Zlatý fond > Diela > Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)


E-mail (povinné):

Jozef Ignác Bajza:
Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Adriana Harandzova, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Dalibor Kalna, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 182 čitateľov

René na hodoch

Chudák farár nemohol veru dbať, o čo mal najväčšmi — o kostol a služby božie. Musel to zveriť na iných, lebo jeho povinnosťou bolo od rána až do dvanástej behať okolo kuchyne, zratúvať zháňajúcich sa hostí, odhadovať rozmery stolov a svetlíc, kam sa zmestí koľko osôb a podobné veci. Na fare bola brána stále otvorená, lebo sa nikdy s istotou nemohlo vedieť, kedy príde posledný hosť. Väčšina hodárov dobehla až rovno k obedu. Ktorí prikvitli včašie, pri zozváňaní sa vyhovárali, že už doma boli na omši alebo že u nich tento sviatok vôbec nesvätia, a teda že nijako sa neprehrešia, ak nepôjdu do kostola.

Keď sa v kostole skončili na ten deň určené bohoslužby, s veľkým chvatom sadali hodári za stoly, kde sa komu ušlo miesto. Ba ešte aj v stodole bolo treba poprestierať, lebo toľko hostí požehnalo nebo k tomuto prijímaniu… Van Stiphouta, Reného a ich sprievodcu farár úctivo usadil za prvú tabulu, hoci sa zdráhali.

Spočiatku nikto veľa nerozprával, až pojedený a vypitý oheň porozhrieval všetkým krv, až vtedy sa im začali rozväzovať jazyky a nadobudli veľkú výrečnosť, keď im žalúdky a koža na bruchách boli už na prasknutie. Vtedy sa rozrečnili nielen o pomeroch vo vlastnej krajine, ale aj v celom svete a ako delfské, na trojnožkách sediace veštice mudrovali a vynášali úsudky, čo škodí, alebo čo by väčšmi osožilo všeobecnému dobru. Okrem iného pretriasali aj to, čo by asi bolo pre kňazov výhodnejšie a vhodnejšie — či ich slobodnosť, na ktorú sa nezaviazali nijakým rehoľným sľubom, či manželské spolužitie… A tu sa René veru všeličomu priučil.

Pri niektorých stoloch hodári povstávali, aj keď ich už nohy nevládali udržať, a chceli silou-mocou tancovať, proti čomu sa postavil farár a vravel, že je to nedôstojné na jeho dom, a to tým nedôstojnejšie a nehanebnejšie v takýto deň, keď stoličné vrchnosti zakazujú ešte aj sedliakom vydržiavať muziku. No kázal tupým a poriadne zahmleným hlavám. Za chvíľku roztĺkli zopár pohárov a džbánov, polámali niekoľko stoličiek a zvalili kachle pod vplyvom svojich múdro sa krútiacich hláv. Napokon, keď sa daktorí pourážali až do krvi a farár neprestával brojiť proti tomuto vyčíňaniu, časť hodárov sa pobrala preč. Ostatní si však opäť posadali za veľkého hundrania, že im — úctu zasluhujúcim hosťom — ruší obľúbenú zábavu, že sa nesmú správať podľa svojej vôle v dome, ktorý postavili ich otcovia. Veru keby boli predtým lepšie poznali jeho pohostinnosť, nikdy by nebol obsiahol túto faru.

Takýmito a podobnými rečami sa navzájom natoľko posmeľovali a jeden druhému kontrovali, že farár vyšiel radšej von, aby mu nebodaj po týchto výčitkách nezatancovali po chrbte kyjové prejavy ich nespokojnosti. Keď potom do vôle vynadali a nahundrali stenám, podrichmali na svojich miestach a v spánku všetko, čo v pažravosti lakomo do seba napchali a vliali, hneď tam aj navracali. Nezaveľa štiepanie v hlavách trochu vychrápali, povstávali a daktorí s hanblivejším svedomím si spomenuli na svoje vyčíňanie i odpytovali priestupok, iní však poobtierali si len bajúzy a znovu zlorečili. Napokon oboji odišli preč okrem niekoľkých stavovských spolubratov.

