ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým nadišlo poludnie a kuchárka začala nosiť na stôl, čo za daných možností nachystala, keď zrovna vtedy vošiel dnuka barbier. Van Stiphout sa začudoval, čo tam ten človek hľadá. No keď sa dozvedel, aký je to majster, zvedavý bol, či chorého prišiel oholiť, či ošetriť, obviazať mu dajakú vonkajšiu boľačku alebo ranu. Van Stiphout dobre totiž vedel, že všade sa nájdu takí barbieri, ktorí sa okrem strúhania brady vyznajú aj v ošetrovaní vonkajších úrazov a vedia na ne prikladať všelijaké fľajstre. To si však nepredstavoval, že by sa v tomto kraji takíto ľudia podoberali aj na liečenie vnútorných chorôb a zastávali ako turecký hekim zároveň i remeslo barbiera, felčiara, lekára i apatekára, až mu to potvrdil ich sprievodca. Vysvetlil mu aj príčinu toľkej odbornosti — v týchto krajoch je totiž veľmi málo skutočných lekárov, na sto i dvesto dedín pripadá jeden, pretože stoličná správa drží len jedného lekára. Nuž a preto v takej tvŕdzi musia barbieri liečiť všetko, čo je choré na človeku i v ňom.

„Takíto ľudia by teda mali byť oveľa učenejší než tí, čo sa volajú iba lekármi,“ povedal Van Stiphout… A potom pozorovali, aký neduh zistí chorému farárovi.

No barbier sa veľmi nenamáhal. Chorému sa dotkol žily na ruke, pozrel mu jazyk, spýtal sa ho na stolicu a potom si sadol za prestretý stôl. Akiste si najprv musel on liečiť svoj žalúdok, trpiaci hladovou hodonkou. Keď dostal teplý paroxyzmus, začal mať veľa rečí ako všetci lekári a rozkladal, s akými chorobami mal už v živote do činenia a koľké z nich vyliečil. Naši cestujúci mu na spomenuté a vyliečené choroby zavše dačo nadhodili, aby rozveselili nemocného farára.

Vraveli napríklad o sedliakovom lieku:

O príčinách melanchólie:

Dávali lekárom praktické rady na liečenie melancholikov:

Nadhodili aj zopár veršov o mene lekárov:

Vraveli o rozdiele medzi lekármi a apatekármi:

O lekárovi hráčovi:

O tom, čo by lekárom svedčalo okrem lekárstva:

A napokon nezabudli ani na felčiarove špekulácie:

Prítomný barbier ku všetkému prepovedal iba toľko:

„Ja veru neviem, prečo na nás ľudia cez celé veky tak šinfujú, skladajú o nás kadejaké povedačky a vysmievajú sa nám. Azda preto, že každého vždy nevyliečime? Keby sme tak robili, musel by zakapať prirodzený zákon smrti!“

Nato vstali spoza stola, felčiar pristúpil k chorému, skúšal mu tep — no už oveľa dlhšie a pozornejšie a na oboch rukách, rozkázal mu vyplaziť jazyk a kadečo podobné. A z toho všetkého akoby bol zistil celú chorobu i jej príčiny, maróda sa však nespýtal, čo ho bolí alebo aké ťažkosti ho kvária — iba na neho uprene a sebavedome hľadel, ustavične spomínal akúsi materiu peccans či nebezpečnú vlhkosť a zároveň opakoval:

„Aby to len nebola tá, táto peccans!“

René sa nemohol zdržať, aby sa ho nespýtal, čo je to za látka a vlhká hmota. Na to dostal takúto odpoveď:

„Materia peccans je látka husto-riedka, vodnato-krvavá, chudo-mäsitá, mrcho-hnilobná, kvasivo-hnisavá, dakedy čierna, inokedy biela, vše plavá či hnedá, belasá či modrá, zelená či žltá, ktorá na slnečných lúčoch a pod rozmanitým uhlom pohľadu mení farbu ako pávie alebo holubie perie.

