ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poznám sám seba, a to mi nikto nevie odpustiť. Poznám ľudí, ale to nech mi je odpustené. Už v tomto úvode by ste mi mohli zazlievať moje umučenie, ktoré ma uprostred tohto hrozného poznania seba a ľudí vysotilo do takých nesmierností, že by som sa chcel navždy vzdialiť z malých obzorov a malých svetov, ale uvedomte si, že ste tu i vy, i ja, i iní a všetci sa nazdávame, že sme priateľmi, ja vám hovorím: milujem, láska je hlbšia ako hrob. Kto vie, až ako je hlboký hrob, i s tým, čo k nemu myslím! Kto to vie! Lásku sme chceli mať všetci, a to nás urobilo nešťastnými. Ostalo všetko po starom, len miesto lásky sme vynašli pretvárku, vy sa tomu nedivte, vy sa musíte pretvárať pri mojej bolesti, ja som s vami a ja tvrdím, že vás poznám.

Všetko nikdy nepozmeníme. Poznajte, prosím vás, moju bolesť! Usilujte sa byť takí spravodliví, ako ste boli spravodliví azda vždy vtedy, keď ste videli tvár cudziu. Lebo čo mi môže záležať na tom, čo si o mne ešte pomyslíte, ale ja vás chcem chrániť. Chcem vás ušetriť toho, aby ste nesiahli na moju ranu v sklamaní. Konečne všetko znesiem. Neľutoval som seba, keď som tieto poznámky robil, niekoľko rokov som sa trápil, ó, všetka obeť moja je v tomto poznaní, poznám sám seba. Ale čo poznám, keď uvidíte, ako úžasne tápem! Hľa, poznám i svoje tápanie. Buďte otvorení, ináč by ste ma všade potupili. Neviem, ako sa to stalo, skutočne je to podivuhodné, mnoho a mnoho mi ľudia ublížili. Zastavte, už len raz to budem opakovať, zastavte lacných divákov na ceste, ktorí chcú vidieť váš život! Zastavte ich, lebo sú tupí aj vo chvíli, keď vedia, že máte svätý život. Nechajte ich pri tomto zlom zvyku, ale povedzte všetkým tvorom sveta, že sú to zlí ľudia.

Ja som úprimný, ach, koľko je malých úprimností, pre ktoré by sme dali i cenu toho, že žijeme, len keby sme mohli nikdy nepoznať ľudí s maskou. Ešte sa mi nepodarilo rozriediť život svoj, lebo som to nikdy nechcel. Toto by ste mi mali neodpustiť? Lebo keď si postavím predpoklad: všetko som mohol brať sto ráz tak povrchne, že by som nebol mal v sebe nič bytostné a tak nedbalo som mohol žiť, že by som sa do smrti nevyrovnal so životom, aj vtedy by ste povedali, že tu žil človek, ktorý mal na duši veľkú vrstvu prachu, ale ja by som možno dostal poslednú milosť pomodliť sa: odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom.

Teraz poznáte človeka čistého. Viem, ako si pomáhame v zlom i dobrom. Hľaďte, ako sa má zavčasu odísť! Ťažký je môj krok, celkom iný život ste videli, my sme sa museli obísť. Opravdu nenechám búrku po sebe, to ma napokon prekvapuje. Nikto nechce byť mátohou. Stačí, keď poviete: tu sa zastavil básnik, skrútený do klbka svojho ducha, sám chcel byť, sám. Nech vás to nepobúri, človek sa musí divoko biť, aby sa nesprotivil, keď je sám. Potom by sme mohli ľahko stratiť všetko tam, kde sa mieša náš život s ilúziou, že škoda je žiť, ak nás to vôbec vzrušuje a mrzí, že svoj život si žijeme sami. Potom neostáva iné, iba ujsť s hanbou a úboho. Ale ja poznám seba (čo mi pripisujete k zlu), moje vodopády hučia ďalej, vysoko, veľmi vysoko je každá hviezda na nebi. Či som dosť silný, či som sa nevyčerpal?

Na okraj svojho rozpáleného života poznamenávam: mám strach. Keby to bola len vášeň, nezotrvával by som viacej pri nej, ale to je moja sila, krvácam, kňučím. To nie je slabosť. Zo slabosti nevie nikto vykríknuť, zo slabosti sa uteká. Hľa, koľko treba mať sily kričať! Môžete mať veľkú otupelosť, ale keď dostávate svoj iný vzhľad, začínate sa hľadať. Ja tvrdím, aj vy časom rozbijete starú formu, jeden z vás odíde. Posúďte, dokedy bolo užitočné tváriť sa, ja poznám seba a poznám vás. Vidíte.

Narodený 1. augusta 1905. Na tom by nebolo nič, ale dieťa bolo choré. Chorá matka mu dala život a tento malý biely pelikán žil z nej, žil a nepoznal, akú krv a mlieko pije od matky. Musel som život hrozne ochutnať, aby som mu to raz povedal do očú. Narodil som sa so známkami veľkého nepokoja, prišiel som, aby som sa tu nezastavil, to je ustavičný odchod, škvrna po niečom a strata niečoho. Bojím sa myslieť na to, ja som musel v mladosti mnoho plakať. Môj svet mal byť iným svetom. Čakali sme na inú krásu detstva, čakali sme na inú lásku sveta, stali sme sa prekliati, lebo naše kotvy už nikdy viac neboli spustené.

Poznať až vtedy, keď sa človek narodil, ako musí byť spútaný i vo svojom sklamaní a hatený i vo svojej tragédii, to je prvá smutná kapitola o básnikovi na svete.

Prečo tak mnoho-mnoho plačú deti? Neoplakávajú nič, ani seba, ale plačú na svete. Otvoril som prvý raz oči, čo som videl? Nebolo pri mne nikoho, nebolo ani matky. Ako by bolo bývalo dobre neotvoriť oči a nevidieť seba na svete. Mal som sa zadusiť v plači. Je ešte teraz v mojom živote toľko chvíľ, aby som sa vracal až do časov, keď som bol dieťaťom a začal som čosi myslieť, čosi vidieť a čosi hľadať. Neboli to hry, ako koník, kočík, bič atď. Ja som sa hrával so svojimi vidinami, ja som videl cez svoje sny.

Opravdu som musel odchádzať, ďaleko boli moje lásky. Ani najväčší blúznivec by sa mi nebol vyrovnal, ale bol som pohanený, často ma našli zasmušilého. Tento úsek života sa môže menovať detstvom? Strašné je pozerať sa nazad, pozerať dlho a vidieť dlho do tohto detstva. Strašné je vidieť to, čo pripomína také bledé detstvo. Neodohnal som od seba jediný prízrak, ktorým som bol poznačený za detstva. Čo ma to prichytilo utekať tak nazad, tak smutne, utekať tak dokola okolo svojej útlej mladosti a vždy sa tam nájsť, ako ma v hrstičke má malé dieťa. Tam som od chvíle, keď začalo byť dieťa malým. Aj pre tieto deti bolo jedno kráľovstvo, hľa, už len svetlá svätojánskych mušiek blúdia po svete, v ktorom sme raz mali vládu. Boli sme celkom slabí, keď sa vždy po nás stmievalo, ale nádhera sveta bola naša.

Ja som bol odkázaný na to, aby som si vymyslel svet. Vynašiel som nové trávniky a potoky, len potom som mohol poznať krásu svojich videní. Teraz, všimnite si to, len teraz som nemal zo všetkého nič. Nemal som sily povedať: ľaľa. Kde je to, čo som ťažko našiel? Utieklo, uprchlo všetko, len čo som niečo objavil. Skoro som sa mohol zdivieť. A jednako som šiel ďalej, divoko ďalej, svoje roztúženie som nevedel zabiť. Že by to bolo normálne dieťa? To, že som sa narodil, zopakovávalo sa každý deň, každý môj zrod je pokračovaním môjho narodenia. ]a viem, prečo som musel byť chorý, ja som iné a iné chcel, ja som sa sklamal.

Vždy som sa unavil, musel som hľadať svoj nový počiatok. Čo som to len chcel? Neverili by ste, že pre svoje malinké sníky, pre malilinké lásky som bol často na smrť vyčerpaný. Ale to každý poznal. Pre takéto pohanské deti nemalo byť na zemi miesta? Nemal som sa dať poznať, to bola prehra. Začal som kričať naspäť do neba, nebo už bolo čierne. Prišiel som na svet, kričal som: padám. Tieto momenty by som ani nenaznačil tak ľahko, ako sa to zdá naoko. Ale tu je celá nepretržitá reťaz rumovísk po mne a ja som nehľadel nikoho na ne upozorniť. Hľaďte, prišli dotieravci a našli ma. Už v detstve a vo všetkom, čo nesie na sebe stigmu, že som taký od svojho zrodu a nestojím o nijaké poľutovania, už v tom všetkom som podrobený ťažkej skúške, ako vždy začínať žiť.

Detstvo je raj, ale ja som ochutnal horké detstvo. Chuť po prvej nezbednosti, to boli moje zatvorené brány na raji a ohlušila ma hrozba, ktorú som počul spoza brány: preklínam pre teba zem.

Začal som myslieť, uvedomoval som si niečo, na to jasne spomínam, keď sa ma zmocnila túha — ísť von z domu, túha mať trocha vzduchu v ústach a ja som skutočne vyšiel v košieľke na ulicu. Tato ťa vybije, kričala sestra, dostal som prvú bitku. Môžem povedať, nevyznal som sa ešte v príčine svojho plaču a v tom, ako prišiel na mňa zármutok. Naozaj, mal som sa zaliať v zalykaní.

Takých smútkov nebolo málo. Chcel som mať napríklad ruženec. Vídal som ho, vždy visel na stene, ako namaľovaný, pekný, červený ruženec. Pred ním som stačil dlho stáť a mal som pocit, že nebudem mať pokoja bez neho. Viete si predstaviť moje zúfanie, keď som i za to dostal bitku, že som raz s tým ružencom utiekol.

Po týchto slzách som vždy otvoril oči. Ako sa mi otvárali oči? Mal som čistý zavretý zrak, otvorili mi ho moje sny, ja som sníval. Vtedy som už prestal mať nevinnosť na očiach. Vynaložil som všetko úsilie detstva, aby som mal aspoň ilúziu o nevinnosti. Dnes, po rokoch, rovnako sa omamujem akousi narkózou, aby som ešte nadobudol ilúziu o mladosti. Nechcem už mladosť, chcem ilúziu.

