ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď prišli do tej dediny, chceli si odslúžiť omše, pretože bol na to najvhodnejší čas. Pobrali sa teda na faru, ktorú pokrývala deravá strecha a mala podobnú povalu, popukané steny a všetko to hrozilo naskore padnúť…

„Nejaký biedny farár, veru prebiedny dušpastier!“ pomyslel si René.

Tamojšieho farára trápila práve choroba. Keď ho pozdravili a požiadali, aby im dovolil odslúžiť si v kostole bohoslužby, potešil sa a hneď rozkázal pripraviť potrebné nevyhnutnosti. Toho dňa mal odbaviť v dedine pohreb, no pretože sám nevládal, poprosil ich, aby ho niektorý zastúpil.

Sprievodca odbavil najprv pohreb a potom išli do kostola, ktorý vyzeral priam ako fara, ba ešte horšie. Aj tam bolo v stenách — vari namiesto oblokov — toľko dier, koľko je do roka dní. Dnuka poletovali, čvirikali a po oltároch si hniezda stavali vrabce tým bezpečnejšie, čím nebezpečnejšie bolo driapať sa za nimi, pretože taký odvážlivec bol by si ľahko vylomil krk.

Oltárov tu bolo síce viacej, lež keby došlo na to — postaviť z nich jeden poriadny a dôstojný, nedalo by sa to veru docieliť ani zo všetkých. Daktoré sochy mali na sebe akési strakaté zdrapy, z ktorých by ani najumnejšia švajka nemohla vystrihnúť jedinú dobrú záplatu. Iné sochy bez takéhoto žobráckeho rúcha, ale zaoblečené maliarom, mali poodlamované nohy či ruky, ba i hlavy. A keďže tieto údy odhodiť bolo by nepochybne hriechom, priviazali ich na patričné miesta motúzom. Podobne vyzerala i ostatná výzdoba a úprava kostola.

Keď si tam vykonali svoju pobožnosť, museli ešte úvodiť včerajšiu mladuchu, lebo patrila do tejto farnosti. Prišla s tou istou onakvou muzikou a s veľkým tancom, čo keď Van Stiphouta udivilo, sprievodca povedal:

„To nič nie je, lebo tak pristupujú aj k sviatosti stavu manželského.“

„Škoda,“ ozval sa René, „že nie aj k iným sviatostiam, napríklad na spoveď alebo k poslednému pomazaniu.“

Potom sa vrátili na faru a tam sa im farár začal ihneď ponosovať:

„Nuž videli ste teda výzdobu môjho kostola, krásu domu božieho! Vidíte aj tento príbytok a uvážte, či sa dá v ňom bývať!“

„Veru tak, bratku, všetko sme videli na nemalý náš zármutok! A ktože má na starosti a v opatere obe tieto budovy?“ opýtal sa Van Stiphout.

„Dakoľko spolumajiteľov a zemepánov tejto obce,“ odpovedal. „Veľa je tu patrónov, a pretože ich je veľa, ostáva všetko zanedbané. Celkom je tu na mieste príslovie: Medzi kopou báb aj dieťa príde ľahko o život, ľahko ho zadlávia. Často k nim chodím ako ten, za ktorého priazňou túžim — od Piláta k Herodesovi. Keď prídem k bohatším, prejavujú ochotu, len aby si vraj i ostatní plnili povinnosť a pripojili sa k nim. Ostatných, pretože dobre poznám nedostatok ich prostriedkov, neprestávam upomínať a prosiť iba o to, aby prepustili tamtým svoj patronát, lebo takto mohlo byť všetko už dávno opravené. Lež akoby som s patronátstvom pýtal od nich kráľovstvo, hoci okrem číreho titulu patróna nemajú z toho všetkého nijaký zisk ani osoh.“

„A tam nablízku aký to stavajú kostol — lebo základy naznačujú budúci kostol?“ vyzvedal sa opäť Van Stiphout.