Je to nebezpečná i škodlivá látka, a čím sú pre ňu okolnosti priaznivejšie a telo človeka voči nej menej odolnejšie, tým je nebezpečnejšia a škodlivejšia, ba často — vravím to pred múdrym pacientom, ktorý sa nenaľaká — spôsobuje i smrť. Dakedy napáda krv alebo mäso, inokedy kosti, zavše tenké či hrubé žily, vchádza a vlieva sa do nôh, ramien či prstov alebo až do chrbtice, temena i všade, kam sa len dajakým žliabkom dostane. V tejto látke má svoj pôvod bolenie brucha, hrmavica okolo pupka, záduch, zápcha, zápal obličiek, prasknutie žlče, kŕče, lámka, hostec, suchoty čiže hektika a phtysis, krvotok a močenie krvi, slovom — všetky neduhy.

Lež najnebezpečnejšia a najškodlivejšia je vtedy, keď sa dostane do hlavy, do mozgu. Ak sa vtedy múdro nerozkáže trepanácia, mozgy splesnejú — človek zblaznie alebo aj umrie.“

René, Van Stiphout aj ich sprievodca si doslovne hrýzli jazyky, čo im bolo do smiechu z takýchto premúdrych lekárskych vedomostí. No chorý sa neovládol a z celej chuti sa tak hlasno rozosmial, že mu z toho praskol vnútorný vred (o ktorom tento lekár vôbec nič nevedel), peccans materia vytiekla, takže sa ihneď cítil oveľa lepšie.

„Skutočne je to podivuhodné uzdravenie,“ ozval sa Van Stiphout, „a úplne sa ponáša na prípad, v ktorom opica uzdravila istého rímskeho kardinála so zavaleným hrdlom. Keď bol tento hodnostár už taký chorý, že služobníctvo čakalo jeho skorú smrť, začalo z miestností všetko habať i kradnúť — čo je už obyčajne osudom kňazského imania. Aj dvorská opica si chcela dačo uchmatnúť, lenže ostal tam už iba červený klobúk, položila si ho teda na hlavu a pobrala sa preč. Keď to kardinál videl — hoci ani sám neveril vo svoje vyzdravenie — tak ho tá potvora rozosmiala, že sa mu z toho smiechu prevalila v hrdle opuchlina a neumrel.“

Farár sa potom obrátil k felčiarovi, podstrčil mu odmenu a povedal:

„Nech si už čo ako uzdravil, predsa ty si ma uzdravil, a preto ti patrí odmena. Prosím, uplatňuj tento spôsob liečby a uzdravíš mnoho múdrych ľudí. Všade sa oháňaj svojimi smiešnymi lekárskymi vedomosťami, rozosmeješ ich, čo im pohne žalúdok a vyvrátia z neho bolesti spôsobujúci obsah, vyzdravejú bez všetkých laxancií, bez pustenia často prepotrebnej krvi a z tela sa stratí vaša ustavične omieľaná záhadná materia peccans.“

Hoci sa barbier nemálo hanbil a okúňal, peniaze si predsa vzal a odišiel. Potom sa rozhovorili o lekárstve, o ktorom Van Stiphout povedal:

„Toto povolanie, ktoré by malo na celom svete požívať najväčšiu úctu, všade bolo a vždy ešte je znevažované a vystavené tým najväčším posmeškom. Veľa národov hádzavalo zázračné baby, katov a lekárov do jedného potupného vreca, takže nemali prístup k stolu ostatných ľudí. Jedávali a pili osobitne a len z im vymedzených riadov. Ba podľa Senecovho svedectva každý, kto si zavolal k sebe lekára, zožal veľkú hanbu. Sokrates vštepoval Platónovi názor, že počet lekárov netreba rozmnožovať. Rimania za Catonovho cenzorátu vyhnali lekárov nielen z mesta, lež aj z celej Itálie. Ako zaznamenávajú Strabo a Herodot, Lakedaimončania, Babylončania, Egypťania i hispanskí Luzitánci neprijímali medzi seba lekárov. Prečo? Akiste len preto, že namiesto užitočnosti sú lekári svetu iba na veľkú škodu pre svoju nevedomosť alebo nedbajstvo. Pravda, treba uznať, že nájsť takého lekára, ktorý by každého vždy uzdravil, znamenalo by získať nie ani Hippokrata, Galéna, Avicenu, Rasina, Averhoesa či ktorého iného chýrneho lekára, ale samého boha. Právom spieval Ovidius:

