Zlatý fond > Diela > Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)


E-mail (povinné):

Jozef Ignác Bajza:
Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Adriana Harandzova, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Dalibor Kalna, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 182 čitateľov

Sprievodca poučuje Reného o Slovákoch, o ich jazyku, literatúre a dejinách

Po návrate na hospodu sa radili, kam sa najprv vydajú na skusy.

„Vyberme sa,“ navrhol našim cestujúcim ich sprievodca, „medzi slovenský národ, ktorý zaberá územie po oboch stranách horného toku Váhu, odtiaľ potom budeme pokračovať dovnútra krajiny.“

„Dobre,“ odpovedal Van Stiphout, „ale čo je to za národ, ten slovenský či slaviansky národ? Počul i čítal som dosť o tejto krajine a z toho viem, že tu žije všelijaké obyvateľstvo rozmanitých jazykov: najviac je tu Uhrov, podľa ktorých sa krajina i volá, potom Slovákov a Nemcov. O Slovákoch však ťažko nájsť dačo v knihách, najmä tých starobylejších. Tento ľud nemá, ani nemal nijakých písomností, v ktorých by sa hovorilo o jeho pôvode či o jeho vlastnej reči. Horko-ťažko sme zohnali jednu niekoľkostránkovú knižočku, aby sme sa na cestu dačo z tejto reči naučili, vedeli ňou trochu rozprávať a vypýtať si tam aspoň kúsok chleba, ako sa hovorí.“

„Veru,“ povedal sprievodca, „tento ľud nemal, ani nemá kníh v pravom slova zmysle. Niekoľko modlitebných knižtičiek pre oboje pohlavie, zopár kalendárov a neveľa pesničiek, na ktoré kníhtlačiari vždy doplnia, že sú nové, hoci nieto ani pamätníka, kedy vyšli prvý raz na svetlo sveta — to je všetko, čo možno nájsť v kníhkupectve tlačiarne. Sám boh vie, čo zavinilo, že tento národ opovrhol perom až natoľko… No treba priznať, že dôvtip mu nechýbal nikdy.

Nech to zapríčinilo už hocičo, má to dosť zlé následky, lebo teraz naozaj bezradne sa moceme v hustej tme, ak chceme dačo vedieť o pôvode tohto rodu alebo kedy a či ako víťaz prišiel na toto územie… Novší spisovatelia, ktorí sa podujali na takúto úlohu, nevyhnutne museli všetko hľadať v starých písomnostiach a odvolávať sa na svedectvá starodávnych autorov — a to príslušníkov iných národov, keď už z nášho sa nenašiel nik — ako bol Strabo, Plinius, Ptolemaios, Diodoros a iní. No u týchto spisovateľov nevyskytuje sa ani raz meno Slaviana alebo Slováka — čo je to isté, lebo ak ich meno pochádza od slávy, majú sa volať Slaviani, ak však od slova— Slováci — lež meno Skýtov, Sarmatov, Gótov, ktorých pokladajú za Slavianov. Akoby sa Skýtmi nevolali aj Uhri.

Spomínaní autori za predkov Slovákov pokladajú Jafetových potomkov Gomera, Askenaza, Rifanta, Torgarmu, Tubala, Mesecha, Magora, lebo títo prví sídlili pri Kaspickom mori a potom sa rozšírili až k Visle a Volge. Pre svoje domnienky, že Slováci pochádzajú od Jafeta, hľadajú doklady aj v Písme svätom, a keďže to meno možno nájsť v tridsiatej ôsmej kapitole Ezechiela, tak tomu veria. Lež bez námahy a ešte hodnovernejšie dokázali by ich starobylosť, keby im pripísali za otca Noema alebo zrovna ešte Adama… Pri takomto odvodzovaní pôvodu národov ma najväčšmi udivuje to, že ani jeden rod, ktorý čo-to vie o Chámovom priestupku voči vlastnému otcovi, nechce sa pokladať za potomka onoho Cháma. Nuž a tak Sem a Jafet musia byť koreňom všetkých.

