Opŕcha lístie jesenné

Mal roztomilé náhody,
stretol sa s milencami,
čo mali na rtoch jahody,
a videl mŕtvych jamy
a s nimi v tôni javorov
dal sa do tichých hovorov.

A poznal malín lásky púť,
zapadli v húšti jedlí,
videl i ruže zahynúť,
čo opŕchali, vädli,
len vetrík počul polesný,
že rozpráva im svoje sny.

Po horách dumní pastieri
a panny zaklínané,
čo žili v mŕtvom jazeri
o lásku ozbíjané,
ožili ako v rose kvet,
keď všepol im pár sladkých viet.

Spieval si ódy nevinné
a jeho srdca hárky,
plaché sťa ústa devine,
videli kvetinárky
a modlili sa pospolu,
akoby šli ku kostolu.

Kto horel, šiel mu v ústrety,
na jeho ohni visel
a k slnku výšin upretý
života čítal zmysel
a rástol k nebu strom nad ním
rúk popálených hľadaním.

Kde zastal, zomrel, ako v sne,
rodil sa každou chvíľou,
predniesol verš svoj úzkostne
a chvel sa krehkou byľou,
na ktorú, ako povodeň,
zniesla sa polnoc, polodeň.

Celý sa svetu v slove dal,
odokryl srdce zdielne,
keď dokončil, vždy povedal
to nevysloviteľné,
ako keď jar zem zaleje
a vtáčkom pole malé je.