Lebo lekár, ak chce úspešne liečiť chorého človeka, musí dokonale poznať ľudské telo ako celok i jeho jednotlivosti. Po druhé — musí zistiť pravú príčinu choroby, o ktorej nemocný najčastejšie vôbec nevie, nuž a keď ju nepozná ani lekár, nielenže nevylieči neduh ohrozujúci práve život, ale spôsobuje človeku novú chorobu. Po tretie — lekár by mal vždy dôkladne poznať všetky neduhy pacienta i jeho životné podmienky, ako je počasie, bývanie, opatera atď., pretože z nich často vyplýva viacej zlého než zo samých koreňov nemoce. Veľa znamenajú aj bohaté a dokonalé vedomosti — čo vyžaduje predpisovanie liekov i dôkladné poznanie bylín, semien, koreňov a liečivých vôd — časté čítanie dobrých kníh a hojné skúsenosti, lebo v spomínaných prípadoch nestačia už len všeobecne známe vedomosti, aby sa lekár nikdy nepomýlil.

A preto ak sa chorý vždy neuzdraví, nemožno to vždycky pripísať za hriech lekárovi, najmä keď chorý nechce užívať lieky podľa lekárovho predpisu.

Stáva sa, že aj najmúdrejšie lekárske opatrenia majú nedobrý výsledok, že ani všetky najprezieravejšie prostriedky nezmôžu nič proti zlu choroby — no z toho nevyplýva, aby sme každý zásah lekára pokladali za rozumný a rozvážny, aby sme sa v každom prípade s nimi stotožňovali, že chorý musel na svoj neduh umrieť, že ho nemohli uzdraviť nijaké lieky, lebo je to už ich výhovorka, aj keď dakoho zrovna zabijú. A tak, pretože ich pochybenie prikryje zem — ako vraví Sokrates — a tí, ktorých zmámili, z druhého sveta sa nevracajú, aby mohli vydať svedectvo o svojom liečení — lekári udávajú ľubovolné príčiny smrti. Uvádzajú vrodenú dengľavosť, neduživosť pacientov i skazenosť ovzdušia a vyhlasujú, že ich lekárske prostriedky nie sú zázračné a oni sami sú iba lekári, a nie boh, takže môžu vyliečiť len vyliečiteľných, ale nie kriesiť mŕtvych. Často hromžia i na mŕtvych a pripisujú im samým vinu na smrti, lebo vraj nechceli počúvnuť, neboli mierni, hoveli svojim chúťkam, že jedli a pili, čo nemuseli — lež čo museli, to vylievali. Takto sa zvyčajne očíšťajú, takto si svoje ruky umývajú z viny znivočenia človeka, hoci v skutočnosti je pravda, že zničili, zahubili a predčasne poslali na večnosť kdekoho.

Akiste by mohli nemocní vyjsť i z tých najťažších a najnebezpečnejších chorôb, aj keď je lekárska veda neľahká, ak by sa jej učitelia i žiaci chceli hlbšie a častejšie venovať štúdiu lekárstva. A práve to je najväčšia chyba lekárov a to sú ich hlavné nedostatky, pre ktoré sa na nich najčastejšie nadáva. Všimnime si trochu ich zvyčajné vedomosti a uvidíme, nakoľko a v čom sa prehrešujú proti zdraviu pacientov.

Predovšetkým aké je ich školské štúdium? Za chudobného duchom pokladáme takého teológa či vysvetľovača božských právd, ktorý vie spamäti odrapkať iba to, čo sa naučil z knižky svojho učiteľa. Takýto nikdy nepreškriepi kacírov alebo pohanov. Podobne ani lekár nikdy veľa nevykoná s tými vedomosťami — okrem slepej náhody — ktoré mal a prednášal mu jeho graduovaný (podľa schodov či krokov) profesor. Toto prirovnanie čiastočne pokrivkáva, lebo ak by teológ nevedel nič viacej okrem toho, čo počul od učiteľa, predsa by postačilo — ak aj nie jemu — iným, aspoň hlúpejším, aby ich mohol vystríhať a liečiť im duchovné rany. No lekár podobného druhu nemôže nikdy liečiť ani seba, ani iných.

