Opŕcha lístie jesenné

Pršali na nás nebesá,
hodina ranná bila,
chmárami blankyt temnel sa
a teba bolesť kryla,
keď vošla si do svätyne,
podobná bielej kvetine.

Pamätám, vonku lialo sa,
lež kto to v chráme tuší!
tam pohľady sa zarosia
pri ubolenej duši,
ktorá ku nebu blíži sa
a hľadá ruku Ježiša.

Ty si jak panny premúdre
konala svätý skutok,
mala si v oku slzu
— dve a v srdci večný smútok,
keď zašumeli v ozvene
modlitby tvoje bezmenné.

Nech si ťa Ježiš privinie,
tak som sa modlil v daždi,
s ružencom v tejto hodine
cestu si k nebu dláždi
ten, čo sa v smútku rovnakom
žaluje bielym oblakom.

A dlho, ticho, spokojne
premokal som do nitky,
nasýť nás, Pane, prehojne
z omrvín tvojej smidky,
kým prejde cez náš okršlek
hrejivý slnka papršlek.

A ty, sťa kvet, čo zmyl ho dážď,
rozvila si sa krásne,
dotýkal sa ťa Boží plášť,
organy hrali hlasne
a dušu tvoju ubitú
zaliali lúče zenitu.

Pán neba oblak pošibol,
dážď stiekol z každej strechy,
anjel pri tebe bosý bol,
Boh zotrel bledé hriechy,
čo ticho, sťa list moruše,
padajú ľuďom do duše.