Iba až potom padol z farára strach a povedal:

„Vďaka nebesiam! Skutočne zriedkavý prípad, že už odkapali! Zvyčajne tu vyčíňajú neplechu ešte aj večer a celú noc až do bieleho rána. Nuž je mi to veru za pobožnosť! O odpustkoch už vôbec nevravím, veď nepoznajú ani spôsob, ako ich získať… No ja si ľahko pomôžem: Nikoho z nich nezavolám na budúce hody a natískajúcich sa vymknem. Radšej znesiem chýr grobiana, než mám trpieť takéto veci a dávať príležitosť k hriechu.“

„A čo to boli akí,“ spýtal sa Van Stiphout, „čo prejavovali nespokojnosť, že sa nemôžu správať podľa svojej vôle v dome, ktorý postavili ich otcovia? Vari sú to dobrodinci alebo takzvaní patróni fary?“

„Hej,“ odvetil farár, „a to väčšina z tej kopy zohnatých ľudí. Veru vytrpíme si od nich nemálo trpkosti a súženia! Ustavične pripomínajú, do omrzenia vykrikujú, že nás oni prezentovali našej vrchnosti, a preto sme vraj ich zásluhou, či priamo od nich dostali svoj chlebík tu alebo inde. A len čo im hoci v najmenšom neuhovieme, už vyčitujú, že zabúdame na ich láskavosť a dobrodenie. Nuž…?“

„Nuž potom sú asi pravdivé verše,“ skočil mu do reči sprievodca, „o nemožnosti zabudnúť na dobrodenie:


Najľahšie sa vraj vždy zabúda na dobrodenie,
čo nám dakto preukázal.
To je však lož, číra fráza,
bo ho darca pripomína každodenne.“

„Určite je to tak,“ pokračoval hostiteľ. „Hoci pri rozumnej úvahe by videli, že si to ťažko zaslúži také označenie. Veď ak už chcú mať vo svojej obci duchovného, musia to miesto podľa platného práva dožičiť daktorému z nich. Nech je to hocako, jednako sa mýlia, ak sa domnievajú, že ten kňaz, ktorého si vyvolia za farára a cirkevný úrad im ho aj pošle, ustavične musí skákať podľa ich nôty ¦ čím nechcem, ani nemôžem vyčítať niečo duchovným.“

„Keď sa raz už obmedzila moc patronátov svetských vrchností, ktoré si budú môcť vybrať iba jedného z troch kňazov, čo im navrhol biskup — azda sa predsa len s božou pomocou zbavia farári spomínaných bied a nedôstojného poddanstva,“ ozval sa opäť sprievodca našich cestujúcich.

„Tak to malo byť už dávno,“ povedal Van Stiphout, „a dávno by bolo zakapalo na všeobecný úžitok aj mnoho nešvárov. Akiste zakúsili ste tu veľa až hriešneho neporiadku z takéhoto patronátstva, najmä keď sa oň delilo viacej svetských zemepánov. I ja sám som všelijaké zakúsil v krajoch, kde ešte vládne takýto patronát.

Koľko nečestnosti a ťažkých priestupkov sa dopúšťajú aj patróni aj kňazi, ktorí hľadajú a uchádzajú sa o faru! Patróni sa často nevedia dohodnúť na jednom, a tak daktorí toho, iní onoho vyhlasujú za hodnejšieho a lepšieho — lenže zásluhou akých cností hodnejšieho a lepšieho?… Veľmi dobre to poznajú tí kňazi, ktorí sa zháňajú za farami. Tuším oveľa užitočnejšie by boli urobili učitelia mravouky, keby neboli zaplnili toľko stránok kníh simóniou. Lebo ako keď sa neopatrní a ľahkovážnejší spovedníci zbytočne veľa vyzvedajú kajúcnika na tajnejší a zahanbujúcejší hriech, a on sa tým učí hrešiť — tak aj mnohí záujemci o faru sa zo svojich mravoučných kníh naučili hriešnym spôsobom a chodníčkom, pomocou ktorých chcú dosiahnuť svoje namýšľané šťastie. No hoci to len tuším, je to tak, veď každý to pozná z vlastných skúseností aj bez kníh.

Niektorý farár je ešte zdravý, ale už pristarý, no spomínaní nedočkavci sú v najlepšom veku, úfajú sa dožiť ešte hodne rokov a zdá sa im, že títo starci získavajú bohaté dôchodky bez väčšej námahy a starosti. Zavčasu teda zháňajú priazeň patrónov a často ich navštevujú, často ich volávajú k sebe, ak sú poruke. No ak sídlia inde, vtedy sa im zriedkavejšie naskytne príležitosť prosiť ich o náklonnosť, keď ju však získajú a prídu k nim, nevedia sa im naofukovať miesta a neľutujú komoru ani pivnicu.

Cez rok posielajú všelijaké dary a chodia vinšovať či už pánom alebo ich deťom, ktoré vyžiadajú k sebe aj na viacej dní, aby sa u nich pobavili a veselili. Menšie dietky pestujú, ihrajú sa s nimi, a aby sa hra lepšie darila, prispôsobujú sa im, dospelí stávajú sa malými deťmi.

Lež najskôr a najľahšie dosiahnu svoj cieľ vtedy, keď sa krútia okolo paní a podlizujú sa im… Kto raz pre svoj zámer získa ženu, ten ho aj obsiahne ¦ totiž od mužov sa nič tak chytro nedosiahne, ako keď je v tom žena. Lebo nieto väčšej pravdy než to, že


prvú ženu čert podviedol,
žena prvého muža;
odvtedy žena vždy muža
a ženu čert viedol.