A to je teda prvá chyba lekárov, že za ovládanie obsahu jednej či dvoch knižiek prijmú a zapíšu medzi seba kdekoho a hneď zveria do jeho rúk tisíce ľudských životov. To je nesprávne, lebo každému človeku nieto nič vzácnejšie a cennejšie nad život. Nuž a lekári, ktorí dostávajú do opatery taký drahý poklad, majú náležite poznať teóriu, ako sami volajú svoju vedu, ktorú nemožno načerpať a osvojiť si len z jednej knihy, ale z mnohých vyberaných a špeciálnych kníh.

No málo je aj znalosť čo akej dokonalej teórie. Zlý by to bol remeselník, čo by sa remeslu chcel naučiť iba počúvaním a čítaním kníh, bez oči otvárajúcich príkladov by totiž nikdy nezískal nijaké skúsenosti. Takému remeselníkovi nik by nedal nič urobiť. Podobné nedostatky majú aj lekári, ktorí v hlave síce nosia celé bibliotéky o Asklepiovom umení, ale sú bez praxe, čiže si aj bohatou činnosťou neoverili to, o čom sa dočítali v množstve kníh. Takýchto lekárov zaraďme radšej do litánií: Od lekárskeho umenia čírych teoretikov vysloboď nás, Pane!

Spomínaní lekári však predsa vravia, že nie sú len a len teoretikmi, že vedomosti z kníh si aj prakticky overujú a skúmajú ich pravdivosť, a to čiastočne hneď v školách a čiastočne — pravda, z väčšej časti — po dosiahnutí diplomu o dostatočných schopnostiach a vedomostiach, keď odchádzajú zastávať svoje povolanie do života. Lež akéže sú to skúsenosti!… Kým chodia do škôl, rozpárajú im tam učitelia zopár mŕtvol a na tých im ukazujú vnútorné orgány, ich podstatu a vzájomnú závislosť. Okrem toho zavedú ich niekoľko ráz do lazaretov a špitálov, ale tam na chorých iba pozrú.

Keďže za takýchto okolností — čo je pochopiteľné — môžu získať veľmi málo skúseností, musia to potom doháňať po skončení štúdií v praxi. No beda všetkým ich prvým pacientom! Ďakujem im pekne za takú láskavosť, keď miesto toho, aby ma chorého vyliečili, skúšajú na mne svoje praxes a experimenta, keď namiesto toho, aby mi navrátili zdravie, získavajú na mne skúsenosti a posielajú ma na druhý svet.

Preto by pre všeobecné blaho nemohlo byť nič užitočnejšie než ustanovenie, aby všetci budúci lekári osvojili si najprv z kníh čo najviacej vedomostí, ktorými by sa mali preukázať na prísnom a dôkladnom exámene, čiže na prísnej skúške by ukázali, čo vedia. Ak by na takomto exámene obstáli a dosiahli uznanie ako vyhovujúci teoretici, mali by im umožniť aj získanie praktických skúseností. No nepracovali by sami, neliečili by chorých sami, pretože — ako som už povedal — nejedného by odpravili zo sveta, kým by získali skúsenosti, lež mali by ich poslať a prideliť k osvedčeným i úspešným lekárom, ktorí právom nosia toto meno a plat berú zaslúžene. Pri takýchto skúsených lekároch museli by nadobúdať praktické znalosti ako tovariši, chodiť s nimi a všímať si ich zaobchádzanie s trpiacimi chorými ľuďmi. A po čase, ak by sa preukázali, že sú aj sami schopní a súci svedomite i statočne zastávať lekárske povolanie, až potom nech by ich graduovali a poslali do verejného života liečiť ľudí.

