ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Potom sa obaja navracali do kláštora sami, pretože ich sprievodkyňa sa podľa prísľubu ešte nevrátila. Ako tak išli popri košatej lipe, zazreli pod ňou na trávnikovom sedadle zväzoček popísaných papierov. René ho zdvihol, rozvinul a začal čítať:

Prvý deň, prvé rozjímanie.

Otázka: Modlia sa mníšky z breviára, hoci mu nerozumejú, predsa pobožne, sväto, tak dokonale, ako sa žiada od dokonalej modlitby, aj bohumilo a ľúbezne?

Odpoveď: Hoci mníšky breviáru nerozumejú, aj tak sa modlia pobožne — ba najpobožnejšie, sväto — ba najsvätejšie, dokonale — ba najdokonalejšie, bohumilo a ľúbezne — ba najbohumilšie a najľúbeznejšie.

Prvý bod.Uvedom si, najmilšia, že ti boh dnes poslal proroka, ktorým som ja, zatvorený tu v tejto svetlici alebo skôr v opravdivej temnici (veď ako sama vidíš, všetky steny, obloky aj dvere pokrýva čierne súkno, a hoci vonku roztomilo svieti slnko, musíme tu — ja pri svieci sedieť, ty však chvíľami stáť, chvíľami zasa kľačať… Teda boh ti do tejto svetlice-temnice poslal proroka — mňa, aby ti jasne, prstom ju ukážuc, vyznačil cestu spravodlivosti, ktorú si v márnom svete nikdy nepoznala, ani poznať nemohla, aby ti na jej dosiahnutie predpísal prostriedky, čo si mala hľadať v márnom bezbožnom svete… Nuž ergo!… Nuž teda!

Porozjímajme o prvom takom prostriedku, ktorým je modlenie sa z breviára:

Dobre viem, čo všetko z chrčiacich hrdiel riháte a naplno nevymytou papuľou grciate, vy bezbožní, pekelní frajmaureri či slobodomurári a naturalisti, čo ničomu neveríte, nemáte nijakej viery a ste horší než kacíri!… Nestačí vám, že sami sa vo veľkých húfoch pcháte luciferovi za jeho ohnivé sáry, lež chcete aj tých najnevinnejších vliecť spolu so sebou… To vy štekáte, bučíte a ručíte, že mníškam svedčí breviár priam tak ako sviniam rohy… No ja vás donútim vlastné grcance opäť požrať a psí štekot vám vrazím späť do gágora a tam ho zacvikujem!

Ale aby si, najmilšia — lebo tebe sú venované tieto slová — všetkému jasne rozumela, treba pripomenúť, že uvedení posli pekla nič by nenamietali, keby ste sa breviár modlili v materinskom a známom vám jazyku, no keďže ho odbavujete po latinsky, brešú ako besní psi, že vyslovujete, čomu nerozumiete, že ste ako sojky, ktoré taktiež vše zabrblú dajaké slová… Sú to len hlavy plné otrúb!… Veď je to čosi podobné, ako keď niekto nerozumie Písmu alebo mu zatvrdlivo neverí… Zapamätaj si, najmilšia, čo vravím, a pozorne počúvaj!“

Tu mali ostatné mníšky, zakiaľ prorok odfukoval, siakal, kým si odkašlal a poutieral sa, teda ostatné mníšky, čo taktiež všetko pozorovali z druhej svetlice, mali zaspievať nasledujúcu pieseň, ktorej text ležal aj pred prorokom, aby videl, či sa nepomýlia, a mohol im udávať takt:

Po tejto pesničke o daromnej a klamlivej márnosti sveta prorokovo zdôvodňovanie pokračovalo:

„Druhý bod.Tým činom, že hoci mníšky nerozumejú latinčine, a predsa modlia sa po latinsky, spĺňa sa ono proroctvo: Z úst nemluvniatok a dojčiat učinil si, Pane, zdroj dokonalej svojej chvály! Písmo spomína i nazýva to dokonalou chválou… Teda modlitba (lebo rozmanité sú modlitby, aj chválenie boha je modlitbou) nemluvniatok a dojčiat je dokonalá modlitba, aj keď vôbec ničomu nerozumejú, čo ľapocú… Preto musí byť aj po latinsky odbavovaná modlitba mníšok dokonalá, lebo ani ony nevedia a nerozumejú, čo z breviára džavocú a štebocú ako slávici v klietke.

Vlastne prečo by nemala byť latinská modlitba mníšok bohu vzácna, milá i úprimná, veď Sväté písmo vyzýva všetky veci, aby chválili boha?… Ryby, draky, jaštery, vrchy, hory, moria, rieky a všetky živé i neživé tvory a všetko stvorenie… O, vy sväté kláštorné dračice! Vy tiché jašterice s medovým pohľadom! Vy sladko spievajúce poloryby Sirény! Vy ľúbezne kotkodákajúce sliepočky! Vy… ani neviem vysloviť — čo všetko! Vari by vaša modlitba a váš spev mohli byť nehodnejšie než ledajaké prejavy všelijakých štvornožcov, či beznohých a hlúpych tvorov?… Nuž vidíš, najmilšia, ako bláznivo rozprávajú mnohí ľudia, ako hlúpo vám na oči vyhadzujú a pod nos pchajú vaše latinské zbory!

