ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čudesný chlapec zjavil mi svet mladý,
keď v polosne raz vzal ma k rodnej stráni,
on kvety sadil, hľadel na záhrady,
belel sa ako krásna hradná pani.

Viete, že tvár mal obrátenú v diale?
zrak zastieral, i ústa slasťou nemé?
Bol ako vetrík na strmistom brale
a pod sebou mal hĺbky snivej zeme.

V ktorejsi jari pod lipami spával,
stretajúc vtákov, hľadel im do očú
a cestou, kde víl preháňal sa nával,
vkrádal sa ku ich ohnivému koču.

Vízie snoval, pod ich plachtou driemal,
v priestoroch Božích na slnce si zvykal,
netrpel nikdy, v svete zomrieť nemal,
Boh už viac dom svoj kľúčom nezamykal.

Všehomír pri ňom jasal symfóniou
a spevom lásky zneli okršleky,
tak ako panna snehobielou šijou,
zaleskli sa tu všetky tiché rieky.

I kvietky k nebu klonili sa naspäť,
zomierať chceli v Božom zraku s nehou,
čudesný chlapec zahľadel sa na svet,
bielunký, čistý, ako v detstva snehoch.

Cherubov volal, kázal veliteľsky,
aby sa raja otvorila brána,
tam, kde duch pije úsmev stvoriteľský,
kde ľudí sýti Boží dych, sťa manna.

Zastal na lúke, hľa, kráľ mesta Salem,
postavil oltár, extázie chatu,
prežehnal sa pod novým plodom paliem,
vykropil stráne rieky Eufratu.

Pozdvihol oči, vzletel pred anjelmi,
bol nevinný a horel v zlatom rúchu,
mal nad všetkými skvieť sa svetadielmi,
vhrúžený v nebi, v Božom voľnom vzduchu.

Mal rumeň liať na viničové sady,
spaľovať višne, rozvlniť klas žitný,
keď išli hľadať nápoj ženci mladí,
mal z kopcov zbehnúť, odkryť prameň pitný.

Kde drevorubač bledol v boji s horou
a murár s maltou, cestár s bielym skálím,
ku nim mal vkročiť do chudobných dvorov,
k pokrmu hladných, k siedmim deťom malým.

Kde hučia stroje, pália fabrík pece,
kde z kovadliny ťažko život žiari
a hodina dňa ľudskou silou mece,
i tam mal vojsť a zažať úsmev v tvári.

V baniach mal fárať k čiernym uhľokopom,
i k Dunaju prísť, k nakladačom lodí,
k mornárom smädným, ako tiahnu k trópom,
i k pilotovi, čo sa kozmom brodí.

Chorých mal hľadať, biedu ľudskú v šíkoch,
prejsť lazaretmi, útechu dať mužnú
a pohorelcom v prachu na chodníkoch
podvihnúť ruku, prosiť o almužnu.

Bohatým kázať prejsť sa cez uličky,
nájsť opustených, vyviesť ich zo stínu,
otvoriť dvere, vstúpte, holubičky,
vojdite, bratia, poďte na hostinu!

Berte si hojne zo stolistých ruží,
ovlažte sa, kde šumia vodomety,
ó, chudobní, vy nemajte len slzy,
i chlieb je pre vás, i na stole kvety.

I hudbu dám vám, víno penivé dnes
a predstavím vás svojim dvorným bardom,
vedzte, jak márni poézie prednes,
skropte si dušu voňavejším nardom.

Bohatstvo kozmu láska príde zdrobiť,
radosti výdel, sladké Božie semä,
kraj celý váš je pre váš šťastný pobyt,
sťa pre vtáctvo je všetko zrno zeme.

A prišli húfy, valili sa davy,
najkrajšie verše písali sa pre nich,
sám básnik stál pri dverách Božej slávy,
nebolo ľudí smutných, opustených.

I taký človek zastal pred komnatmi,
čo stratil domov, nevie, kde je brána,
blúdi a hľadí, kde sa podieť za tmy
a vstúpil dnu a zohrial sa do rána.

Tam snivo vyčkal do bieleho svitu
a na druhý deň zmenili sa svety,
mal domov, mal vlasť znova slnkom spitú
a vlastných hájov čerešňové kvety.

Slobody herold prišiel s érou zlatou
a osud ľudstva nesýtil sa plačom,
masové hroby nevinili katov
a nebol človek smrti vyznávačom.

Nebolo vojen, vojská oddych mali,
lietadlá spali na lúčinách snových,
škovránky zlietli na obranné valy,
fialky rástli v jamách granátových.

Zem teplá bola, lány chlebom hriali,
jelene zbehli k ligotavej riave,
stehlíkov v zime humná zohrievali,
na jar sem prišli vtáky sťahovavé.

Čo to za svety! Čo to beží prúdmi
do súzvučnosti večných Božích hodín!
Snáď ľudia budú nevinnými ľuďmi
a pole bude poľom sladkých plodín.

Čo to za súlad, čo to za stvorenia!
Za chvíľu zem sťa oltár vďaky vzbĺkne,
i pahorky sa urovnajú, zmenia
a každá priepasť vyhladená zmĺkne.

Snáď plnosť doby hlási Advent tíšky,
nastáva znova čas pre Božie divy,
vydajú opäť rosu neba výšky,
z oblakov spŕchne Mocnár spravodlivý.

