Zlatý fond > Diela > Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)


E-mail (povinné):

Jozef Ignác Bajza:
Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Adriana Harandzova, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Dalibor Kalna, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 182 čitateľov

Lakomý farár

V izbe našli pri črepovom sedliackom svietniku sedieť starého farára, ktorému sa zračilo z tváre, že sa mu v hlave prevaľujú ťažké myšlienky. Jeho príbytok bol upravený a vyzdobený pod úroveň. Na stenách viselo síce zopár obrázkov, ale iba také, aké sa rozdávajú deťom. Videli tam len dve stoličky, lež obe mali vedno päť nôh. Stôl bol celý doštiepaný, akoby zrovna v tej chvíli spoza neho vstali kartári a ožrani. Stála tam jedna ošklbaná a rozheganá posteľ, dve truhly — jedna železná, ktorá farárovi slúžila za podnožku a iste patrila jemu, druhá bola drevená, pravdepodobne kostolná. Viac tam nebolo už nič. Farár sedel s reverendou vykasanou až vyše pása, aby si ju nedral, hoci aj tak bola už samý zdrap.

Keď René zazrel toľkú šanovlivosť, pomyslel si: „Alebo sú tu také biedne dôchodky, alebo je tento muž veľký stoik, pohŕdajúci márnosťami sveta a pritom ako dobrý kňaz rozdá všetko chudobným.“ No čoskoro zmenil svoju mienku a podľa jeho správania spoznal, že priam na neho je ušitá pesnička:


Vypadli ti všetky vlasy, už len päť máš z nich,
aj zuby ti vzali skazu okrem tamtých dvoch čiernych.
Zrak máš biedny a oči vpadnuté taktiež
gamba ti ovisla, viac ústa už nezavrieš.
Počuť hromy bráni ti mach v hluchom uchu,
rukou chladnou nevládzeš si zohnať z nosa muchu.
Z chrbtice kedysi rovnej stočila sa pekná kosa,
ani po najrovnejšej ceste nohy ťa už nenosia.
Dychom, kašľom zápach šíriš u vás
a dušu s chrčaním po kusoch vypľúvaš.
No aj tak peniaze len vždy máš na mysli:
zhŕňaš, hrabeš, zamykáš ich, by ti nezmizli.
Prečo, skučko, neužívaš z kopy, bez síl
sotva vytrváš i toľko dní, koľko si rokov žil.

Farár pri pohľade na nevolaných hostí náramne zbledol, celý sa roztriasol a nemohol vydať zo seba ani len slovo, iba zacengal na kuchárku. Keď rýchlo pribehla, otrčil obe ruky a mlčky nimi ukazoval na našich pocestných. Kuchárka sa vykrúcala, že nevie, ako sa ta dostali, veď brána býva vždycky zamknutá.

Po chvíli sa spamätal z úľaku, všetkými desiatimi prstami si začal škriabať hlavu a namiesto privítania povedal:

„Nemôžem… nemôžem… veru nemôžem… ani ja sám nevečeriavam! Roky sú ťažké, boh nás tresce za hriechy, zväčša žijem z milodarov pobožných farníkov. V tomto kraji sa víno nedorába… drahé je. Nemôžem… však vidíte aj sami, aký biedny mám príbytok… všade psota… bieda… núdza! A schyľuje sa k ešte horšiemu. Vraj nás budú hotovosťou vyplácať. Ako bude s nami, ak dajú málo? Teraz môžeme sa celý rok úfať dobrej poľnej úrode, a keď poskočí cena zbožia, aj nám viac naskáče do meštekov. Nuž čo? Nebudeme sa mať už viacej čomu tešiť…

Odpusťte mi a nepokladajte to za grobianstvo, že vám nemôžem dať ani večeru, ani nocľah. Nemôžem, veru nemôžem! Však je tu, páni bratia, na krčme žid, možno aj niektorý sedliak vám dá hospodu, veď mu nevyležíte jamu. Ja nemôžem!“

Sprievodca povedal najprv Renému a Van Stiphoutovi cudzím jazykom:

„Tuná sa vyžaduje tvrdá hlava a hrubá koža, lebo ináč nedocielime nič.“ Potom sa obrátil k farárovi a stroho mu vravel: „Pán brat, ba skôr — ak berieme ohľad na vek — pán dedo, či môžeme, či nemôžeme — my tu ostaneme, lebo ani tu nevyležíme jamu, a ako vidíme, ocitli sme sa u dosť veľkého žida.“

A nato si posadali všetci traja, kam ktorý mohol, aj na železnú truhlu.

