Opŕcha lístie jesenné

Už jeseň kvety zastiera,
uvädnú myrty do rána,
v diaľave pampa zomiera,
mĺkva sťa rieka Paraná
a život ako v jachte sen
vraví nám tiché pochválen.

Viem, vetrík mojím oblokom
dovanie lístky jesenné,
vtedy mi prejdú pred okom
slzy a chvíle bezsenné,
ktorejsi ruže lupienok
hľadám na nebi spomienok.

Toto sú moje odchody,
ó, jasot mora kdeže je!
hádžu sa vtáky do vody
a pieseň Samba nezneje,
pýtam sa: kde je prístav môj?
kde zložím večný nepokoj?

Rozdal som všetko, túhy, sny,
čo viezol som raz na lodi,
i srdca výkrik bolestný,
v ktorom sa pieseň narodí,
iným som spieval, iným hral,
iný sa tešil, iný smial.

A iní žili pre kvety,
pre iných hviezdy padali,
môj svet bol smútkom zastretý,
veštice zle mi hádali
a v chvíli trudnej neviem sám,
čo vyčítať mám nebesám.

Za verše nič som nedostal,
za lásku muky, úpenie,
iným som svoju mladosť dal
stretli ma ruže? ruže nie,
len mĺkvy kríž na rozcestí
a šepkal mi o bolesti.

Hľa, tak sa v dejoch pozmení
mladosti kolo vzrušené,
ozvú sa iné ozveny
a svety inde tušené,
keď ruka Božia odcloní
konáre nahých jabloní.