Opŕcha lístie jesenné

Dávne sú tvoje rody
a deje v storočiach,
na kúsku tejto pôdy
máš veky na očiach;
náš si a nech hrom perie,
nech bije po tvári,
nám ťa nik nezoberie
a nik ťa nezmarí,
nik nevymaže z mapy,
z tatranskej oblasti,
ešte sa rodia chlapi,
tí chlapci dvanásti.

Ešte sa uvidíme,
plesnivec, Tatier kvet,
ešte sa bude v dyme
a v prachu rodiť svet,
ešte ty vstaneš, drahá
zem moja, rodná mať
a triasť sa bude Praha
a Bradlo pevne stáť,
a tyran, čo nás láme,
padne na chotári,
ešte sa podívame
pandúrom do tvári.

Nám patrí Bratislava,
tá tisícročná piaď,
náš je grunt Rastislava,
náš Devín, Karpát hať;
náš bude ten kus zeme,
ako bol doposiaľ,
i sväté jeho semä,
čo Metod rozoslal,
čo ľud náš zbožný skrýval,
keď ostal bez svetla
a nezobral ho príval
a búrka nezmietla.

Náš je ten dom pod svahom,
i stráne slnečné,
kde pltník dolu Váhom
keruje pri Strečne,
kde z dvora vidno Hole,
vonia dub po lístí,
kde otec kosil pole
a matka v zemi spí,
kde slovenská brať v chráme
túli sa ku brati.
Ešte sa vrátiť máme
k dedovskej úvrati.