ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď vošli do hostinca či skôr do krčmy, zazreli tam okolo dlhých štokov sčasti stáť, sčasti sedieť veľa chlapov. Niektorí z nich už prebrali mieru a predsa držali ešte v jednej ruke džbánky a rozklátení na všetky strany plieskali si do voľných dlaní, spomínajúc po každom plesnutí „parolu“. Začudoval sa René, keď ich počul, a zdalo sa mu, že prišiel medzi Francúzov. Sprievodca to pobadal a so smiechom povedal:

„Vidíš, nedarmo Slovákov nazývajú aj Francúzmi, veď akej inakšej reči je slovo parole, la parole, ak nie francúzskej? A pod týmto výrazom rozumejú priam to isté, čo aj Francúzi. Teraz sa totiž o niečo jednajú, pričom si trieskajú vospolok do dlaní a kričia: „Daj parolu!“ Tým chcú vlastne povedať: Daj čestné, chlapské slovo; dodrž slovo, sľub.“

Jednajúci sa chlapi aj všetci ostatní si medzitým všimli vchádzajúceho Van Stiphouta, Reného i sprievodcu a keď podľa ich obleku postihli, akého sú vierovyznania, zvraštili tváre a doradu začali mrmlať. Nuž vyšli z tejto izby, aby sa nestali na vlastnú škodu príčinou pohoršenia, a opýtali sa hore-dole pobehujúceho krčmára, či by im na nočný odpočinok neposkytol osobitnú pokojnú svetlicu. Lež i ten pozrel na nich len o málo ľudskejšie a zúrivo odpovedal, že okrem svojej a tamtej pre všetkých hostí spoločnej izby nemá nič iné. Ak sú teda skutočnými pocestnými, prečo sa stránia ostatných podobných ľudí, veď by ich mohli napríklad poučiť, keď sa zrejme pokladajú za mravnejších a bohabojnejších.

Zdesilo ich toto priateľské, úctivé privítanie a viacej sa už neodvážili spýtať na nič. Vyšli von z nepohostinného hostinca i začali sa radiť s kočišom, či by nemohli odísť inam, kde by našli vhodnejší útulok. No kočiš vravel, že v noci je tu nebezpečne cestovať a hodne ďaleko je i najbližšia dedina, kde žijú obyvatelia podobného náboženstva, čo ho nijako nepovzbudzovalo na cestu.

Keď tam tak stáli a rozmýšľali, čo si teraz počať, René zbadal na ktoromsi dome uprostred obce rozožaté svetlo, ktoré síce nevychádzalo z nejakého vyššieho stavania, než boli ostatné, ale jeho väčšie sklené obloky naznačovali, že v ňom nebýva obyčajný gazda.

„Poďme ta, hen,“ povedal a ukázal na dom, „azda nás už kyslejšie neprivítajú, a keď aj, vyspíme sa pod plotom, aspoň skôr zbadáme, že svitá.“

„Dobre teda, môžeme skúsiť,“ súhlasil Van Stiphout, „ale citlivosť nechajme za dverami. Čím väčšmi tam budú kúsavejší, tým menej to vnímajme: trpezlivosťou vari dačo dosiahneme, iba že by našu trpezlivosť pokladali za bezočivosť, grobianstvo a chceli by nás vykúriť ožechmi. Vtedy hľadajme spásu v úteku a spoľahnime sa na nohy.“

Potom sa vydali za svetlom tamtých oblokov, celou cestou však museli pri každom dome podstúpiť so psami hotovú vojnu. Keď ta došli, spýtali sa v kuchyni dievky, kto a čo za pán tam býva a či by sa s ním mohli pozhovárať. Dievka nevedela, s kým má česť, a dôstojne odvetila, že je to dom osvieteného biskupa a jeho prívetivá nátura je už raz taká, že sa vždy s každým úprimne a láskavo pozhovára. Nech len idú smelo ďalej a bez okolkov predložia svoju žiadosť.

