Opŕcha lístie jesenné

V krajine zastal novej,
krajina bola hmlistá,
v záhrade olivovej
volal sa bratom Krista.

Široký potok Cedron
černal sa od paliem
a Veronika s vedrom
prešla bez Pochválen.

Nezavolala: bratku!
nevbehla do chatrče
podať mu bielu šatku:
utri si z tváre kŕče!

Muž chýbal v tomto deji,
aby bol prišiel sem:
ja, Šimon z Cyreney,
ten kríž ti ponesiem.

A dcéry týchto krajín,
tie bujné dcéry tuzemské,
nevyšli plakať nad ním,
jak ženy jeruzalemské.

Nebolo matky v žiali,
čo by sa za ním vliekla,
zmizla jej tôňa v diali,
slovíčka nepreriekla.

Tak ostal bez Márie,
úbožiak, trikrát padol
a z vrchu Kalvárie
nebolo cesty nadol.

Počul, jak pod ním dolu
šialené mesto vrieska;
Golgotu prešiel holú,
bila ho soldateska.

Pod krížom ešte jačal
ľud krvilačný, vlčí,
ktosi tam v octe zmáčal
špongiu plnú žlči.

Víchrisko skokom zradným
handričky z neho zmietlo,
tma zahučala nad ním
a zmĺklo neba svetlo.

V epoche zhynul novej,
epocha bola hmlistá,
v krajine vyhnancovej
volal sa bratom Krista.