Podobne je veľmi neisté, kedy prišli Slováci na toto územie zo svojich prasídlisk, aký tu našli národ, ako ho premohli, či ho vyhnali alebo pohltili a naučili aj svoju reč… Rovnakú hodnovernosť majú správy o tom, koľkí a ktorí králi spravovali túto krajinu, kým si ju nepodrobili a po kusoch nepodelili všelijaké iné mocnárstva… Alebo aké vojny viedli a koľko víťazstiev dosiahli… Lebo — ako som už povedal — starodávni autori sa zmieňujú vše o sile, mocnom vojsku Skýtov či Kvádov, Ántov alebo Sporov, Sarmatov a Markomanov, čo vzbudzuje pochybnosti, koho rozumejú pod spomínanými menami, pretože nemusia označovať osobitne daktorý národ, ale všetky spoločne… Tak pod menom Skýtov sa rozumeli všetky národy, ktoré sa živili mliekom i syrom a obyčajne prichádzali z Ázie. Kvádmi označovali ľudí nepokojných a útočných. Markomani — ako to naznačuje ich nemecké meno — obývali pohraničné kraje germánskeho územia. A tak i ostatné názvy patrili, ak aj nie vždy, aspoň v rozličných časoch akiste inakším a odlišnejším národom, než boli Slováci. No hoci by sa i pod týmito menami rozumel slovenský ľud, vzniká tým otázka, ktorým Slovákom či Slavianom pripísať oné slávne vojenské činy, keď ich bolo viacero vetiev a každá mala svojho panovníka?

Nech už tento národ pochádza z hockoho a prišiel sem tak či onak a hocikedy, isté je, že dávno obýva tieto šíre kraje a musel byť vždy silný. Môžeme to usudzovať už z toho, že si udržal tak dlho, hoci nepoznáme ani čas jeho príchodu, toľké krajiny pod vládou vlastných panovníkov. Daktorí, ako Rusi či Moskovčania, udržali si to doposiaľ.

Nedávno vydal istý svetský kňaz knihu o osudoch Slovákov až do dnešných čias, kde veľa hovorí o ich vzniku, kráľoch, ktorí im vládli, a nimi spravovaných krajinách, hovorí o mravoch a obyčajach, čo zachovávali ešte ako pohania. Je to chvályhodná práca, lebo urobil, koľko len mohol, ba čo ešte viacej než iní, ktorí sa pred ním podujali na podobnú vec v Čechách, na Morave či v Poľskej. Iba jedno treba ľutovať, že ako Slovák nenapísal spomenuté dielo po slovensky. Akiste dobre vedel, že


slavianska reč natoľko je známa,
vzácna, že sa jej cudzinci stránia;
slovenčinu chvália také chýry,
že sa za jej znalosť cudzinec len pýri.

Dobre vedel, že vzdelanci iných národov a cudzích jazykov nezaujímali by sa veľmi o jeho prácu, ani by jej nevenovali pozornosť, pretože majú dosť inakších kníh s rozmanitým obsahom, ktoré porozumejú a pochopia ľahšie. Veď sami Slováci si tak málo vážia spisy vo vlastnej reči, že často aj darované odmietajú. A keď sa niekto usiluje dačo také vydať, obyčajne vravia: Načo sa zbytočne trápi a morduje, keď slovenský ľud vydržal toľké veky aj bez takých vecí? Na čo je to dobré, čo sa tým docieli, aký úžitok bude z toho?A takto pochabo sa spytujú i uvažujú mnohí tunajší rodáci. Preto každý, kto chce dačo predložiť verejnosti, najmä ak píše len trochu ostrejším brkom a dotkne sa to čo len zopár nosov, rozhodne si musí pripraviť hrdlo na prežretie množstva tých najtrpkejších hltov a žalúdok posilniť na ich strávenie.

Ani nie tak dávno sa ktosi podujal — povzbudený terajšou literárnou slobodou — taktiež písať a chcel vydaním rozličných knižiek využiť túto vhodnú príležitosť na dobro svojej krajiny… Keďže bol Slovák, písal po slovensky, lebo si myslel, že ak aj nebude mať jeho úsilie inakší výsledok, vydráži aspoň cestu iným, rozumnejších a učenejších podpichne, aby už raz aj Slováci, teda Slaviani tejto krajiny vybŕdli z odvekej hniloby, lebo iní — ako Česi a Moravania — boli dosiaľ veru starostlivejší v týchto veciach.