Opravdivé, lekárske umenie, ako som už vravel a čo je všeobecne známe, získava sa z kníh a z múdrych skúseností, no mnohí po dosiahnutí diplomu a získaní miesta — najmä výnosného — knihy odhadzujú a tak po čase zabúdajú aj to, čo sa z nich kedysi naučili. Upadajú často do veľkých omylov a z dokonalých úplných lekárov stávajú sa diletanti a babskí lekári. Aby sa predchádzalo tomuto škodlivému zjavu, mali by sa lekári aspoň každý tretí rok znovu podrobiť prísnemu exámenu. Takýmto činom museli by si stále udržovať patričné vedomosti, čo by im bolo iba na osoh a nevzbudzovali by u niektorých hrôzu, iným by zasa neboli na posmech, ako to veľmi často vidíme doteraz.“

„Lekári by ťa určite otrávili,“ povedal mu na to sprievodca, „ak by ich mali postihnúť tvoje požiadavky. No jednako usudzuješ správne. Akiste si žiadame ich nápravu, čo by bolo celému svetu na úžitok. Lež ak by sa malo stať podľa tvojho názoru, ktože by potom chcel byť lekárom? Teraz ich je na mnohých miestach málo, potom by ich bolo ešte menej.“

„O všetkých veciach,“ pokračoval Van Stiphout, „mám takýto názor: Radšej dobrého málo, než zlého veľa. Skutočnosť, že na daktorých miestach bolo doteraz tak málo lekárov, vysvetľujem si dvoma príčinami, a obe väzia v samých lekároch.

Ponajprv tento stav ľudí — hoci by sa vydriapal aj z tých najchudobnejších kolísok, hoci by bol predtým čo ako biedne živoril — len čo sa dostane na lekársku policu, hneď sa chce vyrovnať urodzeným pánom, po pansky sa správať, šatiť a navykne si po pansky bývať, a to iba v tých najväčších mestách. Na toto všetko je však potrebný aj panský dôchodok. A čo z toho vyplýva? To, že chorého zvyčajne veľa stál i jeden jediný dotyk lekárov, ktorý si zarátal každý svoj krok, každú štvrťhodinku strávenú pri pacientovi, zarátal si za vyrušenie z príjemnej zábavy, namáhanie mysle pri uvažovaní, aký to môže byť neduh a aké najúčinnejšie prostriedky proti nemu použiť. No pritom nezabúdal na to, že nikdy nemožno vedieť, kedy sa naskytne zasa príležitosť, ktorá by mu naplnila mešec — lebo on zatiaľ chce a musí predsa žiť, ako si vyžaduje jeho dôstojný stav. Nuž a tak v tom chorom, ku ktorému ho práve zavolali, videl aj budúceho, a to bohatého pacienta.

A všetko uvedené zrátané dohromady vytváralo potom veľkú sumu. Pretože poplatok obyčajne závisel aj od možnosti chorého alebo niektorej babke nesiahalo na požadovanú odmenu, lekár na to hľadel krivým okom a viacej ho nemuseli volať. Radšej nechcel nič a nešiel nikam, najmä nie na dedinu, ak mal dostať za návštevu menej, než si žiadal.

Taký bol Petrus de Apono, nasledovník a pokračovateľ slávnych lekárov, ktorý za svojho účinkovania v Bologni nechcel ísť z mesta k chorému prv, kým mu nevyplatili za deň päťdesiat dukátov. A keď ochorel vtedajší pápež Honorius a zavolal ho k sebe, vyjednal si na deň štyristo dukátov.

Teda prvou príčinou nedostatku lekárov na mnohých miestach — okrem veľkých miest, lebo tam sa najradšej zdržovali — bolo to, že požadovali za svoje služby neprimerane vysoké odmeny, hoci je málo takých, ktorí by mohli vždy vyhovieť ich zveličeným požiadavkám. Druhou príčinou bola ich spomenutá už nevedomosť, pre ktorú mali z nich mnohí ľudia strach, lebo vedeli, že nejednému chorému — hoc by im peňazí priam nasypal — jednako nepomôžu a podľahne, a tak si to rozmysleli alebo sa spoľahli na domáce lieky, no zo strachu zavše aj tými opovrhli a rozhodli sa radšej umrieť, než by mali aj umrieť, aj lekárom platiť za ich neschopnosť.

Nuž, ako som vravel, doterajší nedostatok lekárov na niektorých miestach možno sčasti pripisovať na vrub neochote lekárov, sčasti ich hlúposti. Keby sa pominuli tieto príčiny, zväčšil by sa ich počet, ba hneď by ich bolo viacej, keby museli dokonale ovládať svoje povolanie, lebo vtedy by im každý vďačne a lepšie zaplatil a aj oni by ochotnejšie navštevovali chorých.

