ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď vošli do kláštora, hneď v prvom ambite zazreli všelijaké obrazy a nástenné maľby, nuž pristavili sa tam a začali si ich zaradom prezerať.

Na jednom boku chodby videli zobrazené samé divy a zázraky, ktoré kedysi konali tunajšie bohabojné rehoľné matky a sestry. Napríklad ako ktorási vyťahuje nejakému hriešnikovi ústami kosu, ktorú opovážlivo zhltol a smrteľne mu potom prekáľala i rezala útroby atď. Podobných vyobrazení zázrakov a nápisov o nich bolo tam toľko, že ich nemožno ani vymenovať.

Na druhej strane ambitu boli zasa výjavy strašných božích zásahov, znázorňovali totiž príklady potrestaných panien, ktoré po obliečke vyzliekli sväté mníšske rúcho, zavrhli svoj spasiteľný stav a vystúpili, bežali za vlastnými grcancami ako lační psi a uprednostnili telesnosť pred slasťami duchovnými, ľudské manželstvo pred anjelským a božským.

Tak jeden obraz znázorňoval, ako ktorási z nich idúcky zo sobáša už pri prekračovaní prahu ženíchovho domu padla hneď vo dverách tak nešťastne, že si vylomila väzy, pričom sa jej rozšpľachol mozog po zemi. Ešte predtým dostala však zázračnú výstrahu, že skončí smutno a neprirodzene — čomu mohla predísť, keby bola poslúchla a zachovala sa podľa tohto napomenutia.

Druhá zobrazená, ktorá po dlhom pokúšaní predsa podľahla v srdci diablovi a rozhodla sa odísť do sveta i poškvrniť ľaliu svojej čistoty, posledný v kláštore strávený večer zbožne kľačala pred sochou svojej patrónky a odbavovala si modlitby pred spánkom, keď zrazu akási neviditeľná sila zrazila sochu na zem tak prudko, že sa jej ulomila hlava a rozbila sa na márne kúsky. Táto mníška sa so svojím úmyslom nezdôverila nikomu rozumnému a skutočne bohabojnému, čo by ju bol vhodne upozornil, že takýto krok ju môže urobiť nešťastnou. No ona zaslepená — hoci aj sama mohla predvídať nepríjemnosti po takom úkaze — vôbec netušila nijaké nešťastie, kým ju naozaj nepostihlo, a potom ho pokladala za boží trest, ktorý jej predpovedala oná príhoda. Nuž akože ináč mohla uvažovať duša takýchto názorov… Podobne sa stalo aj inej, ktorú hneď pri prekračovaní kláštorného prahu — s jednou nohou už vonku a druhou ešte dnu — sotila dolu zo schodov akási tajomná ruka.

Tretiu nešťastnicu už prvý večer po odchode roztrhali na posteli levy. Štvrtá porodila jaštera baziliška, ktorý svojím pohľadom ihneď zabil matku-mníšku, pretože skôr pozrel na ňu, než ona na neho. Tento netvor usmrtil potom ešte mnohých, kým ho nezakliala iná mníška tým, že ho zazrela prv, než ju mohol zabiť svojím pohľadom.

Takéto a podobné obrazy museli si novicky často prezerať a chodiť od jedného k druhému ako v pôste po krížových štáciách, lebo zaznamenávali, aké časné tresty postihli sestry, ktoré okúsili aj prekliaty svet aj svätý rehoľnícky život a opäť sa vrátili do toho prekliateho sveta…