Tento spomínaný slovenský buditeľ okrem iných svojich prác napísal aj verše o všetkých občianskych stavoch, či vlastne satiry proti nešvárom v týchto stavoch, pričom vôbec nešlo o paškvily — ale nadarmo. Našiel sa totiž ktosi, čo jeho dielo označil — hoci viedenskí cisársko-kráľovskí cenzori ho povolili — sčasti za pohoršujúce a škodlivé, sčasti za dvojzmyselné, neslušné a urážajúce nábožné uši, označil ho za prefíkané, zaváňajúce kacírstvom a oplývajúce kadečím podobným. Nuž a tak u spisovateľovej vrchnosti dosiahol, že sa stotožnila s jeho názorom, spis označili čiernou pečaťou a nedovolili mu vyjsť na božie svetlo.“

Sprievodca im zároveň predniesol z tej práce aj zopár veršov, na ktoré sa hromžilo najväčšmi. René s Van Stiphoutom nevedeli, či sa majú smiať alebo hnevať, no rozhodne odsúdili takú nepozornosť či neznalosť reči, ba vari zámernú starostlivosť, aby Slováci ustavične mlčali. René sa potom vyzvedal na toho človeka, ktorý vlastne prekazil vyjdenie knižky a odškriepil i odoprel to, čo dobrotivo dovolila najvyššia moc.

„Taktiež bol cenzorom,“ odvetil sprievodca, „a učiteľom na vyšších školách. Prečo nesúhlasil s vydaním a odoprel povoliť to, čo ako užitočné milostivo dovolila i schválila najvyššia moc, dá sa vysvetliť celým jeho postupom. Spisovateľ odovzdal svoju prácu na posúdenie najprv jemu ako krajanovi. No keď mu vyčítal množstvo veľkých, zjavných i na prvý pohľad nezarážajúcich chýb, autor si ju od neho vzal a odoslal do Viedne. Tam v nej nenašli nijaké chybné veci a vrátili mu ju s podpisom: Môže sa vytlačiť…Vtedy sa pôvodca rozhodol vydať spis v tom istom meste, kde býval aj spomenutý cenzor, ktorý keď sa o tom dozvedel, odobral rukopis už od kníhtlačiara a znovu posúdil. Ako som spomenul, rozličnými argumentmi získal spisovateľových predstavených na svoju stranu a tak dosiahol, že práca nevyšla.“

„To by dokazovalo, či skôr on svojím zásahom chcel dokázať,“ ozval sa René, „že vo Viedni prácu alebo neporozumeli, a teda nepochopili jej škodlivosť, alebo ju prezreli nedbanlivo. Ak ide o nepochopenie, sú neschopní, ak o druhý prípad, sú nedbanliví a taktiež — ak to nezavinilo nedbajstvo — neschopní zastávať taký úrad. No ak rukopis aj svedomite prezreli, aj pochopili jeho škodlivosť, zasluhujú meno škodcov mnohých krajín, pretože povolené mrcha knihy škodlivo pôsobia na krajiny… Z cenzorovho postupu by toto vyplývalo. Lež on sa možno iba urazil, že sa tým znevážil jeho prvý posudok.“

„Nech to urobil už pre hocičo,“ povedal sprievodca, „tento malý príklad som uviedol — a dali by sa i väčšie — len preto, aby ste videli, že písať — hoci by aj dakto chcel — je tu hotovým nešťastím, takúto prácu tu platia biedne.“

„Cenzori a posudzovatelia kníh či už vytlačených, či ešte len uchádzajúcich sa o uverejnenie musia byť dokonale pripravení na takúto úlohu,“ vmiešal sa do reči Van Stiphout. „Ponajprv musia dobre ovládať jazyky, ktorými sú napísané knihy pridelené im na posudok, podobne musia mať nemalé vedomosti o všetkom, čo je obsahom i jadrom knihy, a napokon musia posudzovať nestranne bez pobočných ohľadov. Usmerňovať ich má vždy zásada nie kto, lež čo a ako píše, a nech preosievajú len dielo a nie aj osobu autora. Veľkú chybu robili mnohí doterajší cenzori, keď často knihu niektorého kacíra, hoci nebola náboženského obsahu, nedovolili vytlačiť už preto, že ju napísal kacír, a ak dakde predsa len potajme vyšla, vynútili si od vrchností zákaz jej čítania. Ešte väčšej chyby sa dopúšťali tí, ktorí neradi schvaľovali knihu autora — hoci bol ich náboženstva — ak na každej stránke nespomínal ich stav a neodvolával sa ustavične na ich spisovateľov. Takí bývali jezuiti, obľubovali takéto zdôvodňovanie:


Tak vraví Lessi, Navarrus, Molina,
Vasquez, Covarruvias, Lopez;
Azor, Armilla, Sato, Medina,
Sanchez, Silveira, Gomez.