No aby sa všade mohla venovať zdraviu ľudí náležitá starostlivosť, priam na každom mieste by musel byť — podobne ako je osobitný lekár duší — aj osobitný lekár tiel. Toto si však môžeme iba želať, lebo takémuto, celej pospolitosti prospešnému a užitočnému stavu stojí v ceste mnoho prekážok. Akým teda opatrením by sa mohlo dosiahnuť ono všeobecné dobro vyplývajúce z lekárskych povinností, čo by sa malo podujať, aby nechýbalo toľko lekárov a odstránil sa ich nedostatok?

Ničím iným — len tak, ak by sa lekárstvu zaučili farári, ktorí by pri návšteve chorého mohli okrem duševnej útechy poskytnúť pomoc aj jeho trpiacemu telu — pravdaže, podľa možností a bez ujmy svojho stavu… Či by si takéto opatrenie nezaslúžilo všeobecnú chválu?“

„Veru, bola by to bohumilá vec,“ prisvedčil už lepšie sa cítiaci farár, „a tým skôr, že koľko ráz ideme k chorému, toľko ráz nás prosia, aby sme im dačo poradili proti bolesti a všelijakým ťažkostiam.“

„Ale tým by sa na farárov uložilo priam neznesiteľné jarmo“, obrátil sa k Van Stiphoutovi sprievodca. „Lebo ak chcú farári svedomite plniť povinnosti svojho kňazského povolania, majú sa čo učiť i čo robiť celý život. Prilož im ešte lekárske štúdium a povinnosti, akože to zvládnu? Kde nájdu na to čas, možnosti a silu? Nech sa tak prihodí, že dakto umrie po liekoch, ktoré poradili alebo predpísali užívať — ako by vtedy utrpela ich úcta medzi veriacimi a stratili by dôveru občanov… A koľko škody by mali z toho farári! Napokon museli by sa zrušiť viaceré cirkevné zákony či predpisy, ktoré zakazujú kňazom venovať sa lekárstvu.“

Van Stiphout na to odpovedal:

„Ak vravím, aby sa farári priučili lekárstvu, nemyslím tým, že majú pochlípať všetky vedomosti, ktoré by mali ovládať lekári z povolania. Nepredstavujem si tým, že by museli stráviť niekoľko rokov na školách, niekoľko rokov potom zasa v praxi pri osvedčených, skúsených lekároch. Myslím tým iba to, aby vedeli a mohli poradiť tie najobyčajnejšie účinné lieky proti každodenným a najčastejším neduhom, pri liečení ktorých zakusuje najviac klamstva najmä psotný jednoduchý ľud. Na osvojenie si týchto liečiv nepotrebovali by veľa času, nemuseli by sa s tým trápiť už ako farári, keď majú beztak dosť iných povinností, ale pripravovali by sa na spomínanú činnosť ešte za teologických štúdií. Vtedy by museli tomu venovať nejaký čas.

Pokiaľ ide o to, aby farári nestratili úctu a dôveru veriacich, keby dakto umrel po užití nimi poradených a predpísaných liekov, tomu sa dá najlepšie vyhnúť tak, ak by si neustále udržiavali i to málo o lekárstve naučených vedomostí, nechytali sa liečiť také choroby, o ktorých sú presvedčení, že si s nimi neporadia — že ich nevyliečia alebo ich ešte zhoršia. Aby som sa vyjadril celkom zrozumiteľne: Farári by pri liečení používali len také prostriedky, ktoré by chorému ani neuškodili, ak by mu už neosožili. A tak by sa lekári nikdy nemuseli obávať ujmy na svojej úcte alebo svojom mene.

No nemali by vtedy nič proti nim ani spomenuté cirkevné zákony, ktoré len preto zakazujú kňazom lekársku činnosť, aby práve jej nedostatočným ovládaním neprischla na nich nejaká hanba. Ak by teda kňazi lekárčili a za takú činnosť by nežiadali dajakú neprístojnú odmenu, čože by proti nim mohli mať cirkevné zákony, nech by ich bolo aj raz toľko.“

Van Stiphout skončil, a keďže sa vyčasilo, všetci traja sa obliekli — hoci farár by ich bol rád zdržal u seba i dlhšie — a pobrali sa ďalej.