Chlapec sa naučil veľmi rýchlo všetko, čo ho odvádzalo od kamarátstiev. Veľmi vzrušene na to myslím, ja som bol výstredný chlapec. Bolo to moje ťažké vstupné do ríše „sedemročných básnikov“, o ktorých niečo vieme z Rimbaudovej poézie, ale ja som nevedel, že sa básne píšu.

Slnko šlo vždy za hory, ja budem veľký, ja raz tam pôjdem. Dážď mi pripomínal mágiu čarodejov, nejaké pohrebné piesne, ktoré som raz už počul. Keď hory hučali, to som mal najradšej, vtedy som chcel stretnúť drakov a divú zver. Jačmene a žitá skrývali vtáctvo, vtedy ma mohol hocikto vidieť ukrutne zarazeného. Tajil som, dlho som v sebe tajil tieto sklony k prírode. Vtedy som už začal vnímať kúzlo takej chvíle, ktorá mi jedinečne imponovala, keď otec v lete o senných robotách kul vo dvore kosu a chystal sa do poľa. Bývalo to vždy zrána a za pekného počasia, vtedy môj otec vystupoval v mojich predstavách ako hrdina, chystal sa ísť ta, medzi poľné panny a víly, čo pasú zlaté prepelice, kde večer biela pani máta a ježibaba straší. To sa mi páčilo. Naozaj som býval uveličený, keď som videl otca, ako si kráča po chotári s kosou na pleci.

A ja, po zvyku svojho otca, opúšťal som prah domu veľmi často. Kade som to chodil? Po záhradách, poza ploty, po kriakoch a okolo vody. Mal som šaty podivné, skoro indigové, ako nebo. Píjal som vône lúk a živice, živil som sa ľadníkom a púpavou, jedával som štiav, rascu, jarabiny, sladké drevo, mastnú kuľašku, tŕpky, lieskovce, hafiry, brusnice, trnky, v tráve som líhal, nohy som si kúpal v studených večeroch. Neskoro v súmraku som sa vracal domov so zvesenou hlavou, pripadal som si veľkou obludou vracajúcou sa z dlhých piesočných ciest ako ťava. Medzi matným svitom luny a mojou bosou nohou vytvoril sa tieň. Zaujímavé, nohy som mal vždy belasé. Aj moja tôňa bola taká belasá. Stala sa mi spoločnicou, lebo som nemal žiadnych spoločností, vediac, že môj vzhľad je poľakanosť, a to odpudzuje.

Ako somnambul v noci som vstával z postieľky, díval som sa von oblokom na tmavé nebo. Viete mi to odpustiť, že som ani nič nerozmýšľal, len som sa nechal pudom viesť? Býval som nespratný a pohŕdavý. Zo vzdoru, ktorý som začal mať ku domu, som to robieval, že som prenocovával na ulici pod drevami, navozenými z hôr. V noci som býval zasnený do vecí, ktorým som nevedel prísť na formu. Niečo — ako búrky, nebá, očistce. Vráťte mi to všetko, čo ste mi vzali, bolo to silné. Ešte raz by som chcel mať prvú silu snov, toto moje rúhanie neodsúďte!

Viete si ma predstaviť, čo som robil, keď som voly pásal? Na horách, kde smrčky rástli, kde sa diviaky ukrývali, kde orly vzduchom vládli, tam som ja líhal naznak a do nekonečného priestoru vzduchu — zdalo sa mi — padám dolu tvárou. Rád som mal ustavičný šum lesov. Tento večný chorál prírody Božej unášal ma ako vody morské, po jeho vlnách som odchádzal do veľhôr, býval som zmietaný veľkými búrkami, naháňaný veľrybami, môj nepokoj ma od mladosti vrhal do oblastí víchrov, časom som sa odpútal i od oblakov a ešte výš som šiel, kde sa začína nebo, chvíľami som zas v horúčke túžil späť k nejakému prístavu, to boli hory rozhučané, to bolo tajomstvo mladosti, ach, dieťa z peny a hmly všetkých vôd, ale tu som sa usiloval nájsť svoj život a zmocniť sa ho. Bol som ja panovníkom hôr, ktoré boli smutné a ponuré, dumné a osirelé, pretože i táto mladosť bola smutná, čo som ju poznal.

Zamiloval som si samotu, ktorá mi dávala veľmi zvláštne napätie a vždy ma vzrušovala. Bežal som do samoty, nemal som rád ľudí, lebo som nemal tej najdrahšej bytosti z ľudí: nemal som matky. Vari poltreťa roka som mal, keď umrela. Ako sa mohol vyvinovať môj mladý život bez zásahu matkinej lásky, to nepovie žiadna sirota. Aj moja sila, ktorou viem ešte život svoj poznať, ktorou viem žiť od detstva, je v mlčanlivosti. Iná príčina môjho života je v tom, že som neviditeľný. Nemôžete vidieť do mojich svetov. Ale ja som už skutočne zasa ten, aký som bol, keď som od prvoti nepoznal matky. Mohol som byť milý ako zvieratko, ale nebol som pritúlený. Aké pekné chlapča, hovorievali, ale ktoré chlapča nie je pekné? Kdekto ma mohol menovať sirotou, ale to ma nehrialo. Poľutovať nás mohol hocikto, tie deti len slnko Božie hreje, tým deťom je zima na zemi, tie deti nemiluje jedno srdce.

Od malička nemal som lásky, vyznávam sa z tragiky svojej, ako z hriechov. Druhé deti sa bavili, ja som vyhľadával samotu v kútoch po humnách, drevárňach, v kôlni a na svet som zanevrel. Býval som nevrlý. Potom som upadal do vnútornej tesknoty, pociťoval som ku všetkému ukrutné vzdory a v týchto zapadlých dierach som veľmi krušil. Nenávidel som deti, s ktorými sa mamy mazlili. Nemohol som sa dívať na deti, ktorým všetko povoľujú, ja som ničoho nemal.

Vonku pri cestách som si osvojil zatrpknutosť k ľuďom, poznal som reč potokov, prútia a vtákov, im som rozprával svoje smútky a keď som v prachu na hradskej sedával, býval som — ja, malý chlapček — nesmierne bolestivý a zúfalý. Potom som mal rád len deti špinavé a otrhané, deti poroby a túlavé zvieratá v chotári. Vedel som o matke na cmiteri, ale matka mi už nedýchala, Bože môj, na svoju matku by som si už nebol nikdy zvykol. V tráve som skúmal život mravcov a poľných koníkov, žili sme v príbuzenstve, mal som k nim lásku a cítil som, že matka moja je pole ovsa, vlna na potoku a mušky nad jej hladinou. Takú som mal matku, od ktorej sa mi dostalo za hrsť bledej lásky.

A keď som vošiel do puberty, začal som poznávať romány hviezd a dna morského. Konvenčnosti našich rozprávok a neskôr tie rôzne konfúznosti románov, čo sme ich museli stráviť v škole, som vždy považoval za morovú ranu, ktorá nakazuje anjelov. Viem a môžem to povedať, doteraz som sa chystal objaviť schému nesmrteľného románu a namyslel som si, že mám šiesty zmysel a využijem ho a prenesiem sa do nekonečna. To som začal hútať ako chlapec, býval som veľmi netrpezlivý.

Škola ma zmučila, nerád som sa učil. Ja som toho všetkého vedel viac, ja som mal úžasné obzory v duši, vo svojich dobrodružných výpravách, za svetlom svojich túh a tušení som už mal poznatky, o ktorých škola nič nepovie a poznal som sladkú abecedu sveta. Čo mne bolo: a, á — e, é! Ja som vedel, že „a“ — to sú pekné kolieska, „i“ — to sú prúty, „o“ — to sú ziaté prstene, „h“ — to je hora, tam sú víly, „m“ — most, tam sa ide do poľa, „s“ — skrúcam sa, srdce ma bolí, „u“ — hojdačka atď. Litera „l“ bola najpeknejšia, pripomínala mi štíhle, ohýbkavé dievča, ktoré by som si rád bol vzal za ženu. To bolo v elementárke. Neskôr na gymnáziu mi pomáhala sestra, lebo som bol tupý v matematike. Táto sestra mi tiež čoskoro umrela. Mal som zasa o bolesť viac.

Počujte, ako som sa stal básnikom. Dotkla sa ma smrť mojej sestry Haničky a ja som nechcel o nej napísať báseň, chcel som sa s ňou rozprávať akýmsi básnickým plačom, ona za živa bola taká snivá, ako večerná zora, mohol som jej veľa rozprávať, ale vtedy som chcel, aby si to prečítala vysoko z neba, pomaly, po hláske, preto i slová, i vety som pozorne ukladal, až z toho vznikla báseň. Milá sestrička, vieš, že ma to bolí, ako si ma opustila a ja už nikdy nebudem tak blízko dievčenskej nehy, keď som stratil teba — tak akosi som chcel rozprávať akýmsi básnickým plačom. To bola prvá báseň napísaná. Ale viac básní som nosil v sebe ešte predtým, ako som sa naučil písať. Pomáhali mi belasé šlabikáre, staré obrázky po kalendároch, fanatické starenky, moje vymyslené kraje a krajiny, ktorými som veľa ráz precestoval, kde som sníval o objavení nových svetadielov, kde som vynašiel svoje lásky, o ktorých viem, že mi viac radosti dali, ako som jej vôbec mal v mladosti, a krajším veciam ma naučili, ako škola, ktorá mi bola ťarchou.

Sestra mi umrela, ostatné dievčatiská som nemal rád. Mal som len fantómy v dievčenskej podobe. Moja hrdinka nikdy nemala tela. O nej som mohol mať svoj román. Ale z každej vidiny môže byť román a nejestvujú jeho pisatelia. Viete, že ma vyobcovali zo spoločenstva dobrodruhov? Dlho som nosil v sebe manifest pre nové kruté lásky. A moja hrdinka mala vo mne šarvanca, a to bolo pre ňu sladké dráždivo, nemohla za to, hnevala sa. Mnoho som hľadel na ňu. Ach, hladko som sa lúčil i s týmto ideálom. Nepovedal som jej zbohom, lepší som nikdy nebol.

Ale teraz, básnik môj, bolo by načase odísť. Kam ísť! Aké zlovestné pohnútky a pocity ma zahnali tak ďaleko, že nemám nikde miesta. Treba by mi bolo poznať nové pobrežia a najnovšie ostrovy pre sťahovavé vtáctvo, preto nastokrát zbohom, môj domov, zbohom všetky detstvá, zbohom panie a panenky, vlny vesmíru sú rozkošné, ideme podmaňovať tieseň sveta a pieseň básnickú.

