Zlatý fond > Diela > Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)


E-mail (povinné):

Jozef Ignác Bajza:
Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Adriana Harandzova, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Dalibor Kalna, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 182 čitateľov

René spoznáva „pohostinstvo“ židovského krčmára

Dotiaľ sa všemožne stránili židovských krčmárov, lebo nechceli dostať čemer z ich pohostinstva, no teraz ich napokon okolnosti pripreli vojsť k jednému z nich. Krčmár im preukazoval všetku ľudskosť, akú len možno od žida očakávať. Bez meškania otvoril svrabľovú, smradľavú izbu, v ktorej viselo na klincoch zopár starých handier s cvernovým desatorom, niekoľko remienkov so železným trojuholníkom, ktorými si pri modlitbe omotávajú hlavy. Viselo tam aj viacero dlhých drevených rovášov — čo všetko ihneď postŕhal a povynášal von. Zostali tam však všelijaké obrazy s hebrejskými nápismi, ktoré si medzitým, čo krčmár v kuchyni rozkazoval dačo ukľochtiť, prezerali a prečitovali. Tak na jednom mieste stálo napísané: Oko za oko, zub za zub. Na inom: Milovať budeš blízkeho svojho, nepriateľa však nenávidieť. Inde zasa dačo podobné.

„Tento si povyberal,“ ozval sa René, „najznamenitejšie a najkrajšie články zo Starého zákona i z talmudu, a to nepochybne preto, aby ich mal stále pred očami a mohol ich tým usilovnejšie zachovávať.“

A plnenie týchto zásad zakúsili sčasti hneď na sebe, pretože za malé, šachtersky nachystané poludňajšie občerstvenie priniesol im krčmár na čiernej kamennej tabuľke účet, ktorý ich nadmieru prekvapil. Keď sa ho spýtali, prečo je u neho všetko také drahé, odpovedal im, že musí platiť vysokú árendu. Podobné zásady mohli si overiť aj na prípadoch iných ľudí.

Najskôr panskí hajdúsi naznášali k nemu z dediny kadečo: haleny, kožuchy, periny, sekery, ba i obloky a dvere, ale najviac pluhy a brány. Potom prichádzali gazdovia predovšetkým po pluhy a brány, žida čo najponíženejšie prosili, aby im ich vydal, pretože musia zrovna teraz do panskej oračky, že si bez nich nevedia pomôcť, a pritom ho pohládzali a oslovovali „vaša milosť“. No krčmár sa nijako nedal obmäkčiť a ustavične kričal:

„Nech vás čert vezme, vy bezbožníci, prečo slopete, prečo si požičiavate, ak nemôžete splatiť?!“

Niektorí mu odpovedali so skrúšenou tichosťou:

„Veď ste nám, pán Mojžiško, sľúbili, že počkáte, až do nového, a my vám potom skutočne všetko pekne-krásne vrátime aj s interesom, ktorým nás tak zdierate.“

„Klamete, svine kmínske,“ rozhorčoval sa žid. „Ja som nič také nepovedal — a keby som aj bol povedal, čo na tom? Či si nesmiem pýtať svoje, kedy chcem, najmä keď aj páni žiadajú odo mňa?!“

„Ale veď vy máte, Mojžiško,“ ozval sa opäť ktorýsi, „vyplatiť z čoho panstvo na túto štvrť roka. Už vás pánboh u nás požehnal dosť a požehná vás ešte väčšmi. Len buďte taký milosrdný, počkajte nám do toho nového — lebo teraz iba ak by sme zo seba vyrezali — potom vám aj pridáme.“

„Ty pes!“ osopil sa krčmár na sedliaka. „Ak ma boh požehnáva, vari ma pre teba požehnáva? Či som ja taký ako ty? Či sa ja tuhšie nepostím než ty? Či sa ja viacej a vytrvalejšie nemodlím než ty? Či si ja lepšie neopatrujem svoje veci než ty? Vyrež si, na moj veru, ja nedbám — hoc aj svoju dušu, ale ihneď mi vyplať, čo si dlžen. Ináč ťa všetci čerti vezmú — pôjdem za úradníkom a v kaštieli ťa dajú do pút!“

Za takýchto rečí si ustavične odpľúval, čím dával najavo, ako si sedliaka ctí. Lebo židia majú takú obyčaj, že pri zvade s kresťanom chriakajú a odpľúvajú.

Po chvíli si poutieral bradu, obrátil sa k ostatným gazdom, podoprel si boky rukami a povedal:

„No, keď tak prosíte, zľutujem sa a dočkám vám do žatvy — ale poďte, podpíšete sa, čo mi pridáte.“

Potom ich odviedol kamsi do šenkovne. René aj sprievodca s Van Stiphoutom počuli všetko cez dvere izby, v ktorej obedovali, nuž i teraz odchýlili dvere, aby si mohli vypočuť aj ostatok.

Žid strkal tam najprv rovášmi a vyratúval každému, čo mu je dlžen. No keď sa podaktorí ozvali proti výške spomenutej dlžoby, zapchal im ústa odvrknutím, že ani sami nevedia, koľko vypili, keď už boli raz ožratí.

Pomáhali mu pritom hajdúsi, ktorým dožičil, lebo mu boli treba pri exekúciách.