Vošli teda do prvej svetlice a našli tam plno menších i väčších detí, čo im natískalo domnienku, že sa dostali do židovskej školy. Keď vstúpili dnuka, niektoré deti vybehli von, akoby boli zazreli strašidlá, iné sa sypali do druhej izby a vrešťali na tatu i mamu. Za týmito sa plachým krokom pobrali aj príchodiaci, lebo predpokladali, že tam nájdu biskupa. Keď pristúpili k otvoreným dverám, zľakli sa, že dnu horí, lež oheň ešte nevybĺkol plameňom, ale iba tlie — pretože tam bolo od povaly až po zem plno dymu. No podľa vône čoskoro uhádli, čo je to za kúr, a zbadali aj pec, z ktorej sa dymilo.

Za stolom sedel muž, o ktorom ihneď na prvý pohľad usúdili, že svoje telo v živote neveľmi mučil pôstmi, lebo pre ohromné brucho si vari nikdy nevidel nohy, podhrdlie mu spadalo do polovice pŕs a nielen lícami, lež celým telom vzbudzoval predstavu, ako každý deň s náramnou chuťou hlce bravčovinu.

Z úst mu trčala fajka-meršánka na dlhom drevenom pipasári s kosteným hryzákom. Pukal z nej poredšie, ale o to tuhšie, takže nielen ústa a nos, lež vari aj oči vyvrhovali veľké kúdoly dymu. A stade vyplývala domnienka hostí o požiari a ohni. Pred ním po ľavici ležala z ostrihanej hlavy zhodená parochňa, po pravej ruke stál dvojpintový pohár plný piva, uprostred stola mal rozloženú Melanchtonovu knihu a tváril sa, že usilovne hľadí do nej.

Na druhom konci stola sedela žena v najlepšom veku, nebola chudá, lež ani tučná, vykŕmená, ako bol osvietený pán biskup. Oči nemala ani vpadnuté, ani vygúlené a bola príjemnej strednej postavy. V rukách držala a pozorne čítala bibliu; možno chystali slovo božie na budúcu kázeň.

No keď Van Stiphout, René a ich sprievodca po zaklopaní vstúpili dnu, vstala zo stoličky, milo sa im uklonila a ihneď vyšla von aj s dietkami. Biskup však nevládal vstať, iba zo dva-tri razy pokývol hlavou na privítanie hostí a bez rozmýšľania ich prosil, či úprimne vyzval, aby si posadali a bez okolkov predniesli svoju žiadosť.

Nato sprievodca našich cestujúcich veľmi zdvorilo začal vysvetľovať, kto sú, kade a prečo cestujú, ako ich v tejto dedine zastihla noc, a preto hľadali v obecnom hostinci dajakú izbu na prenocovanie. No hostinský neprejavil ani štipku ochoty, pretože im na ich žiadosť tak odpovedal, akoby ho boli hrubo urazili. Nuž pokúsili sa hľadať nocľah v dedine a tak šťastlivo prišli do tohto domu, kde ich už v pitvore nezaslúžene úctivo privítali, takže sa opovážili ďalej pred jeho milosť a ponížene ho prosia o láskavosť, žeby im ráčil dovoliť niekde vo svojom stánku prenocovať.

„Vďačne,“ odvetil, „veľmi vďačne,“ a pochytil zo stola cengáč i zacengal. Ihneď pribehli dvaja kapláni, nazývaní ináč aj togáti, zaujali poslušnosť prejavujúcu pózu a čakali na rozkaz. Biskup sa ozval svojím hrubým, akoby z desaťokovového sudiska vychádzajúcim hlasom, pričom po každom slove oddychoval: „Jeden z vás,“ povedal, „dá vymiesť, upratať tamtú (určil ktorú) svetlicu, ustlať postele, nachystať vodu, uterák i všetko potrebné, a zostane tam doposledku, kým nebude všetko hotové. Deti nech ta potom nepúšťa a svetlicu zamkne. Druhý mi zaraz privedie hostinského!“

Dopovedal, obaja kapláni sa hlboko poklonili a odišli za svojimi povinnosťami. Ten druhý bol taký vrtký a chytrý, že pán biskup si sotva stačil poriadne odfúknuť po vydanom rozkaze, a on už doviedol, či dohnal hostinského.