Dobre. Odídem teda pohŕdavo a s tmavými očami. Tamtá chvíľa môjho odchodu mala telo ako more, keď utekala navečer vo výške vtákov smutne ponad zvony — to bola smrť detstva. Mohli sa naplakať moje ostatné lásky, ale ja som bol už zasnúbený. Povážte, zanechal som všetko, nič mi nechýbalo a ja som viac trúchlil ako vyblednuté kajúcnice. Umrel chlapec. Viete, čo sa stalo ďalej? Viete, že ma anjel strážny vyniesol na samý vrchol tohto kopca smrti? Prosil som ho o to. Hore na vrchu som nevýslovne zosmutnel. Videl som dolu za sebou prepadlisko, hľadel som dlho a upäto na toto záhadné kráľovstvo smrti, ostal som bez slova a bez výkriku, všetko uviazlo vo mne.

Ešte som chodil do školy, ale škola by mi nikdy nebola povedala, čo je pojem chlapca. Už odídem, buďte trpezliví, za chvíľu ma nebude, ale ešte blúdim, ešte som napoly tu.

Zelená príroda bola mojou prvou matkou. Deti, ó, deti s jedným nesmiernym pohľadom čistoty, ó, deti, utopené v širokých trávnikoch, lúkách a riekach, ó, deti neobmedzených túh, ako vás láska bije! To sa mi páčilo. Býval som v prírode sám. Táto skutočnosť, že som tu býval hrozne znepokojovaný, táto skutočnosť opadaného lístia ma vždy viac vábila, aby moja púť do trávy a hôr sa stala takou smelou, ako moje odhodlanie nenavrátiť sa naveky. Také sú sny zavidna. Ale ja som sa musel lúčiť a znova sa navracať. Niekedy som mal pocit veľkých bolestí v hlave. Obrazy pokrútené sa mi premietali pred očima, videl som všetko sám, prežíval som strašný očistec a nevedel som, načo mi boli zavidna dlhé a nepretržité pochody nocí, v ktorých som hlboko, hlboko padal do tesknoty. Moje túžby sa nepremenili, trosky, Bože môj, trosky.

Som dieťaťom strateným na svete. Som prírodou, som skalou, priepasťou, som víchrom, čujte, ako hučím, oči mám zaslzené a červené, roznesený som vetrami na všetky strany, letím, zvíjam sa pod oblohou, prepadám sa do kráterov zeme a nieto ma. Som to ešte ja? Prší a ja som po daždi žltá dúha a vo chvíli som pod balvanmi čiernym hmyzom, mravcom, aby som ťa, prenesmierna hora, miloval láskou mravcov a dažďa a vetra a dúh.

Unavili ma ľudia, môj pobyt je všade mojou ťarchou. Ostal mi akýsi nejasný zvyšok farieb z detstva, nájdené i stratené vidiny, ťažké a neznáme smútky a toto všetko ma vydrážďuje, keď myslím na svoju mladosť. Chcel som žiť od mladi v prírode a nevykonal som šťastnej púti, chcel som iné než je táto častá únava, iné než tento ustavičný odchod. Naozaj som musel s ľuďmi žiť aj v prírode. Keby som bol mohol vtedy poznať víno rimbaudovské, piť ho niekde za Orientom, nikto by nemusel poznať moje víno, kdesi po brehoch Oceánie by som mohol zapaľovať majáky rybám a rybičkám mora, napokon stať sa Opitou loďou a plávať, plávať hlbinami a priestormi, ako posledný vrak, spojiť sa s Leviatanom a ľadovcami, napokon stať sa vodnou parou, vystupovať na nebo, a tak sa vracať na zem. Mať pod viečkom celú oblohu! Byť ľahkým ako hmla a sadať iba na trávu. Toto mi ostalo z detstva, vidíte, že som bol chorým dieťaťom. Zomriem, bolesť ma zadusí, ja som čistý.

Málo ma bolo všade, málo som bol dieťaťom. Vysedával som po kútoch, bol som deckom, vyziablym zimou a biedou, nemal som, opravdu som nemal žiadnej radosti. Ten chlapec skutočne nemá nič, hovorievali druhí o mne, ktorí ma nevideli sa ihrať, nevideli mojich hračiek, mojich kamarátov, nevideli ma na ihriskách, na ulici, nikto sa so mnou nerozprával, nezmyslel si nikto ani len na moje meno. Mal som rozum? Vedel som rozmýšľať? Zatrpknutosť sa mi vtlačila navždy do tváre. Špinavý a zafúľaný som chodil okolo potokov, takých detí bolo vždy na svete nesmierne mnoho. Na čo mám myslieť? Na hriech tých, čo nás nevedeli milovať nikdy. Bili ma pre moje detstvo. Prečo ma bili? Zato, že som bežal do poľa a dlho som sa odtiaľ nevracal a niekedy už skoro, ani som sa nechcel vrátiť. Nebolo ako plakať, iba tak, ako lane, keď zaspávajú, plačú. Bolo mi treba utekať do húštin, skryť sa do úplného plaču. Koľko ráz mohli počúvať ľudia okoloidúci, ako stoná, ako sa plačom ozýva tá strana od vrbín. Siroty roztratené po kriakoch vzlykali a mohol to byť srdcervúci obraz: dieťa, skoro nemluvňa, tu usedavo narieka a uteká, keby ho niekto poľutoval, lebo tie deti nikdy nepoznali dobrých ľudí. Spomínam si, ako som raz nevedomky naplakal na jedno miesto viac sĺz a prišiel nejaký červík piť moje slzy. Hovoril som mu: Pi, červík môj, pi slzy siroty. Ty si môj drahý! Pi, milý, z toho, čo mi zlý osud dáva denne za nápoj, pi a budeš vedieť, čo ja píjam, pi, aby si vedel, že piješ z mora nelásky, z toho smutného nápoja, ktorý ľudia menujú bolesťou, pi, veď môžeš ochutnať, čo píjava moje srdce mladé. Pi, čo ja píjať musím, lebo to sú moje slzy, lebo tie nikto nepije.

Mnoho bolo toho, mnoho bolo mojich bolestí, ja sám som ich vytrpel. Hlavu som mával preťaženú, sama mi padala na vlastné chatrné prsia, ó, nekonečné počiatky toľkých vzmáhaní sa, toľkých odumieraní!

Veľmi skoro som začal milovať modré nebo a vtedy som mal bezstarostné dni. Tá ľahkosť dní dávala mi opäť a opäť túhu byť kapitánom na lodi, alebo exotickým misionárom v africkom Kongu. Raz som chcel byť dobyvateľom Arktídy, raz som plakal pre Polárku a raz pre zatmenie Slnka. Celé tajomstvo života je otvorené len raz pred nami: v detstve. Nieto problémov, ani ťažkostí, nieto prekážok, všetko je nám jasné a čím chceme byť, tým sme hneď, lebo netreba zápasiť, treba o všetkom snívať. Sladká mladosť, ten sladký krst života, ktorý prijímame z nevedomosti. Ó, deti trávnikov zelených, hôr modrých, blankytov sinavých, ó, deti prírody, deti hrozného mlčania!

Smútok som skoro poznal. Smútok a zúfalstvo. Som to ja? Nie som? Hľadám v kameňoch a stenách svoje priateľstvá a mŕtvym pláňam sa ozývam s takou úzkosťou, tak samotne. Hľadím, hľadím. Keď mi hlava klesne, ešte vždy hľadím a zavriem oči a stále hľadím. Strácam sa a stojím, rozpadám sa a stojím, táto účasť hodín na mojom smútku — pozdáva sa mi, žeby ma usmrtila. Sny sa nikdy nesnívajú dva razy tie isté. Padnúť pred ne na kolená, podobným byť sivému nebu, tak riedko obývanému, ktoré visí, visí nad zemou a neponáhľa sa nikam. Ó, trúchliví mladí chlapci! Všetko nám vyslalo raz do cesty svoje úsmevy, hľadali sme život pre nové sny, chceli sme vymyslieť novú reč, ktorou by sme si podmanili ľudí, chceli sme vynájsť taký svet, kde sa ľudia milujú so zopätými rukami a s plačom v očiach. Čo sme dosiahli? Možno sa to opýtať, ale koho? Dá nám na to odpoveď, ale kto? Nepodarilo sa nám snívať svoj sen dva razy, to je! Ostalo teda nedokončené dielo naše i v snách, i v skutočnosti, ostalo detstvo nehotové.

Prečo som musel privčas zutekať, zutekať od mladosti! Bol som nepremožený, ale nevyznamenaný hrdina. Tá moja strana sveta ostala neobývaná a ja sa iba teraz dozvedám a poznávam podrobnosti mladosti svojej. Ja som bol slabým chlapcom. Takým slabým, že to len ja viem. Pýtam sa, kto má vinu na tom, že som bol slabým chlapcom? Osud? Moja vychýlená povaha? Básnické sklony? Myslím, že som dostal život, ako almužnu a prišiel som tu žiť pod tlakom vedomia, aby som sa neobzeral, čo získam a čo som mal získať, lebo už bolo po polnoci, už bola tma. Nezakotvil som, preto som bol rebelantom vo dverách do každého domu. Ako dravá zver, chytená do pasce, zavýjal som, keď som mal pocit, že som chvíľu na svojom mieste. Vtedy som strašne blúdil, zabíjal som svoje túhy a mal som len krok do zúfalstva. Príšerne som vyzeral, bol som si celý zhnusený. Bol som obludou nad všetkými obludami; stal som sa akýmsi kráľom oblúd a zjavoval som sa ako chiméra. Zhasnite lampy!

Neľutujte ma, nič nie je milé!

V týchto rozháraných nociach boli sme si blízki: ty, smútok môj, ty si sa nepremenil. Odbavili sme sviatok múk. V najhlbšom zmysle slova bol som sotený do pekelných múk, teraz sa už jasne na to pamätám. Kto vypočíta búrky, za akých som sa zobúdzal, kto vynájde oheň, čo ma pálil, kto vypovie toto hýrenie! Potom som už nenašiel nič.

Začal som myslieť na raj. Nová cesta umučenia sa začala. Takto do raja? Áno a napriek tomu do raja. Prinášam vám zlomok opustenej a mlčanlivej tváre, vy, Boží dobráčkovia, vy, oslobodení anjeli, ktorí ste sa už dlho modlili za mňa. Ale ja som nenapraviteľný burič. Nijakej ľudskej biedy, nijakej dokonalosti som nemal dosť v úcte, aby som sa očistil. Taký mládenec je bludár, vie reptať a pozná kliatby. Ach, áno, preto kľučka na dverách raja je nepozlátená z tejto strany, chytám ju, zavreté je, klopem, neozýva sa nikto. Nám dvom, tebe, moja sfackaná tvár, a mne, popľuvanému, neotvoria ešte na hostinu, lebo tma a blen je na našich hrozných viečkach.