No boli tam aj také výjavy, čo znázorňovali večné tresty vydatých mníšok. Medzi nimi vynikal predovšetkým obraz Kataríny z Bory, ktorý mohol v každom vzbudiť iba mrazivý strach a ľadovú hrôzu. Vymaľovaná tu bola totiž niže pása v bruchu pekelného draka, vyše pása zasa v papuli tejto obludy. Okolo nej a po nej sa hemžilo plno všelijakých neslýchaných jedovatých potvor, aké nikdy neprišli na um ani autorovi knižky Pekelný žalár. Čerti s tigrími hlavami, medvedími pazúrmi, konskými kopytami a capími chvostmi prekáľali a prepichovali Katarínin život kadejakými viacrohými vidlami, nožmi, ražňami aj mečmi; a týchto katov bolo také množstvo, že sa tam nemohli pomestiť, nuž sa navzájom odsacovali a odbíjali. Z prsníkov jej viselo toľko pripitých krokodílov, koľko sa z jej smilstva narodilo detí. Ako trest za nedodržiavané pôsty mala na krku miesto koralov zavesené vence klobás a jaterníc, za ktorými skákali ohnivé chrty a s kusom klobásy vytrhli jej i kus hrtana. Do uší sa jej zahryzlo množstvo štúrov. Z úst jej vyblkoval prudký plameň vedno s čiernym dymom, ktorým nedovolila zhasnúť do útrob ustavične prilievaná síra a smola. Z nosa jej vyliezali dlhokánske slepúchy a silou-mocou tisli sa jej späť kamsi do hlavy cez oči. Na lícach, na čele a vrchhlave sedeli jej všelijaké žaby; a ešte aj tie miesta, ktoré na tomto trýznenom tele ostali voľné, pokryli kadejaké ohyzdné muchy, osy a sršne.

Aj obrazy na tretej stene vykresľovali odstrašujúce príklady, no neboli to už výjavy o spravodlivom božom treste, ale o láskavom milosrdenstve, pod vplyvom ktorého mäkne i srdce z kameňa a ktoré sladko i ľúbezne (ako vravievajú mnísi augustiniáni) privoláva späť hriešnikov, čo už ďaleko zablúdili po ceste neprávostí.

Tak nejakú mníšku — všetko tu bolo o mníškach podľa onoho príslovia: Oráč rozpráva vždy o pluhoch a švec o bôtach — ktorá sa po dlhom rozmýšľaní pevne rozhodla odísť z kláštora a vyhľadať si vonku muža, čo nevyznala spovedníkovi, spiacu zhodil anjel v noci z postele a náramne ju zbil. A to ju priviedlo k rozumu, zostala v kláštore a napravila svoj život.

Iná sa dlhý čas potajomky dorozumievala cez oblôčik so švárnym mladíkom z urodzeného rodu, až ju nesmierna žiadostivosť dohnala tak ďaleko, že bez akéhokoľvek upovedomenia predstavenej (čo by jej ani tak nebolo pomohlo, lebo už prijala profesiu, čiže zložila večné sľuby) rozhodla sa utiecť v noci z kláštora. S týmto úmyslom sa zdôverila mladíkovi a dôkladne ho oboznámila so všetkými okolnosťami aj spôsobom úteku, pretože jej musel pri tom pomôcť. Do vosku odtlačila formu kľúča od kostolných dvier i od tých, čo vedú cez sakristiu do kláštora, a rozkázala mu, aby dal podľa foriem urobiť kľúče u zámočníka. Keďže i jeho zmámila hriešna láska, ochotne splnil jej príkaz a už si predstavoval, ako ju odnáša v náručí a pritom ju objíma i bozkáva. Lenže stalo sa celkom ináč!

Keď o polnoci prišiel ku kostolu a dvere sa mu pošťastilo ticho otvoriť, vošiel teda dnu a zazrel tam akýchsi kňazov odbavovať pohrebné obrady. Uprostred kostola stál čiernou plachtou prikrytý katafalk a na ňom umrlčia hlava s dvoma prekríženými hnátmi. Na truhle i vedľa nej horelo množstvo tmavých voskových sviec. Okolo týchto már vykonávala časť kňazov zvyčajné ceremónie — kropili ich svätenou vodou a okiadzali tymianom, ostatní spievali hlbokým záhrobným hlasom. Mladíka to všetko predesilo najmä preto, že nebol príhodný čas na takéto obrady. No jednako sa odvážil ďalej a najbližšieho kňaza sa opýtal, čo to má znamenať. Ten mu odvetil, že odbavujú pohreb istého popredného mladíka. Povedal mu aj nebožtíkovo meno — a bolo to meno onoho mladíka.