Farára táto nečakaná odpoveď náramne prekvapila a ešte väčšmi sa naľakal, než keď vošli dovnútra, lebo v nich podozrieval prestrojených zbojníkov. Sprievodca to postrehol a povedal:

„Ani pomyslenia, že by sme prišli sem z hôr a chceli kradnúť, lúpiť a zbíjať. Cestujeme z Viedne, a ktoževie, či nie aj preto, aby sme si všímali život mnohých farárov a podali o všetkom správu tomu, kto má na starosti usporiadanie časných vecí. Napríklad o ich ohavnom, predovšetkým s pohoršujúcou a nepeknou skúposťou nazhŕňanom bohatstve i o kapitále získanom požičiavaním, ktorý plesnivie doma zamknutý v takých okovaných truhlách, na akej sedím i ja… Či by nebolo užitočnejšie pozoberať ich, napomôcť iným kňazom a ustanoviť nových statočných duchovných správcov? Pretože je hriechom pred bohom i pred svetom hľadieť, ako skúpy kňaz zhŕňa z duchovných dôchodkov a svätých obradov.

Kážeš dakedy, dedko, svojmu ľudu o tomto priestupku? Ak aj kážeš a niekto ti na oči vyhadzuje, prečo i príkladom nepotvrdzuješ to, o čom vykrikuješ z kazateľne — či vtedy neodpovieš, aby ti za žiadané príklady zaplatili, lebo dosiaľ si bral plat iba za slovné vyučovanie? No ty budeš najpravdepodobnejšie z tých, ktorí — ak im vyčitujú hocaký hriech — alebo sa z neho vyzúvajú, alebo urobia z neho ešte i cnosť, takže pravdivé je príslovie o mnohých kňazoch: Nemôžeš im vyčítať nijaký nedostatok, čo by ho ihneď nevedeli obhájiť príkladom niektorého svätca. Napríklad povedz daktorým, že sú nevzdelaní a neoplývajú veľkými vedomosťami — odpovedia, že Vykupiteľ sveta si vyvolil za učeníkov i apoštolov takých, čo neboli ani učiteľmi zákona, ani pisármi a nikdy nevyučovali v synagógach ani v školách. Povedz im, že sa nevedia vyjadrovať, poriadne kázať, že šlepcú — odvetia, že aj Mojžiš sa zajakal, Jeremiáš nevedel poriadne rozprávať, ba Zachariáš onemel, a predsa ich nikto nevytváral z kňazského úradu. Vyčítaj im neznalosť Písma svätého, chyby, neveru, kacírstvo — oháňajú sa Ambrózom, ktorý sa stal ako nepokrstený pohan biskupom; uvedú Pavla, ktorý sa stal z neverca, ba ukrutného prenasledovateľa kresťanov apoštolom a božou nádobou; vyhovoria sa na Augustína, ktorý bol predtým manichejcom; oženú sa mučeníkom Marcelom, ktorý ako pápež obetoval modlám kadidlo. Zazlievaj im namyslenosť, ctižiadosť — spomenú synov Zebedejových. Vyčítaj im bojazlivosť — bojazlivý bol i Jonáš a Timoteus, tento sa bál ísť k murínom, tamten k Ninivčanom. Vyhoď im na oči klamstvá a zradnosť — vraj Peter svoje klamstvo potvrdil prísahou a zradil Krista. Vyčítaj a pripomínaj im ich smilstvo — prstom ukážu na Ofeáša a Samsona. Zazlievaj im vojenské záľuby, násilie, vraždy — vraj Martin bojoval pod Juliánom, Peter uťal Malchusovi ucho, Mojžiš zabil Egypťana a zahrabal ho do piesku… A tak z nás mnohí nespáchajú nijaké také zlo, z ktorého by sa nevedeli vykrútiť. No predsa je to márne, veď aj laici rozoznajú, čo treba i u nás pokladať za hriech a čo za cnosť. Nuž aj ty môžeš svoje lakomstvo zakrývať kepienkom gazdovlivosti, starostlivosti, predvídavosti alebo hocakou inou cnosťou, vždy bude pred všetkými kričať samo na seba, že je lakomstvom.

A naostatok, dedko, nech si hockoľko opakoval, že nemôžeš, veru nemôžeš, tak i ja vravím, že nechceme, nechceme, veru nechceme stadeto, z tohto domu odísť na noc nikam. Ak sa bojíš o svoje poklady, povynášaj si ich kam chceš, odnes krov, múry a celý príbytok. No zem, na ktorej toto všetko stojí, je cisárska, kráľovská. Ak nám však ani tú nedožičíš — dobre teda. Odvláč si ju. My tu predsa zostaneme!“

Dedka prešiel strach, ktorý ho pochytil pri domnienke, že sú to zlodeji, no potom ho ešte väčšmi vyľakali sprievodcove slobodomyseľné reči a najmä spomenutie Viedne. Vyvodzoval z nich pre seba všelijaké veľké kamene úrazu. A preto už akosi mäkšie sa vyjadril o ich prenocovaní, ba nakoniec im prisľúbil aj večeru (pravdaže, skromnú — ako sám pripomenul), ale jedno i druhé mali dostať u kaplána, ku ktorému ich zaraz odviedol, aby sa vraj dotiaľ pozhovárali, kým sa prihotoví večera. Pri vychádzaní z jeho svetlice zbadali, že i dvere má znútra obité plechom a železom, aby sa ešte nebezpečnejšie cítil vo svojej blaženosti, či skôr biede a opatrovaní všetkého svojho nešťastia.

