Zlatý fond > Diela > Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)


E-mail (povinné):

Jozef Ignác Bajza:
Príhody a skúsenosti mládenca Reného (Druhý diel)

Dielo digitalizoval(i) Zuzana Behríková, Michal Garaj, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Adriana Harandzova, Jozef Rácz, Robert Zvonár, Gabriela Matejová, Michal Daříček, Dalibor Kalna, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 182 čitateľov

René prichádza na Slovensko

Potom vstúpili na loď a po Dunaji sa dostali do krajiny, ktorú kedysi volali rajom, pretože oplývala všetkým potrebným a užitočným. Najsamprv sa stavili v prvom pohraničnom meste, ležiacom na ľavom brehu spomenutej rieky. Podľa mienky niektorých založil ho vraj Riman Hrachar a preto ho môžeme volať hrachovým či Hracharovým mestom.

„Tu,“ ozval sa sprievodca, pričom ukázal na zámok, „tu sa usídlili Múzy a tak prešli z Helikóna na Parnas. Tie panny obľubujú totiž vrchy, aby vždy boli na čerstvom vzduchu, aby sa mohli zdržiavať blízko Jupitera a pod vplyvom jeho múdrosti. Na tomto kopci zhromaždili cirkvou vybratých mladíkov z celej krajiny a s nimi aj mladých rehoľníkov, aby sa už raz urobil koniec nemožnej výchove, keď rozliční učitelia kadejako nejednotne pripravovali mladíkov na toto povolanie, takže sa navzájom ani nerozumeli, ak sa pustili do nejakej učenej dišputy. Sem zhromaždili všetkých, ktorí chcú raz vziať na seba bremeno duchovných pastierov, aby získali vzdelanie v takej reči, v akej budú vychovávať aj svoje verné ovečky, žeby sa prestalo vravieť: Tu kážu a katechizujú tak a tam zasa ináč.“

René bol sprievodcovi povďačný, že môže vidieť ono kolégium budúcich mladých kňazov a poučiť sa z jeho poriadkov; no aj toto mesto prezreli si teraz iba zbežne a pozornejšie si všimli a nemálo obdivovali jedine budovu, kde sídlilo najvyššie kňazské knieža celej krajiny.

Potom sa pobrali ďalej súšou a došli do mesta, ktorého pôvod i meno sa odvodzuje od tŕnia. Toto mesto sa ešte v našej súčasnosti pyšne nazývalo ako aj hlavné mesto sveta. Tu predtým prebýval Apolón so všetkými svojimi Múzami, lež potom sa odsťahoval doprostred krajiny a teraz sa usadil aj v spomenutom už Hracharovom meste. Tuná mohol každý, kto len chcel, bez vandrovania dosiahnuť vavrínový veniec a stať sa učeným človekom. Stálo tu veľa budov, kde sa vychovávala mládež pre cirkev i svetské povolania… A hoci toto mesto nemalo sedem prirodzených vŕškov (lebo leží na utešenej rovine), patrilo mu však sedem duchovných vrchov, pretože sa v ňom zdržovalo sedem duchovných stavov. A tak mu nič nechýbalo, aby sa mohlo pravdivo nazývať Malým Rímom.

No tri z týchto vrchov už odstránili a so zemou zrovnali (niektorým na žiaľ, iným na radosť, mnohým to nespôsobilo ani jedno, ani druhé) vedno s ostatnými v krajine i celom mocnárstve, čo mali rovnaké poslanie a neodlišovali sa ani výsledkami činnosti. Predovšetkým to boli jezuiti, ktorých veľký vplyv ostal všade dodnes, potom trinitári a klarisky, štvrtých (paulínov, ktorí si nechávajú rásť bradu alebo si ju holia — ako komu svedčí, a nenosia ani rovnaké rúcho, niektorí majú krajšie, jasnobiele) premiestili stade inam a očakáva ich rovnaký neblahý osud ako predchádzajúcich. V nemilosti sú aj dva nasledujúce a dosiaľ ešte stojace: rád minoritov, ktorý má pevnejšiu trvanlivosť, a mníšky uršulínky. Lež aj na zničenie týchto, ak chýry neklamú, nachystané sú kladivá i nákovy. Siedmy však stojí pevne na štyriadvadsiatich spojených kopčekoch. Množstvom drahých kameňov sa mu nik nevyrovná nielen v tomto kraji, ale ani v okolitých krajinách.