So smiechom to vypočul a bez strachu, ba smelo išiel ďalej a spýtal sa nasledujúceho kňaza, či nezošaleli, keď sú tam v takom čase. Lež aj ten mu odpovedal ako prvý. Mladíkom to však ani nepohlo, nenaľakal sa, až keď pristúpil k dverám sakristie a začal ich odmykať. Až vtedy ho zalial studený pot, od náramnej hrôzy mu dupkom vstali vlasy, vybehol von, vyskočil na koňa, ktorého tam mal priviazaného, a uháňal domov. Ale už bolo neskoro: Dvaja ozrutní psi bežali za ním a keď ho dostihli, začali hrýzť koňa, z ktorého potom strhli aj mladíka. No predsa dostal sa akosi k bráne svojho domu a búchal, trieskal na ňu, aby mu čím skôr otvorili. Sluhovia chytro dobehli, otvorili, psov odohnali a mladíka priam bez ducha odniesli dnuka. Onedlho prišiel k sebe, už sa zdalo, že ho prešiel strach a zadriemal. Nuž ho nechali osamote, aby mohol pokojnejšie spať. Keď potom ráno klopali na dvere jeho svetlice a dlho nedostávali nijakú odpoveď, vyvážili dvere a videli ho roztrhaného na márne zdrapy.

Táto príhoda nad slnko jasnejšie zjavila dve vlastnosti Najvyššieho boha: jeho spravodlivosť i milosrdenstvo. Spravodlivosť prejavenú na mladíkovi a milosrdenstvo na mníške, ktorá potom žila nábožne a tak isto zbožne a sväto aj umrela.

Všetky spomenuté i ostatné inakšie podivuhodné divy a zázračné zázraky vykresľovali maľby takmer živými farbami, a na čo maliar svojím umením už nestačil, to dopĺňali dolu nápisy, potvrdené hodnovernými pečaťami.

René i Van Stiphout si to všetko prezerali aj prečitovali už dosť dlho, keďže nevedeli, do ktorej cely by mali najskorej vojsť a či treba pýtať od predstavenej dovolenie aj na prehliadku iných miestností, lebo videli, ako sa návštevníci oboch pohlaví hrnú z jednej cely do druhej. Vtedy zastala pri nich akási mníška, ktorá sa práve ponáhľala chodbou, a úctivo, bez akejkoľvek hanblivosti (vždy sa správajú smelo voči neznámym) sa ich spýtala, či nechcú ísť ďalej a prezrieť si aj všetko ostatné. Rovnako zdvorilo jej odpovedali, že to budú pokladať za veľké šťastie. A pobrali sa za ňou.

Najskôr vošli do jej cely, kde ich najsamprv obdarovala výrobkami svojich rúk, peknými ružami, klinčekmi a fialkami, potom im poukazovala všetko, čo kde mala. Keď sa trošku zabavili rečami, zaviedla ich k abatiši, u ktorej bolo veľa všakovakých, podľa obleku poprednejších mužov i žien a zhovárali sa o rozmanitých veciach. Spomínali najmä súčasného rímskeho cisára, ako si všíma a rieši kadejaké závažné problémy, ktoré dosiaľ nezaujímali ani jedného panovníka. Abatiši bolo podľa všetkého najväčšmi proti vôli, že zrušil už toľko kláštorov. „Akože môžu,“ vravela, „mnísi a mníšky slúžiť bohu vo svete!“

Táto velebná predstavená bola hodne stará; rozprávala, že v kláštore prežila na svoju veľkú spokojnosť vyše sedemdesiat rokov, lebo už ako desaťročná zložila mníšske sľuby. Chrbát mala akosi čudne vydutý, pripomínal ťavu, na jednu nohu krívala a druhú s námahou vláčila za sebou, obe ruky akoby mala v lopatkách vykĺbené.