Neprejavoval som nijaký záujem o svoje okolie, nevšímavý som ostal navonok, ale tým väčšie bludisko som nachádzal na spodku svojej duše, tým viac ma pobádali vlastné katakomby, aby som nebýval na povrchu a hľadal staré i nové pozdravy svoje, čo som ich posielal sebe samému. Nekvitol som na slnku ako ruže, dozrieval som v noci, ako hviezdy studené a časom čierne. No zraky ľudské sú silnejšie, keď ich svetlo neoslepuje a otvárajú sa dokorán v úplnej tme. Čoho som sa dopustil, keď som prišiel so svojím opravdu veľkým smútkom na svet; plač detí ma privítal, ktorý vyznel hlboko po západe slnka, ktorý nevyznel ústami zamilovanými pri východe melancholickej luny, ale pokrstil moju hlavu a moje telo a moju tvár tak, aby ma poznačil tak zavčasu vráskami. Od útlej mladosti nosím tieto hlboké vrásky a ani v úžasných závratoch pádu a vzopätia neviem premeniť svoju tvár. Koľko ráz ma šľahá severák po tvári a len zriedka júlové slnko, táto krutosť ma neprekvapuje. Rozrytá tvár mi napovedá žeravé slzy, ktoré som poznal pri svojom páde na tvár. Takto som pomenoval svoj zrod. Prometeovská odvaha!

Neobyčajne mnoho travičov je na svete, to som už povedal. Hľadali sme skrúšene ticho toto poznanie, aby sme sa celkom neobjavili na zemeguli. Sme preúbohí. Chceme prekonať svet a jeho svetlá, chceme prerobiť ľudí a tu sme smutní. Zahanbený som na večné veky pre toto zlodejstvo, ktorým ma pozbavili voľnosti v premýšľaní a v činoch. Dajte mi nejaký únik, lebo sa zbláznim. Pochovajte ma naprostred ulice, tam, kde ste ma šliapali živého. Nezameškajte to urobiť, že upozorníte každého, kade šliape. Ach, nemajte zmilovania! Ja sa smutný premením na fantóma, budem sa vrážať do všetkých tvárí a všetky oči ma ponesú. Je už dosť pokoja na zemi, je už dosť domov lásky, putujte ďalej, zornice. Nemohol som nikdy tušiť, koľko je mdlôb v poznaní takej lásky, koľko zajakaní a nevýslovnej peny mrákav, v ktorej sa utopíme. Prišli sme po hrozných pohromách. Tieto svety, tento čas, keď som dozrieval, tento chlieb vzduchu nebol nemý, neverte, tento odkaz viac milujem, ako rieku, ktorá má podobnosť s vlakom, čo ma odváža. Viac som, ako oblaky a jednako stačím byť pri tebe, ty veta nedopovedaná. Jak dlho nevychádza slnko!

Vzbura moja oproti nedostatku života, oproti všetkému, čo mi bolo podávané, oproti všetkému, čo bolo zdeptané, táto vzbura ma dosť mladého zasiahla. Preto som mal dosť sily postaviť sa proti tomu, čo sa menuje ničím a hnusom, v ktorom som nemal ceny ani za jedného psa a nebol som hodnejší od ropúch a hadov, čo žerú pod svojim bruchom prach a blato. Mal som, hovorím, dosť odvahy, bol som primladý, to si pamätajte. Mal som silu padať aj povstať. Sto ráz, ustavične, sto ráz to bolo. Ach, aký bandita prišiel medzi nás. Nenachádzam ničoho, len handry, špinu, pohreb svoj. Ale ja som mal najčistejšiu dušu. Kto ma bude súdiť? Nikdy! Nikdy! Nikdy! Boli sme schopní žehnať ľudskej biede, boli sme zohavení, to je veľmi zle.

Zem má svoju chuť, ako bolesť. Som na rumovisku zeme, s ktorou som zápasil. Toľko som plakal, verte mi, ako sám Kristus na vŕškoch Jeruzalema, neďaleko smrti, neďaleko skazy tejto zeme. Rozhodol som sa byť kňazom na zemi, kde tak presmutne trpím.

Je mesačná noc. Ale mesiac sa rozsvieti iba tým, ktorí chodia sami so svojím srdcom bez domova. Už by som letel preč, preč nad svety, rozhrnúť tmu mesiaca a vidieť jeho svetlo, aby som ťa tam zavolal, živote môj. Moja strana je samota, taká hrozná, ako umučenie Panny Orleánskej. Všetko je strašný mráz, pomaly nebude kvetov. Kam položiť oči, je mi úzko! To je ťažký a zlý sen, ale žiť sa musí i v ťažkom sne. Táto forma smrti káže nezadržateľne žiť, uznajte.

Konečne je tu čas, aby som si dal otázku: kto si? Ja som sa naozaj vlámal do neba. Bolo mi možno chvíľami vniknúť i tam, kam som nemal doniesť svoje zmysly. Už sa to nedá napodobiť, nebo je veľké. Muselo to byť v takom odumretí, keď som sa nikým nepotešil a od nikoho som nič nemal. Veľmi som zápasil o nebo i o zem. Myslím na to, ako som si nedoprial oddychu, taký uštvaný často až fyzické bolesti som cítil v srdci a vo všetkých údoch, ukrutné hučanie som mal v zakalených očiach, nedýchal som už, namáhal som sa žiť a bol som za to trestaný, že som mal trocha vôle ostať na zemi. Podarilo sa mi konečne ujsť, už som viac nežil na svete, ale ja som nevedel vnímať takú radosť. Bláznovstvo som spáchal. Chceli by ste vidieť svoj smútok, na to je malá všetka múdrosť sveta. Až tu sa začínajú cesty človeka, povedám, tento začiatok stačí, aby som našiel len toľko, koľko je dosť k môjmu smútku, aby bol úplný.

Vidím to, čo som nedopýtal, nedožobral. Prečo som vošiel do svojej nespokojnej duše? Akú mám krv, toto slovo stojí za kŕče, ktoré cítim. Kto sa tak vzbúri, nevzbúri sa už zo strachu, ale preto, že nemá inej cesty. A ja hľadám všetkou silou svojich očú, všetkou láskou a všetkým smädom svojej duše, hľadám ťa: smrť, spánok, spasenie, roky, púšte a záhrady.

Treba mi s vypätím všetkých síl rásť, alebo už len hynúť. Chce sa mi niečo robiť, niekedy opravdu neviem nič robiť. Potom si pripadám ako nečlovek, ako netvor, pomätenec, pretože viac hlúpostí nevidím nikde, ako okolo seba, ale kto mi to povedal! Skutočne už nejestvuje čas pre ducha a celý svet je jeho hrobom? Je v tom všetko naše poznanie stromu zla. Rástol som ako chlapec, naozaj, ako chlapec som rástol v hore týchto stromov. Je v takých krajoch veľmi zle bývať, kde zapácha nejaké blaho a pokoj na svete. Zo všetkých ulíc metropol a miest som vyšiel, nie je dobre na svete. Niet ničoho, nič, nič, nič a kráľovstvo naše je nuda a únava. Na filme nič nového. Za túto ostudu na zemi, za život svoj mladý a neúplný som sa vzbúril, nezachraňujte ma rečami. Kde máte svoju dušu, pane — pýtala sa ma jedna pani. V ohni — odpovedal som. Ó, očistené zlato, ó, svete pohoršlivý!

Nenechajte ma na prahu smrti. Zomieral som všelijako, a to je obsah jedného mládenca. Prežil som močariská, prežil púšte suché a dlhé, šiel som cestou-necestou, kvetmi i po kvetoch, výskal som i kňučal ako šteňa, potom som bol zhýralý, potom skromný. Ticho je. Moja mladosť krušná bola cestou poznávania a ja som nebol vždy sám. Nebol som dosť pripravený. Poznal som aj slabosti, krásne je od teba; Bože, že si ma pristihol. Čože, nemal som sa vzbúriť nad silou živých i mŕtvych, čo sa živili Bohom? Verte, viac som sa modlil, ako sa modlia zamilovaní. Nenavrátil som sa k ľuďom, ale ja som sa modlieval i za Kainov, i za Ábelov rovnakou mierou. Zem bola v smútku, zem prekliata a zamorená a ja som uprostred tŕnia a hložia, potupený ľuďmi a opustený, odmodlieval svoje smútky, bol som príliš mladý, a to bol môj hriech. Bol som už v pazúroch diabla čierneho, špongia, naplnená octom a žlčou podávaná ústam toľkých generácií, tento Moloch, požierajúci toľké obete, táto neuspokojená mladosť bola mi priložená k perám a natískaná so všetkou horkosťou. Či vy neveríte v hriechov odpustenie? — Znova sa pýtam. Ktoré mocnosti podzemné ma doniesli? Vidím svoj mladý život, na ňom je, ako pečať, ten zvyk, ktorým sme sústredili na seba svet neprávosti, aby bol všade chaos, ale ja som sa neusiloval nikdy mať v sebe prázdnotu. Teraz tečú prúdy vzduchu, počúvam, ako ruže rastú.

Kňazstvo je prekrásna vec. Trvalo to nedlho, kým som nabral sily a odhodlania ísť za kňaza. Po všetkých nedostatkoch života a jeho darov, ktoré mi boli odoprené v mladosti, začal som upierať zrak na iný svet, toto je metafyzické prebudenie, tento prerod menoval som svojím budúcim povolaním a stal som sa vážnym. Myslel som si: Boh potrebuje básnika, modlil som sa žalmy. Kňazom som chcel byť, ktorý žije s poéziou, modlil som sa. Ešte nám stoja v ceste mystériá, ešte sme všetko nepoznali, ešte budeme dobývať jeden svet, jeden neobyčajne zaujímavý život. A začal som hľadať. Hľadám teda zmysel svojho pohnutého života, hľadám jeho korene i za vrátmi svojho zomierania. Nehaňte ma! Pozerajte na moje kňazstvo, Boh si ma vyvolil. Pozerajte na moje kňazstvo v súvise s týmto naozaj zvláštnym zásahom Božím, ktorým mňa Boh zvolil si kňazom a uznáte, že najprv tu bola láska Božia, až iba potom som mohol niečím byť. Mám výsadu: som nedokončený, čím menej som človekom, tým viac začínam byť kňazom, kňazom iným, ako človekom, a to bude moja trofej.