Tento stav nepatrí do tŕňového mesta, preložili ho ta na bezpečnejšie miesto iba v časiech tureckého pustošenia, lebo je dedičným vlastníctvom mesta Ostrihomu, a preto sa doteraz volá ostrihomským a nie trnavským. No prečo zostal tak dlho mimo svojho sídla i po vyhnatí lúpežných Turkov z krajiny, ťažko veru pravdivo zodpovedať; všeobecne je však známe, že Ostrihom nemálo za ním túži a ustavične sa domáha jeho návratu.

Usadili sa v ktoromsi trnavskom hostinci, tam si odpočinuli a potom ich sprievodca vodil po meste. Tak sa dostali k domu, kde bývali kňazi-zákonníci, ktorí zostarli v práci a pri plnení svojich povinností alebo upadli do nevyliečiteľnej choroby a tak nie z vlastnej viny nevládali viacej zastávať určený im cirkevný úrad.

Akým poriadkom tu asi môžu spomínaní starci dožívať svoje posledné roky, ľahko pochopiť aj obyčajným rozumom, najmä keď nieto prostriedkov na ich vydržiavanie. Mohol by tu spomôcť, ba určite by príklad podobných iných ústavov v kraji poduril tých, ktorým sa patrí dať tento nešvár do poriadku. Statočným ľuďom je na zvracanie pri pohľade na takéto bydlo, kde majú starci odpočívať a tráviť svoje posledné dni. Poriadny človek dožije svoj život radšej (lenže kde?) čo v akej biede a skromnosti, než by mal byť utisnutý na takéto dobrodenie. Prečo? Lebo aj tam si každý musí čiastočne hradiť výdavky na seba. Potom si poprezerali svetlice obyvateľov domu a s každým sa pozhovárali. Z toho, čo videli a počuli, urobili si úsudok o tamojšom poriadku a živote oných ľudí.

Keď stadiaľ vyšli, René sa obrátil k sprievodcovi:

„Ak tu zaslúžilí zákonníci končia tak, ako sme videli, ja by som tu nechcel zostarnúť ako kňaz, alebo vôbec by som nechcel medzi nich ani patriť.“

Na druhý deň mienili navštíviť bibliotéku, aké mávajú teológovia aj inde (tým skôr sa dala predpokladať u tamojšieho siedmeho vrchu) a prístupné sú každému. No sprievodca im povedal, že majú tam síce knižnicu, ale nikdy nie je otvorená, prečo — to nevie. Vravel, že azda preto, lebo sa o pobyte v meste ešte nerozhodli a nevedia, či tam ostanú natrvalo…

„Tak nám ukáž aspoň ostatné pozoruhodnosti mesta,“ nadhodil René.

„Dobre,“ odpovedal sprievodca, „všetko uvidíte.“

A ihneď ich voviedol do hlavného kostola, kde našli zhromaždenú kapitulu, všetkých popredných zákonníkov na bohoslužbách v jednoduchom, skromnom rúchu v porovnaní s podobnými hodnostármi po iných krajinách. René sa vypytoval na hodnosti a povinnosti každého jedného z nich a zvedavý bol, ako ich vyberajú a povolávajú do týchto hodností, či vraj konkurzom.

„V tejto krajine to nebýva,“ odvetil sprievodca. „Niekde ich ustanovuje panovník, inde si ich vyberá biskup. Neskôr, ak sa tento zbor nezruší, možno takéto cirkevné stĺpy postavia všade pomocou konkurzu, ktorý ty spomínaš, a uvedený spôsob podnieti mnohých do väčšej usilovnosti a kanonici sa väčšmi budú venovať vzdelávaniu.“

Renému odpovedal aj na otázky o hodnostiach jednotlivých členov kapituly a každého chválil. Najmä o istom svätiacom biskupovi sa vyjadril:

„Tento je i postavou, ako sám vidíš, i menom a znamenitými činmi skutočne Veľký.“




Jozef Ignác Bajza

— prozaik, básnik, autor náučných náboženských spisov, vášnivý polemik v otázkach slovenského spisovného, resp. literárneho jazyka. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.