Zahučte, jazy, vôňu dajte, jarky,
kde poludnie spí, ako mladá srnka,
rozneste radosť, plaché kvetinárky,
predjarie matné vám na srdci brnká!

Družice, trímte sviece rovno tvári,
výjď, sprievod panien, priblíži sa Ženích,
modlitbu tichú, sťa sneh v januári,
šepkajú ústa ulíc rozochvelých!

Nový vek svitá, prileť, holub iný,
ratolesť mieru, na obzoroch zasvieť!
Sú odpustené veľké ľudské viny,
potopa hrozná nepríde viac na svet.

Čudesný chlapec pohody vzlet hlásal,
Boh zmluvu svoju uzavrel už dúhou,
nebude rabov, nezakvíli vazal,
on k nebu vedie všetkých svojich druhov.

Čistotu prijal, vedu nevinnosti,
krstom sa odel, rúchom pred oltármi,
pokoja stánok, ktorý ľudstvo hostí,
otváral rukou, mrhal jeho darmi.

Pustil sa svetom, o pokladoch vedel,
vybral sa hľadať poézie krásu,
išiel do sviatkov, šiel do večných nedieľ,
bez prachu ciest, bez hriechu a bez času.

Do dedín šiel a prešiel veľmestami,
aj keď mal sto ciest, poznal iba jednu,
nebolo hroblí, nezívali jamy,
z tisícich ulíc mal tú zlatú, strednú.

Na Východ bral sa, i na Západ kráčal,
sám nespal nikdy, iní dlho spali,
zrána sa modlil a na zemi kľačal,
navečer k sebe chudobní ho zvali.

Snáď k vráskam zeme priklonil sa nadol
a klesol tam, kde slnka pád bol zvislý,
vtedy sa pohli kamene, kde padol
a vrásky zeme samy tíško zmizli.

On nesmie zastať, hľadieť na potoky,
len ide-ide, jeho rieka ide,
prúd jeho ide, nevie, koľké roky,
k nebeskej púšti, k Božej pyramíde.

Ako v snách ide medzi alfou jari
a omegou, čo jesene má zvuky,
pri kvetoch lúčnych nevie, jak je starý,
len sklonený je ponad mladé puky.

A po dolinách ako vetrík beží
k príbytkom tichým, k samej ľudskej stope,
keď zbehne z vrchov, z hôr, kde večne sneží,
chalúpkam bielym na obloky klope.

A tečie k moru v každej horskej riave
a spieva pieseň Božích oceánov,
prúdi po svete, vynorí sa v dave,
ide na púšť za smädnou karavánou.

Snáď nájde kdesi i vlasť vtáčkov snežnú,
kde oddychujú pod strechami v mestách
a nešatia sa, nesejú a nežnú,
neplačú nikde na skrížených cestách.

Ach, ľuďom chce dať kúsok z tohto neba,
kde nenarástlo tŕnie ani hložie,
nič nehľadajte na zemi, kde treba
pomyslieť najprv na kráľovstvo Božie.

Len vstaňte skoro, zo sna zobuďte sa
na veľký sviatok, na Epifániu,
kráľovský večer klope na nebesá,
vám tymian pália, pre vás stoly kryjú.

Ó, svetlo, svetlo! nekonečný svieceň,
v komnatách Božích šľahaj do večnosti!
Boh krája ťa sťa vzácny chleba peceň,
dáva na misu, usadzuje hostí.

Čudesný chlapec prvý beží k rohom
a volá ľudí pod belasým nebom,
volá a zve na rozhovory s Bohom,
nežije človek na púšti len chlebom.

A keď ho k chrámu privábili jari,
horiaci kríčok obísť musí bosý,
anjel je pri ňom, keď sa rodí z žiary
a kvietok jazmín jeho meno nosí.

Sú neprehľadné šíky nebešťanov,
s ktorými ide na hostinu vekov,
chrám vyzdobuje, čaká na kresťanov,
čaká na duše šírych okršlekov.

K oltárom volá, okrášleným kvetmi
a vysvieťuje chrámu sväté lode,
Veľká noc ide vznášať sa nad svetmi,
sviatky sú, stojte na posvätnej pôde!

V tej chvíli paškál Vzkriesenia sa vzpriami,
ľud začne spievať slávne Aleluja,
už horia kvety, vejú kadidlami,
po bokoch stojí rozpálená tuja.

Nastáva veľké Sviatku zasvätenie,
je to deň Pána, oddych po robote,
už zvony bijú ľudstvu na vzkriesenie,
už jeho Kristus nie je na Golgote.

Už sa pod krížom nerúhajú kati,
niet nenávisti rozpálených zrakov,
je bratom Krista i ten, čo sa vráti,
čo blúdil dlho v temnej ríši drakov.

Čudesný chlapec miluje až k smrti,
sťa blúznivci, sťa svätí Boží blázni,
rozbehne sa do všetkých sveta štvrtí,
rozdá sa vždy a srdce nevyprázdni.

To je spln éry, vykúpenia hrada,
vrát otvorenie, úsvit večnej zory,
ľud zbožný vďačne pred obetou padá
v nedeli svätej, v tichom lásky mori.

Sloboda, vitaj! prístav otca, matky!
šťastne je plakať, kde sa belie brána,
kde dušu nesú ponad križovatky
večnosti svetlá, nehasnúce rána.