Jej veľké oči naznačovali, že pochádza z nejakého veľmi vznešeného rodu, no jedno bolo čierne, druhé akési srvátkové a obe nepríjemne karpavé. Nos zdedila vari od Ciceróna a Numu Pompilia, na všetky strany trčalo z neho množstvo malých noštekov. Že obľubovala čierny šnupavý tabak, svedčili dva pramienky, stekajúce z otca nosa.

Zo zubov jej neostali už ani korene, najlepšie to bolo vidieť, keď sa usmiala, a preto akoby na ňu boli šité Horatiove verše:

Keď vošli dnuka, sprevádzajúca ich mníška vzdala jej najprv úctu podľa rehoľnej obyčaje, oznámila, akých dostali hostí, a pýtala dovolenie, aby ich mohla povodiť po celom kláštore. Po prívetivom privítaní požiadali o to isté aj oni. Predstavená si s Reném trochu požartovala (ktorási zo sestier jej už šuchla, že je to ten, čo chcel vojsť dnu za biskupom a novickou), vyhovela ich žiadosti a rozkázala onej mníške, aby im všetko všade poukazovala… Nuž pobrali sa teda zaradom po celách.

Výzdoba svetlíc podobala sa výzdobe ambitov, ibaže tam bolo o niečo viacej voskových sošiek svätých Františkov, Antonkov, Klár atď.

Pokiaľ išlo o rehoľnícku chudobu, nezazreli tam síce nijaké drahocennosti, ale všade sa našla dajaká hodnotnejšia vec — nepochybne s dovolením predstavenej. Vari každá mala nejaký ten plecháčik na kávu, druhý zasa na varenie čokolády nielen pre svoju každodennú potrebu, lež aj na iné príležitosti, najmä na obslúženie spovedníka.

U všetkých videli aj knižky, z ktorých mávali čítať slovo božie a rozjímať. Daktorá mníška mala teda Knittla, podaktorá Trúbu alebo iný spis Abraháma de Sancta Clara, niektorá Pexenfeldera, iná Tajomné videnia svätej Brigity. Našla sa i taká, čo mala všetky spomínané a ešte podobné knižky, no viacej spisov v knižnici než jeden nasvedčovalo, že ich majiteľky sú akiste učiteľky alebo patria medzi múdrejšie a učenejšie mníšky.

Keď si poprezerali cely, vošli do noviciátu, kde boli zhromaždené všetky mladé mníšky a medzi nimi aj tá, ktorá toho dňa zhodila zo seba ťarchu svetského života. Plesala od nevýslovnej radosti ako chlapec, ktorý dostal od otca prvé nohavice a čižmy s ostrohami. Hlavu jej ozdoboval veniec.

Novicmagistra jej práve rozprávala o mnohých nebezpečenstvách, čo jej vo svete ohrozujú dušu, i o bezpečnosti kláštora, a vravela tým zanietenejšie a výrečnejšie, čím dômyselnejšia i učenejšia sa chcela ukázať pred vstupujúcimi a odchádzajúcimi svetskými hosťmi. Za Reného, Van Stiphoutovej a mníškinej prítomnosti vysvetľovala, že rehoľníčky sú opravdivé poľné ľalie, ktoré ani neorú, nesejú, nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a predsa vďaka dobrotivej božskej starostlivosti žijú statočne. Ako?