Hostinský si vonku zložil klobúk, ticho si odkašlal a nesmelo, iba na prstoch — ako sa chodieva k takýmto pánom — celý ohúrený a nastráchaný vošiel dnu. A prenikol ho ešte väčší strach, keď zazrel Van Stiphouta, Reného a ich sprievodcu, lebo si domyslel, že ho volajú akiste kvôli nim. Tak aj bolo, pretože pán biskup hneď začal s výčitkami:

„Ty netvor,“ vravel, „takto teda počúvaš a zachovávaš, ak vôbec počúvaš, moje vyučovanie evanjelia každú stredu a sobotu? Pre koho tam ja vlastne kričím z plných pľúc, namáham sa podaromnici, zdravie si kazím a utrácam dni zo svojho života?… Či vám azda nedobre vysvetľujem bibliu a náležite vás neučím katechizmus? Načo mávate pred sebou otvorené biblie, vari len preto, aby ste hneď pozreli, či hovorím správne, či hlásam pravdu a miesto Pavla nespomínam Havla? A vari nekážem často aj o dobrých skutkoch? Či vás zrozumiteľne neoboznamujem s učením zakladateľa našej viery? Koľko len kníh ja musím každý boží deň popremŕvať kvôli vášmu blahu a duchovnému dobru!

Prečo si týmto statočným pocestným odoprel hospodu? Nemohol si konať svoju povinosť s ohľadom na moju trojctihodnosť, na moje pastorstvo, superintendentstvo a biskupstvo? Čo?… Nemáš komoru, do ktorej si sa mohol na jednu noc preniesť aj so ženou a im prepustiť svoju izbicu? Há?!… Tak ty gazduješ? Ak odpravíš takto každého, ako zvládzeš povyplácať vianočné, kántrové a michalské porcie, porubovú daň i árendu? Akože vyrovnáš aj mne, čo mi patrí? Či sa vám všetkým i každému osobitne, keď niektorý prídete ku mne, dosť nenapripomínam, ako zmierlivo sa máte s každým sporadovať? Čo? Há?!“

„Pekná veru kázeň, pekné a prísne pokarhanie,“ pomyslel si René. Biskup vravel všetko s takým rozhorčením, že naostatok vládal povedať iba toľko:

„Bezbožník akýsi! Včuľ zmizni, zajtra prídeš na spoveď — a uvidím, akú mi donesieš oferu!“

Hostinský po vyčítaní levítov ani nemukol a odišiel očividne celý skormútený. Biskup však — pretože sa mu od rozčúlenia rozbúrila v žilách krv — chvíľu sa iba utieral a oddychoval. Keď sa trochu upokojil, povedal:

„Nečudujte sa, že naši veriaci v tunajšom kraji vítajú vašich tak srdečne, ako vás prijal hostinský, lebo aj vaši sa voči našim správajú podobne prívetivo a priateľsky…“

A tieto slová boli najsprávnejšie zo všetkých jeho rečí.

V tunajších krajoch doteraz skutočne trvali škaredé nevraživosti, nepriateľstvá i roztržky medzi našimi veriacimi a kacírmi, čo bývalo chybou a hriechom obidvojich. Možno sa opýtať, ktorí na tom nesú väčšiu vinu… Nepochybne kacíri sú len kacíri, a pretože kedysi rozbili svornosť a lásku jednoty, možno sa vari čudovať, ak nám nepreukazujú lásku a horia voči nám nenávisťou? Lež my sa musíme od nich všetkých líšiť práve tým, že milujeme aj miernejších, aj najtuhších svojich nepriateľov, ale my… A toto, práve toto bolo až doteraz jednou z príčin, pre ktorú sa v našich krajoch navracalo na pravú cestu, k našej viere tak málo odpadlíkov.