„Nepovedalo vám neraz slávne panstvo,“ ozval sa jeden hajdúch, „strela ohnivá do vašich sedliackych pľúc, že ak nechcete, aby vás zdieral, aby ste od neho naveru nebrali a nepožičiavali?!… Len ty, Mojžiš, povedz, koľko ti je ktorý dlžen!“

Takto upokojeným sedliakom začal krčmár rad-radom vyratúvať, koľko mu kto doteraz dlhoval, potom zasa každému osobitne pripomínal, čo mu ktorý musí zložiť, len čo omláti:

„Ty, Jano,“ vravel, „dáš mi ešte mecu žita; ty, Juro, mecu raži; ty, Macej, mericu jačmeňa; ty, Mišo, korec ovsa!“ a podobne pripomenul aj ostatným. Všetci súhlasili s jeho požiadavkami, pretože ináč nemohli čakať, že dostanú späť svoje oráčske náradie, s ktorým museli ísť na panské orať, lebo v opačnom prípade im hrozil prísny trest.

Keď sa Van Stiphoutovi, Renému a ich sprievodcovi zdalo, že sa rátanie skončilo, vyšli do pitvora a odchádzajúcich dlžníkov sa doradu spytovali, kto koľko dlhuje pohanovi-židovi. Jeden odpovedal, že päť grošov, druhý uvádzal desať, iný zasa zlatku či viacej, ale nikto z nich nespomenul dajakú závažnejšiu sumu… Potom sa ich vyzvedali, aký mu platia interes.

„Od jedného zlatého,“ vraveli, „na týždeň mu prichodí grajciar, to je pravidlo a podľa toho potom dostáva patričnú čiastku z väčšej alebo menšej sumy. Okrem toho, kedy sa mu zachce a vie, že v tom čase mu nemôžeme splatiť dlžobu, dá nám pobrať všelijaké zálohy — ako aj dneska — vyhovára sa na rozličné vlastné potreby a prinúti nás, na čo chce, musíme sa podvoliť všetkým jeho požiadavkám. Nezadĺžili sme sa pitím, to najmenej, ale bežíme za ním pripretí kadejakou psotou a keď už nemáme na výber nič iné. Biedne položenie vrhá človeka do ešte väčšej biedy!“

Naši cestujúci neutešovali ich len slovami, lež aj peniazmi z Van Stiphoutovho mešteka. Všetkým dajako vypomohol, ba za niektorých vyplatil celú dlžobu. Žid peniaze prijal, ale mu rovno a bezočivo (lebo títo ľudia majú všelijaké spôsoby) povedal, že veru ten interes, ktorý teraz tratí, dohoní na nich nabudúce. Sedliaci potom odchádzali s prejavmi stonásobnej a tisícnásobnej vďaky za dobrodenie, no nebavili sa tam dlho ani Van Stiphout, René a ich sprievodca, aby sa k nim azda nahnevaný Mojžiš nezachoval ako k svojim nepriateľom.

Cestou sa Van Stiphout rozhovoril:

„S interesmi mal by sa urobiť poriadok. Všade a navždy mali by sa zrušiť i árendy, pretože obciam škodia najväčšmi, a keď ich ešte majú v rukách židia — tým horšie, nič skazonosnejšie nemožno si ani predstaviť.

Árendáši sa usilujú jeden druhého pretromfnúť ponukou vyššieho nájomného, preto svoj mrcha krám, zlý tovar oceňujú tak vysoko, aby mohli vyplatiť aj árendu, aj sami získať zárobok… Lež koľko cigánstiev, podvodov a klamstva sa dopúšťajú v živote aj tí, ktorí sú ináč predstaviteľmi zákona prikazujúceho zachovávať voči všetkým prísnu spravodlivosť? A keď im dostatočne nespomáhajú ani všetky ich machle, spľundrujú role i polia, narobia množstvo dlhov a ufujazdia do šíreho sveta.

Nech tak ostanú árendy v rukách židov, ako zvyčajne bývali až doteraz, kam to vlastne chcú dostať zemepáni svojich poddaných?… Poznám viaceré prípady, keď za pár rokov sa dostali celé dediny do najkrutejšej biedy zásluhou židovského árendovania. Tento bezbožný národ sa tuším naozaj — ako sa všeobecne vraví — každý deň ráno i večer zaväzuje prísahou, že kde len bude môcť, všade kresťana ošmekne a oklame, pretože to ustavične dosvedčuje skutočnosť.

Mnohí židia sami potvrdzujú, že nadobudli majetok klamstvom, okrádaním a zderstvom. Veď väčšina z nich pochodí kadejaký jarmok s jedným roztrhaným pinklíkom, v ktorom okrem dakoľko rífov cvernových stužiek nieto nič iné, všade platia väčšie mýto, než je hoden celý ich krám, a predsa majú z čoho platiť i žiť.

Nevidím nijaký dôvod, prečo by všade nevyhovovala židom aj sedliacka robota, oračka, kopačka a vôbec obrábanie zeme. Vari preto, že už nemajú vlastnú krajinu? Že žijú — ako vravia o sebe — v zajatí? Nuž či sa im aj v zajatí nechce jesť, alebo či v Egypte a Babylone neobrábali zem? Je to iba výmysel rabínov… Ak im ich zákon a kabala nezakazujú verejne kupčiť alebo venovať sa krajčírskej živnosti — môžu skúsiť aj to, ako sa chytajú na dlane mozole.“

Na noc vošli do fary.




Jozef Ignác Bajza

— prozaik, básnik, autor náučných náboženských spisov, vášnivý polemik v otázkach slovenského spisovného, resp. literárneho jazyka. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.