Zlatý fond > Diela > Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)


E-mail (povinné):

Jozef Ignác Bajza:
Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Adriana Harandzova, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Dalibor Kalna, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 182 čitateľov

René spoznáva zemiansky despotizmus

Len čo vyšli na ulicu, stali sa svedkami dvoch poľutovaniahodných príhod. Najprv zazreli sedliaka, ktorý mal na chrbte zviazané ruky a dvaja hajdúsi s výzorom hotových lotrov hnali ho pred sebou na reťazi. Keď sa ich sprievodca spýtal, čím sa väzeň previnil, koľko ľudí zamordoval alebo čo všetko pokradol, opovržlivo povedali:

„Panského zajaca zabil vo svojej kapuste!“

Hneď nato upútal ich uprostred dediny druhý výjav: Videli tam dvoch mužských naoko rovnakého stavu, pretože boli rovnako oblečení — ten i onen mal na sebe halenu, hunené nohavice a zrebnú košeľu, ten i onen bol bez klobúka a bosý. Medzi nimi nevybadali nijaký iný rozdiel, iba že jeden z nich mal až po uši vykrútené bajúzy a s náramným preklínaním, do ktorého miešal aj cudzie slová, ukrutne bil a tĺkol toho druhého. A ten chudák — azda sa nemal kedy alebo za čo oholiť vari tri týždne — bitku znášal a bránil sa iba tým, že prosil boha i všetkých svätých o zľutovanie.

A veru nik sa ho neodvážil ratovať. Ľudia síce na veľký krik vybehli von, ale zo svojich priedomí sa ani nepohli, odtiaľ neboráka ľutovali a pri každom údere až meraveli a tlmene zabedákali:

„Jaj, zabije ho! Veď ho zabije!“

A to sa ľahko mohlo stať, lebo katan vôbec nedbal na to, kade nešťastníka zasiahne, všetko jedno mu bolo, či ho bije po hlave, chrbte, prsiach, po nohách alebo rukách. Ba neboráka celého skrvaveného zrazil na zem, a tak veľa nechýbalo, že sa nesplnili obavy prizerajúcich sa dedinčanov, keby vtedy k nim ako bez duše nebola pribehla akási prostovlasá žena, ktorá sa ta odvážila z celej dediny jediná — musela to byť žena zbitého chlapa. Nevládala prepovedať ani slovo, možno ani dobre nevidela, a najprv chcela vytrhnúť z rúk bajúzatého drúk. No keď jej sily na to nestačili, zvalila sa na svojho muža, ktorý sa i na zemi krútil, aby sa uhol pred údermi, a sama zachytávala, znášala i trpela ostatné výbuchy ukrutníkovej zlosti.

Reného tak hlboko dojal pohľad na zbitého človeka a zároveň v ňom vzbĺkol hnev na surovca, že chcel zoskočiť z voza a bežať k nim, aby zo všetkých síl pomáhal neborákovi na zemi a toho druhého potrestal. Horko-ťažko ho zadržali Van Stiphout aj ich sprievodca, aby len počkal, kým sa z reči daktorého nedozvedia, čo je tamten za pána a onen za hriešnika — až potom môžu lotra obžalovať podľa práva u patričného súdu. Na to však museli čakať dlho, totiž až do posledku. Lebo ten chudák — ako už vieme — dokiaľ vládal hovoriť, iba prosil o zľutovanie a milosrdenstvo, lebo keď mal plniť rozkaz toho druhého, musel odbavovať stoličnú povinnosť. No bijúci len ustavične klial a zvolával na neho toľko ohnivých a jasných hromových striel, koľko ich dosiaľ neudrelo a neudrie do konca sveta ani z tých najčiernejších mračien; chudáčiska odovzdával do pazúrov toľkých tisícov regimentov rohatých a chvostnatých diablov, že ak by bolo nebo vyslyšalo surovcove kliatby, každému zlému duchovi nebola by sa z neboráka ušla ani trilióntina jedného vlasu… Naostatok, keď už nevládal dvíhať ruku s drúkom, ženu i muža ešte niekoľko ráz kopol — dlho ani to nemohol, pretože bol bosý — a kričal:

„Ja ťa naučím, sedliačisko bedárske, poslúchať zemana, tvojho pána! Ja ťa naučím, sedliacke hovädo akési, plniť rozkazy zemana, tvojho zemského pána!“