Čo ešte viac treba? Veď biskupi vedia, že sa mníšky modlievajú takým jazykom, ktorý nerozumejú, a dobre vedia i to, čo mnohí namietajú proti takej modlitbe, no nevšímajú si to. Ak by teda pokladali takéto modlitby za nesprávne a zlé, ich povinnosťou by bolo zakázať taký neporiadok; keďže nič nezakazujú, nevidia v tom nijaké zlo, lež dokonalosť a svätosť.

No viem ja, čo na toto odvrkujú bezbožníci. Namietajú, že mníšky takmer nikde nepodliehajú pod právomoc biskupov a že im biskupi nemôžu nič rozkázať, aj keby u nich spozorovali dajaké pochybné obyčaje… Dobre, prijímam ich námietku a na jej prvú časť, že mníšky takmer nikde nepodliehajú pod právomoc biskupov — odpovedám: Biskupi nemôžu mníškam priamo nič rozkázať, aj keby u nich spozorovali dajaké nedostatky — čo dopúšťam i uznávam. Popieram však, že by nemohli biskupi nič rozkázať mníškam prostredníctvom nás, ak by u nich spozorovali dákesi neporiadky. A túto odlišnosť možností zasahovať vysvetľujem takto:

Pápeži vyňali spod právomoci biskupov mníšky na celom svete, najmä pričlenené k žobravým rádom, a podriadili ich rehoľníkom, rúcho ktorých nosia a reguly ktorých zachovávajú. Tak napríklad karmelitánky podriadili karmelitánom, baziliánky baziliánom, kapucínky kapucínom, cisterciánky cisterciánom, paulínky paulínom, benediktínky benediktínom, vás nám atď. Teda biskupi nemôžu sa priamo miešať do poriadkov mníšok, ani im rozkazovať podľa svojej vôle, veď by tak žali cudzie žito. Lež môžu niečo dosiahnuť so súhlasom rehoľníkov, pod právomoc ktorých mníšky podliehajú. No aby sme sa vrátili k veci, ešte raz hovorím: Keby biskupi usúdili, že mníšky sa nemajú modliť latinský breviár, tak by im to zakázali ani nie oni, lež prostredníctvom nás. Ale aj na to grúlia nepriatelia latinského breviára mníšok, že vraj ani my nepodliehame právomoci biskupov, nemôžu nám teda nič rozkázať, a tak ani naším prostredníctvom nemajú možnosť dosiahnuť u mníšok nápravu. Vôbec mi tým neprotirečia, lebo ja nevravím, že nám biskupi môžu dačo rozkázať, ak chcú zasahovať do reguly mníšok — to teda nemôžu, lebo aj my máme vlastné exempcie. Ak nám svoje požiadavky predložia pekne po priateľsky, vtedy v niečom im ochotne vyjdeme v ústrety, lebo nie sme takí nepovoľní, za akých nás pokladá hriešny svet, a preto nám nadáva i grobiani… Nuž kam tým všetkým mierim? Prečo tak pokojne a láskavo sa vyjadrujem o diabolských nepriateľoch latinského breviára mníšok?… Teda až teraz vás, prekliatci, vženiem do slopca, z ktorého sa mi nevyšmyknete! Počúvajte, vy praví Astartini poslovia a zástupcovia! Počúvajte a nech vám v oboch ušiach prasknú bubienky!

Biskupi nemôžu mníškam nič rozkázať, teda ani to, aby sa prestali modliť alebo zmenili breviár — to je pravda. Biskupi nemôžu nič rozkázať ani nám, čiže ani to, aby sme mníškam zasahovali do breviára — aj to je pravda. Stačí vám to, vy hlúpe mulice, vy zadubenci?! Máme, či nemáme — ako som už spomenul a vy neodtajujete — máme teda nad mníškami právomoc a vládu, ktorú sme dostali od boha i od pápeža, najmä pre ich spoločenstvo s našimi rehoľami? Mníšky nosia tie isté škapuliare, kordičky a habit rovnakej farby ako aj mnísi; všetko máme natoľko rovnaké, že oboji vedno tvoríme jednu jedinú svätú rehoľu. Pretože v každom ľudskom spoločenstve sú takí, ktorí rozkazujú, aj takí, čo musia poslúchať, a keďže podľa prirodzeného zákona má byť žena poddaná mužovi — my máme moc rozkazovať mníškam priamo od boha a pápeža, ako som už spomenul.

Ak by sme teda zbadali a usúdili, že pre mníšky je latinský breviár nevhodný, uložili by sme im dačo iné. No keď sme všetci, koľko nás je po celom svete, rozjímali o tom často i v kapitulách, prednesené už dôvody a svedectvá nás presvedčili, že toto modlenie breviára nie je nič nevhodné, lež naopak — chvályhodné, a preto sme schválili a schvaľujeme teraz v každom našom zhromaždení, aby naše sestričky zachovávali starodávnu obyčaj.

