Zlatý fond > Diela > Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)


E-mail (povinné):

Jozef Ignác Bajza:
Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Adriana Harandzova, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Dalibor Kalna, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 182 čitateľov

René na slávnosti porcinkuly. Debata u Gvardiána

Aj nasledujúceho dňa zostali ešte v tomto meste kvôli pohrebu onej mníšky (nebohej či už na radosť alebo žiaľ) a potom sa pobrali ďalej.

No kým sa dostali do Viedne, v istej obci ešte ich jazyka i rodu vošli do kostola, kde práve slávili akúsi svätú pannu Frcunkulu, ako sa dozvedeli od zhovárajúcich sa žien. Slávnostnú kázeň tu mal nejaký rehoľník, ktorý tejto svätej panne pripisoval toľko zázrakov, čo sa stali už za našich čias, a potvrdzoval ich svedectvami mnohých učencov i odborníkov, až to vrhalo na Augustína hanu zo skutočného klamstva, pretože tento svätec ešte za svojho života vravel, že zázraky sa už nestávajú lebo ich netreba a sú iba na škodu.

Ktorémusi svätcovi ušlo sa toľko chvály a zvelebovania, že v celom nebi neostalo preňho vhodné miesto, čo náramne zdesilo aj samého kazateľa, až vykríkol:

„Kam ho teda postavím, kam ho dám?!“

Neďaleko Van Stiphouta i Reného stál akýsi človek v kúte pri dverách. Keď sa užasnutý kazateľ odmlčal, akoby čakal odpoveď, onen človek sa najprv okolo seba poobzeral a nato dosť hlasne povedal:

„Ak naozaj nieto pre neho nijakého miesta, ja mu teda prepustím toto svoje,“ pritom sa vytiahol z kúta a vyšiel von.

Van Stiphout aj René ostali tam až do konca a spolu s ostatnými prítomnými vzdychali z celého srdca, lež nie azda od dojatia, ale zo súcitu nad poľutovaniahodnými hlúposťami kazateľa. Zotrvali tam na celej pobožnosti a keď potom vyšli z kostola, René povedal:

„Nuž keď sme už tu zasvätili pannu Frcunkulu (biedna obec, čo nevie pre svoju úbohosť túto slávnosť ani správne pomenovať!), poďme medzi ostatných aj do kláštora na poludňajšiu Porcinkulu!“

Van Stiphout nič nenamietal, nuž pobral sa najprv ku gvardiánovi. Našli tam už veľa hostí, všelijakých dobrodincov, otcov a bratov Tretieho rádu. Matky a sestry tohto bratstva zhromaždili sa vo svetlici neďaleko porty a v ambite mali nachystaný stôl, keďže regula mníšskej rehole zakazuje ženám vkročiť do refektára.

Keď nadišiel čas hostiny, muži si posadali dnuka v refektári na štvoro miest: K tabule uprostred významnejší, okolo stien hostia nižšieho stavu a pátri de la familie. Na stoly nosili aj jedlá a la mode vo svete, o akých sa zakladateľom rehole nikdy ani nesnívalo. Nebodaj už aj frátri sa učia z kuchárskych kníh, ktoré napísali Panteleon, Mitekos, Epirikos, Zofón, Hegesippos, Pasanios, Epenetus, Heraklides Syrakúzsky, Tyndrikos Sicílsky, Symonaktides Chijský, Glaukos Lokrenský, Cato, Varro, Colummella a Plotinos, no akiste sa poučujú predovšetkým z nových, čo vychádzajú za našich čias.

Veď na svete sa nevymyslelo nič také dokonalé, čo by časom nebolo treba zlepšiť, lebo aj cnosť — ako sa vraví — treba prispôsobovať potrebám. Ak si sa chcel kedysi učiť striedmosti, musel si vzor hľadať v kláštoroch. No teraz ju nenájdeš ani u talianskych mníchov, ktorí znesú menej i pre teplejšie podnebie. Nuž ak sa raz takto spustia ešte aj tí, čo vždy boli, ba museli byť príkladom i svedomím všetkých ostatných, zostáva ešte dajaká nádej, že sa svet polepší?

Medzi rozličnými jedlami, ktoré nosili na stoly vo veľkom množstve, trúsili prítomní podľa obyčaje aj veľa všakovakých múdrostí, pochlípaných všetko z rímskych žriedel. Napríklad že pápež je i musí byť neomylný, keď hovorí ex cathedra, je pánom všetkých, aj časných vecí, a že táto dvojnásobná moc je svetu na veľký osoh a prospech, lebo ho môže udržiavať v hmotnom i duchovnom poriadku a náboženskej jednote. A práve preto, že táto moc je natoľko užitočná, boh mu ju musel dať.

A čo potom rozprávali o Jozefovi II., lebo mohli svoju mienku vysloviť bez akýchkoľvek obáv ako obyvatelia pod jeho právomoc nepatriacej krajiny, to si môžeš predstaviť. Tento panovník je terčom nesčíselných útokov celého sveta, kým ľuďom nepadne z očí beľmo a nezačnú všetci usudzovať ináč.

