Opŕcha lístie jesenné

Vo svete smútkov ťažkých
len v teba, sloboda, som veril,
bral som ťa do rúk kňazských,
aby ťa nik po tvári neuderil.

Poznal som kraje horkoslnné,
po mnohom mori moja myseľ chodila,
ostrovy v kvete ligotali sa na vlne,
ako pleť farbistého motýľa
a sny o šťastí hmýrili mi čelom,
horúcich krajín bolo sťa na výstave,
ale ty, sloboda, si s nemým trpiteľom
stratená v každom prístave.

Verný som otcovizni ostal,
nepovie nikto, že som zradil,
úbohé vyhnanstvo som dostal,
cvendžiaci groš som nehromadil,
aby som ho do futra zašil,
svoj sen o tebe, Slovensko,
som ziskom nezaprášil.

Chudobný som tu s nebeskými vtákmi,
sny moje s ľaliami žijú,
a keď už starý budem s neborákmi,
čo nenasadia v boji šiju,
ty, Pane, slovo do úst dáš mi,
modliť sa budem za tých, čo sa bijú s drakmi,
posejem pole bitvy Otčenášmi,
ako Boh stráne červenými makmi.

I keď mám jazvy, ako starý plavec,
sťaby mi šabľou líce preťal,
nič zato, čas je krutohlavec,
i cezeň orol k nebu vzlietal,
i cezeň prasknú ľady z jari,
sloboda dúhovitá, vzídeš z ozimín
a ja si vzdychnem na chotári:
to malo prísť — tak melie Boží mlyn.