Veru takéto zdôvodňovania a dovolávania sa správnosti názorov v knihách páčili sa jezuitom. Kto sa ich pridŕžal, vychválili ho, kto však nie, toho spisy zriedkakedy schválili, keď bývali cenzormi.

Pravda je, že na verejnosť sa dostáva i veľa zlých, bezbožných a obyvateľstvu i náboženstvu veľmi škodiacich kníh. Takéto nemá čítať každý, pretože daktorí sa ľahko skazia, lež potom veľmi ťažko naprávajú. Predsa však aj zo zlých, mravnosť ohrozujúcich kníh získame vše veľa úžitku, a preto nemali by sa všetky takéto knihy zakazovať každému. Podobne by bol zlým vojakom ten, čo by sa vyhýbal nepriateľovi a boju. Tak aj náboženstvo sa tým väčšmi zdokonaľuje a upevňuje, čím viac kacírskych a nevereckých spisov povstáva proti nemu. Nuž a keď sú aj takéto knihy osožné a užitočné, ako by potom neboli tie inakšie, čo skutočne obsahujú veľa dobrého. A preto akejže sú to mysle a mienky podaktorí, čo vravia: Načo sú knihy, načo sa trápi taký, čo ich píše? Veď akože sa čo dobré mohlo zachovať po našich predkoch bez kníh?… Niektoré národy sa však uspokojujú tým, že o nich píšu cudzí — a to je veru najsmutnejšie… Sám si už spomenul, na akú veľkú škodu je Slovákom, že nemajú vlastných kníh, lebo veď nepoznajú ani svoj národ. A čo ich jazyk, ich rodná reč? Predpokladám, že sa zachovala v peknej pôvodnej podobe.

Reč hocktorého národa zveľaďuje a rozširuje napríklad i obchodovanie a iné styky, vzájomné spolunažívanie, vospolné osídľovanie; no takýmto spôsobom a prostredníctvom týchto stykov sa i kazí, keď sa do nej vnášajú všelijaké vidiecke slová. Knihy však zachovávajú reč v pravej pôvodnej forme, cibria ju a takú zošľachtenú rozširujú čo najďalej. Knihy ochraňujú reč, aby nezanikla alebo sa nezopsula — a keď sa jej dačo také predsa len prihodí, knihy ju očisťujú a privádzajú do pôvodnej krásy. Príkladom toho sú v našich časoch Francúzi a Nemci. Oboji naučili svojmu jazyku už toľké národy práve písomnosťami, knihami!“

„Isteže, na udržanie, rozšírenie a zošľachtenie jazyka niet úspešnejšieho prostriedku nad pero,“ odpovedal sprievodca. „Veru, ako správne vravíš, okrem tohto spôsobu nieto vari iného, dosahujúceho podobný výsledok, lebo čo sa raz napíše, pretrvá dlhý čas. Nuž a ktorí nechcú žiť takýmto spôsobom, tých reč postupom času veľa stráca zo svojej dokonalosti — a takí sú podľa pravdy Slováci, aby sme sa znovu vrátili k nim.

Nemienim hovoriť o rozdielnostiach, ktoré vládnu v jazyku rozličných slavianskych kmeňov, ako sú Česi, Poliaci, Srbi, Korutánci, Vindi, Čerkézi, Moskovčania, Dalmatínci, Chorváti, Sklavini, Slávokvádi a tunajší Slováci, ktorí si jediní zachovali pôvodné meno Slováka. Vravím, že nechcem nič vravieť o veľkej rečovej rozdielnosti medzi ratolesťami jedného kmeňa, lež iba o tej, čo jestvuje tam, kam pôjdeme a kde už vlastne sme. Všímajte si jazyk nárečí medzi Slovákmi tohto kraja a zistíte v každej obci odlišné nárečie… Spomenutý autor napísal aj o tom žartovné verše:


Národom, Babylon vystavať čo chcel
a nebo dosiahnuť mal za pochabý cieľ,
nebol nik iný, len Slováci — to mi ver.
Lebo trestu za pochabosť
vidíš u nich viacej než dosť,
v jazyku až babylonský chaos.

