Opŕcha lístie jesenné

Na brehoch pustých vôd
spia trosky vlaňajškov,
spia chmúrne dni, niet stopy
po hlase stehlíkov a žĺn;
tu osamele sedím,
krvácam s tebou, starý čln.

Pod stromom belasým,
akoby v hrobe sinom,
schnú spŕchle halúzky,
pri mne sa rozpadáva
slávičia pieseň,
spev rieky na kúsky.

Ešte je čas, kým mrazy padnú,
ešte sem jeseň beží z vrchov nadol
a neozve sa lúka,
ešte sa leskne pri mne lýra,
ako keď vojak padol
a belie sa mu ruka.

Som jeden z tých, čo s ohňom boril sa
a keď sa zazorí,
snáď ešte pôjdem diaľky dobývať
búrkam a víchrom navzdory,
hľa, ešte blýska sa
a horia obzory.

Ožijem, vstanem,
chcem stretnúť drakov tohto času,
hľadieť im v oči uprene,
ten rozpadnutý čln
nech šepká svoje mŕtve: nie.

On už boj dobojoval,
skončil svoj sen,
na jeho bokoch nahnutých
zhlodala hrdza pien
vyryté v srdciach šípy,
iniciálky mien.

Ale ja z brehov pustých vôd
vzdialim sa, ako z noci
a v svetle luny žltkastom
poviem, kto som,
príšerám poviem,
že nie som fantastom.

Na brehoch pustých vôd
starý a dokaličený
bez hlasu stehlíkov a žĺn
ja osamele vstanem,
pustím sa vodami,
nechám ťa, mŕtvy čln.