Najistejším prostriedkom dostať sa na bohatú faru je teda osvedčený spôsob: Úctivo sa poklonkovať týmto mocným prostredníčkam, bozkávať im ruky, do očí aj pred inými vychvaľovať okrem iného najmä ich telesné pôvaby, kartovať s nimi a ochotne im slúžiť rečami aj činmi. Kňaz takto získa meno statočného človeka, čo sa všeobecne rozchýri, a stane sa preto hodným, ba najhodnejším uchádzačom o faru so žijúcim ešte duchovným.

Ak sú patróni veľkí páni, ku ktorým sa preto nemožno tak ľahko dostať, natískať sa do ich priazne takýmito spôsobmi, nech sa zaliečajú ich úradníčkom, aj oni im vyhovejú.

Pre prípad, že by vytúžená smrť postihla starého farára nečakane, musia mať spomínaní uchádzači dajakého svojho človeka priamo tam na fare alebo aspoň v onej dedine, aby hneď a čo najrýchlejšie prileteli k nim s dobrou novinou, že neborák má už dušu na jazyku. A oni vtedy bez meškania i o polnoci dajú čo najchytrejšie zapriahnuť, opustia svoju faru a uháňajú, ako len kone vládzu — aj keby mali v ceste zdochnúť, veď budú iné a lepšie, nech len bežia, aby azda niekto iný nepribehol skôr a patrónov (lebo aj oni sú len slabí ľudia) nezískal, nepretiahol na svoju stranu.

Koľko pohoršenia spôsobujú všetky takéto veci aj medzi jednoduchými veriacimi! Veď neraz si medzi sebou rozprávajú, že ich faru si už dávno kúpil ten či onen, nuž darmo sa bude do nej dobýjať niekto iný.

Aj medzi spolubratmi, ktorí bažia za tou istou farou, vzniká nemálo roztržiek, povstáva závisť, nenávisť a veľké hnevy! Často i kňazov, ktorí nažívajú v najvernejšom priateľstve a dali by jeden za druhého život, smrť iného tretieho celý ich vzťah otrávi neprekonateľným jedom nevraživosti.

K množstvu týchto neprávostí treba dodať i neodškriepiteľnú skutočnosť, že tam, kde majú patronát svetské vrchnosti, tam obyčajne vzdelaní a mravmi vynikajúci kňazi potĺkajú sa po horších farách. Práve ich mravná dokonalosť im nedovoľuje používať spomínané prostriedky a zháňať sa, pachtiť po časnom blahobyte. A koľkože laikov môže oprávnene posudzovať ich hodnoty?… Nuž takíto musia potom sedieť pod lavicami, keď iní s kadejakými chybami dostávajú sa na vysokú policu.

Keď už teda vyšlo to spravodlivé ustanovenie, aby sa fary obsádzali konkurzom a vyberali sa na ne mravní a v cirkevných veciach zbehlí kňazi, akiste v tomto kraji zakape väčšina všetkých uvedených a mnohých iných — lebo ich strašne veľa vyplýva zo svetského patronátu — nešvárov. Zámerne vravím, že zanikne a zakape iba väčšina spomenutých neporiadkov, lebo aj cirkevné vrchnosti majú v zácti podlízačstvo a úskočnosť. Veru, ako sa podľa príslovia ľahko začierni ten, kto sa priveľmi moce okolo čeľustia pece — tak aj svätými vecami veľmi často zaujatý človek môže najskôr upadnúť do simónie… Predbežne stačí, ak sa neprávosť aspoň patrične zmenší, keď ju nemožno úplne, skántriť zo sveta.

Prečo nastali takéto poriadky až teraz a nie už dávno predtým? Aj inde v iných krajinách uvádzajú podobné prekážky, aká bola i tu, že svetskí páni obsádzali fary, a tak dostávali seba i kňazov do spomínaných hriechov.“

„Títo páni si predstavovali,“ podotkol sprievodca, „že by nebodaj tým prišli o všetky svoje panstvá, keby prepustili voľbu farárov cirkevnej vrchnosti, a preto nijako to nechceli dopustiť… Ako vieš, biskupi a cirkevné vrchnosti nesmú odmietnuť ani jedného prezentovaného kňaza, ak nevedia o ňom dajaké závažné nedostatky, pre ktoré je nehodný svojho úradu. Nuž a tak hodnejší dostávali sa zvyčajne do úzadia, ako si vravel, a nehodnejší práve nehodnejšími spôsobmi vstupovali do bohatých svätýň — až do toho všetkého zasiahla teraz najvyššia vláda.“