Keď to počul sprievodca našich cestujúcich, povedal:

„Poďme, poďme odtiaľto, lebo veru neviem, či by daktorý súd vzal vôbec na vedomie našu žalobu na tohto človeka.“

Pobrali sa teda preč a po týchto poľutovaniahodných výjavoch zazreli kraj dediny hotovú komédiu. Viezol tam akýsi sedliak (opäť išlo o sedliaka) neveľkú síce, ale na jeho kone predsa len ťarchu, lebo vyzerali také vyobročené, že im bolo možné zrátať všetky rebrá. Teda tieto tátoše zastali zrazu vo vŕšteku, hore ktorým viedla cesta do dediny, a nielenže neťahali voz, ale dali sa ním ťahať naspäť. Gazda spočiatku zaobchádzal s nimi mierne, pekne ich povzbudzoval:

„No, koníčky moje, vo meno božie poďme, len pomaličky, pekne, no, moje malé…“ a podobne sa im prihováral a napomínal ich po dobrom. Ale keď to nič nepomáhalo a bič sa ukazoval slabým pohoničom, zoskočil z voza, vytrhol lievč a ním ich začal tak tuho mastiť, až sa z nich iskrilo. Potom opäť vyliezol na voz a volal na ne už ostrejšie, hlasnejšie:

„Hijo! Hijo, dereš, hijo, fako!“

No márne. Teda znovu zoskočil z voza, jedného i druhého koňa vyťal zasa spredu, pričom kričal to známe:


Prečos’ si nevybral kňazský stav,
toľko bitky by si nedostal.
Teraz si viac bitý než sýty!

Potom sa oboril na druhého:

„Či nevidíš, čo sa hen robí s mojím kamarátom?!“ nadhodil spomenutú príhodu, lebo ju videl. „Či sa i ja mám dať pre teba tak mučiť a katovať? To teda nie! Radšej nech vás obidva, zdochliny akési, tisíc miliónov pekelných čertov…!“

I vyhodil sa na podsebného koňa a za veľkého kriku i preklínania začal obidvom bubnovať po bokoch pätami, čím dosiahol, že poriadne zabrali, div kopytá nestratili, a vytiahli voz hore na vŕštek. Ked už boli na rovine, zahundral koňom:

„Ani čert nevie, čo ste za prekliate mršiny! Kým vás núkam pekne vo meno božie, neposlúchnete. Na boha nič nedáte, ale na diablov hej, predsa len sa ich aj vy bojíte!“

Naši cestujúci sa mu zasmiali a René si vtedy spomenul na predchádzajúcu smutnú príhodu i spýtal sa:

„Prečo by bola márna žaloba na toho neľudského surovca? Prečo by sme neboli na súde nič dosiahli? Akýže to tu vládne despotizmus, aké to tu majú daktorí práva nad spoluobčanmi? Kto je vlastne zeman a kde nabral to meno a toľkú moc v týchto krajoch?“

Sprievodca odpovedal:

„Akiste viete, že v časiech, keď vznikali medzi ľudstvom všelijaké panstvá a vladárstva, vznikol u niektorých národov zemiansky stav za rozličné znamenité, najmä vojenské činy. Dakde veľkých, víťazných vojvodcov odmeňovali slávnymi prímenami, víťaznými znakmi a príležitostnými dočasnými darmi, inde okrem prímien a zástav či erbov dostali aj zem a s ňou poddaných na večné časy… U Rimanov znamenití vojaci dostávali vence, ktorých bolo viacero druhov — za dobytie mesta, preborenie hradieb, za víťazstvo nad loďstvom; čiže kto sa dobre držal v námornej bitke — dostal veniec loďstva, kto vedel rúcať hradby miest — dostal veniec dobyvateľa hradieb a tak ďalej.

Okrem toho Rimania svojich veľkých bojovníkov obdarúvali drahocennými reťazami, prsteňmi, zbraňami, konskými postrojmi, na ich počesť stavali víťazné stĺpy a sochy. Aj Kartáginci odmeňovali svojich vojakov prsteňmi — za každú vojnu jedným, a ku hrobu mŕtveho postavili toľko stĺpov, koľko nepriateľov zabil za života. U Skýtov mohol na hostine piť z kolujúceho pohára iba ten, kto už zabil aspoň jedného nepriateľského vojaka. Macedónci mali zasa taký zákon, že každého, čo vo vojne nezabil dajakého nepriateľa, potupili konskou ohlávkou. U germánskych kmeňov sa nikto nesmel oženiť skôr, kým v boji niekoho nezabil a jeho hlavu nepriniesol kráľovi. Takto už v starých časiech postihla zlých vojakov hanba i trest, udatní obsiahli odmenu a slávu.