Striasam zo seba prach, teraz ma vysvätili. Ja som mnoho bojoval o túto sviatosť a o jej vysoké méty, aby som našiel svoje pravé miesto. Táto nedokončená, ani len nedosnívaná dráma vyvrchoľuje každou minútou, lebo je tento boj tuhým bojom o každú minútu, o každú hodinu a o každý deň. Mal by som byť svätým, ale toto lacné publikum, čo vidí trochu na javisko, nazdáva sa, že ma zadrží. Vie i to, že mám hriešnu červenú krv. Ja pijem denne Krv Kristovu, viem, čo sú nápoje Golgoty aj Hory Tábor, Hory premenenia, ale odpustíte mi, keby som chcel byť nachvíľu vyblednutým potomkom Petra, opustivšieho dvor najvyššieho kňaza, vtedy v noci, keď ho Kristus zazrel pri hriechu, odpustíte mi, ak pôjdem za Petrom a budem plakať. To je také jednoduché, už sa neviem potulovať.

Neprestal som hľadať v rozvalinách času a priestoru moment svojej oneskorenosti, som malý lúč, padám do veľkého všehomíra. Som úlomok víchra, alebo som výkrikom do noci, ale z milosti Božej. Idem k Bohu. Čo chcem? Tu už nebude pre mňa inej odmeny na zemi, okrem tej, že sa naučím milovať Boha. Tomu vy nerozumiete, to je vám také divné, že vám tu rozprávam, tu, kde by som mal mať pre tento odstavec reč a srdce také veľké, ako je pre všetkých veľký Boh. Zajtra a vždy je odchod.

Pôjdem ta! Vidieť iné modré kraje, dať duši nový rozlet, letieť a padať do neba, vstávať a ďalej letieť, to nebolo málo. Tie krásne výpravy medzi anjelov, rozprávať sa s nebeskými svätými, to viac zaujímalo, ako všetky lásky a kamarátstva. Že to bolo dosť divoké, takto si počínať, na to predsa chlapec nemyslí. A ja som opravdu iba chlapcom, keď som odchádzal z domu do kláštora. Ale ja teraz vidím, keď sa s vami rozprávam, že som sa mýlil, keď som chcel iba svoje osobné zisky. Nie ja, nie ja, Pane, ale ty vezmi tieto zisky. Silu príťažia Božieho nič nenahradí na svete.

Kňazské chyby, moje kňazské chyby sú vám v očiach. Či vy, ktorí ma odsudzujete, či vy ste vzali na seba čistotu anjelov? Preto vám odopieram akékoľvek právo ma kameňovať. Ostatne, prečo zmenšujete význam lásky Božej? Veď ja sa chodím spovedať. My si môžeme hľadieť do očú, môj ubolený Ježišu Kriste, ja ti hľadím, lebo i ty mi hľadíš do očú, z ktorých si ani slabý oheň nevyhasil, ani si ma preň nezavrhol naveky. Tak si ma našiel dokaličeného a s rukami vystretými ku tebe, Večný!

Milovať Boha a prijať ozvenu tejto lásky, to je mnoho pre takú strhanú dušu a pre také rozdrásané srdce, ako som ja mal. Ale to bolo mnoho! Ako ja môžem byť poslom radosti na svete, ja, ktorý som od mladosti niesol ťažké bremeno nepokojov a srdce vo mne nežilo od vlastných úderov, ktorými seba samé zabíjalo. A ja — i teraz polomŕtvy — vstávam, aby som dôverne šepkal Ježišovi: Drahý, ako ťa veľmi ľúbim touto láskou prvou. Drahý, prežívam často roztúženie, ako by bolo hodno pod tlakom tejto lásky staviť hocikedy život za teba. Ale vidím, ja som hnusný egoista, chcem zomrieť zato, že taký život, ako je môj, je hodno kedykoľvek stratiť.

Napokon ešte raz: kto som? A čo je nepominuteľnosť? Prečo si sa, chlapče, toľko štval, prečo si sa tak ustavične zháňal? A za čím? Bolí ma, že som nedokonalý, bolí ma, že som poškvrnený mladosťou svojou. Už som odbremenený, poézia vyhráva, mám čistý život. Usiloval som sa nikdy nepatriť nikomu a ako žijem, ako by som mal žiť, to nie je ľahká vec, na to mi nikto neodpovie. Boj je nad nami. Preto som dobrým kňazom, lebo som básnicky založený, ale to je moja vec. Píšem, ale píšem veľmi ustatou rukou, a toto mi nikto nepripočíta k dobru. Je to zlý osud — žiť s ľuďmi, ako je to pravdivé, že sa nepretváram. Poézia nesmie byť pretvárkou, ňou sa nepretváram, ale dotváram seba samého. Budem veľmi dobrým básnikom, i keď hrozné sú medzery od slova k slovu a od verša k veršu. Nechcel by som vás trápiť predstavou o nepochopení, som už dosť starý na roky, no vyznávam sa skrúšene, že som nemal a nemám priateľstva so zemou. Prečo by som to tajil a popieral? A pred kým? Zem mi je vyhnanstvom, ja som tu cudzí. Pre svoje kňazstvo a jeho poéziu musím na zemi žiť, ale i naveky.

Krása si pokalila oči, keď ma uvidela. Ostal som trpký. Krása je podesená, ja nie som hladký v tvári, ja som vrásčitý. Krása poézie stretla básnika, bolo mi veľmi smutno. Musel som písať básne. Iným som toľko radosti dal, ale sebe toľko smútku. Uzavrel som sa do seba, ale to bola báseň. Povedal som si: budem iný, ale to bola zasa báseň. Bola to krása? Ja netvrdím, že som ju iba tušil, ja som ju mal. Chvíľami mi bolo, akoby som pri tom plakal, ja som sa zmocnil krásy, ja som vynaložil všetko úsilie spútať ju, ja som býval veľmi nešťastný.

Aký je svet — taký je, hľadáme v ňom stopy raja, z ktorého uprchla krása s človekom. Človek sa viac na zemi nenavráti do raja, pretože krásu si vzal so sebou. Budeme raz prekvapení, až uvidíme, koľko je svetla na zemi, keď budeme jemní a jasnovidní. Nehovorím to nikomu, kade chodím. U nás sú ľudia, ktorí ma nepoznajú, ich sa to netýka. Sme veľmi viditeľní, sme na dosah, obetujem vám smrť. Teraz už uznajte, že krásu možno chytiť za ruku, ako pohár vody.

Krása sa neskrýva, stal som sa prekliatym, keď som ju začal hľadať. Ticho je. Krása, ako i poézia, nemá nijakých nedopovedaných skutočností. Hľadám — teda nájdem. Keď apoštoli na Turíce vyšli do ulíc, aby konali svoje poslanie, našli tam ducha svojho v Duchu Svätom a tento mocný Paraklét dal im svoju reč. To bol zázrak. Ale básnik uteká z ulice, keď má oheň turíčny a vychádza na ulicu, až keď už slovo povedal, až keď ho už oheň popálil. Ó, ja milujem toľko, ako trpím. Povedal som, ja milujem všetko, vždy a všade. Na dne duše mojej, ako na dne mora, je všetka slanosť, lebo niet tej moci, ktorá by mi povedala: nesmieš mať krásu.

Báseň je hotová — to je krása. Nenaučil som sa spájať všeličo na svete, to je chyba. Básnická sláva? To je opravdu pohanenie a potupenie pre básnika — šplhať sa po chrbte krásy, oh, nenáviďte ma! Kašlem na básnickú slávu, to nemá u nijakého básnika s jeho vnútorným básnickým založením nič čo robiť. Koho chcete okiadzať? On už unikol do seba, on vám nestojí o obdiv. On nechal poslušne svoje dielo vám, ako mu velila Krása. Nechcite ho trápiť. Neponáhľajte sa zvyšovať jeho osud, má ho dosť.

Krása a báseň chodia vždy spolu. Raz sa nám podarí napísať krásnu báseň, vy všetci máte len relatívny vzťah k tomu faktu, že básnik napísal krásnu báseň. Možno, že tento fakt je výtržnosťou, možno hlukom a krikom, uvedomte si konečne jasne svoju nepripravenosť, ako ste sa zvrhli pred tvárou krásy. Koho hľadáte? Za akých okolností ste vstúpili do jaskyne, tam je chladno, tam sa neohrejete, povedzte, za akých daností by ste chceli mať svoj dom z kvapľov, keď ste vždy bez strechy! Toto ma najviac zožieralo, tento svet opustených stalaktitov a stalakmitov som nevedel prekonať svojou zvedavosťou. Ako je krásne v podzemí, ako záhadne sme vytvorení z podzemia. Prosím vás, podám vám lampu.

Teraz je svätyňa poloprázdna, básnik tam zanechal krásnu báseň, napísanú báseň, prečítajte si ju. Toto sú najjednoduchšie školské príklady, ako zabrániť nedorozumeniu. Treba báseň čítať, treba báseň vedieť čítať. Ó, ja som ťažko, veľmi ťažko som písal básne. Potrápte sa, čítajte ťažkú báseň.

A teraz vám poviem, už som vám to mohol veľmi dávno povedať, teraz vám poviem, niekedy som zle písal básne. Najprv som miloval polotiene, polosmútky, toto všetko som sledoval dosť povrchne. Prišlo obdobie, keď som sa aj polosmútkom vyjadroval, to bolo hrozné. Uviazol som a videli ste ma na povrchu. Potom som hľadal veľké slová, pustil som sa do pokusníctva, dal som sa väzniť. Môžem ja zato? Stáť! Básnik má niečo povedať, povie báseň, aká krása. Bože môj, pomôž mi už, pre starcov nie je poézia, ja sa stýkam s mládežou. A dosť!