„To má byť,“ odvetil farár, „modlitebňa prenasledovaných evanjelických cirkevníkov, ako sa sami radi volajú. Naši by si mohli veru od nich vziať poučenie a príklad. Pretože sotva niekde dosiahnu povolenie vydržiavať si predikanta a postaviť modlitebňu, ihneď si dajú predikanta vysvätiť a štedro ho zaopatria potrebnými prostriedkami, ba chytro a usilovne pozvážajú na stavbu toľko materiálu, že ak by mohli, vystavali by taký veľký kostol, aký majú podľa chýru mohamedáni v Mekke… Ja však nepokladám tú ich starostlivosť o vlastnú vieru a úctu k svojmu náboženstvu za takú dokonalú, lebo vraj na svoje modlitebne až natoľko zháňajú a vyberajú, že v niektorých obciach určili na každú hlavu istú peňažnú sumu, čím sa vraj dostávajú do biedy — to teda odsudzujem. Ale že túžia poznať svoje učenie a sú pritom takí starostliví — to rozhodne nehaním. Ich starostlivosť a túžba nie sú v podstate zlé, no hodné sú aj odsúdenia pre požiadavky prinášajúce škodu a iné veci, ak vychádzame pritom z našej pravej viery… Niet obavy, že by sa touto chybou nakazili aj naši, lebo — aby podobne nehrešili, aby si nerobili zbytočné i škodlivé útraty a podaromne nič neobetovali — radšej si nerobia nijaké útraty a nič neobetujú.“

„Najlepšie by bolo,“ vravel Van Stiphout, „takéto kostoly pozatvárať a nekonať v nich služby božie. Z takýchto fár zasa vziať farárov a nedať ta nijakého dotiaľ, kým by sa nepostavil pre nich slušný príbytok — odobranie kňaza bolo by najúčinnejším pokarhaním patrónov. Nadobudli by tak aspoň trochu rozumu a dobrú vôľu. No je nádej a dá boh, že za terajšieho vášho panovníka prídu do lepšieho poriadku aj kostoly a fary.“

Potom chceli odísť, ale medzitým sa zhoršilo počasie a zdržiaval ich aj farár, aby sa v ich prítomnosti trochu rozobral. Zostali teda u neho a až do poludnia trávili čas rozhovorom. Okrem iného sa ho spytovali, či ako chorý človek, aj keď sa cíti lepšie, vládze sa dostatočne starať o zverených mu veriacich, a koľko osád patrí do jeho farnosti.

„Devätnásť fílií,“ odpovedal, „roztratených práve na toľkých kopcoch, a dvadsiata je táto mater.“

„A čo robíš bratku,“ vyzvedal sa Van Stiphout, „keď ťa naraz volajú k chorým na viacero miest? Ba ako aj stačíš poriadne vyučovať akiste veľké množstvo ľudu, lebo dokonalí dušpastieri sa neuspokoja iba tým, čo každý sviatok povedia z kazateľnice a že stade všetkým veriacim vyhlasujú a vysvetľujú ich povinnosti. Ak chcú byť vo svedomí spokojní so svojou dušpastierskou činnosťou, každého skúmajú osobitne a sú zvedaví, či pozná to, čo má poznať, alebo jeho vedomosti sú nedostačujúce.

Na to je síce najvhodnejšie vyučovanie katechizmu, lebo tam sa pomocou otázok a odpovedí môžu náležite vo vierouke cvičiť mladí aj starí. Lež neviem si predstaviť, ako možno napríklad tu u teba poriadne zvládnuť spomínané vyučovanie v nedeľu alebo vo sviatok ráno, keď musíš aj spovedať a odbavovať iné svoje povinnosti. Neverím zasa, že by sa na katechizmus zišli v ono popoludnie alebo cez robotný deň predovšetkým veriaci, ktorí bývajú po iných osadách. Pravoverní a dokonalí farári berú teda ohľad i na takéto ťažkosti a zjavné prekážky, navštevujú preto domy a tam horlivo vyučujú svojich veriacich. Ako môžeš podobne robiť aj ty? Prečo nemáš pomocníka, spolupracovníka?“