Všetky krivé pohľady nevercov vyvierajú totiž z nesprávneho alebo zlostného výkladu niektorých článkov bohom zjaveného učenia, no ani tak sa nemalo dosiaľ a nesmie sa ani teraz zabúdať na jedno:

Ak odpadlíci našej viery a kacíri nepatria do počtu našich blízkych a priateľov, akiste musia potom prislúchať medzi nepriateľov a protivníkov — či vari nemusíme milovať svojich nepriateľov a protivníkov? A ako milovať?… Či ostrými kázňami proti tým, ktorí vravia, že sa na svojich nepriateľov nehnevajú, ale že im nemôžu dobro ani preukázať, ani želať, ba nemôžu sa s nimi ani po priateľsky zhovárať — či vyhrážkami, a najmä že darmo čakajú akúkoľvek odplatu a odmenu tí, ktorí dobre činiacich nevercov milujú a že iba takým preukazujú skutočnú lásku…?

Medzitým pripravili večeru a prišla pani biskupka, ktorá najprv ľútostivo prosila muža, aby si kvôli jednému ničomníkovi neničil zdravie, lež si ho šetril pre seba i pre ňu a aby sa upokojil. Potom ho volala k večeri aj s Van Stiphoutom, Reném a ich sprievodcom.

Biskup na pozvanie prikývol a spomenutí kapláni ochotne priskočili, aby mu pomohli vstať a prejsť do druhej miestnosti. A mali veru čo dvíhať zo stolice, aj čo držať pri kráčaní, lenže boli to vyberaní čeľadníci, ktorí by mohli v horách postávať poza bučky. No René sa najväčšmi čudoval biskupovmu bruchu, lebo nohy a celé telo mal ešte v tamtej svetlici, a s bruchom bol cez dvere už v polovici druhej izby. Dalo by sa z neho vyrobiť veľa takých bubnov, aký prikázal spraviť po smrti zo seba Čech Žižka… Keď ho usádzali, všetko pod ním prašťalo.

Za stolom sedeli okrem neho, jedného jeho už odrasteného syna, ktorý skončil školy a čakal na predikantské miesto, jednej jeho na vydaj súcej dcéry, čo sedela oproti Renému a pohltala viacej slín než jedla, ešte René, Van Stiphout a ich sprievodca. Osvietená biskupka večerala inde spolu s ostatnými deťmi, ktorých bolo ako maku a jedno od druhého menšie; no aj tak podchvíľou prichádzala k svojmu pánovi, aby ho tým povzbudila do väčšieho apetítu.

Pán biskup nadhadzoval mnoho rečí, ale vždy len dačo nadštrkol a ďalej nepokračoval sčasti pre námahu, ktorú mu spôsobovala pri rozprávaní veľká tučnota, sčasti pre nedostatok vedomostí, lebo každé jeho slovo naznačovalo, že ho nebodaj rovno z rechtorstva povýšili na takú dôstojnú policu. A preto syn vždy dokončil, čo začal on — syn teda prežúval otcove slová.

Okrem iného sa zhovárali aj o tom, ako by sa mohli najskôr a najľahšie zmieriť a zjednotiť s naším náboženstvom všetky ostatné vierovyznania. Biskupov syn predkladal podmienky a prostriedky na toto zjednotenie len čiastočne ako kacír, lebo našej cirkvi by nijako nemohli uškodiť, no mohli by sa pre ne sami odpadlíci nazvať bláznami, ak by sa po ich splnení navrátili do našej cirkvi, lebo zotrvávajú vo svojich bludoch pre nezáväzné veci. Šlo totiž o podmienky a prostriedky, ktoré záležali v tom, aby sme upustili od mnohých cirkvou ustanovených ceremónií a obyčají, čo nevyplývajú z článkov viery; a išlo najmä o celibát kňazov a požiadavku, aby sa mohli ženiť.