„Takú istú príčinu udávajú aj v iných biskupstvách,“ pokračoval Van Stiphout. „Ale všade sú takej mienky, že svetskí patróni môžu si ponechať patronáty, biskupi však aby zakázali svojim kňazom uchádzať sa u kohokoľvek o faru bez ich dovolenia. A biskupi to môžu zakázať, a tak najlepšie fary dostanú iba hodnejší kňazi. Takéto poriadky mohli byť dávno už aj tuná.“

Potom sa Van Stiphout, René a sprievodca začali zberať, no hostiteľ ich nechcel pustiť a zdržal ich aj na noc. Večer strávili užitočnými rozhovormi; a napokon odišli na nočný odpočinok. No sotva farár najchutnejšie zaspal, zburcovali ho veľkým treskotom, aby chytro bežal k chorému. Ešte sa nestačil ani poriadne obliecť, a už vonku vykrikovali nové hlasy, aby sa ponáhľal, lebo chorí už umierajú.

Boli to hodári. Najprv sa opili, potom sa tak krvavo pobili, že niektorých museli domov odnášať v plachtách. Nuž takouto pobožnosťou sa uctievajú sviatky patrónov chrámu. Naši predkovia totiž nič také nábožné nevymysleli a nič také sväté neustanovili, čo by sa časom nemuselo zrušiť. A je otázka, či by sa také ustanovenia, ktoré nepochádzajú od boha alebo božou spravodlivosťou naplnených ľudí, lež od niekoho iného, azda ináč svätého človeka, či by sa také ustanovenia — keď sa už zrušia — nemali zameniť užitočnejšími alebo zlepšiť dajako ináč?

Aj pohani a Židia mávali za dávnych čias svoje sviatky, ktoré v určitom období alebo v istých dňoch roka svätili a slávili s veľkou chýrnou okázalosťou, akoby sa mohlo raz ustúpiť a prestať v službe božej, alebo akoby sa bohu väčšmi zavďačili oslavou toho či onoho dňa. Pre podobnú vec karhá Pavol Galaťanov vo svojom liste: Zachovávate len isté dni v mesiaci a občas v roku. Obávam sa, že som azda medzi vami pracoval daromne, čiže moje vyučovanie neprináša nijaký úžitok.

Opravdiví a dokonalí kresťania vôbec nerozlišujú dni, každodenne žijú s bohom a v bohu sa zachovávajú stále sviatky, nepominuteľnú sobotu (nedeľu), ako prorokoval Izaiáš a vravel Židom, že príde čas, keď zanikne ich sobota a príchodom Vykupiteľa nastane nová nepominuteľná stála sobota bez akéhokoľvek prerušenia.

Jednako však svätí otcovia už v začiatkoch cirkvi ustanovili pre jednoduchých robotných veriacich niekoľko sviatkov, cez ktoré by sa zdržali aspoň tej ťažšej práce a mohli horlivejšie chodiť do kostola na slovo božie, modlitby a pristupovať k sviatostiam, aby sa po odbavení chrámových pobožností utužovali v cnostiach aj potom doma.

Ale diabol, tento najzarytejší nepriateľ spásy človeka, prekrútil na zlo i tento nábožný úmysel — vlastne nie on sám, pretože vládne už taká obyčaj, že


čokoľvek spáchame proti zákonu,
hneď si nájdeme výhovorku onú,
že veru sám diabol je na vine tomu.
A tak si krivých obžalôb priam dosť
vytrpí čert za našu neprávosť.

Akiste sme často sami živými diablami — keď už nechcem povedať, že vždy — lebo prvou a priamou príčinou všetkých hriechov je naša neporiadna vôľa.

Nech už je hockto a hocičo prameňom našej bezbožnosti, sviatky ustanovili svätí otcovia kvôli horlivejšej pozornosti slovu božiemu, no ľudia ich zmenili na príležitosť počúvať nemravné piesne a povedačky. Svätí otcovia ustanovili sviatky na horlivejšie modlitby, ľudia však ich zneužili na zlorečenie, ohováračky a skrivodlivé ubližovanie si v krčmách. Sviatky svätí otcovia ustanovili kvôli úctivejšiemu prijímaniu sviatostí, a ľudia ich znesvätili žranicou a korheľstvom — slovom, naši svätí otcovia i zbožní predkovia ustanovili tieto sviatky na vrúcnejšie zdokonaľovanie sa ľudu vo všetkých cnostiach, ľudia však ich zmenili na príležitosť kazenia dobrých mravov a zdokonaľovania všemožnej bezbožnosti… A tak terajšia náboženská slávnosť vychádza pre tieto všeobecné ohavnosti na takú potupu, že ak prídeš do nejakej obce a nevieš o miestnom sviatku, podľa spomínaných výčinov ľahko zistíš — že sú tam hody.




Jozef Ignác Bajza

— prozaik, básnik, autor náučných náboženských spisov, vášnivý polemik v otázkach slovenského spisovného, resp. literárneho jazyka. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.