Ale kto bol dosť spokojný so sebou, keď už sa stal básnikom! Pri písaní svojho básnického diela stojím bezradne a pýtam sa seba: nie je toto to, čo som nechcel napísať? Ktorú poéziu? Nemám nič, len srdce mám, ktoré chcelo mať svoju poéziu a mám v srdci jeden nepokoj, ten som napísal. Ale prišlo niečo! Mal som toto jedno srdce choré. Potom dlho je to, dlho, keď neprichádza smrť. Ó, ako som sa začervenal pred obrazom, že mám vpadnuté oči, toto sú neprespaté noci, prehýrené noci pri orgiách, ktoré som zvádzal s básňou. Povedal som básnikom: musíte znášať údery od vlastného srdca. Musíte k novým mytológom ísť pre nové tantalovské muky. Ja trpím pre túto lásku. Je to všetko presmutné, keď niet inej cesty neskutočnej, je len táto cesta skutočná. Nie, neprehĺbim ťa, neskutočnosť, nikdy ťa nevyčerpám, si prebohatá a nesmierna. Hľaď v noci na polia neba, kde sa krčí luna, aby bola záhadná, ale ty, neskutočnosť, si záhadnejšia, ja ťa nemôžem vypiť. Jestvuje už len fakt básne; túto báseň by som mohol zúrivo milovať, lebo obsahuje rozpätie. Nie je nesmrteľná! Nesmrteľnej básni neverím, vy tvrdíte opak, ó, rúhate sa! Báseň je mojou a vašou, ale čo mňa a vás do nej po mojej a vašej smrti! Nesmrteľná báseň by bola tá, ktorú by mohol iba Boh kanonizovať. Ale Boh je viac, ako sú vaše chúťky, nenachytáte ho, nebojte sa! Boh je krása a najvyššia poézia. Ó, hovorím, ako dlho je to, dlho, keď neprichádza smrť, keď nejde nijaká smrť.

Ľudia položili ruku na moje čierne slnko, ktoré je reťazou stromoradia, kde žijem. Svet nie je šťastný. Ľudia nepremenili všetko, čo smrdí a zapácha takzvaným šťastím sveta. So zvesenou hlavou som prešiel všetky ulice miest, nie je dobre na svete. Kto vzal ľuďom silu radovať sa, silu lásky, keď niet tu všiváckeho kúta, kde by som nenašiel smútku a plaču! Hanba ti, ty jatka, ty zverinec ľudský. Ľudia nemajú raja, ľudia vzývajú svoju skazu. Ľudia milujú kaluž. Beda mi, ja milovník vzbury, ja zlostný bandita, ja zákerník, ja pirát, neurobil som ešte prepadnutí dosť silných, dokonca žehnám ľudskej biede, som ohavný, lebo som nezakríkol ľudí a boli tu, poznal som ich.

Všade som stratený pre ľudí. Všade som videl seba odsúdeného, ukrutne odsúdeného. Presedel som celé dni v úzkej svojej izbe, niekedy som ani svoju izbu nemiloval, ale horšie mi bolo, keď som bol vonku, svet bol sčernalý, odpudivé mi boli všetky malicherné duše, nemal som zisku z nikoho. A ešte som sa nevzoprel proti ľuďom.

Neviem cítiť, ako všetci, neviem žiť, ako každý. Čo stojí môj život? Čo stojí život muža, zatarasený polomŕtvosťou a tmou? Prosil som už: dajte mi dôveru v ľudí. Možno ja som nedobrý, možno, ľudia sú lepší. Pravda, vieme o tom, ako Boh delil krásu, vieme o veľkých dušiach, vídavame odraz krásnej duše v očiach hlbokých, v očiach ustavične otvorených, kade sa krása prelieva. Ale kto objaví tie najzáhadnejšie záhyby za fóliami knihy, ktorú zavierame a deje jej sme nedočítali? Nemá konca ani jeden život, nemá konca žiadna napísaná kniha. Nemôže mať. Majestát krásy nevyciera zuby.

Naše časy nedali nám chvíľu postáť. Našli sa pre nás kasárne, život sa odráža od prilbíc, ktoré sú majetkom celého sveta.

Ľudia, volal som, ľudia, vráťte sa z púští do civilizácie. Hocikto ma mohol počuť. Spomínam si na to, lebo som si pripadal nepríčetne. To si pamätám. Mali ma za nejakého heretika. Ale ja nemám v úmysle vytvoriť zo svojho života napínavé scény. Pre výtržníkov by to bola pochúťka, keby scéna vyvrcholila nejakým mojím bláznovstvom, no neodhodlal som sa robiť pokusníctvo.

Ľudia, volal som, ľudia, nehľaďte do mojich prestrašených zrakov! Ja sa túlam zas taký smädný a hltavý, usmievam sa, nový úsmev vynájdem, nové diaľky so sebou prinesiem, bohvieaké diaľky, nové srdce a nové tváre. Každý má svoj kút.

Ľudia, niekedy sa mi zdá, že nemám srdca, je vo mne hrozný necit, čo bolí — nebolí, čo tlačí — netlačí, je vo mne prepadlisko, bezradnosť a chaos. To nie je pesimizmus, ani skeptika, ja som nevynašiel tieto potvorstvá. Ja viem, ako sa má trpieť. To je osudové premenenie sa lásky na lásku, bolesti na bolesť, obety na obetu, je tu jeden neznámy tlak, poznajte to konečne, tlak, ktorý našu krv opája, ktorý nám dáva tušiť taký život, ako ho žijeme, ako ho vyťahujeme z ustavičnej kaluže, a to je naša almužna. Odsúdení sme, aby sme sa na týchto puklinách času neobzerali.

Ľudia, volal som, nenašiel som nijakých vláken, ktorých by som sa zachytil. Stojím mimo svojho domu. Nemal som nikdy domu. Čoho som sa mal ešte zachytiť? Detstva? Svojich mužných rokov? Ja neviem, kedy som bol hotovým dieťaťom, hotovým chlapcom, hotovým mužom a neviem, ako sa to stáva: hotový človek. Nevravte, že som snár a vizionár. Mám plné oči zármutku, ja som väzeň. Prichádzal som na to, že sloboda je len pre toho slobodou, kto ju má všade. Miluje — miluje všade, trpí — trpí všade. Povedal som už, že sa rodím. Musím to poznať. Natoľko sa rodím, nakoľko poznávam. Poznať, to je viac ako odcestovať, to je viac ako preutešene ozdobená stanica železničná, na ktorej sme sa zastavili, keď sme si vo svete kúpili novu hrôzu srdca, aby sme stretli ešte raz ten obraz, ten obraz — svoje sklamanie.

Bolo by hodno hľadať pramene, kde sa začínal môj útek od ľudí, bolo by hodno hľadať ten počiatok únavy a vyčerpania. Akými cestami išli moji šarkani? Ponevieram sa v tejto prekliatej hore, s napnutím všetkého zraku — čo ho mám v sebe — hľadám kúsok zo svojej podoby, v ríši týchto tieňov hľadám vlastným telom svoj tieň a som pobúrený, môj tieň je nekonečne predĺžený. Kde sa začína jeho prvá chvíľa? Bojujem o kúsok chvíle, chcem mať jej desatinu, desatinu lásky, výhry, dychu, domu a pôdy. Nie, nechcem nič viac, ako to, čo je vybojované úsilím všetkej ľudskosti, chcem teda na chviľu žiť. Ako draho som platil tieto pokusy, ako veľmi som sa ničil a nirvánu svoju sto ráz zopakoval, keď som chcel zlomok chvíle a keď som chcel v zlomku chvíle žiť. Zasa sa končí deň.

Ľudia mi nerozumeli. Studené vody mi siahajú po kolená. Ináč, všetko ostalo pri tom, že takej lásky mi netreba. Zasa hrob. Stmieva sa.

Ľudia, ako sú dievčatá a ženy, sú nanajvýš bez hlbšej účasti, keď duch rastie, alebo puchne. Naozaj nemilujem ženské. To je bremeno, keby ste mi chceli povedať, že nejaká ženská ma miluje.

Prekliaty básnik sa nenechal pozdravovať. Vyšiel práve z tej zásady, že on sám je výrazom zápasu o trochu miesta pre púť života básnikovho a myšlienky básnikovej v priestore, kde mal nájsť svoje meno. História prekliatych básnikov dáva nám nazrieť do tohto zápasu Archanjela s Luciferom a my sa presvedčujeme, že ako sú dlhé storočia, taký dlhý je boj o kúsok slobody na zemi tých, ktorí boli čistí na duši a na tele. Čo sú to za meteory, čo nepatria do tejto pôdy! Zem ich chcela vyvrhnúť naspäť do oblohy. Občania, zastavte sa! Prečo tých básnikov nevedel tento život zamestnať? Hľadali viac, chceli veľa. Veľa chcieť — znamená: nikdy nemať pokoja. Veľkým umelcom byť — znamená: vzdať sa šťastia, aké hľadáte vy, poriadni občania. No básnici sa iste vyznali vo svojom šťastí, keď nezviazaní priestorom a nespútaní ľuďmi a ich láskami bili sa urputne o tento chodník poézie — životom i slovom. Preto nebolo kedy s nimi hovoriť, povedám, nenechali sa pozdravovať a pošliapali všetky stopy človeka. Boli to odvážlivci, čo mali ošľahanú tvár a mali jeden veľký sen: postaviť ducha. Nespútala ich žena, neprivinul domov, ale zato hlodal ich na dne duše neprestajný hlad, ktorému navždy podľahli, aby bez druhov a bez chleba, otrhaní radšej, stratení, ale vždy slobodní, hnali sa za svojím životom a za zelenkavým svetlom poézie. Chimérickí fantasti, vychrlené infernálne smršte, fantómy, padajúce hviezdy! Tak padal v noci na zem z Mliečnej cesty otec prekliatych básnikov, Francois Villon, príslovečný kráľ tulákov, šibeničník a trhan. Tak padal Arthur Rimbaud, zázračné dieťa, kupec abesínsky, ktorý zničený dlhými cestami, dával si hlavu do dlaní a plakal. A ešte krátko pred svojou smrťou obzerá sa z lôžka a plače: Ach, Bože, nenašiel by som kameň, aby som naň položil svoju hlavu a prístrešie, kde by som zomrel? Hej, Rimbaud, ináč nebolo za tvojho detstva! Obdivujem básnika, ale struhol by som ti jednu po pysku, ver mi. Viete, že toto rozpustilé chlapčisko už v svojom útlom veku malo silu vysloviť sa aj za nás slovami poézie, skoro by už básnici nemali po ňom čo povedať. Chalan jeden, ale brat môj. Alebo uviesť ešte z hrdinov, ktorí sa položili na tento oheň bleskov a bičovania, dali sa páliť zázračnosťou poézie, ktorú vydobyli a nechali svetu, ale zomierali nepoznaní svetom v opustených hoteloch, bez tepla kozuba, ako Comte de Lautréamont, G. Apollinaire a iní? Ó, podivný básniku Gérard de Nerval, ktorý si blúdil a skončil ako šialenec za dverami blázinca, iste pochopíme, prečo tvoje nervy vystali v hľadaní tvojho druhého zrodu, zrodu pre poéziu. Ó, náš divný Janko, ktorý si tu raz ohlásil príchod slovenskej poézie, ktorý si hynul a pustnul vybičovaný, rozrývaný vulkánom vo vlastných zrakoch, unikal si nám a hľadal si diaľky, vieme, ako si pootváral naše obloky, aby bolo trocha vánku poézie. Také osudy ste mali, básnici, moji bratia. Mohli ste mať svet v moci, ale nemali ste miesta na svete.