Biskupov syn vravel o tom veľa a všetky jeho názory na celibát vychádzali z dvoch základných vývodov: Boh nikomu nezakázal oženiť sa a mnohým, ba všetkým ľuďom je slobodný stav ťažkým, priam neznesiteľným bremenom, čo jasne dokazujú nespočetné príklady na veľké pohoršenie statočných. Z týchto dvoch dôvodov uzatváral viac, než mohol uzavrieť — vraj hoci by nebolo nádeje, že by sa po úprave celibátu u našich kňazov odpadlíci vrátili k nám, predsa by sa mal celibát zrušiť pre naše vlastné dobro a prospech našej cirkvi.

Prvý dôvod, že boh nikomu nezakázal oženiť sa, možno obhájiť celkom ľahko, pretože čistota sa dá narádzať a odporúčať jedine tým, ktorí ju po svedomitom zvážení svojich prirodzených sklonov môžu aj zachovávať. No z toho nijako nevyplýva, že čo boh nezakázal, nemohla to zakázať cirkev. Veď každodenné skúsenosti nás učia, že aj svetské vrchnosti rozkazujú alebo zakazujú mnoho vecí, ktoré uskutočňovať alebo neuskutočňovať ináč neprikázal ani prirodzený, ani zjavený zákon boží, lež ich ponechal na vôľu všetkých ludí.

Biskupov syn však pokračoval ďalej a po dokázaní, že v časoch prvej cirkvi bývali obyčajne ženatí aj biskupi aj kňazi, vyhlásil, že celibát je ťažké a nebezpečné bremeno, ktoré sa podľa jeho presvedčenia nikdy nemalo uzákoniť. Ťažkosti celibátu zdôrazňoval nasledovne:

Okrem niektorých na manželstvo nespôsobilých — všetko ľudské stvorenie cíti náklonnosť k manželskému zväzku, pretože ju zdedilo už od prvých rodičov, ktorí dostali na to priam rozkaz. Z nich prešla táto náklonnosť do pokolení, z nich sa prelieva do všetkých ich synov i dcér a nemôže jej nikto zabrániť, hoci ju niektorí aj začas v sebe udúšajú.

Potvrdzoval to svedectvami z Písma, najmä článkami, ktoré opisujú vzájomnú potechu manželov vo všetkých trápeniach a ich spoločnú radosť i spokojnosť ducha a ktoré sa zmieňujú o všelijakých úzkostiach, trýzni, smútku a vnútorných bojoch samotných ľudí.

Vravel, že tieto trampoty a takéto súžby ešte ukrutnejšie postihujú kňazov (vo všetkých jeho rečiach išlo vlastne o svetských kňazov), pretože musia žiť medzi ľuďmi obojeho pohlavia, ustavične sa stýkať so všetkými stavmi, a tak neustále zotrvávať vo veľmi blízkych príležitostiach k pádu.

Naostatok vo svojej reči hlavnú váhu kládol na nemálo príkladov zle zachovávaného celibátu. Ten dotiaľ hanebný konkubinát, či súlož, najmä po prísnom zákaze manželstva kňazov — ktorý vyniesol Hildebrant, ináč pápež Gregor VII. — náramne sa rozšíril v mnohých krajinách a trval cez dlhé roky až do Tridentského snemu s vedomím, ba priam so súhlasom celej verejnosti, že sa pre dlhodobú zaužívanosť a jednotnú mienku kňazov nepokladal už ani za hriech. No či po Tridentskom sneme, kde konkubinát prísne odsúdili a potvrdili nevyhnutnosť celibátu najmä zásluhou výrečného jezuitu Layneza, či sa potom prestalo hrešiť proti celibátu a či aj v našich časoch podobné zlé príklady nevzbudzujú veľa pohoršenia, to ponechával na osobné poznatky a úprimnú mienku každého jednotlivca.

