ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už jeseň spí na poli
a bude koniec prácam;
chodím po starej roli,
ešte sa ku nej vraciam.

Opŕchle moje klasy
vetríček pozametá,
i moje mladé časy,
i moje mladé letá.

Ubehlo všetko v ceste
a zmenila sa postať;
keby tak mohol ešte
môj anjel strážny postáť.

Keby tak moje roky
mohli sa vrátiť nazad,
keby tie spätné kroky
vedeli bolesť zmazať.

Keby mi čistý zenit
vedeli slzy vrátiť,
vedeli cestu zmeniť,
vedeli smútok skrátiť.

Zastavte, roky v behu,
nebež, ty rieka divá,
neber ma ešte z brehu,
staroba bolestivá.

Chcem malý kúsok neba,
môj svätý anjel strážny,
mne ešte tepla treba,
zažni mi blankyt, zažni.

Vždy si stál tíško pri mne,
či svit bol, či deň zmieral,
i moje noci zimné
žiarili z tvojich perál.

Pekne si pohovorme,
osud môj ty si písal,
i keď som bol pri norme,
i keď som zakolísal.

I keď som niesol batoh
márnivých, márnych oblúd
a šiel som púšťou mátoh,
ktoré ma chceli opľuť.

Kde si ma dávno stretal,
i dnes tam v smútku lietaš,
i vtedy si tak lietal,
nevieš už? nepamätáš?

Len si ty spomeň presne:
mal som to, čo má bohém
a utekal som hriešne
a naháňal som oheň.

Noc pálila mi zmysly,
cigán mi k ušku húdol
a potom smútky prišli,
či si to nezabudol?

Môj druh sa modlil i klial
a vravel: veď sme ľudia,
kto by ti oko vyklal?
kde sú tí, čo ťa súdia?

Vtedy si sám bol v cele
a k žiaľu si sa schýlil,
trpel si v svojom tele,
i v duši mojej kvílil.

Dneska už skončíme púť,
skončili anekdoty,
ó, nebuď prísny, nebuď,
mám so sebou dosť psoty.

A dosť mám trampôt s ľuďmi,
zápasu s Mefistami,
i boja vždy dosť s bludmi,
dnešok má zradné jamy.

Nedaj ma viacej drakom
a dračiciam, čo hryzú,
v storočí sme tu takom,
kde sipí plno hmyzu.

Ty do pozadia zatlač
všetok ten výkrik drámy,
pokánie daj mi a plač,
pretkaný ružencami.

V modlitbe so mnou povieš
to, čo už nezabolí,
dobre je, i ty to vieš,
oddať sa Božej vôli.

V tichosti slúžiť Pánu,
niesť skromne kríž na pleci,
mať záhradu a bránu,
mať tisíc malých vecí.

Po tráve bežať ránom,
v potoku hrať sa s vlnou,
tešiť sa so škovranom,
do poľa ísť za žlnou.

Porobiť dennú prácu
a potom na noc usnúť.
Ty poznáš kartu hraciu,
nenechaj kvet môj uschnúť.

I v noci odžeň chmáry,
tiež chodia, nepoznáš to?
Veď vieš, že človek starý
bez spánku býva často.

Zastav môj zlý sen trošku,
chce ma brať na parohy,
s reumou líham v lôžku,
prihrej mi, prihrej nohy.

A keď sa bude blížiť
smrť, sestra tvrdých ramien,
pomôž mi ruky skrížiť,
spokojne povedz: Amen.