Alebo i takéto:


Kam sa matka reči slovenskej podela,
pýtaš sa? Umrela, rokov už preveľa,
čo zahrabal ju, zaoral Svätý-pluh kráľ
bielym koňom za ktorého krajinu dal.

Svätoplug, ktorého v týchto veršoch onen spisovateľ pre podobnosť mena volá svätým pluhom, bol reku posledným kráľom Slovákov, hoci po ňom zasadol na kráľovský prestol ešte jeho syn Svätobog či Svätoboh, no nemal dlho nad čím panovať, kraľovať. Za jeho otca spotvorené kráľovstvo sa rozpadlo na viacero častí. A o tomto Svätoplugovi zložili niektorí uhorskí pisári pesničku, že predal krajinu za bieleho koňa. Tento výmysel uvádza i spomínaný pôvodca veršov nie preto, že by veril zlomyseľnému a nepravdivému tvrdeniu Uhrov, ale aby upozornil na úpadok slovenského jazyka, že akiste za Svätoplugovej vlády a v čase zániku samostatnosti slovenskej krajiny utŕžil aj slovenský jazyk hlbokú ranu, ktorá sa Slovákom dosial nezahojila v obkľúčení všelijakých národov.

Krajina však mohla stratiť samostatnosť a Slováci sa zmiešať i spojiť s hocakými národmi, ich jazyk sa mohol vždy zachovať vo svojej pôvodnej kráse, keby neboli zapovrhli brko a papier. Lebo brko a papier zapovrhovali vždy, a preto aj medzi tými istými, jeden kraj obývajúcimi Slovákmi — akú sú i spomenutí už tunajší — bývajú dohadovačky, kde, v ktorej obci majú správnejšie a rýdzejšie, kde staršie a pôvodnejšie nárečie… Nuž a toto je ten druhý, z nedostatku vlastných kníh vyplývajúci úžitok — že si nezachovali svoj pôvodný jazyk.“

Sprievodca im potom ešte stručne opísal ťažkosti a namáhavosť cesty, ktoré ich očakávajú v tomto kraji najmä preto, že je tam nedostatok verejných hostincov pre cestujúcich a cezpoľných ľudí, takže sa často musia uspokojiť skromným občerstvením v chudobných chalupách. Van Stiphout s Reném však nič na to nedbali, veď bezpochyby vytrpeli už aj horšie veci, a na vlastné oči chceli spoznať spomínaný ľud.

„Pravda, cestou sa musíme pridŕžať tunajšej obyčaje,“ pokračoval ich sprievodca, „čiže kde nenájdeme nijaké iné prístroje a bude tam farár, vojdeme do fary a máme po starosti, mnohí nás vďačne prichýlia.“

„Podľa toho je tu rozšírená štedrosť a pohostinstvo?“ spýtal sa René.

„Je,“ odvetil sprievodca, „a veru farárom býva iba na veľkú škodu. Lebo za to, že vykonávajú povinnosti riadneho krčmára, mnohí sa im odvďačia ohovorou a zlomyseľnými posmeškami. Ak totiž skromnejšie lejú, sypú a kydajú zo všelijakých novotných riadov, vtedy hostia hundrú: Pre koho zhŕňa, žgrloší, keď nemá vlastných dedičov? Ak sa však usiluje aj na úkor úspor v mešteku si uctiť i tých najnehodnejších, ak im naraz vyhodí, čo za toľký čas nasporil utŕhaním sebe samému, vtedy si hostia vravia: Aha, pozriteže na bruchopasníkov, ako blahobytne si žijú! Akiste majú všetkého, čo im len duša ráči! Vari sa to patrí? Či takto žili aj ich predchodcovia Peter, Pavol a iní?… My nepoznáme deň ani noc a drhneme v potu tváre od skorej mladosti až do nemohúcej staroby, až do smrti musíme drieť ako hovädá, a predsa horko-ťažko zoženieme dačo do úst a ledva vychováme svoje deti.“

A o tom všetkom sa čoskoro presvedčili Van Stiphout i René na vlastné oči, lebo keď odišli z Trnavy, ocitli sa voľky-nevoľky v takej kompánii. V tej dedine, kam sa dostali, bol totiž práve sviatok korheľstva, bitiek a kadejakej neplechy, jedným slovom — hody.




Jozef Ignác Bajza

— prozaik, básnik, autor náučných náboženských spisov, vášnivý polemik v otázkach slovenského spisovného, resp. literárneho jazyka. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.