„Napoludnie zaznie cengáč,“ vravela, „nuž ideme a zasadneme k šiestim jedlám. Večer sa opäť ohlási cengáč, ideme a zasadneme k štyrom jedlám. Na stole už stojí vždy aj krčiažtek vína, ale nie ledajakého, ani čingír, ani vodnár, za aké treba vonku vo svete draho zaplatiť. Keď si niektorá dáme žilu seknúť, dostaneme dupliku, ak máme sviatok svojho mena, opäť je duplika, pravdaže, nerátajúc k tomu všeobecné cirkevné a osobitné sviatky našej rehole.

A nášmu rúchu čože chýba? Veľmi sa mýlia tí ľudia, čo sa domnievajú, že nosíme habity z hrubého a chlpatého súkna. Ja mám okrem tohto všedného ešte dve jemnejšie a krajšie rúcha. Závojov mám dvanásť párov a jeden utešenejší než druhý. V posteli nenájdete nijaký strožliak, spávam ľahko a chutno, okolo uší mi nepištia…

Nechýbajú nám ani hry na skrátenie dlhej chvíle. Bavíme sa. Ba cez fašiangy hrávame aj komédie a maskujeme sa. Ja som pred dvoma rokmi v komédii o Perseovi a Andromede hrala Persea; cez pôst som potom tri týždne mala čo robiť, kým som si zmyla bradu namaľovanú černidlom. Všetky sestry vraveli, že mi svedčala.Niektorí svetskí ľudia sa domnievajú, že u nás vládne vždy len smútok, všade sa ustavične ozýva samé miserere, no vôbec nevedia, ako si tu bohabojne požartujeme a pritom ostávame sväté. Nuž z týchto mojich slov si môžu opraviť svoju klamlivú mienku. Iní zasa vravia naopak a vyčitujú, že odbavujeme málo úprimných pobožností. Podľa čoho takto usudzujú?

Veď konáme aj púte: Chodíme do Ríma, Loretta, Santiaga de Compostelli, ba až do Jeruzalema. Tu v kláštore máme totiž kaplnky označené týmito menami — ale sú len pre nás a iba my tu obsiahneme odpustky, a to vari ešte plnomocnejšie než svetskí ľudia, ktorí skutočne a s vynaložením nemalej námahy putujú do tých miest.“

Novicmagistra rozprávala takto ešte o iných kláštorných veciach, nuž Van Stiphout aj René pobrali sa i so sprievodkyňou, ktorá ich zaviedla rovno do spomínaných kaplniek, kde im poukazovala všetky relikvie či pozostatky rozličných svätcov i listiny, dosvedčujúce ich pravosť.

Odtiaľ ich viedla na chórus a stade do záhrady. Tam ich najprv upozornila na dômyselne vystavanú pec, kde pekávajú cukrovinky, čokoládové lahôdky a zavďačujú sa nimi svojim známejším, štedrejším dobrodincom. Potom sa poprechádzali trochu po záhrade a už sa vracali späť do kláštora, keď pod ktorýmsi kríkom zazreli sedieť hlboko zamyslenú mníšku. René sa ihneď spýtal, čo je to za mníšku, že sa tak skrýva a to zrovna teraz, keď sa môže rozveseliť v prítomnosti ľudí bez obrazenia boha. Sprievodkyňa mu odvetila:

„Iba sám boh vie, z akého je rodu, keďže nikomu nepovie, len to najnevyhnutnejšie, čo ju trápi. Nedrží s nami, povie len to najnevyhnutnejšie, aj to iba stroho, že by sa ľahko dali zrátať všetky jej slová za celý rok. Skade pochádza, vie jedine abatiša, lebo ju sem priviezli už oblečenú v habite.“

„My by sme sa to chceli od nej dozvedieť,“ ozval sa René.

„Dobre,“ odpovedala, „a daj boh, žeby sa vám ju podarilo rozveseliť! No ja s vami radšej nepôjdem, lebo sotva by sa dala do reči, o chvíľu sa však vrátim, aby som neprepásla šťastie vyprevadiť vás až von z kláštora.“ Ona potom odišla hore a oni k tej mníške.