Odpusťte mi, drahí bratia, odpusťte mi, len svoju dumu som vám chcel dať. Odpusťte mi!

Život môj, celý môj život mladý dá sa tu zhrnúť vo vete: nestojím o jeho výhody. Kto mi ich mal dať? Plazil som sa dosť popred brány, ale kto ma len vykopol, Bože môj! Kto? Zlý človek? Aká príšera sedí mi na šiji a bude ma do smrti bičom hnať po všetkých smetiskách, ako zlého koňa, pre nič iné, len aby som bol ponižovaný a tupený? Teraz je môj návrat k stĺpu hanby. Nemám bratov. Moji bratia utekajú odo mňa, preplnení všetkou hrôzou, aby sa nepoškvrnili, ako farizeji, lebo tento neobyčajný mních a nebezpečný básnik nakazuje všetko okolo seba a znečisťuje ovzdušie a duše. Pán Boh zaplať! Požehnaný bude hlasný nárek Jeremiášov po druhý raz, keď už synovia tejto zeme nebudú mať sĺz a nebudú nič čuť. Prischne na mne krv mojej lásky, neustupoval som pred hnevom ľudským, dostal som a mal som dosť pohany. Ja nesiem všade so sebou to málo, to skoro nič, čo mám, dušu som nezapredal za nijaké výhody.

Musel som teda rásť, to je čas dozrievania. Ach, keby som mal predposledné dažde. Putujeme zo všetkých rokov do všetkých rokov a veľmi málo sa staráme o dedičov i vydedencov tohto storočia, nestojím o to, aké priezviská majú vagabundi všetkého druhu. Svet sa hemží idiotmi a hľadia nám do tváre.

Všetko možno objaviť. V objavoch sa skrýva tajomstvo malých i veľkých životov. Niet väčšej sily pre oči, ako keď sa otvárajú, niet väčšej úľavy, ako keď vidíme. Tmy nad zemou neprestávali horieť, keď som mal odvahu ponajprv otvoriť oči a vysloviť, že je to terajší čas.

V živote som chcel niekoho počuť. Mohol som ďalej neísť, ako ku dverám ľudí. Ale ja som vošiel dnu. Azda som nemal medzitým nikdy plakať, azda som mal ostať pri dverách a tam sa rozhodnúť, že všetkých obyvateľov domu opúšťam navždy. Ach, prekliata slabosť! Teraz vidíš svoju malosť. Nepočuješ nikoho, toho sa naraz bojíš.

V živote trápime jeden druhého. Poddať sa duchu, to znamená nájsť veľkú osobnú oslobodu. Ale vzdať sa svojho rozhodovania a stať sa služobníčkom takých trpaslíkov, geometrických duchov a žonglérov všetkých smetísk! Akí sme zaostalí! Hromada zborenín je tu, kde by mal vynikať duch. Nedobre poznávame, hluchotou je zavalené naše storočie. Čoho sme sa zmocnili? Vojdem do domu, do ulice, do spoločnosti, tesno je všade, život nás vohnal do dedín a do čmudu miest, aby nás tu zakvasil, lebo i more a jeho vzduch, i džungle africké, i snehy polárne a všetko, čo ešte má naša planéta, nám navždy vzal. Sme preúbohí. Chceme prekonať svet, prerobiť ľudí, ako však? Chceme obnoviť tvár zeme, poroďme teda nové myšlienky pre tento ľud, čo tu čaká. Dvanásť hodín, keď sa rozíde dav.

Môjho života je tak málo. Som sám. Som obžalobou všetkej prehnitosti sveta. Svet stojí, nechce sa nič veľkého stať. Ste ešte živí? Dajte mi útek, dajte mi hoci šibenicu, nech sa nevrátim medzi týchto živých, nech ma viac neuspáva táto narkóza. Pochovajte ma! Nech aj z mojej mŕtvoly sa roja nákazlivé bacily, nech je vyhubený človek i svet, ktorý tu bol len pre pretvárku a ostudu! Zneuctený bol som za živa, nereflektujem na úctu posmrtnú. Neutekajte už do hôr, netrampujte, ani to vám nepomôže, pôjdem za vami aj ta, všade vás nakazím. Nech ma nemiluje nik, lebo som spreneveril všetko, nemohol som mať v láske dom váš a miesto vaše. Po víchre som oslabnutý, ó, neprekonateľná melanchólia!

Zápletka by sa našla. Eufrozina halucinovala, o tom som vedel z listu, ktorý mi poslala. Mohol som sa ľahko mýliť, keby som sa bol dal strhnúť jej listom. Jej list bol miniatúrou románu, písala ho tiež zrejme vzrušená. No jej pavúčie siete som hneď nezdolal, verte mi, má za nimi veľmi vymodelované oči. Mal som za ňou odcestovať do Bratislavy, ale ona mi poslala v liste náčrtok mapy Ondrejského cintorína z Bratislavy, podľa čoho mám najbližšie odísť do Bratislavy a pozrieť si z plánu mapky nejakú sochu neúhľadného kameňa so ženou, držiacou na hrudi hlavu muža, lebo Eufrozina sa k nej stále vracala. Dodatočne sa mala dozvedieť, že je to socha samovrahov. Skutočne ma to veľmi málo zaujíma, mňa, roztržitého a rozleteného po šírom svete, ale mám dojem, že Eufrozina s listom dlho váhala. Predstavte si staršie dievča, o ktoré ja mám iný záujem, ktoré však sa chce vydať a má sa mi s tým ceremoniálne zveriť. Predstavte si básnika, bohéma trochu unaveného, ktorý nemal, ani nehľadal lásky žien, lásky — ako ťarchy, predstavte si jednoducho mňa a nehovorte mi, žeby som celkom spokojne mal prijať takýto list od slečny Eufroziny. (Radoslava mi nedávno napísala, že naveky pohŕda mojimi sympatiami a vraj také zábavy by som si nemal dovoľovať, lebo som umelec a ona že sa dala oslepiť len mojím leskom a mojimi rečami. Prostučké dievčatko. Nepriviedla ma k popudlivosti ani tak, keď mi napísala, že už sa zamilovala do jedného študenta, to dievča malo opravdu melancholické sklony.) Tieto listy sú úmyselne tak písané. Poznať to po zvuku atramentu.

Tak som sa nerozhodol nijako. Ani, že odcestujem, ani, že neodcestujem. Naozaj som bol veľmi nedbalý vo svojom počínaní. Pod vplyvom tejto nedbalosti som odmietol návštevu priateľky, ktorá prišla za mnou z dlhšej cesty a chcela akiste mať so mnou hodne učený rozhovor o ďalekozrakosti poézie. To som urobil. Konečne som uznal, že by som ťažko vedel zaujať stanovisko ku hociakému problému v situácii pre mňa takej chúlostivej a kritickej, ktorú vyvolala vo mne Eufrozina. V liste takom samozrejmom, že ho nemožno inak odhaľovať, ako len z tej subjektívnej stránky jej svadby, našiel som priloženú báseň bengálskeho básnika Rabindranatha Tagoreho, ktorá sa začína slovami: Povedz mi, milý môj, tie sladké slová, čo si spieval. Ak som dobre postrehol, je to báseň, ktorá vrhá žiaru na život Eufroziny, ktorá vyvolala aj u mňa náladu, na akú som nezabúdal, keď sme sa v ovzduší tej básne stretávali pri Dunaji.

Medzitým, čo som na tento Eufrozinin list stále intenzívnejšie myslel, sčista-jasna ako obrázok z filmu, došiel ku mne priateľ Ežo, ktorého som práve nečakal v súvise s listom Eufroziny a ktorý mlčal dosť dlho, ako vojak na vojne. Začal veľmi podráždene hovoriť:

— Priateľu, život, spektrálne zachytený, sa mi rozbil. Myslel som, že nájdem svoj domov. Myslel som na Rozinu…

— Prosím ťa, neskresľuj situáciu, odkiaľ ideš?

— Zo zámku, ktorý sa rozpadol v prach, — hovoril zrejme pohnute. Začas hľadel meravo, raz na mňa, raz pred seba a robil opravdu dojem nešťastníka. Hneď na to vyhŕkol s tou samou podráždenosťou a začal: — Priateľu, daj mi jedno slovo!

— Si ponorený do svojho zdrtenia, ale povedz, aké slovo chceš odo mňa?

— Pravé ľudské slovo. Som uštvaný a trafený strelou zlého času, prešiel som rovník, zbrodil more, pochodil severské fjordy, hľadám ozvenu seba samého, hľadám lásku a ženu, ktorej by som navždy patril.

— Nesadneš u mňa?

— Nie.

— Nezaujíma ťa novota?

— Nie.

— Novota o Eufrozine?

— Nie.

— Nechceš čuť z úst Eufroziny ľudské slovo?

— Chcem ľudské slovo, — kričal Ežo ako v zmätku a ja, hľadiac na jeho krvavé oči, maj som myšlienku o človeku pološialenom.

— Poviem ti ľudské slovo.

— Rýchlo!

— Svadba.

— Svadba… Eufrozina… Vytrhlo sa z hrdia Ežovho to slovo. Ešte raz si ho preslabikoval a potom prepukol v smiech, alebo v delírium, už neviem — a zmizol. Nebolo ho viac.

— Ežo môj —, pokračoval som v izbe sám. Celkom apaticky. — Ežo môj, to ti je život iný, keď sa chceš zbaviť ťarchy a iný, keď hľadáš ťarchu. Rozina ti je v Tatrách (aha, adresa: Nový Smokovec, PÚSÚ, číslo izby 408), ale to by na tvojej agónii nerozhodovalo, ty by si mal, rozhodne by si mal sústreďovať svoju myseľ okolo takých vecí, ako je napríklad športová rubrika v novinách, alebo ako dlho treba upravovať účes. To sú naoko maličkosti. Človeče, môže ťa presvedčiť, že vytriezvenie je ako samovražda. Dostaneš nové predstavy a nový obeh krvi, sedimentácia klesne. No tvoja Rozina na všetko pamätá. Zaujímavé.