No v tejto krajine už sám zmysel slova zeman naznačuje, aký je to vlastne človek — pándajakého kusa zeme.Z toho vidíme, že hoci sú aj inde zemania, v nijakom inom jazyku sa tak jasne ich moc neprejavuje už v mene, ako to vyznieva z jazyka Slovákov… Ale zemania nemajú všade takú veľkú a neobmedzenú moc ako v tomto kraji, lebo sú tu takými veľkými pánmi, že nepodliehajú nijakým povinnostiam ani daniam, iba ak v čase vojny, aj to len v prípade ohrozenia vlastnej krajiny. Iba vtedy obetujú dačo na všeobecné dobro, pretože musia nastúpiť do boja či už sami osobne alebo poslať za seba niekoho iného. Táto povinnosť, ako sa zdá, súvisí so vznikom a ustanovením zemianstva, ktoré tu nastalo takto:

Keď sa Uhri pri hľadaní nových sídel dostali na toto územie, všetku vojnovú korisť, zem i ľudí na nej, rozdeľovali si podľa vynaloženého úsilia a krvopotnej zásluhy. Kto sa veľmi zaslúžil, dostal veľa, kto v menšej miere, ten dostal menej, kto nemal nijakú zásluhu, kto sa nebodaj na meč a strielku bál aj pozrieť, ten veru nedostal nič, ba ocitol sa medzi porazeným národom, stal sa i on poddaným a musel slúžiť vychýreným víťazom a bojovníkom z vlastného rodu.

Táto obyčaj zachovávala sa i potom, keď Uhri zo všetkých strán napadli a podmanili si slovenskú krajinu a keď sa všetci obyvatelia označovali spoločným menom Uhrov a žili pod jedným vladárom. Aj vtedy vždy, keď niektorá iná mocnosť napadla krajinu, kráľ podobne odmeňoval a obdarúval všetkých, ktorí pri obrane svojeti neotáľali pomôcť a neželeli vystaviť svoj život čo akým nebezpečenstvám. Daroval im potom tých, čo sa nechceli vystaviť nebezpečenstvu a aby neprišli o život pri obhajovaní cti a pri obrane krajiny proti nepriateľom, sedeli radšej doma. Stade vzniklo meno sedliakov — totiž kým iní neľutovali obetovať svoju krv, zdravie, všetko imanie a v čase vojny bojovali za bohov, vieru obyvateľov a bohatstvo celej krajiny, tamtí posedávali doma v bezpečí. Tento trest, že za svoju hnilobu stali sa poddanými starostlivých a za verejné blaho zanietených občanov, prešiel z otcov i na synov a vnukov, ako aj zemianska česť, hoci už ani všetci zemania neoplývajú dobrou povesťou, ani sedliakov neťažia hriechy predkov. Veru, meno tamtých sedliakov neprávom nosia terajší sedliaci, lebo nielenže podaromnici neposedávajú, lež často na takéto pohodlie nemajú ani chvíľu času. Stále obrábajú zem, ustavične sa zúčastňujú na vojnách či už za seba alebo za svojich pánov, pretože — ako som už vravel — v dnešných časoch zeman odchádza do rozpútanej vojny sám osobne, alebo posiela za seba iného. Nuž a tým iným ktože môže byť okrem poddaného sedliaka?… Podľa pravdy mali by sa i potomkovia pôvodných zemanov, ktorí sa za získanie dobrej povesti a majetku potili sami osobne, ukázať hodní takého dedičstva a taktiež sa v boji zapotiť, aby nemuseli počúvať posmešky, že sú pánmi len rodom, a nie vlastným pričinením.

