju vo meno božie ako almužnu.“

„Mohla by… aj o rok vyviesť podobne, načo by ste ju podaromne chovali cez celú zimu, dajte len vy sem tú mršinu, nech nadarmo nemárni trávu aj zrno.“

„Ale akože si zadovážim a nadobudnem druhú, pán páterko?“ bedákala gazdiná.

„Ako?“ odpovedal jej. „A ako ste si zadovážili túto? Či vám váš farár nikdy nekázal o nebeskej prozreteľnosti a nesmiernom božskom milosrdenstve? Alebo kázal, no vy neveríte a pochybujete o tom? Vezmite si nás za príklad. My neorieme, ani nesejeme, ani nežneme, do stodôl nezhromažďujeme, a predsa žijeme statočne… Žite aj vy podobne, ani vám nebude nič chýbať.“

„Poručeno pánubohu,“ povedala gazdiná, „aj tak som počula, že boh všetko darované vynahradí stonásobne.“

„To ste teda dobre, nábožne a bohumilo povedali,“ pokračoval sprievodca našich cestujúcich. „Vidieť, že ste pochopili slovo božie a že ho zachovávate. A tak už máme húsku, aj kus masielka — a či kuriatko nám uletí… Azda vám, gazdinka milá, u niektorých susedov požičajú?“

„Nuž veru neviem,“ vravela a ihneď bežala do dediny.

Kým sa žena bavila v dedine, cestujúci ju ľutovali, aj im bola na smiech. Van Stiphout vtedy sprievodcovi povedal:

„Bol by z teba znamenitý kveštár.“

„Ba slabo som sa jej zaliečal,“ odvetil, „neuplatnil som ešte veľa kadejakých spôsobov, ktoré používajú takíto žobráci. A kde sú ešte hrozby!? Musel by som jej predpovedať mnoho trestov a vyhrážať sa jej pokutami od výmyslu sveta. Mal by som ju presvedčovať, že nemôže očakávať nijaké požehnanie na zemi, ani v nebi, že sa nedočká nijakého úžitku ani z najusilovnejšej práce, že proti nej a celému gazdovstvu povstane a vzbúri sa oheň, voda, počasie i celá príroda. Všetko by som jej musel potvrdzovať aj príkladmi. Pravda, predtým by som sa bol musel povyzvedať, aké nešťastie postihlo ktorú gazdinú tu v dedine alebo na okolí, čo by som potom vykladal ako boží trest za skúposť voči mníchom. A k svojim výstrahám i hrozbám volal by som na pomoc ťahavým a zvýšeným hlasom i Sväté písmo — citujúc z neho najprv po latinsky a potom aj žene zrozumiteľným jazykom. Na ľud vždy veľmi účinne zapôsobia príkladmi potvrdené hrozby, hoci sa tie príklady nikdy neprihodili alebo do ich reči zapadnú ako do káry tretie koleso… Chuderu biednu ženu ohlúpia najmä takéto argumenty a naľakaná dá i to posledné.“

„Je síce pravda, že sa ten velikánsky počet rehoľníkov zmenšuje, že mnohé rehole úplne rozpustili a zrušili, no rozhodne by nebolo nespravodlivé, keby čosi podobné postihlo raz aj ostatných, keby všetkých prepustili cez riedku riečicu!“ zvolal René.

„Nemálo žiadaš,“ ozval sa Van Stiphout. „Veľkú vec vravíš, hoci stručne. Lež ako, čím by si odôvodnil, vysvetlil, dosvedčil a doložil svoj smelý úmysel?“

René sa už pustil do vysvetľovania, no vtedy pribehla domov spotená gazdiná s kuraťom a zadychčane vravela:

„Celú dedinu som obehla, už mi bolo na zúfanie, ale jedna žena sa predsa zľutovala nado mnou a dala mi tohto kohútika. No musela som sa jej zaduškať a zaveriť, že jej to podľa potreby odrobím celým dňom, lebo by jej to vraj bolo dlho čakať, kým sa mi vyliahnu kurence a o rok jej budem môcť vrátiť takého kohúta, akého mi dala. A povedala mi aj to, že teraz utrpí veľkú škodu, lebo jej sliepky ponesú čisté vajcia, ktoré budú súce iba na škvareninu. No už je dobre, tu ho máte!… A ešte to vajce…!“

Nato vyšla na slepačí pôjd a priniesla vajce so slovami:

„Aha, aké je teplé, čerstvučké, ešte na ňom kotkodákala sliepka.“

Potom bežala do kuchyne a náramne vykríkla:

„Och, beda mojej hriešnej hlave! Kaša mi prismudla a prihorela. Čo teraz pošlem mužovi na roľu? Ten mi určite namastí otkou chrbát aj boky!“

„Nič to,“ povedal sprievodca, „teraz už budeme mať všetci obed. Tieto veci, čo ste nám doteraz dali, čiže kohút, hus, vajce, hruda masla i oná strova skutočne sú naše?“

„Akože ináč,“ prisvedčila žena.

„Zo všetkého teda pripravte obed,“ rozkázal jej.

„A čože poviete v kláštore?“ spytovala sa. „Veď to musíte zachovať a dodať domov. A ja vám to neviem po vôli ani uvariť, lebo celý svoj život chystám len po sedliacky.“

„Kláštor sem — kláštor tam,“ odvetil sprievodca. „Aj v kláštore budú dnes jesť, my však v tejto dedine nedostaneme nič pod zub. O varenie sa nestrachujte, my vám poradíme a pomôžeme.“

Kuchárili potom vedno, a keď navarili a napiekli, časť obeda poslali orúcemu gazdovi, ostatok vyliali do vahana a všetci si k nemu posadali… Žena sa sprvu hanbila, nijako nechcela s nimi jesť, no prinútili ju, takže predsa obedovala s ostatnými, ale starostlivo dodržiavala dobrý móres. Stála totiž pri rohu stola, zďaleka naberala lyžicou a keď si kusisko jedla vkladala do úst, vždy si ich zakrývala voľnou dlaňou, odvracala sa, aby nevideli, ako žuje.

René sa dlho bál zahryznúť do chleba, lebo sa zdalo, že aj ten má zuby. Vyzeral totiž, akoby bol z podrúzganého, no predsa pichľavého tŕnia či z najostrejších ostín. Nech ho ako obracal, všade driapal, pichal a hrýzol. A keď sa napokon kvôli lepšiemu stráveniu ostatného jedla predsa odhodlal doň zahryznúť, priam sa zadrhol. Upečený bol z takého zrna, akým inde kŕmia kone.

Po tomto skromnom, ale v daných okolnostiach až veľmi chutnom obede, povedali žene, kto sú, a dobre jej zaplatili za pokrmy aj námahu. A keď ju ešte poučili, nakoľko sa len dalo, ako sam držať voči žobravým rehoľníkom a koľko veriť ich prosbám i hrozbám — pobrali sa ďalej.




Jozef Ignác Bajza

— prozaik, básnik, autor náučných náboženských spisov, vášnivý polemik v otázkach slovenského spisovného, resp. literárneho jazyka. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.