Poznamenávam, Ežo bol najlepší chlapec z môjho okolia, ale bol to bohém a svetobežec. On sám bol zasvätený do známosti s Eufrozinou, mal ma veľmi rád, zriedkavá vec, priľnul ku mne. Bolesti svoje delil so mnou, vedel mnoho ráz vydržať pri mne a vernosťou psa mi bol oddaný.

Nebola by ma veľmi dojala príhoda s Ežom, keby som nežil v atmosfére Eufrozininho rozhodnutia: vydať sa. Teraz sa mu podarilo vybičovať ma do krajnosti, lebo moja obrazotvornosť sa stupňovala výhradne už iba okolo svadby. Ešte raz som siahol po liste Eufroziny a čítal som z neho nemenej vzrušene: Minulý týždeň kúpila som si André Mauroisa Le cercle de famille. V sobotu večer som knihu čítala. Zvláštna vec, že dojmy, ktoré ostali v podvedomí, niekedy jasne vystúpia v sne. Obsah knihy sa splietol s Tvojou osobou, azda preto, lebo chcem Ti tú knihu dať. V nedeľu ráno okolo šiestej som sa zobudila a opäť zadriemala nie náhodou. Videla som nábrežie Dunaja, išiel si tam vo vojenských šatoch a viedol si za rúčku krásne dievčatko, potom si ho vysadil na zábradlie, odhrnul z čela čierne kadery, podíval si sa do jeho tmavých očiek a povedal: Deniska, ty musíš byť taký čertík ako tvoj otecko. Závidela som vám dvom ten smútok zo života, že ste - - - Viac neviem. Zmotalo sa všetko.

Bolo by zaujímavé tvrdiť, že aj sny nám robia zápletky.

Boh, veľký Boh, večný a víťazný Boh! Myslím na svoje pirátstva, ktorými som sa prehnal, aby som chviľu stál tu neopustený Bohom. Bože, si svetlom, ktoré nepresvieti slnko, hľadáš čistých, lebo si stále čistý. Idem všade za tebou po nebi, o ktorom mám dojem, že sa večne sťahuje tam, kde bývaš. V tomto prípade si to ty sám, ktorý zmnožuješ moju slobodu, ktorá letí za tebou, ako vtáky na oblohe, čo ťa konečne dobehnú a potom zhlboka oddychujú. Tak som hynul a zvíjal sa v kŕčoch pri pohľade na oblaky, ktoré boli vždy čisté. Hovorím, potrebujeme čistotu na zemi.

Zlákal si ma do svojich záhrad, že máš v nich kvety a na tie kvety som ja položil taký ťažký zrak. Neviem povedať, kedy to bolo naposledy. Toho je mnoho. Čo som si vytrpel, kým som ťa celkom nemal a mal som dojem, že ťa niet. Pre veľké veci ľudia chorobne trpeli a ak je na svete pre veľké veci protihodnota, tak je to bolesť. Ozývaj sa mi, Bože, dlho, dlho, zasekni sa mi do úst, zadaj mi smrteľnú ranu lásky, naočkuj do mňa viac horúčky a už ma nedaj drakom a dračiciam, lebo by som hynul sám viac ako všetci zatratenci. Rozdrásaj ma až do krvavej krvi, ale drž ma!

Ľudia, nechytajte sa môjho tela, lebo páli. Bolesť moja by si žiadala nejaký čas samoty. Majte trocha pokoja, moje ruky chcú žehnať a rozdávať sväté utíšenie.

Boh je taká krása, že je až železným zákonom, ktorý treba poslúchať a aj jeho ťarchu niesť. Pane Bože, žiadaš obetu, žiadaš trpezlivosť. Chlapci s nevinnými očami, hľaďte, tak sa mi vidí, akoby som výlučne za seba nehovoril, prišla na svet radosť, ale ľudia ju zurážali, lebo to si bol ty. Príliš by sme chceli milovať svet. Ten svet nám ťažko dávaš. Zvykli sme od teba prijímať všetko veľmi bolestne, ty žiadaš pre všetko sebazaprenie. Zvykneš mnoho brať, všetko berieš. Nedáš nám oddychu. Chceš človeka, žiadaš ho celého. Hľa, človek, nevzdať sa ho! Ty dobre vieš, čo je to milovať. Ale človek, poznáš ho, Bože, je rebelantom, že musí milovať, blahorečí svojej spustlosti, má rád kult nenávidenia. Len železný zákon na neho! — a Ty si, Bože, táto krása.

Konečne hovorím. Bol som nesvoj a zmietal som sa v kŕčoch, lebo som Boha naskrze miloval. Viete, že tu išlo nekompromisne o jeden vrchol? Boh uznal, že by som mohol padnúť pre malosť ideálu, keby som nemal večne smädiť, snovať a tvoriť na jeho diele. Boh sa nemýlil a nič neopravoval. Postáť som musel pri ňom v neskorých hodinách dňa, keď sa modlievame v chóre Miserere mei Deus. Ja som bedár, musel som sa Boha chytiť v doline slzavej, ešte keby som bol génius, aj vtedy, ó, večnosť, ešte si mi nesmierne ďaleko v svojej kráse skrytá, kvapkám do tvojho mora.

Tvrdím, chcel som priľnúť k Bohu, aby som celkom neostal napospas Molochovi, ktorý hučal mojou biedou a odnášal moje divé besy na všetky strany. Trpel som takou hryzotou, že som prosil Boha, aby už schla moja krv. Bože, plakal som, nájdi pre mňa nejakú mdlobu, uvrhni ma do nej, okolo mňa je všetko zmrzačené, dobrý Bože, urob ma mrzákom pre svet i pre seba! Boh mi však vraví, že dobrá mi je skúška a oheň. Presvedčuje ma, že mučeníkovi nepremení meno ani pod tieňom múk Syna svojho, lebo posväcuje krv večne umierajúceho. Aby som potom celý život, neodvolateľne položený na paténu, s obetným Baránkom sedel pri ústach mystérií, kde s vášňou mučeníckou nechávam odtekať krv svoju, a predsa stávam sa tým viac človekom, aby som mal úplný svoj zemský podiel na svete, aby som sa nestal nepravým svätcom. Ach, sväto a apoštolsky zanietiť sa za slávu Božiu na zemi!

Strašná obžaloba proti mne, že nemám dosť sily zarevať: čo je pred ľuďmi pohodlné a veľké, ohavnosťou je pred Bohom. Kristus sa vzbúril proti farizejom, proti cirkvi Starého zákona, strhol z tvárí Židov masku, brojil proti nadutosti, odsúdil mocných tohto sveta, ujal sa malých ľudí, pohanených, zaznávaných a opustených. A ja som sa k nemu pridal. Teraz hádajte, či som sa vlúpal do neba svätokrádežne, či z milosti a hoden. Už by som nebol počítal so sebou v dejinách kráľovstva nebeského. Prišiel som. Som jeden z vás, Mária Magdaléna, Zacheus, Dismas, Longinus, sv. Augustín a iní, ktorí by ste boli iste čakali na iné dobrodružstvá v živote svojom, len nie na milosť od Boha. A čo Šavel na ceste do Damasku? Či môžeme kritizovať alebo sa rozhorčovať, keď robí niečo Boh?

Za moju zvýšenú lásku k Bohu som videl mnoho jazykov, vyplazených na mňa. Nemám vieru od ľudí, ale od Boha, nedovolím urážať Boha. Mlčte, duše nečisté! Povaľači a dromedári! Diabolskí závistníci, bruchá vyžraté! Zemeplazi ohavní! Čierni dediční zaťaženci! V živote ste pohŕdali Bohom, bodaj, bodaj ste skapíňali sami! Váš hnusný jazyk, jazyk rúhavý nech sa vám vykrúti v hube a nakoniec porazených nech vás vyhodia poloskapatých na všetky hnojiská! Boli by ste ma chceli vidieť v pazúroch diabla čierneho a ja som mal odvahu ísť cez vaše zdochliny; bez plaču, nemajúc pokoja — zachoval som si vieru. Hriechy vaše poznajú sa v Jozafatskom údolí pred tvárou Sudcu kňazov i nekňazov. Tieň hriechu sa zvalí na vás samých, čo ste sa týmto tieňom zradne blížili ku mne, aby ste ma po judášsky bozkali, chcejúc zachraňovať spráchnivelú éru svojho pohanstva, lebo, prosím, aj ja som mal Krista a Kristus vo mne žil.

Mýlim sa. Nie, tu sa začínala cesta bolesti mojej kňazskej. Ja som vedel zniesť potupu pre seba. Ale títo synovia Boha blúdia. Nie sme poznaní po láske. Teraz ma nechaj, Bože, zomierať dlho, tisíce smrtí je tu. Pane môj, Bože, Ježišu ukrižovaný, daj mi jedno: zomrieť a ísť do očistca. Do istoty utrpenia, lebo v tomto živote istota utrpenia je pochybná. Či ja tu dosť smelo trpím? Či nezanášam svoje utrpenie na nepravú cestu? Ruky sa mi trasú, chytil som sa svojho kríža. Bože, prebože, daj mi len takú smrť, po ktorej budem môcť naisto trpieť. Nemôžem iné žiadať, nežiadam smrť svätca, lebo som strašne hriešny, ale mi ešte môžeš podať ruku, Bože, podaj mi ju cez očistec.

Teraz prepustíš, Pane, mučeníka tejto mladosti, ktorý sa vzbúril proti životu; lebo oči moje nevideli žiadne svetlo, ktoré malo vzísť na nebi mojich mladých rokov; ja mal som nádej na svetlo očistca, Pane, nebudem sa hanbiť naveky.

Stalo sa. Deburauovský prípad sa zopakoval. Prípad slávneho komika z parížskeho periférneho divadla Funambules, ktorému, keď bol chorobne smutný, poradil lekár, aby šiel do divadla a podíval sa na seba samého.

Bola to dosť veľká spoločnosť, boli to ľudia umeniu blízki. Bol som medzi mnohými predstavený dáme, ktorá si neveľmi všimla moje meno. Počas celého posedenia ma však sledovala a musela vybadať, že mám na očiach tieň po nepokoji a som vzrušený a neprítomný.

— Čo je vám? — pýtala sa ma.

— Nič, nie som tu, nikde nie som, ale som úzkostlivo poľakaný všade.

— Prečo?

— Hľadám sa. A hľadám viac, hľadám poéziu, ktorá ma očistí.

— Milujete básne? Čítajte Dilonga.

V živote mi nebolo smutnejšie ako vtedy.