Tretí bod.Okrem týchto neotrasiteľných dôvodov pre trvanie latinského breviára u mníšok sú ešte aj iné a taktiež nevyvrátiteľné a rovnako silné argumenty. Po prvé: Akiste by napríklad turecký sultán nerozumne postupoval, ak by rozkázal, aby všetci jeho poddaní zhodili svoje široké šarováry a poobliekali si anglické plundry, lebo vtedy by jeho poddaní utrpeli veľkú škodu. Veď ktože by chcel kúpiť a nosiť ich široké vrecia?… Podobne by škodovali aj mníšky, ak by dostali dišpenzáciu od svojho latinského breviára. Poškodení by boli aj kníhtlačiari, ktorí tisíce vytlačených breviárov dlhé roky odkladajú aj pre mníšky. Škodu nesmieme nikomu želať, a tým menej spôsobiť, teda…“

Tu René prestal čítať, lebo celá záhrada sa zarojila pobehujúcimi mníškami a bolo počuť aj proroka, ich spovedníka, ktorý stratil oné papiere a teraz kričal: „Exercitia, exercitia!“ Keď to Van Stiphout začul, ihneď prikázal Renému, aby popísané papiere poskladal, ako boli pôvodne zvinuté. Potom sa pobrali za mníchom a podali mu ich. Veľmi im ďakoval a vravel:

„Čo by som si bol bez nich počal, keďže som sa ich obsah nenaučil naspamäť… Veď ešte dnes, a to hneď, musím z nich pokračovať v začatej obliečkovej slávnosti. Ešte dobre, že sa dostali do vašich rúk a nie dajakých svetských, lebo aj vy viete, akí sú svetskí ľudia, najmä v terajších časiech, keď sa i z tých najsvätejších našich vecí verejne vysmievajú a rehocú ani kone. A ako sa vám páči táto moja práca? Veru ja už celé roky mám na starosti takéto veci…“ Ešte raz sa im poďakoval a celý rozradostený odišiel.

Aj oni sa pobrali zo záhrady preč a keď už vchádzali do kláštora bežala dolu oproti nim ich sprievodkyňa a prosila ich o prepáčenie, že sa trochu omeškala. Zašli s ňou ešte k abatiši, aby sa rozlúčili, a potom sa museli zastaviť v mníškinej svetlici, kde Renému naplnila vrecká všeli- jakými lahôdkami a nato ich vyprevadila až dolu k dverám. Van Stiphout jej za dar hneď zaplatil, a keďže v kostole začuli štimovať husle, prefukovať trúby a píšťaly, vošli dnu a chceli sa zúčastniť aj na popoludňajšej pobožnosti.

Najprv sa odbavovali nešpory, potom litánie, oboje opäť za anjelského spevu alebo zasa rajskej, nebeskej muziky, ktoré priam ponižovali a zahanbovali slávnosti svätej Cecílie vo Viedni, kde medzi prítomnými doteraz vzbudzujú veľký obdiv.

No táto nádhera sa neskončila dobrým poriadkom, lebo sa chytil hlavný oltár… Kostolník totiž navešal naň veľké množstvo lámp i sviec a pozažíhal ich; bol to hotový ohňodiv, aký Nemci volajú Feuerwerkom. Nuž stalo sa teda, že sa niektorá svieca zlomila (čo sa často maľuje ako znak smrti), spadla a vo chvíľočke vzbĺkol plameňom celý oltár, pretože všetko pokrývali hodvábne plachty, ktoré sú veľmi horľavé.

V kostole sa strhol náramný krik, vreskot a nastala veľká panika. Zo sakristie vybehli kostolníci; jeden s krhlou svätenej vody, pretože len tá bola poruke, no vyšúchol ju zrejme z priveľkej diaľky, nedoletela hore po oheň, a tak ošustol hlavy okolostojacich. Druhý kostolník zasa čakľou stŕhal z oltára svätých a nimi poriadne už pokropeným prebíjal a vytrušťoval krky… Vybiehajúcim boli kostolné dvere priúzke, veľa dám prišlo o chocholy aj plášte, gavalieri už nemali založené ruky v bok, keď sa tisli von, kňazi sa ocitli na ulici v pluviáloch a dalmatikách. Muzikanti skočili z lenivého „fa“ až na „do“ čiže z chórusa dolu na ľudí a postihla ich najväčšia škoda, lebo z partesov im zostal iba popol.

Najlepšie sa povodilo mocným a vrtkým, ktorým sa podarilo v stisku vybehnúť von po hlavách ľudí. Mnohí utrpeli popáleniny, ale oheň sa predsa len nedostal von, lebo zavčasu priviezli striekačky a udusili ho… Takto sa mal sviatok a radosť jedného domu zmeniť na nemalú žalosť a smútok celého mesta.

Okrem toho sa v kláštore prihodilo zároveň aj iné, umrela tam oná mníška, ktorú Van Stiphout upokojil správou o osude jej snúbenca i macochy… A ta mladá mníška dostala dobrú pripomienku na celý život v kláštore a iste nezabudne na deň svojej obliečky.