No jednako by mnohým krivdil ten, kto by to chcel povedať o všetkých zemanoch, lebo aj teraz je veľa takých, ktorí svojím výzorom, srdcom i činmi dokazujú, že sú opravdivými dedičmi dobrej povesti otcov a dedov. Kedykoľvek sa im naskytne príležitosť uskutočniť veľkú vec, vždy sa do nej oddajú s chvályhodnou ochotou a úspešne ju i dokončia. Jestvujú ešte takí, čo nosia nielen tradičný odev, ale zachovávajú aj starodávne mravy. Nuž a takým ktože by odtajil dobrú povesť a cnosti?

Hoci sú aj mnohí zemania nehodní svojho zemianstva, v každej krajine predsa daktorí občania panujú a rozkazujú, iní zas musia slúžiť a poslúchať. V týchto krajoch medzi prvých patria zemania — o kráľovej moci sa nezmieňujem — so spomenutými slobodami, čo trvá od najdávnejších čias až podnes. Do druhej skupiny sa dostali sedliaci, ktorí sú poddaní — a tu môžeme nadviazať na onú príhodu — svojich zemských pánov a musia im podľa krajinského zákona vykonávať rozmanité služby, čo ak odmietnu, postihne ich trest oveľa ostrejší, než bol priestupok.

A hoci by daktorý z nich aj ináč konal, predsa len ho zarátajú medzi ostatných. Okrem toho je zbytočné sedliakov trestať a nútiť do roboty, lebo mnohí majú už v náture, že kde len môžu, odťahujú sa od roboty na panskom, a keď ju aj odbavujú, robotujú s nechuťou — nuž a čo sa robí s nechuťou, to sa neveľmi darí. Ak však o tom trochu pouvažujeme, vznikne otázka: Čo to zapríčinilo? Kde sa v nich nabrala taká nevraživosť proti robote na panskom? Kto to spôsobil? Podľa pravdy nikto iný ako zemepánova ukrutnosť. Veď určite im nechýba onen ľudský mrav a cit, podľa ktorého sa treba dobrom odslúžiť tým, čo s nami zachádzajú milosrdne a preukazujú nám dobro — hoci potom zabúdajú na iné prikázanie božie, ktoré prikazuje, aby sme poslúchali aj zlostné a nespravodlivé vrchnosti. No túto zábudlivosť či nedbanlivosť voči prikázaniu treba prirátať samým zemepánom, ako som už povedal.

So sedliakmi nech sa teda zaobchádza takým spôsobom, ktorý spočíva v miernosti, milosrdenstve, spravodlivosti a iných múdrych cnostiach, ktorý dovoľuje rozkázať iba toľko, koľko je vykonať možné, ktorý nažíva v priateľstve s drúkmi ako pohoničmi hoviad, azda okrem najkrajnejšej nevyhnutnosti, keď už nepomáhajú nijaké inakšie prostriedky — lež aj vtedy natoľko mierne a ohľaduplne, aby miesto napravenia veci nenastalo zhoršenie.

Prijať a osvojiť si túto radu odporúča panujúcim aj skutočnosť, že zo sedliaka žijeme všetci. Nech vezmeme do úvahy hocktorý občiansky stav — a môže sa nám zdať, že sám si vyrába na seba i svoje živobytie, ba namáha sa väčšmi než mnohí sedliaci, pozornejší pohľad na vec však ukazuje, že základ všetkého vychádza z rúk sedliakov.

Nuž čo môže vzísť z toho, ak budú sedliakov sužovať, kadejako prenasledovať, zvyšovať im všetky ťarchy nad ich sily, a najmä znemožňovať ich, aby sa venovali svojim povinnostiam?! Veľmi príznačná je pravda onoho príslovia: Ak sedliak pevne stojí na oboch nohách, pevne stoja i všetci ostatní; keď však sedliak začína pokrivkávať, krívajú aj všetci ostatní. Teda aby bol základ istý a stály, stále nech sa mierne zaobchádza so sedliakmi.

Akú mieru použiť pri uvaľovaní povinností na sedliaka? Veľa by som musel o tom vravieť, kým by som to patrične vysvetlil, čo však nie je ani mojím úmyslom. Ja karhám iba chyby, o nápravu nech sa postarajú iní. Mimochodom, nech sa páni zrieknu zbytočnej nádhery a spomínaná chyba sa nielen zmierni, ale i celkom odstráni.“




Jozef Ignác Bajza

— prozaik, básnik, autor náučných náboženských spisov, vášnivý polemik v otázkach slovenského spisovného, resp. literárneho jazyka. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.