Kaplána zastihli v celkom inom zaneprázdnení než predtým jeho principála. Mal u seba hromadu detí, ktoré vyučoval katechizmus. A zrovna vtedy, keď k nemu vchádzali, spytoval sa ktoréhosi decka:

„Čo je dobro?“

A dosť sa tu nasmiali, lebo keď sa to dieťa čo ako usilovalo, a nevedelo jasne odpovedať, vravel zaň kaplán:

„Dobro je to — čo sa zrovnáva — s božím prikázaním.“

Dieťa však vykríklo:

„Veru ste nás, pán kaplánko, pred rokom učili celkom ináč. Vtedy ste takto hovorili: Dobro je to — čo sa zrovnáva — so zákonom božským… Vtedy ináč a včuľ ináč!“

„To je to isté, milé dieťa,“ povedal kňaz.

„Nuž a keď bude fizitancia,“ vravelo zasa dieťa, „a prídu ten arcidiák či viskup v červenej reverende a opýtajú sa nás všetkých naraz, neodpovieme im rovnako.“

Kaplán prešiel na druhú otázku a spýtal sa iného:

„Ktoré pravdy — okrem už spomenutých — gruntovných právd kresťansko-katolíckeho učenia — má ešte poznať a veriť — každý kresťan-katolík?“

A dieťa začalo:

„Okrem — už — spomenutých — gruntovných — právd — má — poznať a — veriť — ešte — kresťansko-katolícke.“

„Nie tak, Janko,“ vravel kaplán vidiac, že zle hovorí, „ale takto…“ I zopakoval mu celú odpoveď a Janko znovu po ňom slabikoval a šleptal:

„Okrem — už — gruntovaných — kresťansko-katolícke — učenie — pravdy — má — ešte — poznať a — veriť — každý — najmä…“

„Ináč, ináč,“ volal znovu kaplán, „dobre počúvaj!“ A zopakoval mu potom vari dvadsať ráz tú istú odpoveď, zachovávajúc postup vyučovania, aký predpisuje školám Felbiger a pri ktorom samo dieťa má zbadať, že neodpovedá správne, a chybu si má naprávať samo. Ale všetko bolo márne, dieťa sa zamotávalo čoraz väčšmi.

Kaplán dietky napokon rozpustil s napomenutím, aby na budúci deň prišli všetky. Až potom privítal Van Stiphouta, Reného i sprievodcu dôkladnejšie, čo predtým urobil iba letmo. Keď sa navzájom zvítali (farár sa už dávno medzitým potajomky všuchol do izbice), rozhovorili sa o rozličných veciach. Najprv začali o spôsobe výučby katechizmu, pretože ponúkla im to nedávna chvíľa a Van Stiphout zazrel na stole tri knižtičky, z ktorých jedna mala názov Katechizmus pre najmenšie dietky, druhá bola pre väčšie a tretia pre najväčšie deti. A tak podľa toho bola prvá malá, druhá väčšia a tretia najväčšia. No posledná predsa len obsahovala toho priveľa, až sa Van Stiphout začudovane vyzvedal, či sa nájde také dieťa — najmä z tých, čo nevedia čítať — ktoré by sa to všetko naučilo a od slova do slova si to aj zapamätalo.

A keď prezerali otázky v tej najmenšej knižočke, Van Stiphout vravel:

„Pre občanov každého veku postačilo by aj vyučovanie z tohto katechizmu, nech by sa im len všetko zrozumiteľne vysvetlilo, aby to pochopili. No učenie náboženských právd netreba viazať na isté osobitné slová, lebo by z toho vyrástol zas ten najväčší katechizmus, ktorý sa nenaučí a nezapamätá si ani tá najvycibrenejšia a najbystrejšia pamäť, o akej písal kedysi Simonides Melito aj Metrodor z Chia a ktorú sa usilovali vypestovať svojimi knihami novší spisovatelia, napríklad Francesco Petrarca, Mercus Veronský, Petrus Ravenský a Hermann Busche.“

„Veď i ja robím podobne,“ odvetil kaplán, „lebo ani sám nepoznám doslova obsah tohto najväčšieho zväzku. Nuž ktože by to potom mohol požadovať najmä na dedinách, kde od jari do zimy pasú deti lichvu a za celý ten čas nechodia na katechizmus nielen do fary, ale ani do kostola…“

« predcházajúca kapitola    |    



Jozef Ignác Bajza

— prozaik, básnik, autor náučných náboženských spisov, vášnivý polemik v otázkach slovenského spisovného, resp. literárneho jazyka. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.