Medzi príčiny, pre ktoré sa dosial nezrušil uzákonený celibát, zahrňoval aj skutočnosti, že biskupmi bývajú obyčajne starí muži a že u katolíkov všetky cirkevné ustanovenia, zmeny či odstraňovanie dačoho neužitočného uskutočňujú sa skrz biskupov a rímskeho pápeža. Nuž prečo by pápež a biskupi nástojili na zrušení celibátu a súhlasili so zavedením stavu manželského u kňazov, ak by oni sami nemohli doň vstúpiť, leda by chceli u ľudí získať povesť zmyselných starcov. Keďže sami nemôžu alebo nesmú vstúpiť do stavu manželského, nedožičia ho ani ostatným a všetkým, ktorí sa oň dožadujú, ustavične opakujú: Keď sme my mohli vydržať v živote sami, môžete aj vy, boh neodopiera svoju milosť nikomu, kto sa o ňu úprimne uchádza.

„Len aby to v mnohých prípadoch neznamenalo pokúšanie boha!“ zvolal naostatok superintendentov syn.

V jeho rečiach bolo veľa pravdy, vyjadroval sa rozvažito a vystríhal sa akýchkoľvek urážlivých výrazov. Naznačoval tým, že i medzi kacírmi sú mierni ľudia, ktorí sa s nami nechcú iba nepekne hrýzť. Ak aj naši budú v náboženských sporoch a škriepkach s nimi zachovávať miernosť (rozvaha, miernosť, schopnosť udržať na uzde pero i jazyk sú všestranne veľmi užitočné prostriedky), zažijeme častejšie návraty odpadlíkov do našej viery.

Pán biskup prejavoval nemalú radosť z výrečnosti svojho syna. Van Stiphout, ktorý ani dotiaľ nemlčal, podobne ako aj René a ich sprievodca, napokon povedal:

„Nik netají, že cirkev môže dovoliť našim kňazom, aby sa ženili, no isté je, že ak ho aj dovolí, vždy sa nájdu takí, ktorí dajú prednosť čistote a budú ju zachovávať. Pekná i svätá je podstata manželstva, ale krajšia je podstata panenstva, hoci pre mnohých — čo nemožno zatajovať — je často oveľa výhodnejší a pre ich duchovné dobro rozhodne užitočnejší stav manželský.“

Takto sa zhovárali počas večere… Pán biskup neostal dlhšie hore, hneď po večeri šiel si ľahnúť, no syn sa ešte zhováral najmä s Reném a rozprával mu aj on svoje skúsenosti. V tomto kraji majú totiž odpadlíci nedostatok schopných učiteľov, takže sa ich deti nemôžu dostatočne vzdelávať, a preto posielajú svoju mládež do cudziny, aby sa tam vyškoľovala. No už im to zakázali, pretože na takéto vyškolenie zopár jednotlivcov musela obec veľa vynakladať.

Keď sa ráno ľud poschádzal na svoju pobožnosť, vošli do modlitebne aj naši cestujúci a Renému sa veľmi páčili ich spoločné spevy aj modlitby a z toho vyplývajúca upriamenosť na služby božie. Hneď sa obrátil k Van Stiphoutovi a povedal mu to:

„Hľa, ozajstné potvrdenie mojich názorov. Tu vidíme, že spoločné vykonávanie pobožností zamedzuje kadejaké zhovárky, obzeračky a úsmevy.“

Keď sa odtiaľ vrátili a slušne sa poďakovali najprv pánu biskupovi, potom pani biskupke a všetkým ostatným za uctenie, pobrali sa ďalej.