„Dobré, užitočné a spasiteľné by to bolo a ja by som vďačne privítal pomocníka, keby to bolo možné,“ vravel chorý farár. „No predovšetkým nemal by tu z čoho žiť a obliekať sa, lebo i ja sám — aby som pravdu povedal — vyžijem tu horko-ťažko. Ochotne by som sa uskromnil ešte aj pri všetkej svojej núdzi a dobrovoľne by som si odoprel ešte viacej, ale pomocníka nijako nedostanem. Kňazov je veľký nedostatok, sotva stačia nimi obsadiť významnejšie obce, čo ich dosiaľ vychovali tak málo. Podobne je to aj s rehoľníkmi. Hoci by ich bolo raztoľko, museli by zostať kláštory prázdne, ak by chceli pomôcť všetkým na výpomoc utisnutým spolubratom. No rehoľníci nech radšej ostanú tam, kým nedostanú z každej stránky náležitejšiu výuku. Z dávnej skúsenosti viem, že lepšie je bez nich než s nimi.

V takejto situácii čože mám a môžem robiť? Koľko vládzem, toľko robím, nič nezanedbám a nezľahčím si ani v tom najmenšom. Keď nemám dajakú nevyhnutnú povinnosť a niekam idem, kde len koho stretnem, s každým sa pozhováram. Často chodím po domoch, po poli s tým úmyslom, aby som naučil poriadne vysloviť aspoň meno božie tie dietky, ktoré ešte nechodia von, ale už vedia vyľapotať ,mama’, ,tato’. Ktoré deti už pasú vonku lichvu, posedávam s nimi na pažiti a usilujem sa ich sýtiť náročnejším pokrmom.

Pokiaľ ide o chorých, to je nepochybne najťažšia robota najmä v tých obdobiach roka, keď ich v jednej dedine leží viacero. Niekedy behám celé dni, celé noci a veru sotva každého stačím vyslúžiť sviatosťami aspoň ako-tak. Nuž akože mi môže ostať čas na dajakú dlhšiu duchovnú útechu? Veď čo najchytrejšie musím bežať od jedného k druhému. Ak niektorý chorý leží dlhšie a nemám závažnejšiu povinnosť, tak ho navštívim častejšie, ale predsa dakedy sa prihodí, že niekto umrie bez útechy, ba i bez sviatostí, najmä keď ma práve vtedy zavolajú inam, alebo keď v tom čase viacerí ležia vážne chorí. Keby som vtedy mal aj krídla, nemohol by som doletieť ku každému.

Nech rozsúdia svetské vrchnosti, kto je tomu všetkému na vine. Ja robím, čo len môžem, plním si svoje povinnosti, nakoľko len stačím, a tým upokojujem i utešujem svoje svedomie.“

„Nuž ty si môžeš upokojovať a utešovať svoje svedomie,“ povedal mu na to Van Stiphout, „ale čože to pomôže verejnému blahu? Také farnosti mali by rozdeliť na viacero fár alebo im poslať kaplánov. Veľkú nádej vzbudzuje chýr, že starostlivý panovník chce napraviť aj túto všeličím zapríčinenú chybu.“

„Bodaj by nám skrze neho tú milosť, ten veľký dar zoslali nebesia! Neprestajne túžia za tým všetci statoční kňazi,“ odvetil chorý farár, „a veru majú za čím túžiť. Lebo okrem toho, že by sa mali kedy starať o ľud zverený im do opatery, mohli by veľa urobiť pre všeobecné dobro aj iným spôsobom! Čuduje sa svet, prečo kňazi tejto krajiny vydali na božie svetlo tak málo kníh, prečo nerozširujú svoje znalosti písmom, aby sa mali z čoho poučiť potomkovia, aj aby ostala po nich chvályhodná pamiatka. Prečo?… Jednému v tom prekážajú také, inému onaké príčiny, ale u väčšiny je rozhodujúce toto ustavičné a nepretržité dušpastierske zaneprázdnenie medzi veriacimi. Veru mnohí si ťažko nájdu tú hodinku na odmrmlanie breviára, nieto ešte na čítanie. A priam sú šťastliví, ak nepozabúdajú, čo sa za mladi naučili v školách, ba vtedy pokladajú ich za múdrych a učených.“