Opŕcha lístie jesenné

Neozve sa, to nie je les
rodného môjho kraja,
nečuť ho z lanska, neznie dnes,
šumotom neopája
a nezapĺňa obzory,
čo zachádzajú pod zory.

Nejdú sem vtáčky na výskum v dvoch,
čo ich láska spája,
les nemá tône, sladkých dúm,
nie je tu vetrík mája,
čo kvietky jarné oplodní,
tu všetko zmiera deň po dni.

To šero lúče nepretnú,
keď poludním zem puká,
nepočuť sojku klebetnú
a ďateľ nezaťuká
a nezaznejú fujary,
keď čas sa blíži ku jari.

Niet spevu, keď sa rozvidní,
kdeže sú maliniarky!
Tí chlapci nie sú z mojich dní,
čo preskakujú jarky,
neslzia starci, stareny
pre mladosti sen zmarený.

I ja sa idem poberať
pomaly k sklonku rokov,
ktože ma bude vyzerať
za horou, za vysokou!
pod lesom kto ma spozná len
a povie tichý Pochválen!

Kto zohreje ma rukami?
kto pridá rôčik k rôčku?
kukučka nezakuká mi
na strome pri potôčku,
tu z lesa vanie mŕtvy chlad,
sťa zo zásvetných kolonád.

Ó, lesy, čo vás moja mať
videla pri kolíske,
príďte si ku mne podriemať,
ostaňte srdcu blízke,
zahučte, keď sa pominiem,
i v hrobe si vás priviniem!