Opŕcha lístie jesenné

Hrdo si nesiem pochodeň,
svoj olympijský plameň,
svietim si dušou popodeň,
nevypustím ho z ramien, 
nezbiedne v ľudskom úškrne,
poznám vás, zurvalci dňa,
nech oko vaše ustrnie,
nájdem svoj cieľ za vidna.

Susedov zlých sa nebojím
ani ich chladných zrakov,
nechcem nič od nich, lebo im
neprší dáždik z mrakov,
nedýcha kvietok v záhrade,
nekrúžia orly nebom,
za moju pieseň v náhrade
nechcem žiť cudzím chlebom.

Nepýtam kúsok almužny,
môj duch vás nepoprosí,
váš päták mi je podružný,
mne stačí kvapka rosy,
čo blyští sa mi na duši,
sťa drahý prvok zeme,
ak sa raz jej lesk naruší,
spoločne zahynieme.

Nechcem mať s bratom-nebratom
vospolnej krivej čiary,
som pravým Božím dieťaťom
a nezvedú ma dary,
čo lichotivé núkajú
pochybné s hadmi styky,
utiekol som z ich hurhaju,
z ich prahôr narkotiky.

Nech chráni moju vieru Boh,
šír môjho vzletu sladkú,
falošných krídla cherubov
nevzývam od počiatku,
neberiem od nich nadchnutie
pod letným slnovratom
a ťažké sú mi perute,
sfŕkané zemským blatom.

Hrdo si nesiem fakľu dňa,
zbehovia diaspory,
viete, že hra je osudná,
nekradnem z vašej hory,
mňa vaša chata neschová,
mne bleskami svet kypí,
mňa obráni Boh Jehova
a jeho žhavé šípy.