Medzi prítomnými bol aj akýsi už dospelý brat s prešedivenými vlasmi a miestami lysou hlavou, ktorý vravel, že nevie pochopiť, ako môže, ba smie dakto zabrániť ľuďom, aby dosiahli stav dokonalosti.

„Mohli by vari svetu škodiť sľuby čistoty, poslušnosti a chudoby?!… Sľub čistoty, ktorým nasledujeme anjelov,“ vravel, „a svetským ľuďom dávame príklad, ako majú žiť v manželstve i mimo neho?! Sľubom poslušnosti učíme všetkých, ako majú poslúchať svoje duchovné i svetské vrchnosti! Nuž a čo potom ešte sľub chudoby, dobrovoľnej chudoby?!“

René si zahryzol do jazyka, aby sa neozval, lebo mal obavy, že by sa mu za každé slovo vedno držiaci prítomní všetci naraz nanosili do vlasov… Lež aj tak si myslel svoje:


Nie je vždycky pravda, čo Cicero vraví,
že múdrosť a dôvtip je prednosťou starých.

Alebo aj toto:


Taká je už mienka, že s vekom vzmáha sa i rozum,
no často hlúpota starúchov vzbudzuje priam hrôzu.

A o súčasnej rehoľníckej chudobe mu cez pomlku zadychčaného rečníka prišlo na um:


Sľub takej chudoby, ktorú hojnosť zdobí,
keď máš zármutok, bezpečnosť v ňom a byt,


rúcho isté, každodenný habit,
k tomu všetko podľa vlastných potrieb,
ba i čo ti zaručí pohodlie —
vsľub takej chudoby ľahko ti je zložiť
a na peniaz nikdy ruku nepoložiť.

Potom vstali od stola a podobne ako u našich — kde namiesto siestového pohára dostane každý kávu a borovičku či slivovicu, rozolíš, ovsenicu alebo dajakú inú pálenku z nejakého fajnovšieho trúnku — priniesli im kvôli ľahšiemu stráveniu pokrmov akýsi zvláštnejší nápoj, pri ktorom sa zhovárajú postojačky alebo usadení len tak kraj stola či hockde inde podľa ľubovôle. Ak príde čas odbavovania hodiniek, na chór sa poberú dvaja-traja mladší.

René si všímal onoho starého mnícha, či sa opäť neozve. A keď skutočne znovu začal vychvaľovať rehoľnú profesiu a brániť ju proti všakovakým protivenstvám s podobným dôvtipom, najmä keď sa rovnako múdro vyjadroval o kláštornej chudobe, René sa už neovládol a nahlas povedal:


„Chudobe robotu ťažkú nechať z lásky
— a zložiť reholi sľub chudoby ťažký!“

Všetci ktorí ho začuli, hneď sa na neho oborili:

„Maledetto! Contro buoni costumi e contro la santa sede Catholica!“ kričali a dupotali nohami, ako pri šliapaní obrazov svätých. A René mohol zle pochodiť, keby ich nebol Van Stiphout utišoval zmierlivou prosbou, že mladík to ani tak zle nemyslel, lebo jeho úmyslom je získať čo najväčšie vedomosti. Rozbúrené bratstvo pomáhal mu upokojovať aj istý, svojím rúchom svetského kňaza prezrádzajúci hosť, a tak naveľa predsa len sa utíšili, hoci spočiatku z nich sršala priam vražedná zlosť. Ba podľa južnej povahy onedlho začali ospravedlňovať svoju prudkosť a Reného si udobrovať.

No mladík tam už nechcel dlhšie zostať, poďakoval sa im za prejavy priateľstva a keď ich poprosil o prepáčenia za svoje nerozvážne slová, odišiel stade aj s Van Stiphoutom. Druh mu vonku vyčítavo pripomenul:

„Vždy si najprv rozváž, čo máš kedy a kde povedať!“

Za nimi sa pobral aj onen kňaz, čo tiež pomáhal Renému v búrke rozhnevaných mníchov. Keď ich dohonil, chytil mladíka za ruku so slovami:

„Veľa nechýbalo, šuhajko, že si nepocítil aj tvrdšie argumenty. Veru ani pri klamstve neradno týmto ľuďom odporovať.“

Potom sa ich spytoval, odkiaľ sú, kam idú a prečo sa vydali na cestu. Van Stiphout mu povedal, skade a kam idú, aj prečo merajú túto cestu, že René chce nadobudnúť skúsenosti sám osobne. Keďže je ešte slobodný, nechce len doma počúvať o všelijakých novotách, ktoré mu môžu byť v budúcnosti na úžitok, ale chce sám vidieť čo najviacej zo života, najmä rozličné povolania, aby si potom niektoré vybral podľa vlastnej chuti a dobrý či zlý výsledok svojej voľby pripísal iba sebe.

Onen kňaz sa rozhovoril primerane svojmu stavu a znovu chytil Reného prívetivo za ruku.

„Veľká škoda,“ vravel, „že zaniklo kedysi po celom svete také rozšírené tovarišstvo! Tvoje cnosti aj odvaha sú preň priam stvorené. Veru neviem, ktorý terajší stav mohol by som ti odporúčať ako ten najlepší alebo aspoň ako-tak vhodný. V tamtej spoločnosti bol aj život! A veru očividne vynikala, predstihovala, prevládala a prevyšovala všetky ostatné stavy ako lev každého živočícha. Naše tovarišstvo zhromažďujúce sa pod menom najsvätejším na nebi aj na zemi, učilo, viedlo a spravovalo celý svet.

Srdce ide puknúť z toho všetkého! Mne síce nič nechýba, lebo svoj plat dostanem bez najmenšej námahy a užijem ho bezstarostne, predsa však nemôžem nijako zabudnúť, pretože v spoločnosti bolo ešte lepšie miliónom členov… Ech, taká bezbožnosť a zloba! Kto by si bol čo len pomyslel, kto by sa bol kedysi opovážil predpovedať nám takú budúcnosť, že také zbrane, ako je pero a jazyk, zrúcajú naše zámky a podkopú naše hradby!? Padli sme, a keďže sme my padli, aha, ako letia dolu a krky si lámu i ostatní, pozbavení našej silnej pomoci! Výstižne spieval ktosi pri našom zrušení:


Zvalili mohutný dub, traste sa, kríčky maličké!

Nuž a čože?… Ak môže podľa mnohých zlomyseľníkov svet a celý jeho život jestvovať i bez nás, nemohol by azda bez tamtých? Len človek bez rozumu mohol by to poprieť. My sme neodbytným žobraním nedomŕzali utrápených občanov, ktorí si v krvavom pote tvári dorábali skyvu svojho chleba. Ak sme aj dakedy poslali mladíkov na vidiek, nešli ta žobrať, lež aby medzi rozličnými ľuďmi a najmä u farárov čo-to poskusovali a cvičili sa zároveň aj v poslušnosti. Veru nikdy sme nikoho neobťažovali podobným vydieraním. Žili sme spokojne z hotového bez nejakého znepokojovania iných, a nielenže sme nikoho neobťažovali, lež radšej sme ostatným pomáhali, a to nemálo. Kto by mi to mohol poprieť?

Aby som nespomínal všetko, čím sme toľkým krajinám osožili, uvediem iba jednu rozhodne veľkú zásluhu — že sme mládež šľachtili ako záhradníci vo svetských i duchovných náukách a vypestovali z nej pevné stromy. Vychovali, pripravili a vyučili sme všetkým krajinám užitočných ľudí, zásluhou nás, nášho svedomitého a neúnavného vzdelávania získali národy časné i večné šťastie — v misiách sme totiž obyvateľov pritiahli najprv do pravého náboženstva a potom ich poúčali aj vo veciach osožných pre časný a večný život… A hoci sme boli takíto, teda ľudstvu na osoh, odsúdili nás priam ako najväčších škodcov celého sveta. No teraz vidíme, do akej veľkej dokonalosti a s akým veľkým chvatom sa ta ženie svet po našom rozpustení… Náboženstvo hynie, miešajú sa veci ľudské s božskými a občianske s cirkevnými.“

Za takýchto rečí došli až k jeho domu či len hospode, kde kňaz potľapkal Reného po lícach a väčšmi ho ťahal, než volal k sebe i s Van Stiphoutom; nuž vošli teda k nemu. Mladík však u neho nezískal nijakú zvláštnu skúsenosť, bol to veľmi zjavný jezuita, nepatril medzi treťoradanov. No aj tak dobre poznal, čo napísal o láske ich Euphormio na svojich cestách. A preto sa Van Stiphout nechcel u neho dlhšie pribaviť, najmä keď k nemu došlo zopár osôb bieleho pohlavia a začal pred nimi odsudzovať prísnosť niektorých spovedníkov, ktorých pokladal za jansenistov (čím rozumel kacírov), pretože nechcú rozhrešovať takých hriešnikov, čo vždy sľubujú polepšenie, hoci opakovanie sa ich priestupku nasvedčuje, že sľub nedodržiavajú. Svoje dôvody argumentoval i potvrdzoval probabilizmom. Ženám sa to páčilo.

Odchádzajúcich hostí chcel silou-mocou zdržať na večeru, no René aj Van Stiphout sa vyhovárali, že včasráno musia vstávať, a odišli na svoju hospodu.

Ráno sa skutočne pobrali preč a už sa nikde nepristavili na dlhšie, až prišli do mesta, ktoré zaslúžene patrí medzi prvé mestá v Európe a ktoré je v našich časoch také rozchýrené po celom svete — je to rakúska Viedeň.

René tu chcel rozhodne veľa poskusovať, lež všetko nechali až na spiatočnú cestu. Našli si tam teda istého svetského kňaza, ktorý poznal reč, obyčaje a pomery kraja, kam mali namierené. Keďže onen človek nemal nijakej dušpastierskej povinnosti a zvidel sa im vhodný na ich ciele, nuž vzali ho so sebou ako sprievodcu a vydali sa ďalej.




Jozef Ignác Bajza

— prozaik, básnik, autor náučných náboženských spisov, vášnivý polemik v otázkach slovenského spisovného, resp. literárneho jazyka. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.